znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky, Mierová 19,   Bratislava,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   B.,   vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v spojení s porušením čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 346/08-37 z 15. januára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ministerstva   hospodárstva   Slovenskej   republiky o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2009 doručená sťažnosť Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“) podaná   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   v spojení   s porušením   čl.   1   ods.   1   ústavy   nálezom   ústavného   súdu č. k. II. ÚS 346/08-37 z 15. januára 2009 (ďalej aj „namietaný nález“).

V úvodnej časti sťažnosti sťažovateľ uvádza, že ústavný súd namietaným nálezom «konštatoval porušenie základného práva spoločnosti T., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSSR“), sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 z 28. mája 2008. ÚSSR zároveň týmto rozhodnutím zrušil rozsudok NSSR, sp. zn. 2 M Obdo 1/2008 z 28. mája 2008 a vrátil vec NSSR na ďalšie konanie.

ÚSSR vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 159/07-37, ktorý NSSR ako protiústavný vo svojom   rozsudku   sp.   zn.   2   M   Obdo   1/2008   podľa   sťažovateľa   správne   nerešpektoval, konštatoval, že pred 9. decembrom 1998 bola na základe právoplatne skončenej exekúcie majiteľom akcií spoločnosti T., a. s. so sídlom B. (ďalej len ako „T.“) spoločnosť T. Sťažovateľ   sa   však   v   niekoľkých   v súčasnosti   prebiehajúcich   súdnych   konaniach na všeobecných súdoch Slovenskej republiky domáha vyslovenia, že akcie spoločnosti T. v tom   čase   patrili   a mohli   patriť   len   sťažovateľovi   a spoločnosť   T.   ich   nikdy nemohla v exekúcii nadobudnúť.».

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že   namietaný   nález,   ktorým   došlo   k zrušeniu rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   M   Obdo   1/2008   z 15.   januára   2009 „bol   vydaný v súlade s ustanovením § 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ÚSSR, senátom ÚSSR, ktorého členom bol aj sudca JUDr. J. H.“. Podľa sťažovateľa nemožno namietaný nález „považovať za zákonné rozhodnutie“, pretože ním bolo porušené jeho základné právo na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy, ďalej   základné   právo   na   rozhodnutie   na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a tiež „základné právo občana na právny štát“ podľa čl. 1 ods. 1 ústavy.

V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   argumentuje,   prečo   podľa   jeho   názoru namietaným nálezom došlo k porušeniu ním označených práv, poukazujúc pritom aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľ   uvádza,   že „JUDr.   J.   H...   nemal   byť   vôbec   za   ústavného   sudcu   menovaný. Pokiaľ skutočnosť, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin nebola v čase jeho menovania známa, mal byť odvolaný z funkcie v súlade s ustanovením čl. 138 ods. 2 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky hneď po tom, ako vyšla skutočnosť o právoplatnom odsúdení za úmyselný trestný čin najavo.

Pokiaľ ústavný sudca nie je ustanovený do funkcie v súlade so zákonom, respektíve nespĺňa predpoklady na zotrvanie vo funkcii ústavného sudcu, nemožno hovoriť o dodržaní práva občana na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ pripomína, že ich obsahom je aj právo na nestranného a spravodlivého sudcu, pričom „JUDr. J. H. ako sudca, ktorý bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin nemôže byť spôsobilý spravodlivo a nestranne rozhodovať o ústavných právach sťažovateľov“.

Argumentujúc   koncepciou   materiálneho   právneho   štátu   sťažovateľ   vyslovuje presvedčenie, že namietaný nález, „ktorý vznikol ako výsledok rozhodovacieho postupu senátu, ktorého členom bol sudca, ktorý jeho členom byť nemal, je z tohto dôvodu v rozpore s princípmi právnej istoty a spravodlivosti ako imanentnými súčasťami princípu právneho štátu“.

So zreteľom na uvedenú skutkovú a právnu argumentáciu sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   vyslovuje,   že   základné   právo   sťažovateľa, Slovenskej republiky - Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na zákonného sudcu podľa   čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základné   právo   na   rozhodnutie na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právo na právny štát podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bolo   nálezom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp. zn.   II. ÚS 346/08-37   zo   dňa 15. januára 2009 porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 346/08-37 zo dňa 15. januára 2009.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané   náležitosti   a či nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje, že   podanie   sťažovateľa   je   síce   formálne označené   ako   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy,   ale   z hľadiska   obsahu   a účelu   ide o uplatnenie opravného prostriedku, prostredníctvom ktorého napáda konkrétne rozhodnutie ústavného súdu (namietaný nález, pozn.).

Konanie pred ústavným súdom ako nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124   ústavy)   je v dôsledku   ústavodarcom   ustanovenej   koncepcie   špecializovaného a koncentrovaného   modelu   ústavného   súdnictva   v Slovenskej   republike   konaním jednoinštančným,   pričom rozhodnutia   ústavného   súdu   sú   konečné   a záväzné   pre   všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týkajú. Príslušný orgán   verejnej   moci   je   povinný   bez   zbytočného   odkladu   zabezpečiť   ich   vykonanie. Podrobnosti ustanoví zákon (čl. 129 ods. 7 v spojení s čl. 133 ústavy).

Právomoci a pôsobnosť, ktoré má ústavný súd ústavou a zákonom o ústavnom súde presne   vymedzené,   nemôže   prekračovať.   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   považuje za potrebné zdôrazniť, že medzi jeho oprávnenia zásadne nepatrí rozhodovanie o opravných prostriedkoch   vo   všeobecnosti a fortiori o opravných   prostriedkoch,   ktorými sa   fyzické osoby   alebo   právnické   osoby   domáhajú   preskúmania   rozhodnutí   ústavného   súdu,   proti ktorým čl. 133 ústavy a § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde výslovne žiaden opravný prostriedok nepripúšťa (IV. ÚS 173/08).

Druhy   konania   pred   ústavným   súdom   a   ich   dôvody   taxatívne   vypočítava   ústava a ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov   v znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.   (čl.   10),   a preto   možnosť primeraného použitia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (§ 31a zákona o ústavnom súde) nemôže viesť k ich rozšíreniu, ale môže slúžiť iba pre postup pri konaniach, ktoré sú výslovne uvedené v ústavných predpisoch.

V spojitosti   s tým   ústavný   súd   uvádza,   že   v okolnostiach   daného   prípadu neprichádzalo v rámci predbežného prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákon o ústavnom súde) do úvahy ani skúmanie splnenia podmienok na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože ide o návrh, ktorý ústava ani zákon o ústavnom súde neupravuje, a vzhľadom na to na jeho prerokovanie ani neustanovuje akékoľvek podmienky.

Jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti vychádza pri svojej jurisdikcii dôsledne z uvedeného ústavného princípu (ktorý musí rešpektovať každý orgán verejnej moci), a preto, z hľadiska medzí, rozsahu a spôsobu,   môže uplatňovať štátnu moc iba v zákonnom   a ústavnom   rámci (čl. 2 ods. 2 ústavy),   čo   sa   považuje   v podmienkach   právneho   štátu   za conditio   sine   qua   non pre akúkoľvek legitímnu činnosť jeho orgánov.

Podľa   čl. 133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno   podať   opravný prostriedok.

Vychádzajúc   z citovanej   ústavnej   normy   zákon   o ústavnom   súde   vyriešil   otázku podávania opravných prostriedkov v konaní pred ústavným súdom tak, že návrh nie je prípustný v prípade, ak sa ním navrhovateľ domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu [§ 24 písm. c) zákona o ústavnom súde].

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. c) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poukazuje, že rovnako ako v tomto prípade rozhodol aj v iných porovnateľných veciach (pozri uznesenia prijaté v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 173/08 a sp. zn. I. ÚS 191/08).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 9. apríla 2009