znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/2014-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti Liečebné   termálne   kúpele,   a. s.,   Sklené   Teplice   100,   zastúpenej   HMG   &   PARTNERS, s. r. o.,   Štefanovičova   12,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. Slavomíra Moška, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1   a čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 23 S 34/2011 a jeho rozsudkom zo 17. augusta 2011 v spojení s uznesením č. k. 23 S 34/2011-139 z 18.   septembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Sžf 69/2012   a jeho   rozsudkom z 28. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Liečebné termálne kúpele, a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2013 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Liečebné   termálne   kúpele,   a. s.   (ďalej   len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   23 S 34/2011   a jeho   rozsudkom   zo   17.   augusta   2011   v spojení s uznesením č. k. 23 S 34/2011-139 z 18. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžf 69/2012 a jeho rozsudkom z 28. februára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je prevádzkovateľkou zariadení poskytujúcich zdravotnícko-kúpeľnú starostlivosť. Štyrmi rozhodnutiami obce Sklené Teplice ako správcu dane, potvrdenými rozhodnutiami Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné   riaditeľstvo“,   spolu   aj   „správne   orgány“)   jej   bol   vyrubený   rozdiel   dane za ubytovanie   za   rôzne   zdaňovacie   obdobia   z   dôvodu,   že   ju   správca   dane   považoval za prevádzkovateľku zariadení podliehajúcich dani z ubytovania a platiteľku tejto dane.

Sťažovateľka sa podanými žalobami domáhala preskúmania predmetných rozhodnutí finančného   riaditeľstva   a obce   Sklené   Teplice,   argumentujúc   tým,   že   ako   zdravotnícke zariadenie   poskytuje ubytovanie   iba   pacientom   v   súvislosti   s výkonom   zdravotníckej   – kúpeľnej starostlivosti, a preto podľa jej názoru nepodlieha kategorizácii podľa vyhlášky Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky   č. 277/2008   Z. z.,   ktorou   sa   ustanovujú klasifikačné znaky na ubytovacie zariadenia pri ich zaraďovaní do kategórií a tried (ďalej len   „vyhláška   č. 277/2008   Z. z.“),   ktorá   by   odôvodňovala   jej   zaradenie   medzi   subjekty prevádzkujúce ubytovacie zariadenia, pobyt v ktorých je predmetom dane z ubytovania. Sťažovateľka   tvrdí,   že   nemá   ani   povinnosť   viesť   knihu   ubytovaných,   ale   len   knihu pacientov. Najmä z týchto dôvodov nemá byť považovaná za platiteľku dane z ubytovania, a preto zastáva názor, že rozhodnutia finančného riaditeľstva sú nezákonné.

Krajský súd predmetné konania o všetkých žalobách sťažovateľky spojil na spoločné konanie a v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že zo strany žalovaných správnych orgánov nedošlo k porušeniu právnych predpisov, ktoré by mohlo mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej (na posúdenie zákonnosti napadnutých rozhodnutí finančného riaditeľstva). V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 37, § 38, § 41 a § 43 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.“ alebo „zákon o miestnych daniach“). Krajský súd s poukazom na § 1 vyhlášky č. 277/2008 Z. z. dospel k záveru, že sťažovateľka spĺňa obidve podmienky vymedzené v predmete dane v zmysle § 37 zákona č. 582/2004   Z. z.   na   to,   aby   bola   považovaná   za   platiteľku   dane   za   ubytovanie.   Podľa krajského súdu   prvou   podmienkou   je poskytovanie odplatného prechodného ubytovania fyzickým osobám. Krajský súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľky, že poskytuje iba pobyt   na   lôžku   pacientom,   keďže   pri   poskytovaní   kúpeľnej   starostlivosti   zväčša   nejde o pacientov, ktorí sú viazaní na lôžko a musia preto dodržiavať nemocničný režim, ale ide o prechodné   odplatné   ubytovanie   fyzických   osôb   v zariadeniach   sťažovateľky, ako aj v iných   ubytovacích   zariadeniach   mimo   zariadení   sťažovateľky   pri   využívaní všetkých   poskytovaných   služieb   (služby   kúpeľnej   starostlivosti).   Krajský   súd   vyslovil názor,   že   pokiaľ   si   fyzická   osoba   zvolí   ubytovanie   v   kúpeľoch,   tak   musí   zaplatiť   daň za ubytovanie. Druhou podmienkou na vznik daňovej povinnosti je podľa krajského súdu konkrétna   kategorizácia   ubytovacieho   zariadenia   podľa   osobitného   predpisu   (vyhláška č. 277/2008 Z. z.), a to bez ohľadu na to, na akom základe vykonáva sťažovateľka svoju činnosť (živnostenské oprávnenie alebo rozhodnutie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky). Krajský súd dospel k záveru, že zariadenie sťažovateľky spadá do predmetnej kategorizácie.

Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, vytýkajúc krajskému súdu, že   neúplne   zistil   skutkový   stav   a   nesprávne   právne   posúdil   otázku,   či   žalobca   ako prevádzkovateľ   prírodných   liečebných   kúpeľov   poskytuje   pobyt   na   lôžku   ako   službu súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo ubytovanie, ktoré je predmetom dane. Podľa názoru sťažovateľky krajský súd dospel k nesprávnym záverom o tom, že jej vznikla daňová povinnosť a v akej výške (nedostatočne zistený počet skutočne ubytovaných osôb).   Zároveň   mal   krajský   súd   pochybiť   v tom,   že   nedostatočne   odôvodnil   použitie ustanovení vyhlášky č. 277/2008 Z. z., ktorá nahradila vyhlášku Ministerstva hospodárstva Slovenskej   republiky   č. 419/2001   Z. z.,   ktorou   sa   upravuje   kategorizácia   ubytovacích zariadení a klasifikačné znaky na ich zaraďovanie do tried.

Najvyšší súd napadnutým rozsudkom rozsudok krajského súdu č. k. 23 S 34/2011-94 zo 17. augusta 2011 ako vecne správny potvrdil a uviedol, že «nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku....

Z uvedených skutkových zistení je zrejmé, že krajský súd správne aplikoval citované zákonné ustanovenia, z ktorých vyplýva, že žalobca spĺňa podmienky vymedzené v predmete dane,   pričom   spĺňa   aj   podmienky   na   to,   aby   mohol   byť   považovaný   za   platiteľa   dane za ubytovanie.   Aj   podľa   názoru   najvyššieho   súdu   o   pobyte   na   lôžku   je   možné   hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti výlučne v nemocničných zariadeniach, čo je faktor, ktorý sa účelom určenia diametrálne odlišuje od poskytovania kúpeľnej starostlivosti a to aj napriek tomu, že ani tam sa nedá výnimočne vylúčiť, že v kúpeľnej starostlivosti môže byť aj kúpeľný hosť ktorý, môže byť pripútaný na lôžku, čo však   nemení   charakter   a   účelové   určenie   zariadenia   kúpeľnej   starostlivosti.   V   súlade s odôvodnením   prvostupňového   rozsudku   treba   poukázať   aj   na   vyjadrenie   samotného žalobcu na ústnom pojednávaní pred krajským súdom, keď uviedol, že nemajú hotely, ale len kúpeľné domy a žalobcom predložený cenník za rok 2010, kde okrem iného je uvedené poskytovanie ubytovania za odplatu v penziónoch Lenka, Park, Relax v kúpeľnom dome, ústrednom dome a apartmánov. Z toho vyplýva, že žalobca spĺňa podmienky predmetu dane podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. a súčasne je aj daňovníkom tejto dane podľa § 38 citovaného zákona.

K námietke žalobcu, že „sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkou, prečo by mala   vyhláška   č. 277/2008   Z. z.   nahradiť   vyhlášku   č. 419/2001   Z. z.,   keď   to   nevyplýva zo žiadneho prechodného ustanovenia“, najvyšší súd uvádza, že táto námietka je vo vzťahu k   preskúmavanej   veci   bez   akejkoľvek   právnej   relevancie.   Skutočnosť,   že   vyhláška č. 419/2001   Z. z.   bola   nahradená   vyhláškou   č. 277/2008   Z. z.,   vyplýva   priamo zo zrušujúceho ustanovenia § 9 tejto vyhlášky. Pokiaľ ustanovenie § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. v poznámke 23 pod čiarou až do 30. novembra 2012 odkazovalo na ustanovenie § 2 vyhlášky   č. 419/2001   Z. z.,   treba   dať   do   pozornosti,   že   vyhláška   č. 419/2001   Z. z.   bola zrušená od 1. augusta 2008, kedy nadobudla účinnosť vyhláška č. 277/2008 Z. z., ktorou sa správne   orgány   pri   svojom   rozhodovaní   riadil,   pričom   poznámka   pod   čiarou   nemá normatívny charakter a slúži len na spresnenie výkladu ustanovenia zákona a pre posúdenie veci je právne významné znenie zákonného ustanovenia a platnej vyhlášky a nie odkaz v poznámke pod čiarou (k tomu pozri bližšie napr. R 109/2011).

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky žalobcu vznesené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci,   keď   krajský   súd   sa   s   námietkami   vznesenými v žalobe náležite vysporiadal a stotožniac sa s dôvodmi napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 OSP   v   spojení   s   § 246c   ods. 1   veta   prvá   OSP)   napadnutý   rozsudok   Krajského   súdu v Banskej Bystrici ako vecne správny podľa § 250j ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.».

Sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie za „arbitrárne,   vágne   a zovšeobecňujúce,   nemajúce   oporu   v aplikovaných   právnych predpisoch...“,   a z toho   dôvodu   podala   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu a napadnutému   rozsudku   najvyššieho súdu   sťažnosť podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   nález,   ktorým   vysloví,   že   napadnutými   rozsudkami prvostupňového súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň oba napadnuté rozsudky zruší a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľka domáha, aby jej bola priznaná úhrada trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom krajského súdu

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľkou   uplatnených   námietkach porušenia   jej   práv   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu.   Ochrany   svojich   práv   sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti tomuto rozsudku.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku krajského súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   sťažovateľky   napadnutým   rozsudkom najvyššieho súdu

Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie v správnom súdnictve   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavný   súd   nie   je   súdom   vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Sťažovateľka v sťažnosti vyjadruje svoje stanovisko k doterajšiemu priebehu konania pred všeobecnými súdmi a nedostatkom, ku ktorým v konaní z jej pohľadu došlo. Podstatou námietok sťažovateľky je jej nesúhlas so závermi napadnutého rozsudku najvyššieho súdu potvrdzujúcimi   zákonnosť   postupu   správnych   orgánov,   ktoré   považovali   sťažovateľku za platiteľku   dane   za   ubytovanie,   keďže   prevádzkuje   ubytovacie   zariadenia   spadajúce do okruhu   zariadení,   za pobyt v ktorých   sa   platí   daň   z ubytovania. Podľa   sťažovateľky najvyšší   súd   nesprávne   právne   posúdil   vec,   keď   dospel   k záveru,   že   sťažovateľka prevádzkuje   ubytovacie   zariadenie,   za   pobyt   v ktorom   sa   platí   daň   z ubytovania, a neodstránil ani pochybenie krajského súdu, ktorý nevyvodil dôsledky zo skutočnosti, že v konaní pred správnymi orgánmi nemali byť dostatočne zistené okolnosti nevyhnutné na vyrubenie dane (skutočný počet prenocovaných hostí).

Ústavný   súd   najprv   uvádza,   že   otázka,   či   zariadenie   kúpeľnej   starostlivosti   je ubytovacie   zariadenie   v zmysle   § 37   zákona   č. 582/2004   Z. z.,   je   otázkou   právneho posúdenia   veci   (otázkou   výkladu   predmetných   ustanovení   zákona   č. 582/2004   Z. z. a vyhlášky č. 277/2008 Z. z.),   ktorú   ústavný súd zásadne preskúmava iba z hľadiska jej zlučiteľnosti   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách, a nie z hľadiska jej vecnej správnosti.

Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd vychádzal zo svojho   ustáleného   právneho   názoru,   podľa   ktorého   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento   právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako   aj   odvolacieho),   ktoré   boli   vydané   v   priebehu   príslušného   súdneho   konania (IV. ÚS 350/09).

Ústavný   súd   preto   v   prvom   rade   preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   č. k. 23 S 34/2011-94 zo 17. augusta 2011, ktorým bola žaloba sťažovateľky zamietnutá, a v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať najmä na túto časť jeho odôvodnenia:

«Krajský súd sa stotožňuje s názorom žalovaného 1., že žalobca spĺňa podmienky, aby bol považovaný za platiteľa dane za ubytovanie s tým, že zároveň spĺňa aj podmienky vymedzené v predmete dane v zmysle § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. Prvou podmienkou, aby poskytované   služby   žalobcu   mohli   byť   predmetom   dane   za   ubytovanie,   je   poskytovanie odplatného   prechodného   ubytovania   fyzickým   osobám.   V   zmysle   vyjadrení   žalobcu neposkytuje ubytovanie, ale poskytuje iba pobyt na lôžku pacientom v súvislosti s výkonom svojej zdravotníckej kúpeľnej starostlivosti. Podľa názoru súdu o pobyte na lôžku je možné hovoriť predovšetkým v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v zdravotníckych zariadeniach   typu   nemocnica.   Pri   poskytovaní   kúpeľnej   starostlivosti   zväčša   nejde o pacientov,   ktorí   sú   viazaní   na   lôžko   a   musia   dodržiavať   nemocničný   režim   (vizity, kontroly, vychádzky iba s povolením v určenom čase). Taktiež zariadenie žalobcu nemožno porovnávať s kúpeľnou starostlivosťou napr. v Národnom rehabilitačnom centre Kováčová, kde taktiež musí fyzická osoba dodržiavať liečebný režim a dodržiavať aj pobyt na lôžku. Okrem toho lôžko v nemocniciach nie je za odplatu, resp. za odplatu totožnú s platbami v zariadeniach   žalobcu.   V   danom   prípade   ide   teda   o   prechodné   odplatné   ubytovanie fyzických osôb v zariadeniach žalobcu, pričom toto ubytovanie je možné aj mimo zariadení žalobcu,   a   to   v   iných   ubytovacích   zariadeniach   mimo   zariadení   žalobcu,   pri   využívaní všetkých   poskytovaných   služieb   žalobcu   (okrem   ubytovania).   V   iných   ubytovacích zariadeniach je taktiež fyzická osoba, ktorá sa v nich ubytuje daňovníkom a platiteľom je prevádzkovateľ   takéhoto   zariadenia.   Pokiaľ   si   však   fyzická   osoba   zvolí,   že   bude   počas poskytovania   kúpeľnej   starostlivosti   ubytovaná   v   kúpeľoch,   tak   musí   zaplatiť   daň za ubytovanie a zaplatiť aj za kúpeľnú starostlivosť a ďalšie poskytované služby. Druhá podmienka   pre   splnenie   predmetu   dane   za   ubytovanie   je   to,   že   ide   o   ubytovanie v ubytovacom   zariadení,   ktorého   kategorizáciu   určuje   osobitný   predpis.   V   súčasnosti upravuje   kategorizáciu   § 2   a   § 3   vyhlášky   č. 277/2008   Z. z.   s tým,   že   charakteristika jednotlivých druhov kategórií je uvedená v § 4 citovanej vyhlášky. Žalobca v žalobe tvrdil, že takejto kategorizácii v zmysle citovanej vyhlášky nepodlieha s poukazom na to, že je zdravotníckym zariadením ako prírodné liečebné kúpele, a že svoju činnosť nevykonáva na základe   živnostenského   oprávnenia,   ale   na   základe   rozhodnutia   Ministerstva zdravotníctva   SR.   Súd   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že   § 37   odkazuje   iba   na   kategórie ubytovacích zariadení (ktoré kategórie sú uvedené a charakterizované v § 3 a § 4 vyhlášky č. 277/2008 Z. z.) a nie na to, pod akú inštitúciu predmetné zariadenie patrí. Neodkazuje ani na skutočnosť zisťovania kto a na akom základe zariadenie prevádzkuje. V tomto smere súd poukazuje aj na ustanovenia § 4 zákona č. 578/2004 Z. z., kde poskytovatelia majú rovnaké   postavenie   bez   ohľadu   na   to,   či   zdravotnú   starostlivosť   poskytujú   na   základe osobitného povolenia alebo živnostenského oprávnenia. Čo sa týka kategorizácie zariadení žalobcu   súd   mal   za   to,   že   zariadenia   spĺňajú   podmienky   pre   určenia   do   niektorých   z kategórií v zmysle § 3 a § 4 vyhlášky č. 277/2008 Z. z., a to s poukazom aj na vyjadrenie žalobcu na pojednávaní,   keď uviedol,   že nemajú hotel,   ale majú len kúpeľné domy,   na vyjadrenie   žalovaného   1.   a   žalovaného   2.,   ako   aj   na   predložený   listinný   doklad   na pojednávaní označený ako „Cenník 2010 pobytové balíčky Liečebné termálne kúpele Sklené Teplice“,, kde okrem iného je uvedené poskytovanie ubytovania za odplatu v penziónoch Lenka, Park, Relax, v kúpeľnom dome, ústrednom dome a apartmánoch. Žalobca preto aj podľa názoru súdu spĺňa podmienky predmetu dane podľa § 37 zákona č. 582/2004 Z. z. a súčasne   je   aj   daňovníkom   tejto   dane   podľa   § 38   citovaného   zákona.   V   žiadnych ustanoveniach citovaného zákona, ani v iných predpisoch nie je upravená výnimka platenia dane v tom smere, že by poskytovateľ kúpeľnej starostlivosti nemali platiť predmetnú daň.»

Najvyšší   súd sa   s názorom   a závermi krajského súdu,   pokiaľ ide   o   kategorizáciu ubytovacieho zariadenia sťažovateľky, stotožnil a na zvýšenie presvedčivosti doplnil ďalšie dôvody podporujúce správnosť rozhodnutia krajského súdu. Najvyšší súd prevzal závery krajského súdu týkajúce sa podmienky pobytu na lôžku a rozlišovania zariadenia zdravotnej starostlivosti   a zariadenia   kúpeľnej   starostlivosti.   V tejto   súvislosti   sa   ústavný   súd nestotožnil   s námietkou   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd „spája   pobyt   na   lôžku   výlučne s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   v nemocničných   zariadeniach...   a zároveň   ho nepriamo spája s pacientmi pripútanými na lôžku“. Z v bode I tohto uznesenia citovaného odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   v spojitosti   s odôvodnením napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   na   ktoré   sa   najvyšší   súd   odvoláva,   vyplýva,   že rozhodujúcim kritériom na posúdenie kategorizácie ubytovacieho zariadenia sťažovateľky nebol stav pacienta (ubytovaného hosťa), ale povaha poskytovaných služieb a platieb za ne (odlišnosť poplatku za lôžko v nemocnici a platby za ubytovanie v kúpeľnom zariadení) a nevyhnutnosť prepojenia poskytovaných služieb s ubytovaním (možnosť kúpeľného hosťa byť ubytovaný aj v inom ubytovacom zariadení a napriek tomu využívať služby kúpeľnej starostlivosti). V tejto súvislosti možno poukázať aj na tú skutočnosť, že z § 3 a § 4 ods. 6 vyhlášky   č. 77/2008 Z. z. vyplýva, že aj kúpeľný hotel   spadá   pod kategorizáciu   takých ubytovacích zariadení, ubytovanie v ktorých je predmetom dane podľa zákona o miestnych daniach.   Predmetná   vyhláška   tak   výslovne   predpokladá,   že   aj   ubytovacie   zariadenie poskytujúce   určité   služby   liečebnej   starostlivosti   spadá   pod   kategorizáciu   ubytovacích zariadení relevantných pre platenie dane z ubytovania.

Najvyšší súd sa v tejto súvislosti osobitne vysporiadal aj s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa vzťahu vyhlášky č. 419/2001 Z. z. a vyhlášky č. 277/2008 Z. z. (poukazom na § 9 vyhlášky č. 277/2008 Z. z., ktorým sa vyhláška č. 419/2001 Z. z., ruší a vysvetlením významu legislatívnej poznámky v zákone č. 582/2004 Z. z.).

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky,   že   krajský   súd   pri   preskúmaní   zákonnosti rozhodnutia finančného riaditeľstva nezohľadnil skutočnosť, že správnymi orgánmi nebol zistený skutočný počet ubytovaných hostí nevyhnutný na vyrubenie dane, a najvyšší súd (a ani   krajský   súd   pred   ním)   neuskutočnil   žiadne   dokazovanie   tejto   skutočnosti na odstránenie   protiprávneho   stavu,   ústavný   súd   poukazuje   na   tú   časť   odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej poukazuje na zisťovanie skutkového stavu daňovým   úradom   prostredníctvom   pokusu   o miestne   zisťovanie   a nahliadnutie   do   knihy ubytovaných hostí, pričom podľa názoru najvyššieho súdu „Žalobca vykonanie miestneho zisťovania neumožnil a doklady nepredložil, preto správca dane určil daň podľa pomôcok, ktoré mal k dispozícii a ktoré si sám zaobstaral. Správca dane dodržal zákonné podmienky na použitie spôsobu určenia dane podľa pomôcok.“. Ústavný súd nad rámec uvedeného dopĺňa,   že   súd   konajúci   v rámci   správneho   súdnictva   (v   tomto   prípade   krajský   súd a najvyšší   súd   v konaní   o preskúmavanie   zákonnosti   napadnutých   rozhodnutí   správnych orgánov)   nie   je   v zásade   súdom   skutkovým,   teda   súdom,   ktorý   by   uskutočňoval dokazovanie, ale napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy preskúmava z hľadiska ich zákonnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov odôvodňujúcich jeho výrok, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   vyhlášky   č. 277/2008   Z. z.   a zákona o miestnych   daniach,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   najvyšší   súd   s   námietkami   sťažovateľky   uvedenými v odvolaní zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

Sťažovateľka taktiež tvrdí, že jej bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, neuvádza však konkrétne okolnosti, ktoré by mohli indikovať, že by jej v súdnom konaní, ktoré sama iniciovala, nebolo umožnené sa k veci vyjadriť, predniesť svoju právnu argumentáciu alebo inak konať pred súdom. Taktiež neuvádza žiadne tvrdenie, ktorým by odôvodnila namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti (príčinnej súvislosti) medzi posudzovaným postupom a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07,   I. ÚS 265/07,   III. ÚS 139/08),   ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014