znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/2012-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., J., zastúpenej advokátkou Mgr. V. D., K., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd, podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien a podľa čl. 5 písm. e)iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 17/2011 a jeho rozsudkom z 24. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011 doručená   sťažnosť   Z.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa   čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), podľa čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) Dohovoru o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (ďalej len „dohovor o odstránení diskriminácie žien“) a podľa čl. 5 písm. e)iv a čl. 6 Dohovoru o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (ďalej   len   „dohovor   o odstránení   rasovej   diskriminácie“)   postupom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 17/2011 a jeho rozsudkom z 24. marca 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka «je rómskeho etnického pôvodu a žije aj so svojou rodinou v segregovanom rómskom osídlení v obci v... kraji.

Sťažovateľka   porodila   dňa   22. 2. 1993   na   Gynekologicko-pôrodníckom   oddelení Nemocnice s poliklinikou... (... ďalej len ako nemocnica v...) svoje druhé dieťa, išlo o jej druhý pôrod, ktorý bol – rovnako ako jej prvý pôrod – vedený cisárskym rezom. Počas výkonu cisárskeho rezu vykonali sťažovateľke zamestnanci nemocnice tubálnu ligáciu – sterilizáciu (sterilisatio sec. Madlenei). Podľa záznamov, ktoré tvoria súčasť zdravotnej dokumentácie   vedenej   o   sťažovateľke   nemocnicou   v...,   bola   sťažovateľka   prijatá na Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie nemocnice dňa 22. februára 1993 o 12.15 hod. Zdravotná dokumentácia neobsahuje žiadnu žiadosť sťažovateľky o výkon sterilizácie ani to, že by sťažovateľka udelila k zákroku akýkoľvek súhlas vrátane súhlasu informovaného. Sťažovateľka   bola   v   čase   vykonania   zákroku   negramotná,   podpisovala   sa   krížikmi. Sťažovateľka   mala   v   čase   vykonania   sterilizácie   17   rokov,   t. j.   nebola   plnoletá,   takže na vykonanie zákroku vyžadovali vtedy platné právne predpisy okrem jej súhlasu aj súhlas zákonných   zástupcov.   Zdravotná   dokumentácia   sťažovateľky   neobsahuje   žiaden   súhlas zákonných   zástupcov   sťažovateľky   a   ani   sťažovateľky   samotnej   k   výkonu   sterilizácie. Záznam o vykonaní zákroku obsahuje dokument nachádzajúci sa v zdravotnej dokumentácii sťažovateľky   nazvaný   „Operačná   vložka   chirurgická   do   záznamu   o   zdraví   a chorobe“ zo dňa 22. 2. 1993, vyhotovený zamestnankyňou nemocnice MUDr. S., v ktorom je uvedené, že   „vzhľadom   na   placentu   akretu,   ruptúru   uteri   imminens   v jazve   urobená   sterilizácia na tubách sec.“ (t. j. záznam, že počas operačného zákroku bola na sťažovateľke vykonaná sterilizácia). Operačná vložka chirurgická do záznamu o zdraví a chorobe je dokument, ktorý sa vyhotovuje pri akejkoľvek operácii a je v nej zaznamenávaný jej podrobný priebeh. Nikto o   vykonanom zákroku sťažovateľku   neinformoval ani   pred jeho   vykonaním a ani potom. Sťažovateľka, keďže nevedela o vykonanom zákroku sterilizácie, opakovane sa pokúšala otehotnieť, pričom dôvod jej neplodnosti jej nebol známy, opakovane sa taktiež podrobovala liečbe neplodnosti. Navyše pár mesiacov po pôrode jej druhé dieťa zomrelo. Sťažovateľke   nebolo   umožnené   nemocnicou   v...   nahliadnuť   do   jej   zdravotnej dokumentácie   a   ani   si   z   nej   zhotovovať   fotokópie,   preto   sťažovateľka   iniciovala na Okresnom súde v Prešove konanie vedené pod č. 11 C 25/03, v ktorom žiadala, aby súd uložil   nemocnici   v...   povinnosť   umožniť   jej   nahliadnutie   a   zhotovenie   kópii   listín   z   jej zdravotnej dokumentácie vedenej nemocnicou v...

Sťažovateľka sa o vykonaní zákroku sterilizácie dozvedela až 18. 03. 2005, kedy jej bolo umožnené prostredníctvom jej splnomocnenej zástupkyne vyhotoviť si fotokópie z jej zdravotnej dokumentácie, konkrétne operačnej vložky, ktorá obsahuje záznam o vykonaní sterilizácie.

Po tom, čo sa sťažovateľka dozvedela o vykonaní zákroku, iniciovala na Okresnom súde v Prešove dňa 30. 06. 2005 občiansko-právne konanie na ochranu osobnosti vedené pod sp. značkou 12 C 54/2005. Dňa 23. 1. 2009 podala sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej   zástupkyne   aj   trestné   oznámenie   na   Okresnú   prokuratúru   v   Prešove.   Trestné konanie pre podozrenie zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví podľa ust. § 222 ods. 1   TZ (Trestného   zákona,   pozn.) účinného   do   31. 12. 2005   vedené   Okresným riaditeľstvom PZ, Úradom justičnej a kriminálnej polície PZ v Prešove ČVS: ORP-120/1- OVK-PO-2009 bolo uznesením zo dňa 10. 05. 2010 zastavené so záverom, že skutok, pre ktorý sa viedlo, nie je trestným činom. Toto konanie je predmetom inej ústavnej sťažnosti, podanej na Ústavnom súde SR dňa 26. 10. 2010 s podacím číslom 11864/2010.».

V konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“)   sa   sťažovateľka   domáhala   proti   Fakultnej   nemocnici   s poliklinikou...   (ďalej   len „žalovaná“),   aby   súd   uložil   žalovanej   zaslať   jej   písomné   ospravedlnenie   za   vykonanie zákroku sterilizácie a zaplatiť jej nemajetkovú ujmu 1 000 000 Sk. Okresný súd rozsudkom č. k. 12 C 54/2005-260 z 29. apríla 2008 rozhodol tak, že žalobu sťažovateľky zamietol odôvodniac svoje rozhodnutie tým, že sťažovateľka nepreukázala, že došlo k namietanému zásahu do práva na ochranu jej osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Okresný súd poukázal   okrem   iného   na   to,   že „vyšetrenie   dutého   systému   maternice   a vajcovodov kontrastnou   látkou   röntgenom   dokázalo   ich   obojstrannú   priechodnosť   bez   zistenia podviazania,   a teda   nepotvrdilo   sa   vykonania   sterilizácie   na pohlavných   orgánoch sťažovateľky“.

Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd uznesením č. k. 5 Co/213/2008-288 z 2. decembra 2008 zrušil označený rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne okresný súd novým rozsudkom č. k. 12 C 54/2005-390 zo 16. novembra 2010   opäť   žalobu   sťažovateľky   zamietol   dôvodiac   zhodne   ako   v prvom   zamietavom rozsudku tým, že sťažovateľka nepreukázala, že by žalovaná, resp. jej právny predchodca zasiahol do sféry ochrany jej osobnosti a ďalším zákrokom, ktoré by na preukázanie toho, či sa tak naozaj stalo, boli potrebné, sa sťažovateľka odmietla podrobiť.

Aj   druhý   rozsudok   okresného   súdu   sťažovateľka   napadla   odvolaním,   o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č. k.   16 Co/17/2011-412   z 24.   marca   2011   tak,   že napadnutý   prvostupňový   rozsudok   vo   veci   samej   potvrdil   a tento   svoj   potvrdzujúci rozsudok   odôvodnil   tým,   že   prvostupňový   súd   správne   zistil   skutkový   stav   a   správne vyvodil   aj právne   závery,   na   základe   ktorých vo   veci   aj   správne   rozhodol.   Vzhľadom na správnosť   odôvodnenia   napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia   krajský   súd v napadnutom rozsudku na neho v celom rozsahu poukázal.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   odôvodňuje,   ako   malo   dôjsť   z jej   pohľadu k namietanému porušeniu jej v petite sťažnosti označených práv.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na ochranu pred mučením, krutým, neľudským či ponižujúcim zaobchádzaním podľa čl. 16 ods. 2 ústavy (resp. práva podľa čl. 3 dohovoru), sťažovateľka uviedla, že bola takémuto zaobchádzaniu, za   ktoré   je   zodpovedný   priamo   štát,   podrobená   a bola   porušená   aj   povinnosť   vykonať účinné vyšetrenie takéhoto zaobchádzania.

V súvislosti   s tým   sťažovateľka   tvrdí,   že   bola   pri   pôrode   cisárskym   rezom sterilizovaná, pričom na vykonanie tohto zákroku neudelila žiaden súhlas. Ďalej poukazuje na   povahu   sterilizácie   s tým,   že   nejde   o terapeutický   zákrok,   ale o zákrok   zmrzačujúci, účelom ktorého je poškodenie pohlavných orgánov sledujúce zamedziť počatiu. Zároveň sťažovateľka upriamuje pozornosť na skutočnosť, „že sterilizácia formou tubálnej ligácie nemôže byť vykonaná v krajnej núdzi; jedná sa o zákrok, ktorý nie je život zachraňujúci a nie je v bezprostrednom záujme dotknutej osoby. I preto sa na jeho výkon uplatňujú prísne požiadavky   vrátane   požiadavky   na   platný   informovaný   súhlas   zákonného   zástupcu u mladistvých osôb.“.

Sťažovateľka   považuje   za   nepochybné,   že   u   nej   bola   vykonaná   sterilizácia, argumentujúc   tým,   že „neexistoval   žiaden   logický   dôvod,   aby   bolo   vykonanie   zákroku zaznamenané v zdravotnej dokumentácii zachytávajúcej priebeh pôrodu, po jeho ukončení, ak by nebola sterilizácia na sťažovateľke počas pôrodu vykonaná“.

Podľa   sťažovateľky „zo   strany   štátu   došlo   v jej   prípade   k porušeniu   pozitívneho záväzku   vyplývajúceho   z čl. 3   Dohovoru   zabezpečiť   vedenie   účinného   vyšetrovania neľudského   či   ponižujúceho   zaobchádzania“. Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské práva,   na   ktorú   sa   sťažovateľka   odvoláva,   vyvodzuje,   že „akonáhle   osoba   vznesie obhájiteľné tvrdenie, že bola podrobená neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu, čl. 3 Dohovoru sa v spojení so všeobecným záväzkom štátov podľa čl. 1 Dohovoru, vyžaduje, aby došlo k účinnému oficiálnemu prešetreniu takých tvrdení...“.

V prípade sťažovateľky krajský súd v rámci občianskoprávneho konania, ktoré sama iniciovala,   podľa   nej   takýmto   spôsobom   nepostupoval,   a vzhľadom   na   to   je „potrebné výkon sterilizácie na sťažovateľke považovať za ponižujúce a neľudské zaobchádzanie, tak ako to má na mysli článok 16 ods. 2 Ústavy SR a článok 3 Dohovoru. Sťažovateľka namieta, že zo strany štátu došlo v jej prípade k porušeniu pozitívneho záväzku vyplývajúceho z čl. 3 Dohovoru – zaistiť účinné vyšetrenie neľudského či ponižujúceho zaobchádzania.“.Sťažovateľka   ďalej   vyslovuje   názor,   že   postupom   krajského   súdu   a napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V nadväznosti na to vyjadruje presvedčenie,   že „krajský   súd   nepreskúmal   komplexne   sťažovateľkine   námietky a v napadnutom   konaní   nepostupoval   dôsledne“, pretože   nedal   jasnú   a zrozumiteľnú odpoveď   na   všetky   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Záver krajského súdu, podľa ktorého sa v danom prípade jednoznačne nepreukázalo vykonanie sterilizácie, aj keď bolo zaznačené v zdravotnej dokumentácii, s tým, že táto skutočnosť nemôže bez ďalšieho sama osebe znamenať, že k operačnému zákroku naozaj došlo, považuje sťažovateľka za nezodpovedajúci predloženým dôkazom, ktoré podľa nej preukázateľne dokazujú opak. Sťažovateľke sa javí ako nelogické zaznačenie vykonania zákroku   (sterilizácie)   do   zdravotnej   dokumentácie,   ak by   na   nej   tento   zákrok   nebol vykonaný. Ďalej uvádza, že „Ak by následne aj mohlo dôjsť k spriechodneniu vajcovodov rozpadom   podväzku   (čo   nevylúčil   ani   súdny   znalec),   žalovanú   to   v žiadnom   prípade nezbavilo zodpovednosti za protiprávne vykonanie zákroku.“.

Pokiaľ sťažovateľka podľa názoru všeobecných súdov tým, že sa odmietla podrobiť ďalším   vyšetreniam,   ktoré   by   preukázali,   či   bol   zákrok   sterilizácie   na   nej   vykonaný, neuniesla dôkazné bremeno, sťažovateľka uviedla, „že súd nemôže objektívne požadovať, aby   sa   podrobila   ďalším   vysoko   invazívnym   zákrokom,   ako   napr.   laparoskopia,   keď vykonanie   sterilizácie,   t. j.   existencia   neoprávneného   zásahu   nebola   nikdy   zo   strany žalovanej objektívne spochybnená. Je v rozpore so zásadami spravodlivosti, aby v situácii, keď   žalovaná   zaznamenala   vykonanie   protiprávneho   zákroku   v zdravotnej   dokumentácii sťažovateľky, bolo dôkazné bremeno na strane sťažovateľky, ktorá by sa mala podrobovať rôznym   invazívnym   zákrokom,   u ktorých   nie   sú   vylúčené   vedľajšie   účinky   a negatívne následky na jej zdravie, aby preukázala, že zákrok na nej vykonaný bol.“.

Za porušenie princípu rovnosti zbraní v rámci práva na spravodlivé súdne konanie upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje sťažovateľka to, že rozhodnutia všeobecných súdov „sa jej   argumentáciou   ohľadne skutočnosti,   že existencia   neoprávneného   zásahu a vykonanie   sterilizácie   nikdy   neboli   vierohodne   zo   strany   žalovanej   spochybnené, zaoberajú   len   v obmedzenom   rozsahu.   Vydaním   arbitrárneho   rozhodnutia   všeobecným súdom tak došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní ako jedného zo základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľky v porovnaní s protistranou.“.

Namietané porušenie základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do   súkromného a rodinného života   podľa   čl. 19 ods. 2 ústavy a práva na rešpektovanie súkromného   a rodinného   života   podľa   čl. 8   dohovoru   odôvodňuje   sťažovateľka   tým,   že na nej bola vykonaná násilná a protiprávna sterilizácia, čím došlo k zásahu do jej telesnej integrity,   keďže   jej   bola   spôsobená   strata   významnej   životnej   funkcie   (plodnosti). Sterilizácia vykonaná sťažovateľke nesplnila podľa nej podmienky ustanovené v čl. 8 ods. 2 dohovoru preto, že

a) nebola vykonaná v súlade s vtedy platným právnym poriadkom,

b) nesledovala legitímny cieľ,

c) nebola nevyhnutnou v demokratickej spoločnosti.

K namietanému   porušeniu   práva   na   účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13 dohovoru   (v spojení   s čl. 3   a čl. 8   dohovoru)   sťažovateľka   poukazuje   na   to,   že   bolo povinnosťou   štátnych   orgánov „vykonať   účinné   a efektívne   vyšetrovanie   okolností vykonania sterilizačného zákroku“, avšak zo strany všeobecných súdov k tomu nedošlo.

Sťažovateľka   napokon   namieta, „že   postupom   a rozhodnutím   súdov   v konaní na ochranu osobnosti došlo i k porušeniu jej práv zakotvených v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, článku 14 v spojitosti s článkami 3, 6, 8, 13 Európskeho dohovoru a článkov 5 písm. e)iv a 6 Dohovoru o rasovej diskriminácii a článku 12 ods. 1 Dohovoru o diskriminácii žien“.

Túto námietku sťažovateľka odôvodňuje poukazom na to, že „je ženou rómskeho etnického   pôvodu.   Sterilizácia,   ktorá   bola   vykonaná   na   sťažovateľke,   nie je ojedinelým zákrokom, ktorý bol protiprávne vykonaný len na nej. Sťažovateľka je toho názoru, že tento protiprávny zákrok bol   na   nej   vykonaný   v rámci   pokračovania   praktík rozsiahlej praxe násilných   sterilizácií,   ktoré   boli   na   ženách   rómskeho   etnického   pôvodu   vykonávané v bývalom Československu ešte v období komunizmu od 70-tych rokov 20. storočia. Táto prax   pokračovala   na   Slovensku   aj   po   páde   komunizmu   a bola   kritizovaná   mnohými mimovládnymi   ľudsko-právnymi   organizáciami   a medzinárodnými   organizáciami. Sťažovateľka   sa   oprávnene   domnieva,   že   zákrok   protiprávnej   sterilizácie   bol   na   nej vykonaný v kontexte týchto praktík, za ktoré nesie Slovenská republika zodpovednosť.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1. Krajský súd v Prešove rozhodnutím a postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 17/2011   porušil   základné   ľudské   práva   a slobody   sťažovateľky   podľa   článkov   2 ods. 2, čl. 12 ods. 2;čl. 16 ods. 2, článku 19 ods. 2, článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy SR a ľudské práva a základné slobody sťažovateľky podľa článkov 3, 6, 8 Dohovoru, článku 13 v spojení s článkami 3, 6, 8 Dohovoru a článku 14 v spojení s článkami 3, 6, 8 a 13 Dohovoru a ľudské práva sťažovateľky podľa článku 12 ods. 1 a článku 16 ods. 1 e) Dohovoru   o   diskriminácii   žien   a   článku   5   písm. e)iv   a   článku   6   Dohovoru   o   rasovej diskriminácii.

2. Rozsudok   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   24.   marca   2011   spisová   značka 16 Co 17/2011-412 v potvrdzujúcom výroku zrušuje.

3. Ústavný   súd   vracia   vec   na   ďalšie   konanie   v   rozsahu   potvrdzujúceho   výroku Krajskému súdu v Prešove.

4. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške   25.000,-   EUR   (slovom:   dvadsaťpäť   tisíc   EUR)   v   lehote   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť sťažovateľke a jej právnej zástupkyni trovy   právneho   zastúpenia   na   Ústavnom   súde   v   lehote   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu.“

II.

Ústavný   súd   si   v rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal vyjadrenie   krajského   súdu   a príslušný   spis   vedený   okresným   súdom   pod   sp. zn. 8 C 91/2007.

Krajský súd vo svojom vyjadrení zo 17. júna 2011 uviedol, že okolnosti uvádzané sťažovateľkou v sťažnosti považuje za nedôvodné, a preto navrhuje jej sťažnosť zamietnuť. V konkrétnostiach   krajský   súd   poukázal   na   odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu č. k. 12 C 54/2005-390 zo 16. novembra 2010, z ktorého podľa krajského súdu nevyplýva, že by okresný súd „pri hodnotení dôkazov čo len jeden z nich opomenul, a tak zaťažil svoje rozhodnutie   vadou.   Naopak,   dostatočným   spôsobom   zameral   svoje   dokazovanie   okrem iného i znalcami z odboru zdravotníctva. Ďalej vykonal dokazovanie aj obsahom listinných dôkazov, výsluchom účastníkov a z týchto mal za nepochybne preukázaný ten záver, že v danom prípade sa nepotvrdila jednoznačne vykonaná sterilizácia, aj keď bola zaznačená v zdravotnej dokumentácii neb. MUDr. S. Na tvrdenie žalobkyne o tom, že k chirurgickému zásahu došlo, pretože zákrok je v operačnej vložke zaznamenaný, sa žalovaná bránila tým, že zmienka o vykonaní dotknutého operačného zákroku sa nenachádza na žiadnom inom mieste zdravotnej dokumentácie žalobkyne. Pritom pri takomto zákroku je ho potrebné vždy zaznamenať aj do operačnej knihy, aj do časti o priebehu šestonedelia a do prepúšťacej správy.   V   súvislosti   s   tvrdením   žalobkyne,   že   zákrok   vykonaný   bol,   poukázal   súd aj na závery znalcov v súvislosti s neúspešnosťou vykonania sterilizácie podľa M., ktorá sa pohybuje len v rozsahu 1,44 % a tú skutočnosť, že žalobkyňa sa podrobila s odstupom času vyšetrovacej metóde, ktorou sa overila priechodnosť vajcovodov, pričom bolo u nej zistené, že oba vajcovody má priechodné, čo podľa aj vyjadrenia znalca MUDr. Ľ. M. znamená, ako by u žalobkyne sterilizácia vykonaná nebola. V súvislosti s tým navrhoval na preukázanie, vykonania   či   nevykonania   tohto   zákroku   aj   možnosť   podrobenia   sa   žalobkyňou   menej invazívnej vyšetrovacej metóde. Všetky tieto skutočnosti riadne vyhodnocoval a uzavrel, že žalobkyňa   nepreukázala,   aby   žalovaný   zasiahol   do   sféry   ochrany   osobnosti,   pričom preukázanie tej skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu, bolo práve na žalobkyni. V   danom   prípade   žalobkyňa   svoje   tvrdenia   o   tom,   že   chirurgický   zákrok   na   nej vykonaný   bol,   preukazovala   jedine   tým,   že   v   operačnej   vložke   bol   vykonaný   záznam. Žalovaná sa bránila a poukazovala na iné dôkazy. Všetky tieto vzájomné súvislosti súd prvého stupňa zohľadňoval, vyhodnocoval. Aby mohol prijať jednoznačný záver o tom, či ku chirurgickému   zákroku   na   žalobkyni   došlo   alebo   nie,   musel   mať   jednoznačne   bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že k takémuto zákroku došlo. To však preukázané a zistené nemal.

Tvrdenia žalobkyne neboli preukázané, pretože minimálne ďalšie dôkazy, ktoré boli žalovaným predkladané, spochybňovali tvrdenia žalobkyne o tom, že tento zákrok vykonaný bol. Skutočnosť, že poznačenie tohto zákroku v operačnej vložke bolo zaznamenané, nemôže bez všetkého znamenať, že k vykonaniu zákroku aj došlo, naviac za situácie, ak s odstupom času   sa   žalobkyňa   podstúpila   vyšetreniu,   ktoré   dokázalo   obojstrannú   priechodnosť vajcovodov bez zistenia ich podviazanosti.

V   neposlednom   rade   aj   ďalší   posudok   MUDr.   Š.   analyzoval   a   konštatoval,   že záznamy o tom, že predmetný úkon na žalobkyni bol vykonaný, svedčí len operačná vložka, pretože v pôrodopise nie je žiaden záznam o sterilizácii, ani v správe o rodičke. V operačnej knihe   nie   je   tiež   žiaden   záznam.   Zároveň   konštatoval,   ako   je   možné   diagnostikovať vykonanie   sterilizácie   podľa   M.   Zdôraznil,   že   pri   sterilizácii   môže   dôjsť   k   zlyhaniu v dôsledku   vytvorenia   tuboperitorneálnej   fistuly   alebo   rekanalizácie   alebo   v   dôsledku možnosti aj zlého vykonania sterilizácie. Teda poukázal a dal návod na to, ako je možné tieto skutočnosti ďalej potvrdiť alebo vyvrátiť. K týmto skutočnostiam žalobkyňa zaujala negatívny postoj. Túto skutočnosť správne súd zohľadňoval v celom komplexe vykonaných dôkazov a skutkových zistení a v závislosti od toho aj unesením či neunesením dôkazného bremena tej-ktorej strany.

Dokazovanie   a   konanie   na   súdoch   oboch   stupňov   prebehlo   riadne   a   v   súlade s O. s. p.,   preto   nemožno   konštatovať,   že   by   sťažovateľke   bol   odopretý   prístup   k   súdu a súdna ochrana.“.

Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu právnej zástupkyni sťažovateľky, ktorá však v určenej lehote nevyužila možnosť vyjadriť sa k nemu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti, alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 3,   čl. 6,   čl. 8,   čl. 13   a čl. 14   dohovoru,   podľa   čl. 12   ods. 1   a čl. 16   ods. 1   písm. e) dohovoru   o   odstránení   diskriminácie   žien   a   podľa   čl. 5   písm. e)iv   a čl. 6   dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 17/2011 a jeho rozsudkom z 24. marca 2011.

Jej podstatná argumentácia spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci s tým, že podľa nej krajský súd nepreskúmal komplexne jej námietky a nepostupoval dôsledne. Podľa sťažovateľky nedáva napadnutý rozsudok jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatnením jej nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu,   a preto   ho   nemožno   považovať   za   ústavne   akceptovateľný.   Podstatná argumentácia   sťažovateľky   sa   teda   koncentrovala   na arbitrárnosť   napadnutého   rozsudku krajského súdu a absenciu relevantného zdôvodnenia jeho právnych záverov.

III.1   V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné vysporiadať sa najskôr   s námietkou   porušenia   základného   práva   sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy   v spojení   s čl. 2   ods. 2   a čl. 12   ods. 2   ústavy,   ako   aj práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 47 ods. 3   ústavy   všetci   účastníci   sú   si   v konaní podľa   odseku 2 ústavy rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd svojich občanov. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky takéhoto uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd (III. ÚS 60/04, II. ÚS 374/06).

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním. Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   (resp.   práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru)   sa možno   domáhať v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú [čl. 51 ods. 1 ústavy (napr. III. ÚS 124/04)]. Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení   alebo   iných   zásahov   orgánov   verejnej   moci,   ak   tak   ustanoví   zákon. Ústavou zaručené   základné právo   na súdnu   ochranu vyplývajúce z čl. 46   ods. 1   ústavy   a taktiež aj právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   neznamená   právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozsudku   č. k. 16 Co 17/2011-412   z 24.   marca 2011 po   oboznámení   výsledku   prvostupňového   konania,   odvolacej   argumentácie sťažovateľky a stanoviska žalovanej k nej v podstatnom uviedol:

„Prvostupňový   súd   správne   zistil   skutkový   stav,   správne   vyvodil   právne   závery a vo veci   aj   správne   rozhodol,   pričom   odvolací   súd   konštatuje   správnosť   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

K odvolacím námietkam žalobkyne uvádza, že odvolaním vymedzila rámec svojho odvolania spočívajúci v nesprávnom vyhodnotení dôkazov. V súvislosti s tým odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 132 0. s. p., v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy,   a to každý dôkaz jednotlivo,   a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,   pritom starostlivo   prihliada1   na   všetko,   čo   vyšlo   za   konania   najavo,   včítane   toho,   čo   uviedli účastníci.

Otázky spojené   s prevádzaním   a hodnotením   dôkazov   upravuje Občiansky   súdny poriadok. Ten ukladá súdu, aby dôkazy hodnotil podľa svojej úvahy, a to tak jednotlivo, ako aj vo vzájomných súvislostiach, aby rozhodol vo veci na základe zisteného skutkového stavu (§ 153 O. s. p.), pričom len jemu prislúcha rozhodnúť o tom, ktoré z dôkazov navrhovaných účastníkmi prevedie a ktoré nie. Nie je preto porušením zásad vyjadrených v ustanovení § 18 O. s. p., ak súd nevyhovie všetkým dôkazným návrhom účastníka a ak z dôkazov do tej doby prevedených môže skutkový stav posudzovanej veci bezpečne usúdiť. Je vecou súdu však ako s rozporom s prevedenými dôkazmi naloží, ale je aj jeho povinnosťou prevedený dôkaz   odporujúci   dôkazom   ostatným   v   zmysle   § 120   O. s. p.   hodnotiť   a   zdôvodniť a v odôvodnení rozhodnutia svoje stanovisko k tomuto stanovisku aj vyjadriť.

Z ústavného princípu totiž nezávislosti súdov vyplýva aj právo súdu rozhodnúť, ktoré z   navrhovaných   dôkazov   prevedie.   Z   obsahu   napadnutého   rozhodnutia   nevyplýva,   aby rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zaťažené takou vadou konania, ktoré by spočívalo z vykročenia zásad upravených: v ustanovení § 132 O. s. p. Prvostupňový súd dostatočným spôsobom zameral dokazovanie na zistenie úplného skutkového stavu veci, zhromažďoval potrebné listiny a dôkazy účastníkov konania, aj vyzýval k aktívnemu konaniu na úplné zistenie skutkového stavu veci. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, aby pri hodnotení dôkazov čo len jeden z nich opomenul, a tak zaťažil svoje rozhodnutie vadou. Naopak   dostatočným   spôsobom   zameral   svoje   dokazovanie,   okrem   iného   i   znalcami z odboru   zdravotníctva.   Ďalej   vykonal   dokazovanie   aj   obsahom   listinných   dôkazov, výsluchom účastníkov a z týchto mal za nepochybne preukázaný ten záver, že v danom prípade   sa   nepotvrdila   jednoznačne   vykonaná   sterilizácia,   aj   keď   bola   zaznačená v zdravotnej dokumentácii neb. MUDr. S. Na tvrdenie žalobkyne o tom, že k chirurgickému zásahu došlo, pretože zákrok je v operačnej vložke zaznamenaný, sa žalovaná bránila tým, že zmienka o vykonaní dotknutého operačného zákroku sa nenachádza na žiadnom inom mieste zdravotnej dokumentácie žalobkyne. Pritom pri takomto zákroku je ho potrebné vždy zaznamenávať do operačnej knihy, aj do časti o priebehu šestonedelia a do prepúšťacej správy. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že zákrok vykonaný bol, poukázal súd aj na závery   znalcov   v   súvislosti   s   neúspešnosťou   vykonania   sterilizácie   podľa   M.,   ktorá   sa pohybuje len v rozsahu 1,44 % a tú skutočnosť, že žalobkyňa sa podrobila s odstupom času vyšetrovacej metóde, ktorou sa overila priechodnosť vajcovodov, pričom bolo u nej zistené, že oba vajcovody má priechodné, čo podľa aj vyjadrenia znalca MUDr. Ľ. M. znamená, ako by u žalobkyne sterilizácia vykonaná nebola. V súvislosti s tým navrhoval na preukázanie vykonania   či   nevykonania   tohto   zákroku   aj   možnosť   podrobenia   sa   žalobkyňou   menej invazívnej vyšetrovacej metóde. Všetky tieto skutočnosti riadne vyhodnocoval a uzavrel, že žalobkyňa   nepreukázala,   aby   žalovaný   zasiahol   do   sféry   ochrany   osobnosti,   pričom preukázanie tej skutočnosti, že došlo k neoprávnenému zásahu; bolo práve na žalobkyni.“

Krajský súd sa   nestotožnil s odvolacou námietkou   sťažovateľky, ktorá tvrdila, že vykonané   hodnotenie   dôkazov   okresným   súdom   bolo   nesprávne.   Poukázal   na   to,   že hodnotenie dôkazov spadá do výlučnej právomoci súdu s tým, že dôkazy hodnotí podľa svojej   úvahy   tak   jednotlivo,   ako   aj   vo   vzájomných   súvislostiach,   pričom   musí   dbať na rovnaké postavenie účastníkov, čo však neznamená, že je povinnosťou súdu vyhovieť všetkým návrhom účastníka. Krajský súd, pokiaľ ide o rozhodnutie o rozsahu dokazovania, zdôraznil,   že   toto   spadá   do   výlučnej   kompetencie   všeobecného   súdu.   S   tvrdením sťažovateľky,   že   vykonaným   dokazovaním   bolo   jednoznačne   preukázané,   že   zákrok sterilizácie na nej bol vykonaný, krajský súd nesúhlasil.

Ďalej krajský súd poukázal na to, že sťažovateľka svoje tvrdenia o tom, že zákrok sterilizácie bol na nej vykonaný, preukazovala len tým, že v operačnej vložke bol vykonaný záznam.   Žalovaná   vo   svojej   obrane   poukazovala   na   iné   dôkazy,   pričom   všetky   tieto vzájomné súvislosti prvostupňový súd zohľadnil a vyhodnotil. Na prijatie jednoznačného záveru o tom, či k namietanému chirurgickému zákroku na žalobkyni naozaj došlo, musel mať okresný súd podľa názoru krajského súdu presvedčivo a bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že k takémuto zákroku skutočne došlo, čo však v okolnostiach daného prípadu preukázané a zistené nemal.

Krajský   súd   ďalej   konštatoval,   že „Tvrdenia   žalobkyne (t. j.   sťažovateľky,   pozn.) neboli preukázané, pretože minimálne ďalšie dôkazy, ktoré boli žalovaným predkladané, spochybňovali   tvrdenia   žalobkyne   o   tom,   že   tento   zákrok   vykonaný   bol.   Skutočnosť,   že poznačenie   tohto   zákroku   v   operačnej   vložke   bolo   zaznamenané,   nemôže   bez   všetkého znamenať, že k vykonaniu zákroku aj došlo, naviac za situácie, ak s odstupom, času sa žalobkyňa podstúpila vyšetreniu, ktoré dokázalo obojstrannú priechodnosť vajcovodov bez zistenia ich podviazanosti.

V   neposlednom   rade   aj   ďalší   posudok   MUDr.   Š.   analyzoval   a   konštatoval,   že záznamy o tom, že predmetný úkon na žalobkyni bol vykonaný, svedčí len operačná vložka, pretože v pôrodopise nie je žiaden záznam o sterilizácii, ani v správe o rodičke. V operačnej knihe   nie   je   tiež   žiaden   záznam.   Zároveň   konštatoval,   ako   je   možné   diagnostikovať vykonanie   sterilizácie   podľa   M.   Zdôraznil,   že   pri   sterilizácii   môže   dôjsť   k   zlyhaniu v dôsledku   vytvorenia   tuboperitorneálnej   fistuly   alebo   rekanalizácie   alebo   v   dôsledku možnosti aj zlého vykonania sterilizácie. Teda poukázal a dal návod na to, ako je možné tieto skutočnosti ďalej potvrdiť alebo vyvrátiť. K týmto skutočnostiam žalobkyňa zaujala negatívny postoj. Túto skutočnosť správne súd zohľadňoval v celom komplexe vykonaných dôkazov a skutkových zistení a v závislosti od toho aj unesením či neunesením dôkazného bremena tej-ktorej strany.“.

V   závere   krajský   súd   zosumarizoval,   že   v komplexe   všetkých   zistení   a v spojení najmä   s   § 11   Občianskeho   zákonníka   okresný   súd   vyhodnocoval   jednotlivé   dôkazy a predovšetkým so zreteľom na označené ustanovenie Občianskeho zákonníka posudzujúc aj neoprávnenosť zásahu, a to s vedomím toho, že na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti postačuje zistenie, či zásah mohol objektívnym spôsobom narušiť alebo ohroziť práva chránené § 11 Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené krajský súd uviedol, že k takémuto zisteniu môže súd dospieť až po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu, predovšetkým vtedy, ak zistí, či takýto zásah vôbec bol vykonaný. Krajský súd dospel   k názoru,   že   zo   zistení   a dôkazov   vykonaných   pred   súdom   prvého   stupňa   bolo dôvodné   uzavrieť   a konštatovať,   že   nebolo   vykonanými   dôkazmi   preukázané,   že   by k takémuto zásahu na sťažovateľke došlo.

Na základe uvedeného krajský súd vyslovil, že „Iný záver, než ten, ktorý prijal súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí, nebolo možné prijať ani zo strany odvolacieho súdu. Preto konštatoval, že rozhodnutie [okresného] súdu je zákonné, správne a v zmysle § 219 O. s. p. ho potvrdil.“.

O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   (súdu)   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,   reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie (napr.   sp. zn.   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02,   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   [v spojení   s prvostupňovým   rozsudkom,   keďže odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu   a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať izolovane   (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09)] obsahuje nielen hodnotiace úvahy, ale opiera sa aj o ustanovenia príslušných všeobecne záväzných právnych predpisov a tiež o listinné dôkazy a ďalšie dôkazy, z ktorých vychádzal pri svojom rozhodovaní.

Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnutý rozsudok podľa názoru ústavného súdu   aj   náležite   odôvodnený,   keďže   podľa   názoru   ústavného   súdu   v dostatočnej   miere poskytol odpovede na všetky podstatné sťažovateľkou namietané okolnosti danej právnej veci v ňou podanom odvolaní.

V konečnom dôsledku ústavný súd pripomína, že nie je opravným súdom právnych názorov   krajského   súdu   a jeho   ingerencia   do   výkonu   tejto   právomoci   by   mohla   byť opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti jeho rozhodnutia s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov, tak ako ju podal krajský súd, v zmysle už citovanej judikatúry (s. 13) by mohol nahradiť napadnuté právne   názory   krajského   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   tieto   boli   svojvoľné,   zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. II. ÚS 333/2010). Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje.

V súvislosti so sťažovateľkou prejavenou nespokojnosťou s napadnutým rozsudkom ústavný súd uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby   postup   súdu   bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože podľa jej názoru v posudzovanej veci sa všeobecné súdy sa „jej argumentáciou, ohľadne skutočnosti, že   existencia   neoprávneného   zásahu   a vykonanie   sterilizácie   neboli   nikdy   vierohodne zo strany   žalovanej   spochybnené,   zaoberajú   len   v obmedzenom   rozsahu.   Vydaním arbitrárneho   rozhodnutia   všeobecným   súdom   tak   došlo   k porušeniu   princípu   rovnosti zbraní ako jedného zo základných prvkov práva na spravodlivý proces a k znevýhodneniu sťažovateľky v porovnaní s protistranou.“.

Vzhľadom na to, že ústavný súd nedospel k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu v spojitosti so sťažovateľkou vznesenou námietkou porušenia jej práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo v súvislosti s námietkou arbitrárnosti tohto rozhodnutia dôjsť ani k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy.

Keďže   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom a postupom   krajského   súdu   predchádzajúcim   jeho   vydaniu   a sťažovateľkou   označenými právami (podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 dohovoru v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy), bolo potrebné sťažnosť odmietnuť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.2   Ďalšia námietka sťažovateľky sa vzťahuje na porušenie čl. 14 v spojení s čl. 3, 6 a 8 dohovoru.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

Pokiaľ   ide   o   sťažovateľkou   namietané   porušenie   práva   podľa   čl. 14   dohovoru, ústavný   súd   konštatuje,   že   tu   ide   o   pozitívny   záväzok   štátu   premietnuť   do právneho poriadku tie antidiskriminačné zásady a opatrenia, ktoré uvedený článok obsahuje, a nie je teda priamo aplikovateľný orgánmi verejnej moci Slovenskej republiky v individuálnych prípadoch (III. ÚS 51/08). Z týchto dôvodov bolo potrebné túto časť sťažnosti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

III.3   Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 13 v spojení s čl. 3, 6 a 8 dohovoru a čl. 6 dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.

K porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy čl. 13 dohovoru (v spojení s čl. 3, 6 a 8 dohovoru), ktorý zaručuje právo mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,   došlo   podľa   sťažovateľky   tým,   že   v okolnostiach   danej   veci   nemala   účinný prostriedok nápravy, keďže konajúce súdy jej nezabezpečili účinné a efektívne vyšetrenie okolností vykonania sterilizačného zákroku, hoci pred súdom vzniesla obhájiteľné tvrdenie, v rámci ktorého namietala, že bola podrobená neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu v zariadení žalovanej.

Sťažovateľka   taktiež   namietala   porušenie   čl. 6   dohovoru   o   odstránení   rasovej diskriminácie,   podľa   ktorého   zmluvné   štáty   zabezpečia   prostredníctvom   príslušných vnútroštátnych   súdov   a   iných   štátnych   orgánov   všetkým   osobám   podliehajúcim   ich jurisdikcii   účinnú   ochranu   pred   všetkými   činmi   rasovej   diskriminácie,   ktoré   v   rozpore s týmto dohovorom porušujú ich ľudské práva a základné slobody, ako aj právo žiadať na týchto súdoch spravodlivú a primeranú náhradu za akúkoľvek škodu, ktorú v dôsledku takej diskriminácie utrpeli.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z   hľadísk prezentovaných   sťažovateľkou   v   odôvodnení   jej   sťažnosti   dospel   k   záveru,   že   právo na účinný právny prostriedok nápravy (opravný prostriedok) sťažovateľke odopreté nebolo. Krajský   súd   ako   odvolacia   inštancia   sa   odvolaním   sťažovateľky   zaoberal   v   súlade s ustanoveniami   relevantného   právneho   predpisu   (§ 211   a   nasl.   zákona   č. 99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) a napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúci postup prvostupňového súdu preskúmal. Obsahom práva na účinný opravný   prostriedok   nie je automaticky   nárok   na to,   aby výsledok   konania zodpovedal predstave sťažovateľky. Z uvedeného pohľadu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   dospel   k   jednoznačnému   záveru   o nedôvodnosti   tej   časti   sťažnostného   petitu, ktorá sa týka námietky porušenia čl. 13 dohovoru (v spojení s čl. 3, čl. 6 a čl. 8 dohovoru).

Rovnako uvedená argumentácia a záver platia aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky týkajúcej   sa   porušenia   čl. 6   dohovoru   o   odstránení   rasovej   diskriminácie,   ktorý   možno vnímať ako   špeciálne   ustanovenie   (vo   vzťahu   k   čl. 13   dohovoru)   poskytujúce   garanciu účinného   prostriedku   nápravy   pre   prípady   porušenia   práv   v súvislosti   s   rasovou diskrimináciou (IV. ÚS 10/2010).

III.4   Sťažovateľka ďalej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 3,   čl. 6   a čl. 8   dohovoru,   čl. 12   ods. 1   a čl. 16   ods. 1   písm. e)   dohovoru   o odstránení diskriminácie žien, ako aj čl. 5 písm. e)iv dohovoru o odstránení rasovej diskriminácie.

Podľa čl. 16 ods. 2 ústavy nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

K porušeniu   čl. 16   ods. 2   ústavy   malo   dôjsť   napadnutým   rozsudkom   podľa sťažovateľky v dvoch smeroch, a to tým, že „bola podrobená neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu, za ktoré je zodpovedný priamo štát“, a tiež tým, že bola porušená povinnosť vykonať účinné vyšetrovanie takéhoto zaobchádzania. V dôsledku namietaného neúčinného vyšetrovania malo dôjsť zároveň aj k porušeniu čl. 3 dohovoru.

Podľa   čl. 19   ods. 2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Základné právo podľa čl. 19 ods. 2 ústavy malo byť podľa sťažovateľky porušené násilnou a protiprávnou sterilizáciou, čo sa prejavilo aj v „zásahu do jej telesnej integrity, keďže jej bola spôsobená strata významnej životnej funkcie (plodnosti)“.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Sťažovateľka namieta zo strany štátu porušenie „pozitívneho záväzku vyplývajúceho z čl. 3   Dohovoru   zabezpečiť   vedenie   účinného   vyšetrovania   neľudského   a ponižujúceho zaobchádzania“.

Podľa   čl. 8   dohovoru   každý   má   právo   na   rešpektovanie   svojho   súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,   predchádzania   nepokojom   a   zločinnosti,   ochrany   zdravia   alebo   morálky   alebo ochrany práv a slobôd iných.

Námietka porušenia práva vyplývajúceho z čl. 8 dohovoru sa vzťahuje na samotné vykonanie sterilizácie na sťažovateľke, ktorá podľa nej „nesplnila podmienky stanovené čl. 8 ods. 2 Dohovoru, takže jej vykonanie nemožno ospravedlniť“.

Podľa čl. 12 ods. 1 dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné strany prijmú všetky príslušné opatrenia na odstránenie diskriminácie žien v oblasti starostlivosti o zdravie   s cieľom   zabezpečiť   na   základe   rovnoprávnosti   mužov   a   žien   prístup k zdravotníckym službám vrátane tých, ktoré sa vzťahujú na plánovanie rodiny.

Podľa čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru o odstránení diskriminácie žien štáty, zmluvné strany   prijmú všetky   príslušné opatrenia   na odstránenie diskriminácie   žien   vo   všetkých veciach   týkajúcich   sa   manželstva   a   rodinných   vzťahov   a   najmä zabezpečia   na   základe rovnoprávnosti mužov a žien rovnaké práva rozhodnúť sa slobodne a zodpovedne o počte a čase narodenia ich detí a mať prístup k informáciám, vzdelaniu a prostriedkom, ktoré im umožnia uplatňovať tieto práva.

Podľa   čl. 5   písm. e)iv   dohovoru   o   odstránení   rasovej   diskriminácie   v   súlade so základnými povinnosťami   vyhlásenými v   článku   2   tohto   dohovoru   sa   zmluvné štáty zaväzujú, že zakážu a odstránia rasovú diskrimináciu vo všetkých jej formách a že zaručia právo   každého   na rovnosť   pred   zákonom   bez   rozlišovania   podľa   rasy,   farby   pleti, národnostného   alebo   etnického   pôvodu,   najmä   potom   pri   používaní   hospodárskych, sociálnych   a   kultúrnych   práv,   najmä   práva   na   ochranu   zdravia,   liečebnú   starostlivosť, sociálne zabezpečenie a sociálne služby.

K namietanému porušeniu v tomto bode označených práv sťažovateľky ústavný súd poznamenáva,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   V   opačnom   prípade   by   ústavný   súd   bol   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   označeným rozhodnutím   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie základných práv zaručených čl. 16 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv zaručených čl. 3 a čl. 8 dohovoru, čl. 12 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 písm. e) dohovoru   o odstránení diskriminácii žien, ako aj čl. 5 písm. e)iv dohovoru   o   odstránení   rasovej   diskriminácie,   bolo   už   len   nevyhnutným   dôsledkom vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami   hmotno-právneho   charakteru a ústavnoprocesnými   princípmi   z   perspektívy   ich   možného   porušenia   (rovnako III. ÚS 316/2011).

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   sa   pri   aplikácii   hmotnoprávnych ustanovení   nedopustil   protiústavnosti.   Rozhodnutie   krajského   súdu   je   z   hľadiska   práv uvedených v tomto bode odôvodnenia tohto uznesenia založené na ústavne konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd nezistil pochybenie takej intenzity, ktoré by odôvodňovalo vyslovenie porušenia týchto práv a následnú kasáciu napadnutého rozsudku,   a   preto   bolo   potrebné   odmietnuť   sťažnosť   aj v tejto   časti   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012