znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/2010-94

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. apríla 2012 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Ladislava   Orosza   a   Jána Lubyho v konaní o sťažnostiach L., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 27/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 36/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 4/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   L.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 27/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 36/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009, v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 4/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžp 5/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 27/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 36/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 z 27. augusta 2009 a sp. zn. 3 Sžp 4/2009 zo 17. septembra 2009 z r u š u j e a veci mu v r a c i a   na ďalšie konania.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť L. trovy konania v sume 761,12 € (slovom sedemstošesťdesiatjeden eur a dvanásť centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. septembra 2009 doručená sťažnosť L., T. (ďalej aj „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 5/2009 a jeho rozsudkom z 11. júna 2009; sťažnosť bola pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 1684/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia J. o povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   životného   prostredia Slovenskej republiky, odbor ochrany prírody (ďalej len „ministerstvo“), rozhodnutím sp. zn. 3379/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „minister“)   rozhodnutím   sp.   zn. 85/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti   označenému rozhodnutiu ministra   žalobu Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 S 165/2008 z 13. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku   sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžp   5/2009   z   11.   júna   2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 5/2009 z 11. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, najvyšší súd porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

2. Ústavnému súdu bola 30. septembra 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného   tiež   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 27/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1724/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci   žiadosti   S.,   o   povolenie   výnimky   z   podmienok   ochrany   chráneného živočícha – medveďa hnedého. Ministerstvo rozhodnutím sp. zn. 3487/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu   podal   sťažovateľ   rozklad,   o   ktorom   rozhodol   minister   rozhodnutím   sp.   zn. 97/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom   sp.   zn.   2   S   177/2008   z   10.   decembra   2008   žalobu   zamietol.   Proti   tomuto rozsudku   sa   sťažovateľ   v   zákonnej   lehote   odvolal.   Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 5 Sžp 27/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 27/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

3.   Ústavnému   súdu   bola   30.   septembra   2009   doručená   aj   ďalšia   sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sžp 36/2009 a jeho rozsudkom z 2. júna 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1730/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia Ž. o povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn. 3469/2008-2.1/KD z 21. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn. 56/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 S 164/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 36/2009 z 2. júna 2009 potvrdil rozsudok krajského súdu a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 5 Sžp 36/2009 z 2. júna 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

4. Ústavnému súdu bola 15. októbra 2009 doručená aj ďalšia sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009. Sťažnosti bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 1830/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania vo veci žiadosti Poľovníckeho združenia Č. o povolenie výnimky z podmienok ochrany   chráneného   živočícha   –   medveďa   hnedého.   Ministerstvo   rozhodnutím   sp.   zn. 3536/2008-2.1/KD z 22. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznalo postavenie účastníka konania vo veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ rozklad, o ktorom rozhodol minister rozhodnutím sp. zn. 41/2008-rozkl. z 26. júna 2008 tak, že rozklad sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie ministerstva.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu ministra žalobu krajskému súdu, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia ministerstva ako   správneho   orgánu   prvého   stupňa   a   vrátenia   veci   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 S 161/2008 zo 14. januára 2009 žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 14/2009 z 27.   augusta   2009   potvrdil   rozsudok   krajského   súdu   a   sťažovateľovi   nepriznal   právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 14/2009 z 27. augusta 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

5. Ústavnému súdu bola 9. decembra 2009 napokon doručená sťažnosť sťažovateľa, zastúpeného aj v tomto prípade advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   Sžp   4/2009   a jeho   rozsudkom   zo 17. septembra   2009.   Sťažnosti   bola po doručení ústavnému súdu pôvodne pridelená sp. zn. Rvp 2191/09.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   postavenia   účastníka konania   vo   veci „vydania   súhlasu   na   aplikáciu   chemických   látok   a   hnojív   pri lesohospodárskej činnosti podľa § 14 ods. 2 písm. c/ zákona v území s tretím stupňom ochrany na území Národného parku Nízke Tatry a Muránska planina, v JPRL patriacich do LUC T., Č., P., Z. a B.“. Obvodný úrad životného prostredia v B., útvar štátnej správy ochrany prírody a krajiny, rozhodnutím sp. zn. OPaK A2008/00762 Koj, Ev. č.: 12/rozh-i/08 z 3. apríla 2008 sťažovateľovi nepriznal postavenie účastníka konania v predmetnej veci. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský úrad životného   prostredia   v B.,   odbor   starostlivosti   o   životné   prostredie   (ďalej   len   „krajský úrad“), rozhodnutím sp. zn. 2008/00811-Ko z 5. júna 2008 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol a potvrdil napadnuté prvostupňové rozhodnutie.

Sťažovateľ podal proti označenému rozhodnutiu krajského úradu žalobu Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktorou sa domáhal zrušenia tohto rozhodnutia, ako aj označeného rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a vrátenia veci na ďalšie konanie. Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil rozsudkom č. k. 23 S 115/2008-59 z 15. októbra 2008 rozhodnutie krajského úradu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku sa krajský úrad v zákonnej lehote odvolal. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 4/2009 zo 17. septembra 2009 zmenil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici tak, že žalobu proti rozhodnutiu krajského úradu zamietol a sťažovateľovi nepriznal právo na náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 4/2009 zo 17. septembra 2009, ako aj postupom, ktorý mu predchádzal, porušil najvyšší súd jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že v tejto veci postupoval a rozhodol zásadne odlišne ako v inej druhovo identickej veci.

Na podporu názoru, že postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 3   Sžp   5/2009   a   jeho   rozsudkom   z   11.   júna   2009,   sp.   zn.   5   Sžp   27/2009   a   sp.   zn. 5 Sžp 36/2009 a jeho rozsudkami z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 a jeho rozsudkom z 27. augusta 2009 a sp. zn. 3 Sžp 4/2009 a jeho rozsudkom zo 17. septembra 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sťažovateľ   vo   všetkých   už   uvedených   sťažnostiach argumentuje   identicky,   keď   popri   poukazoch   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu týkajúcu sa princípu právnej istoty v odôvodneniach týchto sťažností zhodne uvádza najmä toto:«Dňa   29.   6.   2009   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručené   uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v právnej veci druhovo totožnej s právnou vecou, v ktorej   vydaný   rozsudok   Najvyššieho   súdu   je   predmetom   tejto   sťažnosti.   Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 prerušilo konanie o odvolaní žalobcu (sťažovateľa) proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 S 166/2008- 74 zo dňa 20. 1. 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu (sťažovateľa), ktorým sa domáhal   zrušenia   rozhodnutia   žalovaného   -   Ministerstva   životného   prostredia,   ktorým žalovaný   rozhodol   o   nepriznaní   postavenia   účastníka   správneho   konania   žalobcovi

-sťažovateľovi v konaní vedenom podľa zákona o ochrane prírody a krajiny.

Najvyšší súd SR predložil citovaným rozhodnutím vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na rozhodnutie o predbežných otázkach...

Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR postupoval vo veci, ktorá je predmetom tejto   sťažnosti,   zásadne   odlišne   ako   v   inej   druhovo   identickej   veci.   Z   rozhodnutia o predložení veci Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev zo dňa 20. 1. 2009 vyplýva, že Najvyšší   súd   SR   postupoval   podľa   článku   234   poslednej   vety (Zmluvy   o   založení Európskeho spoločenstva, pozn.), teda že otázku týkajúcu sa výkladu komunitárneho práva musel predložiť Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, keďže proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (v tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje na výraz „bol nútený konať“ v odôvodnení citovaného rozhodnutia o prerušení konania). V tejto súvislosti sťažovateľ dáva za pravdu Najvyššiemu súdu SR o jeho povinnosti predložiť vec Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev vzhľadom na to, že proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR nie je prípustný opravný prostriedok podľa OSP a Ústavný súd SR nie je druhou opravnou inštanciou v konaní správneho súdnictva.»

V sťažnostiach pôvodne vedených pod sp. zn. Rvp 1684/09, sp. zn. Rvp 1724/09, sp. zn. Rvp 1730/09 a sp. zn. Rvp 1830/09 sťažovateľ ďalej zhodne uvádza:

„Pokiaľ ide o odôvodnenie odlišného postupu Najvyššieho súdu SR, tak ako na to poukazuje   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia,   ktorá   má   byť   zdôvodnená   údajným naznačovaním   komunitárneho   rozmeru   posudzovanej   veci   v   neskorších   odvolaniach sťažovateľa, táto skutočnosť je v rozpore s obsahom odvolaní sťažovateľa vo veci sp. zn. 5 Sžp 6/2009 a 5 Sžp 41/2009. Sťažovateľ predkladá v prílohe tohto podania tak odvolanie a podanie, ktorým bolo odvolanie doplnené vo veci, ktorá je predmetom tohto konania, tak odvolanie a podanie, ktorým bolo doplnené vo veci 5 Sžp 41/2009. Z obsahu týchto podaní sťažovateľa je zrejmé, že tieto sú s výnimkou spisových značiek a dátumov identické. Postup sťažovateľa   v   odvolacom   konaní   teda   nebol   dôvodom   na   zásadne   odlišný   postup Najvyššieho   súdu   SR   v   dvoch   druhovo   identických   konaniach,   v   ktorých   je   sťažovateľ účastníkom konania. Postup Najvyššieho súdu SR, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia napadnutého touto sťažnosťou a vydanie tohto rozhodnutia je v rozpore s článkom, teda s právom sťažovateľa zakotvenom v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktoré zaručuje každému konať pred   súdom   zákonom   stanoveným   spôsobom,   ak   Najvyšší   súd   SR   sa   cítil   byť   viazaný povinnosťou predložiť vo veci 5 Sžp Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev, potom ak takýmto   spôsobom   nepostupoval   aj   vo   veci,   ktorá   je   predmetom   tohto   konania, nepostupoval zákonným spôsobom, tak ako mu to ukladá čl. 2 ods. 2 ústavy SR v spojení s čl. 234 zmluvy o založení Európskeho spoločenstva.“

V sťažnosti dosiaľ vedenej pod sp. zn. Rvp 2191/09 (a vo zvyšných označených konaniach podaním doručeným 9. decembra 2009) sťažovateľ doplnil:

„Zároveň   sťažovateľ   poukazuje   na   uznesenie Najvyššieho súdu   SR   sp.   zn.   3 Sžp 24/09 zo dňa 5. 11. 2009, ktoré bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené dňa 7. 12. 2009,   z ktorého   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v   identických   25   konaniach   vedených   vo   veci účastníctva sťažovateľa v správnych konaniach podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny, spojil tieto veci na spoločné konanie, ktoré sa bude viesť na Najvyššom súde SR pod sp. zn. 3 Sžp 24/09 a toto konanie prerušil poukazujúc na skutočnosť, že požiadal Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke.

Z uvedeného je teda zrejmá oprávnenosť tvrdenia sťažovateľa, že pokiaľ najvyšší súd bol   postavený   pred   otázku   týkajúcu   sa   výkladu   komunitárneho   práva,   pričom   proti jeho rozhodnutiu   nie   je   prípustný   opravný   prostriedok,   bolo   jeho   povinnosťou   prerušiť konanie a predložiť vec Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev.“

Na základe tejto argumentácie sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho sťažnosti (vedené pôvodne pod sp. zn. Rvp 1684/09, sp. zn. Rvp 1724/09, sp. zn. Rvp 1730/09, sp. zn. Rvp 1830/09 a sp. zn. Rvp 2191/09) na ďalšie konanie a vo veci samej v náleze vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v označených konaniach, ako aj jeho rozsudkami v týchto konaniach došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil tieto rozsudky, vrátil najvyššiemu súdu   tieto   veci   na   ďalšie   konanie   a   zakázal   mu   pokračovať   v   porušovaní   jeho   práv. Sťažovateľ vo všetkých uvedených konaniach žiada tiež úhradu trov konania pred ústavným súdom.

Sťažnosti   pôvodne   vedené   ústavným   súdom   pod   sp.   zn.   Rvp   1684/09,   sp.   zn. Rvp 1724/09,   sp.   zn.   Rvp   1730/09,   sp.   zn.   Rvp   1830/09   a   sp.   zn.   Rvp   2191/09   boli uznesením ústavného súdu č. k. IV. ÚS 118/2010-14 z 11. marca 2010 prijaté na ďalšie konanie a spojené na spoločné konanie ďalej vedené pod sp. zn. IV. ÚS 118/2010, pričom toto konanie bolo zároveň prerušené podľa § 109 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vzhľadom na   skutočnosť,   že   Súdny   dvor   Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 22. júna 2009, ktorým bol predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Zmluva o ES“; v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, pozn.), riešil v konaní vedenom pod č. C-240/09 otázku, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie ústavného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 118/2010.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   konanie vedené   pod   sp.   zn. 5 Sžp 41/2009 prerušil svojím uznesením z 22. júna 2009 a uplatnením svojej právomoci podľa čl. 234 Zmluvy o ES predložil Súdnemu dvoru tieto predbežné otázky:

«1. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä odseku 3, s prihliadnutím na hlavný cieľ sledovaný touto medzinárodnou zmluvou, tzn. že narúša klasickú koncepciu aktívnej   legitimácie   tým,   že   priznáva   postavenie   účastníka   konania   aj   verejnosti,   resp. zainteresovanej   verejnosti,   priznať   bezprostredný   účinok   („self-executing   effect“) medzinárodnej   zmluvy   za   situácie,   keď   Európska   únia   po   tom,   ako   dňa   17.   02.   2005 pristúpila k tejto medzinárodnej zmluve, nevydala do dnešného dňa komunitárny predpis vykonávajúci uvedenú zmluvu pre podmienky komunitárneho práva?

2. Je možné článku 9 Aarhurského dohovoru, a to najmä jeho odseku 3, potom, čo sa stal súčasťou komunitárneho práva priznať účinok priamej aplikovateľnoti alebo priameho účinku komunitárneho práva v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora?

3. Ak je odpoveď na otázku 1 alebo 2 kladná, potom je možné vykladať čl. 9 ods. 3 Aarhurského   dohovoru   s   prihliadnutím   na   hlavný   cieľ   sledovaný   touto   medzinárodnou zmluvou,   že   pod   pojem   „úkony   orgánu   verejnej   správy“   je   nutné   zahrnúť   aj   úkon spočívajúci vo vydaní rozhodnutia, tzn. že možnosť prístupu verejnosti k súdnemu konaniu v sebe   zahŕňa   aj   právo   napadnúť   samotné   rozhodnutie   správneho   orgánu,   ktorého nezákonnosť spočíva v dopade na životné prostredie?»

Súdny   dvor   v   predmetnej   veci   vyhlásil   rozsudok   č.   C-240/09   8.   marca   2011, v ktorom konštatoval, že na najvyšším súdom predložené prejudiciálne otázky týkajúce sa sféry práva EÚ „je potrebné odpovedať na prvú a druhú položenú otázku tak, že článok 9 ods.   3   Aarhurského   dohovoru   nemá   priamy   účinok   v   práve   Únie.   Prináleží   však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj   s   cieľom   účinnej   súdnej   ochrany   práv   poskytovaných   právom   Únie,   aby   mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je zoskupenie V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozopre s právom Únie v oblasti životného prostredia.“. V nadväznosti na vyhlásenie označeného rozsudku v zmysle § 111 ods. 2 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde odpadla prekážka, pre ktorú ústavný súd konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 118/2010 prerušil, a preto v ňom pokračoval,   čo   korešpondovalo   aj   s návrhom   sťažovateľa   na   pokračovanie   v konaní z 15. marca 2011.

V nadväznosti na citované ústavný súd považoval za potrebné poukázať na tú časť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžp 41/2009 z 12. apríla 2011, v ktorej najvyšší súd prihliadol na právne závery uvedené v rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011 (konanie vedené pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 bolo z dôvodu obrátenia sa najvyššieho súdu s predbežnou otázkou prerušené).

«Ako   posledný,   avšak   nemenej   významný   právny   prameň   Najvyšší   súd   uvádza rozsudok Súdneho dvora Európskej únie č.   C-240/09 zo dňa 08.   marca 2011,   ktorý je v zmysle   čl.   7   ústavy   a   čl.   4   Zmluvy   o   Európskej   únii   významným   zdrojom   poznania komunitárneho práva pre orgány členského štátu.

Podľa článku 7 ods. 2 veta prvá a druhá ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa   článku   4 ods.   3 [pôvodne   čl.   10]   Zmluvy   o Európskej   únii   podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské   štáty   prijmú   všetky   opatrenia   všeobecnej   alebo   osobitnej   povahy,   aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.

Ako   už   bolo   hore   uvedené,   Súdny   dvor   Európskej   únie   pri   skúmaní   obsahu položených   predbežných   otázok   sa   predovšetkým   zaoberal   možnosťou   účinku   „self- executing“ ustanovenia čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, pričom vyslovil úvodný názor o jeho podmienenosti v tom (bod 45), že „práva stanovené v uvedenom článku 9 ods. 3 majú „členovia verejnosti“ len ak „sú splnené podmienky uvedené v[o] vnútroštátnom práve, ak sú nejaké“, znamená to, že toto ustanovenie je podriadené z hľadiska jeho výkonu alebo jeho účinkov tomu, že dôjde k vydaniu neskoršieho aktu“.

Ďalej   však   Súdny   dvor   svoj   názor   doplnil   o   myšlienku   (bod   47),   že   „v   prípade neexistencie právnej úpravy Únie v danej oblasti prináleží právnemu poriadku každého členského štátu upraviť procesné podmienky žalôb určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré   osobám   podliehajúcim   súdnej   právomoci   vyplývajú   z   práva   Únie,   v   predmetnom prípade   zo   smernice   o   biotopoch,   pričom   členské   štáty   nesú   v   každom   prípade zodpovednosť za zabezpečenie účinnej ochrany týchto práv (pozri najmä rozsudok z 15. apríla 2008, Impact, C-268/06, Zb. S. 1-2483, body 44 a 45).“

Súčasne Súdny dvor v svojich predchádzajúcich názoroch pokračoval tak (bod 49), že „Nemožno si preto predstaviť, že by bez toho, aby sa narušila účinná ochrana práva Únie v oblasti životného prostredia, bol možný taký výklad ustanovení článku 9 ods. 3 Aarhuského   dohovoru,   ktorý   by   spôsobil   praktickú   nemožnosť   alebo   veľkú   obtiažnosť výkonu práv zverených právom Únie.“

Až na základe takto sformulovaných právnych záverov vyslovil Súdny dvor svoju odpoveď   (bod   51):   „Prináleží   preto   vnútroštátnemu   súdu,   aby   poskytol   taký   výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného   prostriedku   alebo   žaloby,   ktorý   v čo   najväčšej   možnej   miere   zohľadní   ciele článku   9   ods.   3   Aarhurského   dohovoru,   ako   aj   cieľ   účinnej   súdnej   ochrany   práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je Z. V., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, C-432/05, Zb. s. 1-2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“ Pre Najvyšší súd je nepochybné, že ciele Aarhurského dohovoru sú predovšetkým definované v jeho preambule (kde, podľa Najvyššieho súdu, sú z hľadiska prejednávanej veci najvýznamnejšie myšlienky vyjadrené v 5., 6., 7., 8., 10. a 17 odseku) a ďalej v článku 1 Aarhurského dohovoru s podnadpisom rubriky „Cieľ“.

Podľa preambule

5. zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj,

6.   uznávajúc,   že   zodpovedajúca   starostlivosť   o   životné   prostredie   je   nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane práva na život ako taký,

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,

8. uznávajúc, že zlepšený prístup k informáciám a účasť verejnosti na rozhodovacom procese   v   otázkach   životného   prostredia   posilňujú   kvalitu   a   následné   uplatňovanie rozhodnutí, prispievajú k environmentálnemu povedomiu obyvateľstva, dávajú verejnosti možnosť vyjadriť svoje záujmy a umožňujú orgánom verejnej moci náležite tieto záujmy zohľadniť,

10.   s   cieľom   podporiť   zodpovednosť   a   transparentnosť   rozhodovania   a   posilniť verejnú podporu rozhodnutí týkajúcich sa životného prostredia,

17. zohľadňujúc to, že pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy. Podľa   článku   1   Aarhurského   dohovoru   každá   Strana   zaručí   práva   na   prístup k informáciám,   účasť   verejnosti   na   rozhodovacom   procese   a   prístup   k   spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru s cieľom prispieť   k   ochrane   práva   každého   človeka,   príslušníka   tejto   i   budúcich   generácií,   žiť v životnom   prostredí,   ktoré   je   primerané   pre   zachovanie   jeho   zdravia   a   dosiahnutie blahobytu.

Je   nepochybné,   že   cieľom   týchto   ustanovení   Aarhurského   dohovoru,   hoci   sú formulované všeobecne, je umožniť zabezpečiť účinnú ochranu životného prostredia. Aj toto vyzdvihol Súdny dvor v citovanom rozsudku (bod 46). Na tomto mieste Najvyšší súd preto vyzdvihuje   všeobecný   imperatív   Aarhurského   dohovoru   obsiahnutý   v   17.   recitáli: pre verejnosť vrátane organizácií musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy, nepochybne nasmerovaný k zmluvným štátom.

Na vnútroštátnej úrovni právo na priaznivé životné prostredie a ochrana životného prostredia patrí   v zmysle   systematiky Druhej   hlavy   ústavy do   skupiny základných   práv a slobôd.

Podľa článku 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa   článku   44   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   každý   je   povinný   chrániť a zveľaďovať životné prostredie [a kultúrne dedičstvo].

Podľa   článku   44   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   podrobnosti   o   právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon.

Podľa   článku   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   výklad   a   uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Najvyšší   súd   vychádzal   pri   výklade   rozsahu   a   obsahu   hore   uvedeného   práva na priaznivé životné prostredie najmä zo samotného pojmu životné prostredie a nutnosti jeho ochrany pri využití nasledujúcich všeobecných úvah.

Pokiaľ hovoríme o životnom prostredí, potom máme na mysli všetko, čo na Zemi obklopuje a najmä po stránke biologickej stability ovplyvňuje prirodzené podmienky života človeka   spolu   s   existenciou   rozmanitých   druhov   organizmov.   Je   nepochybné,   že predovšetkým   pod   pojmom   životné   prostredie   je   nutné   mať   na   pamäti   jeho   zložkovú definíciu (§ 2 zák. č. 17/1992 Zb.), tzn. že zložkami životného prostredia sú najmä ovzdušie, voda,   horniny,   pôda,   organizmy.   Samotný   citovaný   zákon   č.   17/1992   Zb.   o   životnom prostredí bol zákonodarcom prijatý pri zdôraznení práva na priaznivé životné prostredie ako jedného zo základných práv človeka.

Avšak, ak hovoríme o životnom prostredí, nehovoríme o podmienkach, ktoré robia život jednotlivca alebo spoločnosti znesiteľnejším, lepším alebo technicky komfortnejším, ale hovoríme o neopakovateľnom a nenahraditeľnom stave, bez ktorého by život jednotlivca nebol možný takmer alebo vôbec.

Potom na právo na priaznivé životné prostredie nie je možné nazerať ako na typické subjektívne právo jednotlivca, ktorého sa môže človek v rámci svojej právnej subjektivity dovolávať   a   na   jeho   základe   si   niečo,   tzn.   samotné   životné   prostredie   nárokovať, prisvojovať   alebo   požadovať.   Vzhľadom   na   bezprostrednú   odozvu   dopadu   negatívnych ľudských činností na životné prostredie ako celok, ktoré neakceptuje ani štátnu suverenitu, ani hranice štátov ani normatívne zákazy a príkazy - je to trvalé benefícium, resp. trvalý kolektívny záujem, ktorý, najmä vo vzťahu k občanom v zmysle právno-filozofickej teórie spoločenskej   zmluvy   z   konca   18.   storočia   priamo   zaťažuje   štát   -   v   prenesenom   zmysle obdobne   ako   právo   na   život   bez   vojnového   nebezpečenstva   alebo   životu   nebezpečných chorôb,   a   ktoré   musí   existovať   bez   toho,   aby   jednotlivec   chcel,   mohol   alebo   s   jeho existenciou spojenú vôľu právne prejaviť mal,

- lebo bez jeho existencie už svoju vôľu neprejaví,

-   lebo   bez   jeho   existencie   nie   je   možné   blahobyt   ľudstva   dosiahnuť   vôbec a zabezpečenie základných ľudských práv vrátane ústavou garantovaného práva na život je nemysliteľné.

Vzhľadom   na   prirodzenú   vzájomnú   závislosť   človeka   a   ostatných   organizmov nachádzajúcich sa v prírode, a to najmä v krajine, a s uvedomením si povinnosť vyvažovať právo človeka pretvárať prírodu v súlade s princípom trvalo udržateľného rozvoja, Najvyšší súd   nemôže   prehliadnuť   základné   smerovanie   Z.   jednotlivcov   združených   za   účelom naplnenia svojho základného práva na priaznivé životné prostredie. Tým, že toto právo žalobca dal za základ existencie svojho združenia a v tomto konaní od neho odvodzuje svoje postavenie   účastníka,   naplnil   žalobca   podľa   Najvyššieho   súdu   záver   vyslovený   v   hore citovanom ústavnom náleze č. k. II. ÚS 197/2010-52.

Za tohto stavu by potom v prejednávanej veci bolo v rozpore s ústavným imperatívom „každý je povinný chrániť   a   zveľaďovať životné prostredie“   (článok 44   ods.   2   ústavy) brániť hore uvedenému združeniu v ich výslovne prejavenej snahe, aby prostredníctvom legálne dostupných mechanizmov vnútroštátnej právnej ochrany, medzi ktoré nepochybne patrí aj súdny prieskum rozhodnutí správnych orgánov týkajúcich sa životného prostredia, naplňovalo svoj cieľ.

Je nepochybné, že komunitárne právo prostredníctvom smernice Rady 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín (Ú. v. ES L 206, s. 7; Mimoriadne vydanie 15/002, s. 102) ukladá v súvislosti so záujmami Spoločenstva na ochrane životného prostredia veľké množstvo povinností členským štátom. Najmä článok 16 ods. 1 uvedenej smernice o biotopoch stanovuje: „Za predpokladu, že neexistuje uspokojivá alternatíva a výnimka nespôsobuje zhoršenie stavu ochrany populácie príslušného druhu na území jeho prirodzeného výskytu, členské štáty môžu udeliť výnimku zo systému prísnej ochrany živočíšnych druhov uvedených v prílohe IV písm. a), tzn. najmä zo   zákazu   všetkých   foriem   úmyselného   odchytávania   alebo   usmrcovania   týchto   druhov vo voľnej prírode.“

Je nepochybné, že vzhľadom aj na niektoré ďalšie medzinárodno-právne dokumenty (Dohovor   o   hodnotení   vplyvu   na   životné   prostredie   presahujúce   štátne   hranice z 25. februára   1991   -   oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky č. 162/2000 Z. z.) ako aj na niektoré právne akty Európskej únie (najmä Smernica Rady z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov niektorých verejných alebo súkromných projektov na životné prostredie /č.   85/357/EHS/) sa pri procesoch posudzovania vplyvov zámerov stavieb (činností) na životné prostredie verejnosťou realizuje základné právo na informácie o   životnom   prostredí,   a   preto   je   nutné   pri   zobrať   do   úvahy   aj   to,   že   zmyslom   tohto základného   práva   jednotlivca   je   znášať   spoluzodpovednosť   za   zachovanie   priaznivého stupňa životného prostredia a tiež sa spolupodieľať sa na kontrole krokov, ktoré tento stav životného prostredia nielen v súčasnosti ale aj v budúcnosti môžu reálne ovplyvniť. Bez ohľadu na to, že žalobca bol až do 30. novembra 2007 v zmysle § 82 ods. 3 zák. č.   543/2002   Z.   z.   týmto   osobitným   zákonom   uznaný   v   zmysle   4.   definície   za   účastníka správneho   konania   a   že   toto   postavenie   stratil   od   01.   12.   2007   na   základe   zákona č. 454/2007 Z. z., Najvyšší súd vzhľadom na hore uvedené vnútroštátne a medzinárodné právne pramene uvádza, že procesné predpisy o účastníctve je nutné v prejednávanej veci vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na priaznivé životné prostredie.

Je tiež jednoznačné, že žalobca nespĺňa podmienky 1. definície účastníka, ktorým je v prejednávanej veci osoba podávajúca žiadosť o povolenie výnimky z podmienok ochrany chráneného živočícha (tzn. P. P.).

Je tiež jednoznačné, že ustanovenie čl. 9 Aarhurského dohovoru (najmä ods. 2 a 3) neobsahuje jednoznačne koncipované základné právo ani slobodu, ktoré by bolo orgánmi verejnej moci priamo aplikovateľné v zmysle medzinárodnoprávnej teórie „self-executing“. Avšak hore analyzované medzinárodnoprávne záväzky Slovenskej republiky týkajúce sa   ústavou   akceptovaného   zabezpečenia   práva   verejnosti   na   životné   prostredie   majú v konečnom   dôsledku   ten   dopad,   že   narúšajú   klasickú   koncepciu   aktívnej   legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi tým, že priznávajú postavenie účastníka konania   aj   verejnosti,   resp.   v   niektorých   prípadoch   iba   verejnosti   zainteresovanej na ochrane životného prostredia.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru platí, že navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup   k   správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov a opomenutí   súkromných   osôb   a   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sú   v   rozpore   s   jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Vzhľadom   na   hore   uvedené   závery   je   potom   celkom   logické   konštatovanie,   že Slovenská   republika   okrem   iného   prevzala   na   seba   medzinárodný   záväzok   zabezpečiť v zmysle   čl.   9   ods.   3   Aarhurského   dohovoru   prístup   verejnosti   k   správnym   a   súdnym konaniam, a pokiaľ zákonodarná alebo výkonná moc nevykonala príslušné normotvorné (všeobecne   záväzné)   kroky   k   vytvoreniu   vhodných   podmienok   na   implementáciu   tohto subjektívneho   práva   jednotlivca   v   slovenskom   právnom   poriadku,   potom   súdna   moc na základe ústavného kritéria prednosti komunitárneho práva (čl. 7 ods. 2 ústavy) a zásady lojálnej   spolupráce   (čl.   4   ods.   3   Zmluvy   o   Európskej   únii)   a   rešpektovania   princípu právneho   štátu   (čl.   1   ods.   1   ústavy)   musí   v   prípade   jednotlivca   dovolávajúceho   sa v konkrétne   prejednávanej   veci   na   právo   prístupu   verejnosti   k   správnym   a   súdnym konaniam toto právo mu v individuálnej veci priznať.

Uvedená myšlienka zabezpečenia procesného prístupu verejnosti ku konaniam a ich nezastupiteľnej   úlohy   ako   už   bolo   skôr   uvedené,   je   už   zdôraznená   v   7.   a   8.   recitálu preambule k Aarhurského dohovoru, kde je jednoznačne uvedené, že každá zmluvná strana (tzn. aj Slovenská republika v zmysle svojho záväzku ako signatára zmluvy):

7. uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,

8. s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v tomto smere, uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv. Preto v procese transpozície tohto práva do slovenského právneho poriadku nie je možné   sa   uspokojiť   iba   s   odkazom   na   existujúce   nepriame   formy   právnej   ochrany (napríklad   procesné   podania   na   Prokuratúru   Slovenskej   republiky   alebo   Verejného ochrancu   práv),   ktoré   síce   môžu   smerovať   aj   k   vyvolaniu   súdneho   konania   (napríklad žaloba prokurátora v prípade nevyhoveniu jeho protestu), ale je nutné v konaní podľa zák. č.   543/2002   Z.   z.   aplikačne uprednostniť   cieľ   sledovaný článkom 9   ods.   3   Aarhuského dohovoru   pred   úpravou   procesného   postavenia   žalobcu   ako   združenia   s   právnou subjektivitou obsiahnutého v § 82 ods. 3 zák. č. 543/2002 Z. z., ktorá sa na základe hore prijatých záverov javí ako nedostatočná.

Potom iba takýmto výkladom procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správnej žaloby, sa v čo najväčšej možnej miere zohľadnia ciele článku   9   ods.   3   Aarhuského   dohovoru,   ako   aj   cieľ   účinnej   súdnej   ochrany   práv poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou je nepochybne žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia.

Najvyšší súd si je vedomý tej skutočnosti, že vyslovením uvedeného záveru došlo k judikatúrnemu   posunu   v   jeho   ustálenej   súdnej   praxi   (najmä   predchádzajúce   rozsudky Najvyššieho súdu vydané v rovnakých veciach pod sp. zn. 5 Sžp 6/2009 až 5 Sžp 40/2009), ale tento posun ospravedlňuje nutnosť zobrať na vedomie záväzky súvisiace, resp. vyvolané pristúpením Slovenskej republiky k Aarhurskému dohovoru s platnosťou od 05. 03. 2006 v spojení s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie č. C-240/09 zo dňa 08. marca 2011.»

Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril   k   sťažnostiam.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a   predseda   najvyššieho   súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadrila v prípise č. k. KP 4/2010-54 z 3. januára 2012, v ktorom poukázala na pripojené vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. I. R. z 11. novembra 2011 a vyjadrenie predsedu senátu JUDr. Ing. M. G., PhD. JUDr. I. R. vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že v «označených veciach   pred   najvyšším   súdom   bola   spornou   procesná   otázka,   či   žalobca...   môže   mať procesné práva v rozsahu účastníka správneho konania... Tohto procesného postavenia sa žalobca   domáhal   na   základe   tvrdeného   priameho   účinku   Aarhuského   dohovoru,...   keď dikcia zákona č. 543/2002 Z.   z., v znení účinnom do 30. 04. 2010, mu priznávala iba postavenie zúčastnenej osoby....

Senát 3S v rámci svojej rozhodovacej činnosti vychádzal z rovnakého predpokladu, že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok, napr. rozsudky 3 Sžp 7/2009 zo dňa 11. 6. 2009 a 3 Sžp 13/2009. Keďže účasť žalobcu mohla vyplynúť iba z priameho účinku Aarhuského dohovoru senát nezistil existenciu právneho predpisu, resp. akéhokoľvek prameňa práva na základe ktorého by sťažovateľovi mohol priznať postavenie účastníka konania nad rámec dikcie ustanovenia § 82 ods. 3 zák. č. zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, v znení účinnom do 30. 04. 2010. Ak najvyšší súd v tom čase by bol sťažovateľovi vyhovel a priznal mu účasť v konaní nad rámec zákona, rozhodnutie súdu by bolo možné považovať za svojvoľné a arbitrárne. I na najvyšší súd sa vzťahuje ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy podľa ktorého „štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon“.   Správnosť   tohto   postupu   najvyššieho   súdu   bola potvrdená   i   uzneseniami Ústavného súdu   SR   sp.   zn.   III.   ÚS   389/09-13 zo   dňa   09.   12. 2009,... sp. zn. III. ÚS 359/09-13 zo dňa 25. 11. 2009,... III. ÚS 341/09-14 zo dňa 10. 11. 2009. Súdny dvor Európskej únie rozsudkom C-240/09 [L.] zo dňa 08. 03. 2011 rozhodol, že   „Článok   9   ods.   3   Dohovoru   o   prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti   na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného   v   mene   Európskeho   spoločenstva   rozhodnutím   Rady   2005/370/ES   zo   17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na   podanie   správneho   opravného   prostriedku   alebo   žaloby,   ktorý   bude   v   čo   najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej   ochrany   práv   poskytovaných   právom   Únie,   aby   mohla   organizácia   na   ochranu životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia“. Najvyšší súd má pochybnosti o tom, či sťažovateľ rozsudok Súdneho dvora C-240/09 správne interpretuje. Podľa názoru najvyššieho súdu Súdny dvor výklad ohľadne práva Európskej   únie   (čl.   9   ods.3   Aarhuského   dohovoru)   uskutočnil   iba   v   prvej   vete,   kde jednoznačne stanovil,   že nemá priamy účinok v práve Únie.   V druhej vete Súdny dvor neuskutočnil výklad úniového práva, ale odporučil vnútroštátnemu súdu, aby sám zvážil (použitý pojem „prináleží vnútroštátnemu súdu“) možnosť výkladu procesných predpisov vnútroštátneho práva. Podľa názoru najvyššieho súdu, druhá veta rozsudku Súdneho dvora, vzhľadom   na   to,   že   ide   o   výklad   vnútroštátneho   práva   môže   mať   účinky   iba   ex   nunc. Najvyšší   súd   v   právoplatne   neskončených   veciach   vnútroštátne   právo   týmto   spôsobom vyložil....

Súdny   dvor   Európskej únie uviedol v   prvej vete   výklad čl.   9   ods.   3   Aarhuského dohovoru z akého vychádzal i najvyšší súd, t. j. že Aarhuský dohovor nemá priamy účinok. Vzhľadom na to sa najvyšší súd domnieva, že z rozsudku Súdneho dvora EU C-240/09 nemožno   bez   ďalšieho   vyvodiť,   že   by   najvyšší   súd   v   označených   veciach   nepoložením predbežnej otázky porušil čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ v označených konaniach pred najvyšším   súdom   položenie   predbežnej   otázky   nežiadal.   Súdny   dvor   v   druhej   vete svojho rozsudku jednoznačne uviedol, že ide o výklad vnútroštátnych procesných predpisov a nie o výklad práva Únie (t. j. čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru).

Podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru na výklad vnútroštátneho práva je neprijateľné. Najvyšší súd poukazuje na dokument Súdneho dvora „Informácie o podávaní návrhov na začatie prejudiciálnych konaní vnútroštátnymi súdmi (2009/C 297/01) čl. I bod 1. Vzhľadom   na   to,   že   išlo   o   výklad   vnútroštátneho   práva,   ktorého   správnosť   bola potvrdená   rozhodnutiami   Ústavného   súdu   sp.zn.   III.   ÚS   341/09,   III.   ÚS   359/09, III. ÚS 389/09, najvyšší súd má za to, že nepredložením predbežnej otázky základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu neporušil.».

Vo svojom vyjadrení ďalej poukázal na rozdielnu judikatúru ústavného súdu, pričom uviedol:

„Z dôvodu rozdielnych rozhodnutí III. ÚS 341/09, III. ÚS 359/09, III. ÚS 389/09 na jednej strane a IV. ÚS 108/2010 na druhej strane Najvyšší súd SR navrhuje posúdenie možnosti prejednať vec v pléne Ústavného súdu.“

JUDr. Ing. M. G., PhD., vo svojom vyjadrení poukazuje na to, že «žalobca nevzniesol v   žalobných   bodoch   argumenty,   a   to   ani   náznakom,   smerujúce   k porušeniu   jeho komunitárnych práv...

Za   týchto   okolností   nemôže   súhlasiť   Najvyšší   súd   s   argumentáciou   žalobcu o porušení   povinnosti   Najvyššieho   súdu,   ktorú   si   osvojil   aj   Ústavný   súd.   Zo   znenia pôvodného článku 234 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva:

„Pokiaľ uvedená otázka vyvstane pred súdom členského štátu, ktorého rozhodnutie nie je možné napadnúť opravnými prostriedkami podľa vnútroštátneho práva, je tento súd povinný obrátiť sa na Európsky súdny dvor.“

za tejto situácia nevyplynulo, že by táto otázka (otázky) vyvstali počas uvedeného súdneho prieskumu, ale Najvyšší súd využil svoje oprávnenia vnútroštátneho súdu v zmysle vtedajšieho článku 10 Zmluvy o Európskej únii (princíp lojality Slovenskej republiky ako členského   štátu   vrátane   orgánov   jej   súdnej   moci)   predložiť   svoje   pochybnosti o komunitárnom   práve   v   obligatórnej   forme   predbežných   otázok   na   preskúmanie kompetentnému európskemu súdu.».

Z uvedeného vyplýva, že aj názory jednotlivých senátov najvyššieho súdu sa rôznia (nie sú zhodné).

Právna zástupkyňa sťažovateľa v liste zo 17. januára 2012 na výzvu ústavného súdu zaujala stanovisko k vyjadreniu predsedu senátu najvyššieho súdu. V predmetnom vyjadrení poukázala na obsahovú   rozdielnosť vyjadrenia   najvyššieho súdu   v tejto   veci   a v iných skutkovo podobných veciach, pričom cituje vyjadrenie najvyššieho súdu vo veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. II. ÚS 129/2010, v ktorom najvyšší súd vysvetľuje posun vo svojej rozhodovacej činnosti na základe záverov odvodených z rozsudku Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011. V ďalšej časti svojho vyjadrenia právna zástupkyňa uviedla:„Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 5Sžp 41/2009 zo dňa 12. 4. 2011, v ktorom implikoval závery rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09 zo dňa 8. 3. 2011, a ktorý sa stal základom rozhodovacej praxe tak Najvyššieho súdu vo všetkých jeho ďalších   druhovo   identických   konaniach   o   žalobách   sťažovateľa,   ako   aj   bezvýnimočne všetkých   krajských   súdov   v   Slovenskej   republike   rozhodujúcich   o   druhovo   identických žalobách   sťažovateľa   rozhodol   tak,   že   vyložil   vnútroštátne   právo   takým   spôsobom,   že výsledkom jeho interpretácie vnútroštátneho práva bol záver, že sťažovateľ má v konaniach podľa   Zákona   o   ochrane   prírody   a   krajiny   postavenie   účastníka   konania.   Táto rozhodovacia   prax   viedla   v   konečnom   dôsledku   k   zmene   postupu   orgánov   ochrany a krajiny, ktoré v dôsledku takejto rozhodovacej činnosti začali v druhej polovici roka 2011 konať so sťažovateľom ako s účastníkom konania vo veciach podľa Zákona o ochrane prírody a krajiny.

Nakoniec, rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Sžp/41/2009 je v dôvodovej správe zákona č. 408/2011 Z. z., ktorým sa zmenil s účinnosťou od 1. 12. 2011 Zákon o ochrane prírody a krajiny uvedený ako základný argument na to, aby tento zákon opäť upravil postavenie mimovládnych   organizácií   zaoberajúcich   sa   ochrany   prírody   ako   postavenie   účastníka konania.

Pokiaľ Najvyšší súd SR vo vyjadreniach, ktoré podal v súdenej veci neakceptuje dôvody   sťažnosti,   o   ktorej   koná   Ústavný   sud,   nie   je   sťažovateľovi   pochopiteľné,   akým spôsobom Najvyšší súd SR odôvodňuje svoj postup. Ak totiž Najvyšší súd SR nepovažuje rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie pre svoje rozhodovanie o žalobách sťažovateľa za nevýznamné, potom nie je zrejmé z akého dôvodu sa vo veci sp. zn. 5Sžp/41/2009 obrátil na Súdny dvor Európskej únie. Najvyšší súd SR nevysvetlil ani zvrat vo svojej rozhodovacej činnosti v konaniach o žalobách sťažovateľa. Je nesporné, že právny stav pred vynesením rozsudku Súdu Európskej únie, pokiaľ ide o vnútroštátne právo a po jeho vynesení, sa nijakým spôsobom nezmenil.

Sťažovateľ sa v sťažnostiach, ktoré sú predmetom tohto konania domáhal vyslovenia porušenia svojho práva označeného v sťažnosti dôvodiac tým, že najvyšší súd v rozsudkoch, proti ktorým sťažnosti smerujú porušil namietané práva sťažovateľa a to tým, že napriek tomu,   že   zásadnou   právnou   otázkou   v   predmetných   veciach   bol   výklad   čl.   9   ods.   3 Aarhuského dohovoru.

Ako vyplýva aj ž vyjadrenia najvyššieho súdu Aarhuský dohovor je prameňom práva v Slovenskej republike z dvoch dôvodov. Stranou dohovoru je tak Slovenská republika ako aj Európska únia. Aarhuský dohovor sa tým, že sa jednou z jeho zmluvných strán stala Európska únia (v predmetnom čase Európske - spoločenstvo) stal súčasťou komunitárneho práva. Z tohto dôvodu bol najvyšší súd povinný uvažovať o výklade čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru   nie   len   so   zreteľom   na   vnútroštátnu   právnu   úpravu,   ale   aj   so   zreteľom na Aarhuský dohovor, ako normu komunitárneho práva.

Ako vyplýva zo samotného vyjadrenia najvyššieho súdu vo veci II. ÚS 129/2010 otázka výkladu čl. 9 ods. 3 bola predmetom širokej diskusie a neumožňovala jednoznačný záver   tak,   ako   ho   prijal   najvyšší   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   napadnutých   touto sťažnosťou.

Aj v čase rozhodovania najvyššieho súdu bolo povinnosťou súdu v súlade s čl. 234 Zmluvy   o   Európskom   spoločenstve   (teraz   čl.   267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie) predložiť vec na posúdenie Európskemu súdnemu dvoru (teraz Súdny dvor Európskej únie). Nakoniec najvyšší súd v obidvoch sťažovateľovi predložených stanoviskách poukazuje práve na túto povinnosť.

Určiť pochybnosti o dôvodnosti sťažovateľovej sťažnosti by bolo možné pripustiť len vtedy ak by Súdny dvor Európskej únie vyslovil, že nemá právomoc v predmetných otázkach vydať nález. Takáto situácia však nenastala. Ako na to poukazuje aj najvyšší súd, Súdny dvor   Európskej   únie   vo   svojom   rozsudku   tak   skonštatoval   a   odôvodnil,   že   je   v   jeho právomoci vydať rozsudok v predmetnej veci ako aj posúdenie veci samotnej. Vzhľadom na to, že najvyšší súd sa v svojich vyjadreniach pomerne široko zaoberá obsahom tohto rozsudku sťažovateľ poukazuje na tieto vyjadrenia.

Podľa   názoru   sťažovateľa   pre   posúdenie   dôvodnosti   sťažnosti   sťažovateľa   je podstatné, že aj v konaniach, v ktorých najvyšší súd vydal rozsudky napadnuté sťažnosťami, o ktorých sa vedie toto konanie pred ústavným súdom sa riešili druhovo identické otázky a to   otázka   postavenia   občianskych   združení,   ktorých   predmetom   činnosti   je   ochrana prírody v konaniach podľa Zákona o ochrane prírody. Pokiaľ najvyšší súd poznamenáva, že sa sťažovateľ nedomáhal použitia Smernice o biotopoch pri posudzovaní jeho žalôb, v tejto súvislosti   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   táto.   bola   do   práva   Slovenskej   republiky transponovaná Zákonom o ochrane prírody a nebolo potrebné osobitne poukazovať na túto skutočnosť.

Ako vyplýva z vyjadrenia najvyššieho súdu vo veci II. ÚS 129/2010, jeho senátu 5 S, ktoré bolo sťažovateľovi doručené, sťažovateľ nemá inú možnosť a ani v čase podania sťažnosti nemal, ako sa domôcť zrušenia právoplatných rozhodnutí najvyššieho súdu ako podaním sťažnosti na ústavný súd. So zreteľom na vyjadrenie najvyššieho súdu, senátu 3 S sťažovateľ opätovne poukazuje na to, že predmetom ústavnej sťažnosti je taký postup najvyššieho súdu, ktorý rozhodujúc o použití Aarhuského dohovoru, ktorý je aj prameňom komunitárneho práva, neobrátil sa na Európsky súdny dvor, napriek tomu,   že samotný najvyšší súd v uznesení 5 Sžp 41/2009 zo dňa 22. 6. 2009 vyslovil presvedčenie, že požiadať Európsky súdny dvor o vydanie predbežného nálezu bol povinný.

So zreteľom na vyššie uvedené navrhujem v mene sťažovateľa, aby Ústavný súd jeho sťažnostiam vyhovel a priznal mu náhradu trov konania.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa netrvala na verejnom ústnom pojednávaní. Najvyšší súd   sa   ku   konaniu verejného pojednávania jednoznačne nevyjadril,   a preto   ústavný   súd nariadil verejné ústne pojednávanie na 12. apríl 2012.

Po oznámení najvyššieho súdu, že netrvá na verejnom ústnom pojednávaní, ústavný súd termín verejného pojednávania zrušil a vo veci ďalej konal na neverejnom zasadnutí, keďže dospel k záveru, že od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z týchto dôvodov ústavný súd pri posudzovaní sťažovateľových vecí prihliadal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúcu sa porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku rozpornej rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu.

Podľa   čl. 47   ods. 1   Charty   základných   práv   Európskej   únie   [ďalej   len   „charta“; (Právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   a na   spravodlivý   proces)]   každý,   koho   práva a slobody   zaručené právom   Únie sú   porušené, má za podmienok ustanovených   v tomto článku   právo   na   účinný   prostriedok   nápravy   pred   súdom.   Podľa   čl. 51   ods. 1   charty ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku   toho   rešpektujú   práva,   dodržiavajú   zásady   a podporujú   ich   uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžp 41/2009 (teda konanie, v ktorom najvyšší súd Súdnemu dvoru položil prejudiciálnu otázku,   pozn.)   a   konania   vedené   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   3   Sžp   5/2009,   sp.   zn. 5 Sžp 27/2009, sp. zn. 5 Sžp 36/2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 a sp. zn. 3 Sžp 4/2009, t. j. konania, o ktorých ústavnosti ústavný súd rozhoduje v tomto konaní, sú z vecného hľadiska a zásadných právnych otázok, ku ktorým treba zaujať stanovisko, v zásade totožné; týkajú sa právneho postavenia sťažovateľa (ako občianskeho združenia zameraného na ochranu životného prostredia, pozn.) v správnych konaniach, ktorých predmetom bolo rozhodovanie o   povolení   výnimky   z   podmienok   ochrany   chránených   živočíchov,   resp.   o   povolení výnimky a vydanie súhlasu na aplikáciu chemických látok a hnojív na chránenom území.

Z obsahu sťažností (reprodukovaných rámcovo v časti I tohto nálezu) vyplýva, že ich podstatou je námietka sťažovateľa proti „odlišnému“ postupu najvyššieho súdu v obsahovo identických   konaniach   v   súvislosti   s   (ne)uplatnením   jeho   oprávnenia   predložiť   návrh na začatie   konania   o   prejudiciálnej   otázke   Súdnemu   dvoru   podľa   čl.   267   Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne podľa čl. 234 Zmluvy o ES).

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor má „právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:

a) výkladu zmlúv;

b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov, alebo úradov alebo agentúr únie;

c) výkladu štatútov orgánov zriadených aktom Rady, ak to tak tieto štatúty stanovia. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor.“.

V súvislosti   s ústavným   rámcom   rozhodovania   ústavného   súdu   v tejto   veci   je potrebné zdôrazniť, že ústavný súd pri rozhodovaní o tom, či boli porušené základné práva sťažovateľa v konaní pred najvyšším súdom, musel vziať do úvahy, oproti stavu konania v čase, keď bola podaná sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, aj rozsudok Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011. Tento rozsudok je pre ústavný súd záväzným výkladom práva Únie majúci určujúci význam pri vymedzovaní obsahu základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces aj v konaní o sťažnostiach.

Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (pozri IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorá má základ v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   vrátane   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je Slovenská   republika   viazaná   a   ktoré   sú   súčasťou   jej   právneho   poriadku   (m.   m. IV. ÚS 77/02).

V súlade s judikatúrou ústavného súdu účastník konania má právo na to, aby každý spor alebo iná právna vec sa pred vnútroštátnym súdom rozhodovala na základe správneho a adekvátneho   právneho   základu.   Súčasťou   takého   právneho   základu   však   po   vstupe Slovenskej   republiky   do   Európskej   únie   je   aj   výklad   komunitárneho   práva   (podľa v súčasnosti   platnej   terminológie   „práva   EÚ“,   pozn.)   podľa   čl.   234   Zmluvy   o   ES (v súčasnosti čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, pozn.) v konaní o prejudiciálnej otázke. V takom   prípade   tvorí   výklad   práva   EÚ   obsiahnutý   v   rozsudku   Súdneho   dvora   súčasť právneho základu rozhodovania vo veci samej (m. m. IV. ÚS 206/08).

Predmetom   preskúmania   zo   strany   ústavného   súdu   už   boli   sťažnosti,   v   ktorých sťažovatelia   namietali   porušenie   ústavou   garantovaného   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v súvislosti s nepredložením prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru zo strany všeobecného súdu (pozri II. ÚS 90/05, IV. ÚS 206/08, III. ÚS 151/07). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v označených veciach sťažovatelia vystupovali v postavení účastníkov konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   v   ktorých   sa   „dožadovali“   predloženia   prejudiciálnej otázky   Súdnemu dvoru.   Predmetom   sťažností   v tomto   konaní pred ústavným súdom   je sťažovateľom   namietaná   rozdielna   rozhodovacia   činnosť   najvyššieho   súdu   týkajúca   sa procesného postupu v súvislosti s (ne)predložením prejudiciálnej otázky vo vecne a právne (v   zásade)   identických   konaniach,   v   ktorých   sa   však   sťažovateľ   sám   predloženia prejudiciálnej otázky „nedožadoval“. V konečnom dôsledku však podľa názoru ústavného súdu [vychádzajúc z v judikatúre ústavného súdu všeobecne akceptovanej zásady iura novit curia (m. m. II. ÚS 244/09), podľa ktorej súd nielen pozná právo, ale si je zároveň vedomý účinkov,   ktoré   právo   v   podobe,   v   akej   ho   súd   aplikuje,   vyvoláva   vo   vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu] táto   skutočnosť   nemá   pre   spochybnenie   povinnosti   všeobecného   súdu   predložiť prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   za   splnenia   ostatných   podmienok   významnejšiu právnu relevanciu.

Ústavný súd ďalej poukazuje na to, že ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť (nielen možnosť tak urobiť),   potom   to   môže   za   istých   okolností   zakladať   zodpovednosť   členského   štátu za porušenie komunitárneho práva (práva EÚ) postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu   (pozri   napríklad   rozsudok   z   30.   septembra   2003   vo   veci   Köbler   proti   Rakúskej republike č. C-224/01).

V zmysle už uvedenej judikatúry je preto nevyhnutné, aby sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či vnútroštátny súd (v okolnostiach prípadu najvyšší súd, pozn.) bol povinný   prejudiciálnu   otázku   Súdnemu   dvoru   predložiť   a   či   bol   výklad   práva   EÚ uskutočnený Súdnym dvorom na základe predložených prejudiciálnych otázok v konečnom dôsledku nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci samej.

Účelom   a   podstatou   konania   o   prejudiciálnej   otázke   je   podľa   stabilizovanej judikatúry Súdneho dvora spolupráca vnútroštátneho súdu so Súdnym dvorom pri výklade práva   EÚ.   Konanie   podľa   čl.   234   Zmluvy   o   ES   je   založené   na   deľbe   úloh   medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom. Je vecou len vnútroštátneho súdu, pred ktorým začal   spor   a   ktorý   nesie   zodpovednosť   za   súdne   rozhodnutie,   posúdiť   so   zreteľom na konkrétne okolnosti veci nevyhnutnosť rozsudku o prejudiciálnej otázke pre vydanie rozsudku   vo   veci   samej,   ako   aj   relevantnosť   otázok,   ktoré   položí   Súdnemu   dvoru. V dôsledku toho je Súdny dvor v zásade povinný rozhodnúť, pokiaľ sa položené otázky týkajú výkladu práva EÚ (napríklad rozsudok z 11. júla 2006  Chacón Navas č. C 13/05, bod 32 a tam citovaná judikatúra).

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 234 Zmluvy o ES (resp. čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ) platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.

Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu už niet žiadneho opravného prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 48 ods. 1 ústavy, pričom treba pripomenúť aj jeho povinnosť podľa § 1 v spojení s § 109 ods. 1 písm. c) OSP zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (m. m. IV. ÚS 206/08).

Všeobecný súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, je súdom, ktorý, ak sú splnené predpoklady na predloženie prejudiciálnej otázky, nemá inú možnosť, ako predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru. V okolnostiach sťažovateľom namietaných   prípadov   ide   o   oblasť správneho   súdnictva,   v   rámci   ktorého   najvyšší   súd rozhoduje v súlade s V. časťou Občianskeho súdneho poriadku ako súd odvolací, v ktorom preskúmava   rozsudok   krajského   súdu,   ktorý   rozhodoval   v   prvom   stupni   o   žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu (v daných prípadoch ministerstva, pozn.).   Vzhľadom   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu   o   neprípustnosti   dovolania v správnom súdnictve (porovnaj napr. II. ÚS 65/2010) je nepochybné, že v okolnostiach namietaných prípadov rozhodnutia najvyššieho súdu sú (boli) rozhodnutiami všeobecného súdu, proti ktorým nie sú prípustné opravné prostriedky.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade. Súdy, ktoré sú z   dôvodu   svojho   postavenia   vo   vnútroštátnom   súdnom   systéme   povinné   predkladať prejudiciálne   otázky,   sa   môžu   tejto   povinnosti   vyhnúť   za   splnenia   niektorého   alebo viacerých nasledujúcich predpokladov:

a) ak odpoveď na prejudiciálnu otázku by nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej,

b) ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená Súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre Súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“),

c) ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku (princíp „acte clair“).

Právny význam rozsudkov Súdneho dvora

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predtým,   než   odôvodní   výrok   tohto   nálezu, zdôrazniť právny význam rozsudkov Súdneho dvora v konaní o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.

Súdny dvor rozhodol, že rozsudok o výklade vyhlásený v prejudiciálnom konaní má za cieľ vyriešiť právne otázky, a preto zaväzuje vnútroštátneho sudcu, ktorý otázku položil, pokiaľ ide o výklad práva Únie (rozsudok z 3. februára 1977, Benedetti/Munari, 52/76, Zb. s. 163). Na základe prednosti práva Únie (pozri vyhlásenie č. 17 o prednosti pripojeného k Zmluvy o fungovaní EÚ a čl. 7 ods. 2 ústavy) je vnútroštátny sudca povinný uplatňovať v celom rozsahu právo Únie a chrániť práva, ktoré toto právo priznáva jednotlivcom, a to aj tým,   že   neuplatní   každé   ustanovenie   vnútroštátneho   zákona,   ktoré   prípadne   právu Spoločenstva odporuje, bez ohľadu na to, či je toto ustanovenie staršie alebo novšie ako ustanovenie Spoločenstva (rozsudok z 9. marca 1978, Simmenthal, 106/77, Zb. s. 629, bod 21). Vnútroštátny sudca najmä nesmie čakať na zrušenie vnútroštátneho zákona, ktorý je v rozpore   s   právom   Spoločenstva,   či   už   legislatívnou   cestou,   alebo   akýmkoľvek   iným ústavným postupom.

Formulácia použitá Súdnym dvorom („zaväzuje vnútroštátneho sudcu“) neznamená, že rozsudok o výklade a contrario nezaväzuje ostatné súdy. Výklad normy alebo spôsobu výkladu takej normy, ktorá patrí do práva Únie, Súdnym dvorom sa stáva súčasťou tejto normy,   a   je   teda   súčasťou   práva   Európskej   únie,   ktorého   prednosť   treba   rešpektovať. Rozsudok o prejudiciálnej otázke má tak právnu silu záväzne interpretovanej veci. Súdny dvor vyjadruje túto zásadu v judikatúre týkajúcej sa časových účinkov rozsudkov.

Výklad pravidla práva Spoločenstva (teraz práva Únie), ktorý poskytne Súdny dvor pri výkone právomoci, ktorú mu zveruje čl. 234 Zmluvy o založení ES (teraz podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ), určuje a vykladá význam a pôsobnosť tohto pravidla tak, ako musí   alebo malo byť chápané a   uplatňované od   okamihu   nadobudnutia   jeho účinnosti. Z toho   vyplýva, že   takto   vyložené pravidlo   sudca   môže   a musí   uplatňovať dokonca   aj na právne   vzťahy,   ktoré   vznikli   a   boli   založené   pred   vyhlásením   rozsudku,   ktorým   sa rozhoduje   o   návrhu   na   výklad,   ak   sú   inak   splnené   podmienky   umožňujúce   predložiť príslušnému súdu spor, ktorý sa týka uplatnenia uvedeného pravidla (pozri k tomu rozsudok zo 4. mája 1999  Sürül č. C-262/96, Zb. s. I-2685, bod 107).

Právny   význam   rozsudku   Súdneho   dvora   č.   C-240/09   pre   preskúmavané konania a rozhodnutia najvyššieho súdu

Z rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 vyplývajú tieto dva základné interpretačné závery:

1.   Článok   9   ods.   3   Dohovoru   o   prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného   v   mene   Európskeho   spoločenstva   rozhodnutím   Rady   č.   2005/370/ES zo 17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie;

2. Súdny dvor uložil najvyššiemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho   sa   podmienok,   ktoré   je   potrebné   splniť   na   podanie   správneho   opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi čl. 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia, akou je L., napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia.

Z druhej časti rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 teda vyplýva, že najvyšší   súd   bol   povinný   vo   všetkých   veciach,   v   ktorých   riešil   výklad   čl.   9   ods. 3 Aarhuského   dohovoru,   postupovať   podľa   princípov   procesnej   autonómie,   ktorými   sú princípy   ekvivalencia   a efektívnosti,   tak   ako   to   bolo   vyjadrené   v   tejto   druhej   vete citovaného rozsudku Súdneho dvora.

Táto povinnosť teda znamená, že výklad čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru sa mal a musí   najvyšším   súdom   vykonať   tak,   aby   sa   zadosťučinilo   jeho   nadpisu   „Prístup k spravodlivosti“ v súlade s postavením L., ktoré spĺňa pojem „členovia verejnosti“. Len tak možno zabezpečiť pre toto zoskupenie ochranu jeho práv, ktoré vyplývajú z práva Únie, ktorého súčasťou je aj Aarhuský dohovor.

Táto povinnosť je zdôraznená aj v čl. 47 v spojení s čl. 51 ods. 1 charty (pozri bod 36,   38   rozsudku   Súdneho   dvora   z   8.   marca   2011   č.   C-240/09),   podľa   ktorého   je pre každého,   koho   práva   a   slobody   zaručené   právom   Únie   boli   porušené,   zabezpečený účinný právny prostriedok nápravy a právo na spravodlivý proces.

Námietky   najvyššieho   súdu   k rozsudku   Súdneho   dvora   č.   C-240/09 v preskúmavaných konania a rozhodnutiach najvyššieho súdu

Najvyšší súd vo svojom vyjadrení vo veci samej už po vynesení rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 uviedol tieto tri základné námietky vo vzťahu k použitiu citovaného rozsudku Súdneho dvora v konaniach pred najvyšším súdom, ako aj ústavným súdom, a to:

1. druhá veta výrokovej časti tohto rozsudku je len odporúčaním;

2. taký rozsudok má účinky ex nunc;

3. na pripustenie možnosti sťažovateľovi podať opravný prostriedok alebo žalobu proti rozhodnutiam prijatým v rámci správneho konania by bol potrebný priamy účinok čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Z už uvedených dôvodov vyplýva, že názor najvyššieho súdu, podľa ktorého druhá veta v rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09 je len odporúčaním na výklad vnútroštátneho práva, je vecne nesprávny, lebo odporuje judikatúre Súdneho dvora.

Ako totiž vyplýva z bodu 51 rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09: „Prináleží   preto   vnútroštátnemu   súdu,   aby   poskytol   taký   výklad   procesného   práva týkajúceho   sa   podmienok,   ktoré   je   potrebné   splniť   na   podanie   správneho   opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý v čo najväčšej možnej miere zohľadní ciele článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,   ako aj cieľ   účinnej   súdnej   ochrany   práv poskytovaných   právom Únie,   aby   mohla   organizácia   na   ochranu   životného   prostredia,   akou   je   zoskupenie   V., napadnúť na   súde   rozhodnutie   prijaté   v   rámci   správneho   konania, ktoré   by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia (pozri v tomto zmysle rozsudky z 13. marca 2007, Unibet, č. C 432/05, Zb. s. I 2271, bod 44, a Impact, už citovaný, bod 54).“

Nie   je   správny   ani   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   citovaný   rozsudok Súdneho dvora má účinky len ex nunc (rozsudok zo 4. mája 1999  Sürül č. C-262/96, Zb. s. I-2685, bod 107).

A napokon treba uviesť, že práve z druhej vety rozsudku č. C-240/09 jasne vyplýva, že na priznanie oprávnenia sťažovateľovi podať opravný prostriedok alebo žalobu proti rozhodnutiam prijatým v rámci správneho konania nie je vôbec potrebný priamy účinok čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ale postačí uplatnenie princípov procesnej autonómie vymedzenej v judikatúre Súdneho dvora, ktoré jasne určujú limity výkladu vnútroštátneho práva pri ochrane práv vyplývajúcich z práva Únie.

Prístup sťažovateľa k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru a jeho nezabezpečenie najvyšším súdom

Prístup k spravodlivosti podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru patrí podľa názoru ústavného súdu do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods. 1 charty. Potvrdzuje to aj bod 48 rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09: „Nemožno si preto   predstaviť,   že   by   bez   toho,   aby   sa   narušila   účinná   ochrana   práva   Únie   v oblasti životného   prostredia,   bol   možný   taký   výklad   ustanovení   článku   9   ods.   3   Aarhuského dohovoru,   ktorý   by spôsobil   praktickú   nemožnosť alebo veľkú   obťažnosť   výkonu   práv zverených právom Únie.“

Najvyšší   súd   v konaniach   a   v   rozsudkoch,   o ktorých   sa   koná   v   tomto   konaní o sťažnosti, nevykonal taký výklad vnútroštátneho procesného práva (§ 250 ods. 2 a § 250m ods.   3   OSP   upravujúcich   predpoklady   účastníctva   v   správnom   súdnictve),   ktorý   by zodpovedal výroku rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09. Taký výklad bol, ako to vyplýva z citovaného rozsudku Súdneho dvora, ústavnou a zákonnou povinnosťou najvyššieho súdu aj so zreteľom na to, že vnútroštátna právna úprava vykonáva právo Únie, a   musí   byť   preto   zodpovedajúcim   spôsobom   chránená   aj   na vnútroštátnej   úrovni,   čo predpokladalo   správne   použitie   princípov   procesnej   autonómie,   tak   ako   vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora.

Táto povinnosť bola v čase rozhodovania najvyššieho súdu v preskúmavanej veci súčasťou   zabezpečenia   základného práva   na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 ods. 1 charty. Jej splnenie, či už prostredníctvom predloženia prejudiciálnej otázky   podľa   čl.   267   Zmluvy   o fungovaní   EÚ,   alebo   za   použitia   princípov   procesnej autonómie, tak ako boli následne vymedzené v rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09, bolo nevyhnutným predpokladom   náležitého zabezpečenia základných   práv sťažovateľa v tejto veci.

Ústavný   súd   v   tejto   spojitosti   kvôli   úplnosti   dodáva,   že   najvyšší   súd   konal v preskúmavanej   veci   ako   súd,   ktorý   bol   povinný predložiť   prejudiciálnu   otázku   podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. O tom nevznikli v konaní pred ústavným súdom žiadne pochybnosti a tieto pochybnosti nezakladá ani to, že najvyšší súd bol takého názoru, že nemusel predložiť prejudiciálnu otázku.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd si túto povinnosť náležite neuvedomil, a preto ju nesplnil tak, aby to viedlo k zabezpečeniu základných práv sťažovateľa v konaní pred ním.

Porušenie tejto povinnosti tak, ako to napokon vyplýva aj z rozsudku Súdneho dvora z 8. marca 2011 č. C-240/09, znamená súčasne aj to, že najvyšší súd porušil základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené   v bode   1   výroku   tohto nálezu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže zakázať pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody.

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

S prihliadnutím na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v namietaných konaniach a jeho rozsudkami sp. zn. 3 Sžp 5/2009 z 11. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 27/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 5 Sžp 36/2009 z 2. júna 2009, sp. zn. 3 Sžp 14/2009 z 27. augusta 2009 a sp. zn. 3 Sžp 4/2009 zo 17. septembra 2009 z dôvodu nepredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu   dvoru,   bolo   potrebné   zároveň   zrušiť   označené   rozsudky   a   tiež   veci   vrátiť najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Najvyšší súd bude po vrátení vecí na ďalšie konanie povinný opätovne rozhodnúť v súlade   s   výkladom   práva   EÚ   podaným   Súdnym   dvorom   v   rozsudku   č.   C-240/09 z 8. marca 2011.

Z tohto všeobecne formulovaného záväzného právneho názoru ústavného súdu ďalej vyplýva,   že   najvyšší   súd   musí   v ďalšom   konaní   a v novom   rozhodnutí   prijať   výklad a použiť   čl.   9   ods.   3   Aarhurského   dohovoru   tak,   aby   sa   zadosťučinilo   „prístupu k spravodlivosti“   v súlade   s postavením   sťažovateľa,   ktoré   spĺňa   pojem   „členovia verejnosti“. Len takým výkladom a takou aplikáciou čl. 9 ods. 3 Aarhurského dohovoru najvyšší   súd   zabezpečí   pre   sťažovateľa   ochranu   jeho   práv,   ktoré   vyplývajú   z práva Európskej únie, ktorého súčasťou je aj Aarhurský dohovor (čl. 47 ods. 1 v spojení s čl. 51 ods. 1 charty), a súčasne zaručiť aj reálny obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia advokátkou JUDr. I. R., K. (bod 3 výroku tohto nálezu); sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania v sume 2 827,21 €.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z citovaných ustanovení § 36 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažovateľ nemá obligatórny nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, t. j. ústavný súd môže úhradu trov konania účastníkovi konania úplne alebo sčasti priznať podľa svojho uváženia zohľadňujúc pritom konkrétne okolnosti daného prípadu.

V danom prípade bolo ústavnému súdu doručených päť sťažností, pričom v každej z nich   bol   sťažovateľ   právne   zastúpený   tou   istou   advokátkou.   Sťažovateľ   vo   veciach sťažností pôvodne vedených pod sp. zn. IV. ÚS 118/2010, sp. zn. IV. ÚS 119/2010, sp. zn. IV. ÚS 120/2010 a sp. zn. IV. ÚS 121/2010 žiadal o úhradu trov konania v sume 438,57 € za tri úkony uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, spísanie sťažnosti a   podanie   z   9.   decembra   2009),   vo   veci   sťažnosti   pôvodne   vedenej   pod   sp.   zn. IV. ÚS 122/2010 žiadal o úhradu trov konania v sume 292,38 € za dva úkony uskutočnené v roku   2009   (prevzatie   a   príprava   zastupovania   a   spísanie   sťažnosti),   čo   by pri   piatich sťažnostiach podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavovalo úhradu v sume 4-krát po 438,57 € a 1-krát 292,38 €, t. j. spolu 2 046,66 €.

Predmetné sťažnosti ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 118/2010-14 z 11. marca 2010 spojil na spoločné konanie, keďže sa týkali porovnateľných konaní pred najvyšším súdom a boli obsahovo v zásade totožné. Táto skutočnosť v podstatnej miere znížila podľa názoru   ústavného   súdu   nároky   tak   na   prípravu   zastupovania,   ako   aj   spísanie   sťažností (identický   obsah),   čo   ústavný   súd   zohľadnil   pri   rozhodovaní   o   úhrade   trov   konania. Vychádzajúc   z   tejto   skutočnosti,   ako   aj   z   oprávnenia   priznať   úhradu   trov   konania účastníkovi   konania   len   sčasti,   ústavný   súd   rozhodol   o   priznaní   úhrady   trov   konania za úkony   právnej   služby   uskutočnené   v   roku   2009   len   v   sume   442,29   €,   t.   j.   v   sume požadovanej úhrady v zásade len za jednu sťažnosť.

Sťažovateľ si uplatňuje zároveň úhradu trov konania v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2011, vyjadrenie z 23. marca 2011 a podanie zo 7. septembra 2011. Ústavný súd úhradu za tieto úkony právnej služby priznal, a preto celková úhrada trov konania spolu s paušálnou náhradou výdavkov predstavuje celkovú sumu 761,12 €. Ústavný súd priznal úhradu trov konania za 1 úkon právnej služby urobený v roku 2011 v sume 157,09 € a za 1 úkon právnej služby urobený v roku 2012 v sume 161,74   €.   Z   uvedených   dôvodov   preto   ústavný   súd   uložil   najvyššiemu   súdu   povinnosť uhradiť sťažovateľovi trovy   konania na účet jeho právnej zástupkyne v sume uvedenej v bode 3 výroku nálezu (761,12 €) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. apríla 2012