znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 119/05-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2005 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka   a Jána   Lubyho   v konaní o sťažnosti Ing. P. B., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. D. D, P., ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   5 C 1558/99, za účasti Okresného súdu Trenčín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. P. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 1558/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Trenčín   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 5 C 1558/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. P. B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc slovenských   korún),   ktoré mu je Okresný súd Trenčín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Trenčín   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing. P. B.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6 252 Sk   (slovom   šesťtisícdvestopäťdesiatdva   slovenských   korún) na účet advokáta JUDr. D. D., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 119/05 z 27. apríla 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1558/99.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   od   9. marca 1999   účastníkom   súdneho konania   vedeného   pred   okresným   súdom,   ktoré   bolo   začaté   na   základe   ním   podaného návrhu „na   zaplatenie   sumy   vo   výške   32 447,50   titulom   odstupného   podľa   zákona č. 192/91 Zb.“ proti odporkyni – N. a. s., I., neskôr A., a. s., I. (ďalej len „odporkyňa“).

Podľa sťažovateľa je okresný súd nečinný od 14. mája 2003, keď mu bol Krajským súdom   v   Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   vrátený   spis   spolu   s   uznesením č. k. 5 Co 578/00-40 z 19. februára 2003 (ďalej len „zrušujúce uznesenie“).

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 2043/05 doručeným ústavnému súdu 17. júna 2005 predložil k sťažnosti toto vyjadrenie:

„Skutková a právna zložitosť sporu Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ohľadne predmetu konania a dokazovania, ktoré je potrebné v intenciách rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci vykonať, mám za to, že spor nie je skutkovo a právne zložitý.

Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku Z predmetného súdneho spisu sp. zn. 5 C 1558/99 som nezistil žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ Z predmetného súdneho spisu sp. zn. 5 C 1558/99 som nezistil žiadne prieťahy v konaní, ktoré by spôsobil sťažovateľ alebo iný účastník konania.

Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom Som   toho   názoru,   že   prieťahy   v konaní,   ktoré   spôsobil   Okresný   súd   Trenčín,   možno konštatovať za obdobie od 15. 5. 2003 doposiaľ.

Zistenie, či prieťahy možno považovať za zbytočné Prieťahy v konaní, ktoré boli spôsobené Okresným súdom Trenčín v období od 15. 5. 2003 doposiaľ, možno považovať za zbytočné.

Iné okolnosti, ktoré mali vplyv na prieťahy v konaní Vzhľadom   na   výslovnú   žiadosť   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   neuvádzam skutočnosti   týkajúce   sa   zaťaženosti   tunajšieho   súdu   a jeho   jednotlivých   sudcov.   Iné okolnosti, ktoré by mohli mať vplyv na prieťahy v predmetnom konaní, som nezistil.“

Podaním doručeným ústavnému súdu 22. júna 2005 sa právny zástupca sťažovateľa vyjadril k stanovisku okresného súdu, v ktorom sa okrem iného uvádza, že:

„Mne   sťažovateľovi   bolo   doručené   vyjadrenie   Okresného   súdu   Trenčín   zo   dňa 09. 06. 2005.   Predseda   Okresného   súdu   Trenčín   vo   svojom   vyjadrení   uvádza   postup v mojej   veci.   Predovšetkým   chcem   poukázať,   že   po   zaplatení   súdneho   poplatku 24. 06. 1999 žalovaným v súvislosti s jeho odporom bolo pojednávanie vytýčené viac ako po   roku   na   deň   21. 08. 2000.   Proti   tomuto   rozsudku   dňa   09. 10. 2000   som   podal odvolanie.   20. 10. 2000   som   bol   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   vo   výške Sk 1.296,-. Dňa 18. 12. 2000 bola vec predložená Krajskému súdu Trenčín. Odvolací súd vytýčil termín odvolacieho pojednávania na deň 19. 02. 2003, ktorým zrušil prvostupňové rozhodnutie   v celom   rozsahu   a   vec   vrátil   na ďalšie   konanie   a rozhodnutie.   Uznesenie Krajského   súdu   bolo   doručené   Okresnému   súdu   dňa 14. 05. 2003   a   účastníkom   bolo doručené dňom 19. 05. 2003. Po dni 15. 05. 2003 nebol vo veci vykonaný zo strany súdu žiaden   úkon.   Aj samotný   poverený   predseda   súdu   konštatuje, že   spor   nie   je   skutkovo a právne zložitý, neboli zistené žiadne prekážky postupu konania v zmysle O. s. p. Taktiež nezistil subjektívne konanie z mojej strany sťažovateľa,   aby som spôsoboval prieťahy. Prieťahy   takto   trvajú   od   15. 05. 2003   doposiaľ   a   možno   ich   považovať za   zbytočné. Poukazujem   na skutočnosti   ohľadne   zaťaženia   jednotlivých   sudcov   Okresného   súdu Trenčín. Poukazujem aj na tú skutočnosť, že som trpezlivo čakal, kým súd bude konať. Dňa 04. 03. 2005   som   podal   sťažnosť   na   prieťahy   k   rukám   predsedu   Okresného   súdu Trenčín, na čo mi bolo odpovedané listom SPR 2043/05 dňa 23. 03. 2005, že predsedkyňa Okresného súdu upozornila zákonnú sudkyňu na nutnosť plynulého a rýchleho konania vo veci s tým, že vec bude sledovať v dvojmesačných intervaloch. Uplynuli od tohto času už viac ako 2 mesiace a opätovne súd nekonal. Preto v celom rozsahu trvám na svojej ústavnej   sťažnosti   a žiadam,   aby   Ústavný   súd   vo   veci   meritórne   rozhodol,   upustil od ústneho pojednávania, pretože mám za to, že aj z vyjadrenia Okresného súdu Trenčín jeho povereného predsedu je vec dostatočne objasnená. Zároveň žiadam priznať aj trovy právneho zastúpenia s tým, že advokát JUDr. D. D. je platca DPH, o čom predkladáme potvrdenie.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 5 C 1558/99 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 9. marca 1999   sťažovateľ   podal   okresnému   súdu „návrh   na   zaplatenie 32 447,50 Sk titulom odstupného podľa zákona 192/91 Zb.“,

- 22. marca 1999 okresný súd vydal platobný rozkaz č. k. 15 Ro 264/99-6, ktorý bol odporkyni doručený 6. apríla 1999 a právnemu zástupcovi sťažovateľa 7. apríla 1999,

- 16. apríla 1999   odporkyňa   podala   odpor   proti   platobnému   rozkazu   č. k. 15 Ro 264/99-6,

- 4. júna 1999   okresný   súd   vyzval   odporkyňu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku za podaný odpor, ktorý zaplatila 24. júna 1999,

- 20. júna 2000   okresný   súd   nariadil   termín   pojednávania   na   21. august 2000 a vyzval odporcu na predloženie mzdových listov sťažovateľa,

- 21. augusta 2000   sa   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   okresný   súd   návrh sťažovateľa   rozsudkom   č. k.   5 C 1558/99-20   z 21. augusta 2000   (ďalej   len   „zamietajúci rozsudok“) zamietol a zaviazal ho na zaplatenie náhrady trov konania,

- 9. októbra 2000   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   zamietajúcemu   rozsudku okresného súdu,

- 20. októbra 2000 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie a zaslal odvolanie odporkyni na vyjadrenie,

- 27. novembra 2000   okresný   súd   uložil   sťažovateľovi   zaplatiť   súdny   poplatok za odvolanie,

- 20. decembra 2000   okresný   súd   predložil   krajskému   súdu   spis   na   rozhodnutie o odvolaní,

- 6. februára 2003 krajský súd nariadil termín pojednávania na 19. február 2003, na ktorom uznesením zrušil rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- 14. mája 2003   bol   okresnému   súdu   vrátený   spis   sp. zn.   5 C 1558/99   spolu so zrušujúcim uznesením krajského súdu,

- 15. mája 2003   dal   okresný   súd   pokyn   na   doručenie   zrušujúceho   uznesenia krajskému súdu a účastníkom konania,

- 16. mája 2005   bol   spis   na   základe   pokynu   predsedu   okresného   súdu   č. 79/05 náhodným výberom pridelený novému zákonnému sudcovi.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má právo   na to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 253/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 74/02,   III. ÚS 247/03,   IV. ÚS 272/04)   ústavný   súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu.

1. Predmetom   konania pred okresným súdom   je nárok   na zaplatenie odstupného s príslušenstvom. Ústavný súd konštatuje, že takéto konania nie je možné hodnotiť ako právne   zložité,   pretože   tvoria   bežnú   súčasť   sporovej   agendy   na   všeobecných   súdoch, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava. Výklad a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú   stabilizované,   rovnako   sa   na   tento   spor   vzťahuje dostatok   judikatúry   všeobecných   súdov.   V danom   prípade   aj   okresný   súd   vo   svojom vyjadrení konštatoval, že spor nie je skutkovo a právne zložitý.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Správanie   sťažovateľa   možno   hodnotiť   ako   také,   ktoré   nemalo   vplyv na predĺženie   súdneho   konania,   čo   potvrdil   aj   okresný   súd   vo   vyjadrení,   keď   uviedol, že „nezistil žiadne prieťahy v konaní, ktoré by spôsobil sťažovateľ (...)“.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, prihliadal ústavný súd na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom   súd   i   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetná   vec   sa   nachádza   na   okresnom   súde od 9. marca 1999,   t. j.   viac   ako   6   rokov   a tri   mesiace,   z toho   od   20. decembra 2000 do14. mája 2003 (t. j. viac ako 2 roky) sa posudzovaný spis nachádzal na krajskom súde za účelom rozhodnutia o odvolaní sťažovateľa.

Po podaní odporu proti platobnému rozkazu č. k. 15 Ro 264/99-6 rozhodol okresný súd na prvom pojednávaní 21. augusta 2000 tak, že návrh sťažovateľa zamietol. Po podaní odvolania proti zamietajúcemu rozsudku okresného súdu sa predmetná vec takmer 2 roky nachádzala   na   krajskom   súde,   ktorý   uznesením   z   19. februára 2003   rozhodnutie prvostupňového   súdu   zrušil   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Po   vrátení   spisu   spolu so zrušujúcim   uznesením   krajského   súdu   dal   okresný   súd   14. mája 2003   iba   pokyn na doručenie   zrušujúceho   uznesenia   krajského   súdu   účastníkom   konania, čo   je   aj   jeho dosiaľ ostatný úkon.

Existenciu prieťahov v konaní potvrdil aj okresný súd vo vyjadrení z 9. júna 2005, keď   uviedol,   že   prieťahy „možno   konštatovať   za   obdobie   od   15. 5. 2003   doposiaľ“, t. j. viac ako 2 roky. Ústavný súd zistil navyše ďalšie obdobie nečinnosti od 4. júna 1999, keď okresný súd vyzval odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku za odpor, do 20. júna 2000, keď okresný súd nariadil termín pojednávania a vyzval odporkyňu na predloženie mzdových   listov   sťažovateľa,   t. j.   viac   ako   jeden   rok.   Obdobie   prieťahov   v konaní okresného súdu spočívajúce v nečinnosti predstavuje spolu viac ako 3 roky.

Navyše,   postup   okresného   súdu   možno   označiť   ako   nesústredený   a neefektívny, čoho príkladom   je jeho zamietajúci rozsudok.   Okresný súd na prvom   pojednávaní bez vykonania   rozsiahlejšieho   dokazovania   na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového stavu návrh sťažovateľa zamietol. Vyplýva to zo zrušujúceho uznesenia krajského súdu, ktorým bola vec vrátená na ďalšie konanie s tým, aby okresný súd vykonal (a doplnil) dokazovanie v ním naznačenom smere.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   5 C 1558/99,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   ústavný   súd   zistil   porušenie   sťažovateľom   označených   práv   okresným súdom,   prikázal mu,   aby   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a odstránil   tak   stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia vo svojej veci.

IV.

Podľa   čl. 127   ods. 2   ústavy   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo   slobodu porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume   200 000 Sk,   ktoré   odôvodňoval   okrem   iného   aj   neprimeranou   dĺžkou   sporu a súčasne   poukazoval   na „charakter   predmetu   sporu“,   keď   žiadal   „len   rozhodnúť o opodstatnenosti a výške odstupného“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 1558/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (sumu uplatneného odstupného), ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľom požadovanú sumu primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd považoval v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. D. D. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) každý úkon po 2 501 Sk, 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky) a DPH 19 % v sume 950 Sk (§ 18 ods. 3 vyhlášky). Ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, priznáva sa mu odmena zvýšená o daň z pridanej hodnoty. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 6 252 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2005