znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. K., R., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   v spojení s čl. 12   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a namietaného porušenia princípu právnej istoty podľa   čl. 1   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu   Žilina   č. k. 3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 CoKR/47/2010 z 11. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2011   doručená   sťažnosť   Ľ.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   v spojení   s   čl. 12   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a   porušenie   princípu   právnej   istoty   podľa   čl. 1   ods. 1   ústavy   uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 3 R/2/2010-1310 zo 17. septembra 2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“)   a   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 43 CoKR/47/2010 z 11. novembra 2010 (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“).   Sťažovateľ   súčasne   navrhol   odložiť vykonateľnosť   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn.   4 K/2/2011   z 1.   februára 2011   o začatí konkurzného   konania   na   majetok   dlžníka   argumentujúc   tým,   že   by   výkon   rozhodnutia s poukázaním na účinky začatia konkurzného konania podľa § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii   a   o   zmene a   doplnení   niektorých   zákonov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ZKR“) „jednoznačne   predstavovali   pre   Sťažovateľa, ostatných nezabezpečených veriteľov, ale hlavne pre samotného Dlžníka nepochybne väčšiu ujmu, než aká by mohla vzniknúť iným osobám...“. Toto rozhodnutie navrhol tiež zrušiť.

Uznesením č. k. 3 R 2/2010-1092 z 12. augusta 2010 rozhodol okresný súd na návrh sťažovateľa (ako veriteľa) o začatí reštrukturalizačného konania voči dlžníkovi C., s. r. o. (ďalej   len   „dlžník“).   Ako   vyplýva   z tohto   uznesenia,   návrh   spĺňal   všetky   náležitosti kvalifikovaného návrhu na povolenie reštrukturalizácie, predovšetkým ustanovený správca Ing.   F.   B.   (ďalej   len   „správca“)   zapísaný   do   zoznamu   správcov   vypracoval reštrukturalizačný   posudok   z   23.   júla   2010   a odporučil   reštrukturalizáciu   dlžníka. Sťažovateľ zároveň dodáva, že vzhľadom na okolnosti na strane dlžníka považoval správca za   potrebné   aktualizovať   a spresniť   údaje   v reštrukturalizačnom   posudku,   a preto 13. septembra 2010 vypracoval doplňujúce „Vysvetlenie k reštrukturalizačnému posudku č. 01/2010“.

Okresný   súd   uznesením   č. k.   3 R/2/2010-1310   zo   17.   septembra   2010,   ktorému predchádzalo   verejné   pojednávanie   nariadené   na   16.   september   2010,   reštrukturalizačné konanie   zastavil.   V   odôvodnení   tohto   uznesenia   poukázal   vo všeobecnosti   na   to,   že s ohľadom   na   možnosť   nútenej   kontraktácie   skupiny   alebo   jednotlivého   dlžníka,   ktorý predstavuje   inštitút   nahradenia   ich   súhlasu,   sa „proces   reštrukturalizácie   dostáva až na úplnú hranu priameho pôsobenia ústavne zaručeného práva vlastniť majetok“. Ďalej okresný súd dôvodil tým, že konkrétnym postupom súdu alebo správcu v danom konaní môže dôjsť u jednotlivých dotknutých subjektov k ohrozeniu ich majetkových práv. Je preto povinnosťou súdu dbať o ochranu tohto základného práva.

Podľa   odôvodnenia   označeného   uznesenia   okresného   súdu   reštrukturalizačný posudok síce spĺňal zákonom ustanovené formálne náležitosti, jeho obsah však považoval za nejasný a nezrozumiteľný z týchto dôvodov:

1. Posudok nie je jasný a zrozumiteľný v otázke, v prevádzkovaní akej činnosti, resp. podnikaní má dlžník pokračovať počas reštrukturalizácie a po jej úspešnom skončení, keď dlžník sám reálne už dlhší čas neprevádzkuje podnik a podnikanie. Z obsahu posudku totiž vyvodil, že došlo k zastaveniu výstavby polyfunkčného objektu..., D. bol predaný tretej osobe a hotel E. neprevádzkuje dlžník sám, ale tretia osoba, a dlžník má z neho príjem iba vo forme nájmu. Taktiež bolo nejasné, ako možno prevádzkovať podnik dlžníka s dvoma zamestnancami, a to konateľmi dlžníka. Upozornil pritom na to, že zachovanie podstatnej časti prevádzky podniku dlžníka je podľa § 109 ods. 3 písm. c) ZKR jedným z pravidiel, ktoré musia byť splnené, aby mohol správca reštrukturalizáciu dlžníka odporučiť.

2. Podľa reštrukturalizačného posudku dlžník prevádzkuje hotel E. Z tvrdení dlžníka na pojednávaní, ako aj z písomného podania správcu doručeného 9. septembra 2010 ale vyplýva, že ho neprevádzkuje sám, ale že je predmetom nájmu. Pôvodný posudok z júla 2010 pritom potvrdil prevádzkovanie samotným dlžníkom len do júna 2010 a toto tvrdenie bolo   korigované   až   uvedeným   doplňujúcim   podaním.   Posudok   teda   v čase   jeho vypracovania   nezodpovedal   skutočnosti   v tak   podstatnej   veci,   akou   je   popis   aktuálnej prevádzkovej činnosti dlžníka. Táto činnosť je pritom východiskom na úspešné zachovanie prevádzky podniku dlžníka a úspech reštrukturalizácie.

3. Z posudku ďalej vyplýva, že dlžník sa bude na spolufinancovaní podnikateľského plánu výstavby objektu v... podieľať vo výške asi 25 mil. €, hoci jeho aktíva sa pohybujú podľa súvahy k 31. decembru 2009 v sume asi 8,5 mil. €. Túto časť posudku považuje okresný súd za rozpornú. Je nejasné a nezrozumiteľné, akým spôsobom možno finančne zabezpečiť   z vlastných   zdrojov   dlžníka   skoro   trojnásobok   jeho   aktív.   Túto   nejasnosť finančného krytia dlžníkovej spoluúčasti na investícii posudok nijako nerieši a neobjasňuje. Nejasné (i keď nie vylúčené) je aj predpokladané získanie úveru na financovanie uvedeného plánu, keď posudok   vychádza zo zabezpečenia približne 58 mil. € z úverových zdrojov, avšak   návrh   na   reštrukturalizáciu   podal   z hľadiska   objemu   pohľadávok   menšinový,   až marginálny   veriteľ,   a najväčší   veriteľ,   ktorým   je   hlavná   financujúca   banka   dlžníka, s reštrukturalizáciou dlžníka zjavne nesúhlasí.

4. Za nejasné považoval okresný súd i pohľadávky spoločníkov dlžníka Ing. M. C. a Ing. B. B. Podľa posudku mali vzniknúť poskytnutím pôžičiek (u každého spoločníka v sume presahujúcej 1,1 mil. €) z titulu nerozdeleného zisku za rok 2005, tento údaj však nemá oporu ani v účtovných závierkach dlžníka, ani v zozname záväzkov dlžníka, ktorý bol prílohou návrhu a ktorého správnosť dlžník podpisom svojho konateľa potvrdil.

5. V zozname záväzkov dlžníkov nie sú uvedené ani záväzky voči V., a. s., a K., a. s., a teda nie je zrejmé, z akých dôvodov správca dospel k záveru, že ide o najväčších veriteľov dlžníka.

V   závere   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   okresný   súd   konštatoval,   že účelom konania   a posudzovania   súdu   vo   fáze   konania,   ktorá   nasleduje   po   začatí reštrukturalizačného konania, je idea minimalizácie právnej neistoty všetkých dotknutých subjektov, ktorá vznikla v dôsledku jeho začatia vo vzťahu k majetkovým právam veriteľov. Túto ideu balansujúcu vždy na hrane princípu proporcionality možno odstrániť posudkom v súlade   so   skutočnosťou   opisujúcim   momentálny   stav,   z ktorého   vyplynú   jasné a zrozumiteľné   závery   a predpoklady,   pri   splnení   ktorých   sa   právna   neistota   v ďalšom možnom   priebehu   reštrukturalizačného   konania   minimalizuje.   Ak   však   takýto   posudok k dispozícii nie je, ako to bolo aj v danom prípade, je úlohou súdu nastoliť stav právnej istoty   a neposunúť   reštrukturalizačné   konanie   do   ďalšej   fázy.   S ohľadom   na   nejasnosť a nezrozumiteľnosť   reštrukturalizačného   posudku   preto   reštrukturalizačné   konanie s odkazom na § 116 ods. 1 a 2 písm. b) „a contrario“ ZKR zastavil.

Proti   tomuto   uzneseniu   podal   odvolanie   sťažovateľ,   ale   aj   dlžník,   a to   dokonca dvakrát, v každom prípade podpísané iným konateľom. Dňa 11. novembra 2010 krajský súd potvrdil svojím uznesením sp. zn. 43 CoKR/47/2010, proti ktorému tiež smeruje sťažnosť, napadnuté uznesenie okresného súdu. Krajský súd sa stotožnil predovšetkým so záverom týkajúcim   sa   nejasnosti   a nezrozumiteľnosti   reštrukturalizačného   posudku   vo   vzťahu k otázke,   čo   má byť podstatnou   časťou   prevádzky   podniku   dlžníka,   v ktorej   má   dlžník pokračovať   počas   reštrukturalizácie   a po   jej   úspešnom   skončení   tak,   aby   veritelia   boli uspokojení   vo   väčšom   rozsahu,   ako   v prípade   konkurzu.   V tomto   prípade   nevyplynuli z posudku   jasné   a zrozumiteľné   závery,   ktoré   by   odôvodňovali   pokračovanie v reštrukturalizačnom   konaní.   ZKR   pritom   neuvažuje   s dopĺňaním   posudku   prípadnými ďalšími   dôkazmi   na   výzvu   súdu.   Aj   cieľom   nariadeného   pojednávania   mohlo   byť   len odstránenie určitých nejasností, k čomu však nedošlo. V danej veci teda neboli kumulatívne splnené   všetky   podmienky   podľa   § 116   ods. 2   ZKR,   a preto   okresný   súd   musel reštrukturalizačné konanie zastaviť.

V súčasnej dobe prebieha na majetok dlžníka konkurzné konanie, o začatí ktorého rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011.

II.

Sťažovateľ   vyslovuje   názor,   že   reštrukturalizačný   posudok   by   sa   mal   z hľadiska jasnosti a zrozumiteľnosti svojho obsahu vždy posudzovať ako celok. Záver o nejasnosti a nezrozumiteľnosti preto nemôžu zapríčiniť prípadné čiastkové nepresnosti a neurčitosti, ak sa dajú z obsahu posudku zistiť jeho podstatné náležitosti, a to predovšetkým, či a akým spôsobom   možno   uspokojiť   veriteľov   dlžníka.   Reštrukturalizácia   záväzkov   dlžníka   je primárne vzťahom medzi dlžníkom a veriteľmi, pričom prípadné pochybnosti o určitosti údajov   uvedených   správcom   v reštrukturalizačnom   posudku   mohli   byť   bez   komplikácií odstránené tak na informatívnom výsluchu konanom na okresnom súde 26. augusta 2010, ako   aj   na   pojednávaní   16.   septembra   2010. Okresný   súd však   k týmto   nejasnostiam účastníkov   či   správcu,   okrem   výsluchu   konateľov   dlžníka   k právnym   dôvodom   vzniku a existencie   ich   pohľadávok,   nevypočul,   a dospel   tak   z hľadiska   sťažovateľa k „prekvapivému“ rozhodnutiu.

Sťažovateľ   vo   svojej   ďalšej   argumentácii   označil   za   predčasné   posudzovanie nesúhlasu   najväčšieho   veriteľa   V.,   a. s.,   s reštrukturalizáciou,   pretože   konečný   spôsob uspokojenia   tohto   zabezpečeného   veriteľa   bude   záväzným   spôsobom   riešený   až v reštrukturalizačnom   pláne.   Okresný   súd   ani   krajský   súd   sa   navyše   nevysporiadali s porušením princípu rovného zaobchádzania podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, keďže banka ako zabezpečený   veriteľ   mala   celú   škálu   právnych   prostriedkov   umožňujúcich   realizovať uhradzovaciu   funkciu   záložného   práva.   Podľa   sťažovateľa   tak   súdy   vyzdvihli   práva jedného,   hoci   najväčšieho   veriteľa   v porovnaní   s právami   ostatných   nezabezpečených veriteľov, ktorým tak možnosť uspokojenia ich pohľadávok zmaril. Sťažovateľ podotýka, že účelom ZKR nie je len ochrana dlžníka pred veriteľmi, ale i regulácia „spoločného užívania zdroja“,   ako   sa   v ekonomických   teóriách   zvykne   označovať   problém   uspokojovania viacerých   využívateľov   zdroja   (veriteľov)   pri   obmedzených   zásobách   tohto   spoločného zdroja (majetok dlžníka). Taktiež zdôraznil, že povolenie reštrukturalizácie navyše nie je nezvratným   procesom   a konečným   stavom   majúcim   vo   vzťahu   k právam   a oprávneným záujmom veriteľov determinujúci účinok, keďže veritelia v prípade, že dlžník im neponúkne taký   spôsob   uspokojenia   veriteľov,   s ktorým   by   mohli   súhlasiť,   môžu   zvrátiť   účinky reštrukturalizácie, a to vyhlásením konkurzu na majetok dlžníka.

Úlohou ústavného súdu by podľa sťažovateľa nemalo byť určovať postup v danej veci namiesto príslušného súdu, mal by ale posúdiť, „či Porušovateľom vydané rozhodnutia sú vzhľadom na okolnosti prípadu akceptovateľné z pohľadu Ústavou Slovenskej republiky garantovaného princípu právnej istoty, práva na rovnaké zaobchádzanie, práva vlastniť majetok a práva na súdnu ochranu, a teda, či postup Porušovateľa ako konajúceho súdu nebol   v tomto   smere   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny“. V prvom   rade   sťažovateľ namieta   zásah   do   princípu   právnej   istoty   ako   imanentnej   súčasti   princípu   materiálneho právneho   štátu   (čl. 1   ods. 1   ústavy),   čo   odôvodňuje   tým,   že   banka   nebola   účastníkom reštrukturalizácie   a právo   účastníka   mala   možnosť   nadobudnúť   až   po   jej   povolení prihlásením svojej pohľadávky. Okresný súd tak podľa vyjadrenia sťažovateľa „markantne porušil   princíp   právnej   istoty   a následne   aj   právo   na   rovnaké   zaobchádzanie   patriace sťažovateľovi   ako   osobe   veriteľa   dlžníka   a zároveň   navrhovateľa   v konaní   o povolenie reštrukturalitácie   dlžníka   a ostatných   účastníkov   konania   o povolenie   reštrukturalizácie oproti subjektu, ktorý ako účastník konania ešte nevystupuje“.

Podľa sťažovateľa malo byť porušené aj jeho základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení (subsidiárne) s čl. 12 ods. 1 ústavy (rovnaké zaobchádzanie). Posudzovanie   obsahu   reštrukturalizačného   posudku   cez   prizmu   možných   následkov v reštrukturalizačnom   konaní   po   prípadnom   povolení   reštrukturalizácie   a prejudikovanie možných negatívnych následkov je podľa sťažovateľa v tomto štádiu nielen neodôvodnené a predčasné,   ale takéto   právne   posudzovanie   reštrukturalizačného   posudku   súdom   nemá oporu v ZKR, a nie je ani jeho účelom. Práve okresný súd napokon mohol v zmysle § 152 ZKR nahradiť súhlas skupiny s reštrukturalizačným plánom, a tým urobiť zadosť princípu proporcionality vo vzťahu k ústavnému právu vlastniť majetok. Túto zásadu navyše okresný súd porušil, pretože zastavením reštrukturalizačného konania fakticky zabránil akejkoľvek možnosti,   aby   veritelia   v rámci   reštrukturalizačného   konania   mohli   vôbec   negociovať o uzavretí   tejto „tzv.   megazmluvy“.   Zabránením   využitia   prostriedkov,   ktoré   ZKR   dáva dlžníkovi a veriteľom pri reštrukturalizácii záväzkov dlžníka, je spochybnený samotný cieľ (účel)   tohto   zákona.   V dôsledku   zastavenia   reštrukturalizačného   konania   zo   strany okresného súdu   tak   mali   byť   sťažovateľ   a rovnako   aj   ostatní   nezabezpečení   veritelia ukrátení   na svojich   majetkových   právach,   ktoré   predstavujú   pohľadávky   veriteľov   voči dlžníkovi a ich šancu na uspokojenie vo vyššej miere ako v prípade vyhlásenia konkurzu.

Sťažovateľ v závere svojej argumentácie dodáva, že základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy zahŕňa aj požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy, nedodržanie ktorých   môže mať za   následok   porušenie   aj základného práva na súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Súdne (v danom prípade reštrukturalizačné) konanie by malo viesť k ochrane ústavou garantovaných majetkových práv sťažovateľa a ostatných veriteľov, a nie naopak,   teda   vopred   odsúdiť   na   neúspech   ich   dohodu   o vzájomných   ústretových kompromisoch   s   cieľom   uspokojenia   ich   pohľadávok,   ktorá   by   sa   premietla do reštrukturalizačného plánu, a taktiež odoprieť im   možnosť ďalšieho rokovania, a tým uspokojenia ich nárokov. K tomu sťažovateľ poznamenáva, že je ťažké si predstaviť, že by všeobecný   (konkurzný)   súd   porušoval   základné   právo   vlastniť   majetok   (a   tak   aj   právo hmotnoprávneho   charakteru),   ak   by   toto   porušovanie   nevyplývalo   zároveň   z toho,   že všeobecný (konkurzný) súd súčasne porušil ústavnoprávne princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   prerokuje   každý   návrh   predbežne   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, pričom skúma, či dôvody   uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 tohto zákona nebránia prijatiu   návrhu na ďalšie   konanie. Podľa   tohto   ustanovenia môže ústavný   súd odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia jeho základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd   z tohto   dôvodu   sťažnosť   v tej   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému   uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety   zákona   o ústavnom   súde.   Ďalej   sa   preto   zaoberal   už   len   námietkami   smerujúcimi k napadnutému uzneseniu krajského súdu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   má   každý   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Z doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   pokiaľ   rozhoduje   o sťažnosti smerujúcej   proti   rozhodnutiu   všeobecného   súdu,   je   oprávnený   preskúmať   len   to,   či v konaní,   ktoré   rozhodnutiu   predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   mohlo   dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zásadne pritom nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01).

Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 153/07).K porušeniu ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by pritom mohlo dôjsť rozhodnutím alebo postupom všeobecného súdu nielen tým, keby tento fakticky odňal komukoľvek možnosť domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo tiež vtedy, ak by sa pri   výklade   a aplikácii   zákonného   predpisu   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   formuloval   dve   kľúčové   námietky, v dôsledku ktorých sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho označených základných práv. Prvá sa týka záveru o nejasnosti a nezrozumiteľnosti reštrukturalizačného posudku, ktorý bol podľa sťažovateľa predčasný, a k vyjasneniu niektorých čiastkových neurčitostí mohlo dôjsť v priebehu konania. Druhá námietka sa týka toho, že všeobecné súdy pri rozhodovaní vychádzali   z nesúhlasu   najväčšieho   veriteľa   dlžníka   V.,   a. s.,   s reštrukturalizáciou,   hoci konečný   spôsob   vysporiadania   bude   riešený   až   v reštrukturalizačnom   pláne.   Zdôraznil pritom, že táto banka ako zabezpečený veriteľ mala k dispozícii škálu iných spôsobov, ako sa   domôcť   zaplatenia   svojich   pohľadávok   v plnom   rozsahu,   kým   v prípade   sťažovateľa znamená zastavenie reštrukturalizácie ukrátenie na jeho majetkových právach, pretože v jej rámci by sa pravdepodobne domohol uspokojenia svojich pohľadávok vo väčšom rozsahu než v prípade konkurzu.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu a tiež jemu predchádzajúceho rozhodnutia   prvostupňového   súdu považuje   ústavný   súd   námietky   sťažovateľa za neopodstatnené.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   polemizuje   s právnym   názorom všeobecných   súdov,   podľa   ktorých   neboli   splnené   zákonom   ustanovené   podmienky na pokračovanie   procesu   reštrukturalizácie.   Jeho   námietkam   v tejto   časti   však   chýba akákoľvek ústavnoprávna dimenzia. Krajský súd, ale aj okresný súd, ktorého uznesenie bolo napadnutým   uznesením   krajského súdu   potvrdené,   a na ktoré toto   uznesenie nadväzuje, dostatočným spôsobom odôvodnili, z akého dôvodu považovali reštrukturalizačný posudok za   vnútorne   rozporný   a nepostačujúci   na   pokračovanie   konania.   Zohľadnili   pritom aj majetkové   práva   ostatných   subjektov   dotknutých   týmto   konaním   a s tým   súvisiacu požiadavku právnej istoty. Všeobecný nesúhlas s ich záverom či prípadné konštatovanie predčasnosti určitého právneho názoru všeobecného súdu nezakladá porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože obsahom tohto základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania (porov. napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, IV. ÚS 209/09).

Za týchto okolností sa ústavný súd nemohol stotožniť ani s námietkou nerovného zaobchádzania   všeobecných   súdov   s jednotlivými   veriteľmi.   Jednou   z podmienok reštrukturalizácie je odôvodnený predpoklad, že v prípade jej povolenia dôjde k väčšiemu uspokojeniu veriteľov dlžníka, ako by to bolo v prípade konkurzu [§ 109 ods. 3 písm. d) ZRK].   Tento   predpoklad   v danej   veci   nebol   podľa   všeobecných   súdov   s ohľadom na nedostatky   posudku   daný.   Tvrdenie   sťažovateľa   o porušení   jeho   základného   práva vlastniť   majetok   podľa   čl. 20   ods. 1   v spojení   s čl. 12   ods. 1   ústavy   pritom   neobstojí z viacerých   dôvodov.   Predovšetkým   samotná   skutočnosť,   že   vedľa   seba   existujú zabezpečení aj nezabezpečení veritelia a zabezpečení veritelia sa majú možnosť s ohľadom na   konkrétne   zabezpečovacie   právo   fakticky   domôcť   uspokojenia   svojich   pohľadávok vo väčšom rozsahu, vyplýva z povahy zabezpečovacích práv a vo všeobecnosti nezakladá žiadnu   neodôvodnenú   nerovnosť.   Tento   záver   napokon   výslovne   nespochybňuje   ani sťažovateľ.   K tomu   je   ale   potrebné   zdôrazniť,   že   všeobecný   súd   musí   v rámci reštrukturalizačného konania zvažovať záujmy všetkých subjektov, o právach ktorých sa v danom   konaní   rozhoduje,   resp.   práva   ktorých   môžu   byť   dotknuté,   pretože   prípadná reštrukturalizácia   by   mala   vplyv   aj   na   to,   v akej   miere   budú   reálne   uspokojené   ich pohľadávky.   Všeobecné   súdy   teda   v danej   veci   nemohli   apriórne   uprednostniť   záujem nezabezpečených veriteľov, ale museli zvažovať postavenie všetkých dotknutých subjektov. Ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy tieto okolnosti zvažovali a vyhodnotili ich spôsobom, ktorý je z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich pre súdne rozhodnutie z čl. 46 ods. 1 ústavy dostatočný a ústavne udržateľný.

K namietanému   porušeniu   čl. 20   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   napokon   dodáva,   že všeobecný súd nemôže byť sekundárnym porušovateľom tohto základného práva hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 27/08, I. ÚS 150/09).

Sťažovateľ   sa   ďalej   domáhal   aj   zrušenia   uznesenia   okresného   súdu   sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011 o začatí konkurzného konania na majetok dlžníka. V danom prípade ide v podstate o akcesorický návrh vo vzťahu k namietanému uzneseniu okresného súdu a k namietanému uzneseniu krajského súdu. Keďže sťažovateľ, pokiaľ ide o uznesenie okresného   súdu   sp. zn.   4 K/2/2011   z 1.   februára   2011,   nenamieta   žiadne   porušenie základného   práva,   neprichádzalo   do   úvahy   zaoberať   sa   jeho   návrhom   na   zrušenie predmetného uznesenia a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie, pretože takýto postup nemá oporu v prvej vete čl. 127 ods. 2 ústavy a rovnako tak v prvej vete § 56 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   v časti,   ktorou   sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011, odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ   sťažovateľ   namietal   porušenie čl. 1   ods. 1   ústavy   (princíp   právnej   istoty), ústavný súd odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07) uvádza, že čl. 1 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tento článok ústavy je vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   stratilo   opodstatnenie   vysloviť   sa k namietanému porušeniu   čl. 1   ods. 1   ústavy   vo   výrokovej   časti   tohto   uznesenia,   keďže rozhodovanie   o ňom   by   prichádzalo   do   úvahy   iba   v prípade   vyslovenia   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

Z   týchto   dôvodov   preto   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   sťažnosť   je   v rozsahu smerujúcom proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zjavne neopodstatnená. Ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť ako celok po jej predbežnom   prerokovaní odmietol,   a preto sa   ďalej   už nezaoberal návrhom   sťažovateľa na odklad vykonateľnosti uznesenia okresného súdu sp. zn. 4 K/2/2011 z 1. februára 2011 ani   jeho   ďalšími   požiadavkami   nastolenými   v sťažnosti, keďže   rozhodovanie   o nich   je viazané na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011