znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/2013-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Mgr. B. T., T., zastúpeného advokátom Mgr. A. K., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 15/2008, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. B. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 15/2008 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 8 C 15/2008   konal bez zbytočných prieťahov.

3. Mgr.   B.   T. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   3 500   €   (slovom tritisícpäťsto   eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Mgr. B. T. trovy konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na účet   jeho právneho zástupcu Mgr. A. K., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 118/2013   z 28.   februára   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Mgr. B. T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 15/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   napadnuté   konanie   začalo   11.   apríla   2004,   keď   bol okresnému   súdu   doručený   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu,   ktorým   sa   obchodná spoločnosť P., s. r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), domáhala proti odporcom zaplatenia sumy 240 218,20 Sk (7 973,78 € ) s prísl.

Sťažovateľ, ktorý je v napadnutom konaní v procesnom postavení odporcu v 3. rade uviedol,   že   v ňom   dochádza   k zbytočným   prieťahom,   pričom   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu nebolo toto konanie právoplatne skončené.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 38. ods. 2 listiny, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. 1 Spr S/144/2013 (doručeným ústavnému súdu 5. apríla 2013), ku ktorému pripojil okrem   prehľadu   procesných   úkonov   vykonaných   v doterajšom   priebehu   napadnutého konania aj stanovisko zákonného sudcu, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Okolnosti   nenasvedčujú   výskytu   zákonných   prekážok   postupu   konania,   okolnosť neznámeho pobytu prvej žalovanej je už spomenutou praktickou komplikáciou v dokazovaní v kontexte právnej obrany ručiteľov.

Vo   vzťahu   k ďalším   častiam   výzvy   na   vyjadrenie   k prieťahom   je   namieste skonštatovať,   že   vec   je   objektívne   vybavovaná   po   dlhšiu   dobu,   než   ako   by   mohla   byť vybavovaná pri možnosti výhradnej pozornosti súdu. Za týchto okolností bude otázka vzniku a príčin prieťahov vecou posúdenia príslušného súdu pri vybavovaní predmetnej sťažnosti. Dovolím si však v ďalších súvislostiach skonštatovať, že súdne oddelenie je v stave vysokej zaťaženosti, prevzal som ho po predchádzajúcej sudkyni odchádzajúce na KS ZA JUDr. J. U., s príznačným dopadom na zhoršenú tzv. skladbu nerozhodnutých vecí, lebo tieto   v minulosti   neboli   skončené   z rôznych   dôvodov,   spravidla   spojených   so skutkovou zložitosťou veci. Prakticky povedané, veci z takto sťaženej skladby spravidla nie je možné skončiť na jednom pojednávaní a je nutné ich študovať opakovane, preto takto prevzaté veci neskončené z rôznych príčin v minulosti sú zásadne ťažšie ako nové veci z bežného nápadu. Obdobie   roka   2007   bolo   poznačené   mimoriadne   zvýšeným   nápadom   civilných   vecí, s mimoriadne nepriaznivým dopadom na fyzickú možnosť vybavenia tohto nápadu sudcom aj   zamestnancami   tunajšieho   súdu,   v   závere   roka   2007   zostatok   dosiahol   505   vecí. Prakticky   povedané,   pri   fyzickej   možnosti   súdneho   oddelenia   vybaviť   pravidelný ročný nápad v priemere 250 civilných (priemerne zložitých) vecí ročne, zostatok nerozhodnutých (spravidla zložitejších) vecí ďalších 1,5 až 2 krát presahuje jeho ročný násobok...

Tunajšie   súdne   oddelenie   navyše   trpelo   personálnou   nestabilitou,   včítane neprítomnej   vyššej   súdnej   úradníčky   od   marca   do   októbra   2011.   Naopak   približne od začiatku roka 2013 moja vyššia súdna úradníčka zastupuje inú, čo má tiež nepriaznivý dopad na možnosť ukladania niektorých úkonov, v tomto prípade konkrétne vypracovanie naradenia znaleckého dokazovania. Navyše v minulosti bolo prijaté rozpočtové opatrenie, podľa ktorého neboli pridelené peniaze na preddavky na znalecké dokazovanie.

V roku 2013 mám nápad nových civilných vecí priemerne nad 35 vecí mesačne, čo aj do budúcna vylučuje možnosť vybavovania takého množstva vecí bez vzniku prieťahov.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko doručené ústavnému súdu 10. mája 2013, v ktorom okrem iného uviedol:

„K vyjadreniu zákonného sudcu OS Žilina uvádzame, že jeho správu o pracovnom zaťažení senátu zákonného sudcu nespochybňujeme, avšak je na objektívnej zodpovednosti súdu, aby zabezpečil prejednanie veci tak, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní, čo však súd v tomto prípade neučinil.“

Ústavný   súd   z predloženého   spisu   okresného   súdu   zistil   nasledujúci   priebeh napadnutého konania:

Napadnuté konanie začalo 11. apríla 2004, keď bol okresnému súdu doručený návrh na   vydanie   platobného   rozkazu,   ktorým   sa navrhovateľ   okrem   iného   domáhal   voči odporcom v 1. až 3. rade zaplatenia sumy 240 218,20 Sk (7 973,78 €) z dôvodu nesplatenia časti   poskytnutého   stavebného   úveru.   Sťažovateľ,   ako   už   bolo   uvedené,   má   v konaní procesné   postavenie   odporcu   v 3. rade   na základe „Ručiteľskej   listiny   č. 2   zo   dňa 29. 11. 1999 k Úverovej zmluve“. Keďže platobný rozkaz nebolo možné doručiť odporkyni v 1. rade, okresný súd ho uznesením č. k. 8 Ro/127/2004-65 z 10. decembra 2007 zrušil a vec 14. januára 2008 previedol z registra „Ro“ do registra „C“.

Vzhľadom na úmrtie odporcu v 2. rade okresný súd uznesením z 31. januára 2008 konanie prerušil do právoplatného skončenia dedičského konania (dedičské konanie bolo právoplatne skončené 19. marca 2008).

V období od apríla 2008 do júna 2008 okresný súd realizoval jednoduché procesné úkony   na   zistenie   pobytu   odporkyne   v 1. rade   a 7.   januára   2009   nariadil   termín pojednávania   na   2.   február   2009.   Po   oboznámení   prítomných   účastníkov   konania s ospravedlnením   právneho   zástupcu   navrhovateľa   okresný   súd   odročil   nariadené pojednávanie na 2. marec 2009, ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 1. apríl 2009 s tým, že vo veci je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie. Pojednávanie nariadené na 1. apríl 2009 sa uskutočnilo a bolo odročené na 4. máj 2009, ktoré sa taktiež uskutočnilo a bolo odročené na 27. máj 2009 na účel ďalšieho dokazovanie. Toto pojednávanie sa z dôvodu neúčasti účastníkov konania neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito s tým, že bude rozhodnuté o čiastočnom späťvzatí návrhu voči odporcovi v 2. rade.

Okresný   súd   17.   januára   2011   vyzval   právnu   zástupkyňu   odporcu   v 2. rade,   aby zaujala   stanovisko   k návrhu   na   zastavenie   konania   v súvislosti   s podaním   navrhovateľa zo 4. mája   2009.   Dňa   23.   augusta   2011   sťažovateľ   uzavrel   zmluvu   s navrhovateľom, v ktorej sa navrhovateľ zaviazal zobrať návrh proti sťažovateľovi v celom rozsahu späť.Okresný súd uznesením z 21. júna 2012 rozhodol, že „konanie v časti voči odporcovi v 2. rade   zastavuje“.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie   doručené okresnému súdu 17. júla 2012, pričom okresný súd predmetné odvolanie spolu so súdnym spisom   predložil   8.   októbra   2012   na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Žiline   (ďalej   len „krajský súd“). Krajský súd uznesením sp. zn. 6 Co/387/2012 z 31. januára 2013 uznesenie okresného súdu č. k. 8 C/15/2008-223 z 21. júna 2012 potvrdil. Po vrátení súdneho spisu okresnému súdu (12. marec 2013) okresný súd predmetné uznesenie krajského súdu doručil účastníkom   konania,   čo   bol   ostatný   procesný   úkon   v doterajšom   priebehu   napadnutého konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorých každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zaplatenie   pohľadávky   (v   danom   prípade   ide   o   nesplatenú   sumu   z poskytnutého stavebného úveru na základe úverovej zmluvy uzatvorenej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka) tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno   považovať   za   právne   ani   skutkovo   zložité.   Obdobne   ústavný   súd   hodnotí aj sťažnosťou napadnuté konanie a poukazuje na to, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti nepoukazoval na skutkovú ani právnu zložitosť veci, pričom zákonný sudca napadnuté konanie označil ako vec „priemerne skutkovo zložitú“.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či v namietanom konaní mohlo   dôjsť   k zbytočným   prieťahom,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto súdneho   konania   v procesnom   postavení   odporcu   v 3. rade.   Ústavný   súd   nezistil   také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na jeho ťarchu v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v napadnutom konaní a zistil tieto dlhodobejšie obdobia jeho nečinnosti:

- od 11. apríla 2004 (návrh na vydanie platobného rozkazu) do 24. februára 2005 (vydanie platobného rozkazu), pričom nasledujúci procesný úkon (uznesenie, ktorým bol platobný rozkaz zrušený z dôvodu, že ho nebolo možné doručiť odporkyni v 1. rade) bol urobený 10. decembra 2007,

- od 27. mája 2009 (okresný súd odročil pojednávanie) do 17. januára 2011 (okresný súd zaslal výzvu právnemu zástupcovi odporcu v 2. rade) a

-   od   17.   januára   2011   do   21.   júna   2012,   keď   okresný   súd   uznesením   č. k. 8 C/15/2008-223 rozhodol o zastavení konania voči odporcovi v 2. rade.

Takýto   postup   okresného   súdu,   ktorý   plynulo   nesmeroval   k odstráneniu   právnej neistoty účastníkov konania, ktorí dosiaľ čakajú na meritórne rozhodnutie viac ako 9 rokov, nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať.

Pokiaľ   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   v súvislosti   s namietanými prieťahmi   v napadnutom   konaní   prostredníctvom   zákonného   sudcu   argumentoval skutočnosťou,   že „súdne   oddelenie   je   v stave   vysokej   zaťaženosti   a trpelo   personálnou nestabilitou...“, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06),   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí   zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

Ústavný   súd   upriamujme   pozornosť   aj   na   odpoveď   okresného   súdu   právnemu zástupcovi sťažovateľa (z 15. januára 2013) na sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní, v   ktorej   konštatoval,   že   sťažnosť   je   dôvodná,   a konkrétne   v súvislosti   s postupom zákonného sudcu uviedol, že „jeho postup od podania návrhu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 15/2008 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ nachádza.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   5 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na neúmernú dĺžku prieťahov a psychickú   ujmu   vyplývajúcu   z právnej   neistoty,   ktorá   mu „v   dôsledku   nerozhodnutia vo veci vzniká“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C 15/2008,   ktorá   predstavuje   viac   ako   9   rokov,   berúc   zároveň   do   úvahy   konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   3 500   € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. za dva úkony 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013