znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/08-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   Z.,   L.,   zastúpeného   advokátom   Mgr. F.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základných   práv upravených   v čl.   13   ods.   1   písm.   a),   čl.   20   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 31/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Z. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2008 doručená sťažnosť J. Z., L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. F. P., B., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základných práv uplatnených v čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 31/2005.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta tak postup, ako aj rozhodovanie daňových   orgánov   spojené   so   zdaniteľným   prevodom   odpočtu   dane   z pridanej   hodnoty v súvislosti s prevodom časti patentu na sťažovateľa, na ktorý mal podľa jeho vyjadrenia zákonný nárok.

Daňový úrad B., ako aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky a v nadväznosti na ich konanie a rozhodnutia aj Krajský súd v Banskej Bystrici a aj najvyšší súd porušili podľa tvrdenia sťažovateľa označené základné práva, keď mu nepriznali nárok na odpočet dane, aj keď sa svojím odôvodnením jednotlivé rozhodnutia líšia.

Sťažovateľ   v súvislosti   s namietaným   porušením   základných   práv   najvyšším súdom nesúhlasí   s odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1 SžoKS 31/2005 z 18. septembra 2007 v časti, v ktorej je dôvod absencie vzniku nároku na odpočet dane vyargumentovaný   tým,   že   zmluva   o prevode   časti   patentu   je   podľa   §   37   ods.   1   a 2 Občianskeho   zákonníka   neplatná   v dôsledku   nemožnosti   a neurčitosti   predmetu   tejto zmluvy.

Sťažovateľ   (aj)   v súvislosti   s rozhodovaním   najvyššieho   súdu   uvádza,   že   nemal možnosť vyjadriť sa k veciam, namieta, že najvyšší súd nevykonal v súvislosti so svojím rozhodovaním   dôkazy,   čím   došlo   k porušeniu   zákona   a sťažovateľovi   ako   účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   ako   žalobca   nebol   zastúpený   advokátom,   pretože JUDr. P., ktorý sťažovateľa zastupoval, nebol jeho zamestnancom (mal s ním uzavretú len dohodu   o vykonaní   práce), „avšak   najvyšší   súd   pripustil,   že   som   ako   žalobca   v zmysle predloženej dohody o vykonaní práce bol riadne zastúpený v zmysle § 250a O. s. p. na konanie   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   a postupu   žalovaného,   dopustili   sa   tieto súdy vážneho procesného pochybenia...“.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   sa   nemal   zaoberať   problematikou   pojmov,   akým je časť, resp. podiel patentu, pretože podľa neho ide len o jazykový výklad slov, ktoré sú len synonymami, t. j. rôznymi slovami rovnakého významu.

Tak daňové orgány,   ako aj súdy nekonali podľa názoru sťažovateľa na základe, v medziach, rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ konanie týchto štátnych orgánov označil ako zmätočné, narušujúce jeho právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a namieta, že rozhodujúce štátne orgány narušili jeho právnu istotu.

Sťažovateľ   považuje   za   porušenie   základného   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2 ústavy skutočnosť, že označené štátne orgány mu znemožnili uplatniť jeho právo vyjadrovať sa   k tvrdeným   skutočnostiam,   navrhovať   dôkazy   a   ich   vyvrátenie   a   vyjadrovať   sa   aj   k právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Znemožnenie procesných práv sťažovateľa ako účastníka   konania   je   podľa   neho   dôsledkom   nerešpektovania   ústavného   princípu dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo J. Z., L., upravené v čl. 2, ods. 2 a 3, čl. 13, ods. 1, písm. a, čl. 20, ods. 1 a v čl. 48, ods. 2, Ústavy SR postupom Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. 1 SžoKS 31/2005, zo dňa 18. 9. 2007 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR, č. k. 1 SžoKS 31/2005, zo dňa 18. 9. 2007 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyššiemu súdu SR prikazuje, aby vo veci konal a obnovil stav pred porušením základných práv J. Z.

4. J. Z., bytom L. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške nepriznaného NO DPH 1.214.376,- SKK, za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002, ktoré je súd povinný vyplatiť J. Z., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   J.   Z.,   bytom   L.   priznáva   trovy   konania   (právneho   zastúpenia)   v sume: 121.438,- SKK, ktoré je Najvyšší súd SR povinný zaplatiť na účet advokáta Mgr. F. P., B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Sťažovateľ súčasne požiadal o prednostné prerokovanie veci, pretože je podľa jeho názoru naliehavé. Ústavný súd zistil, že sťažnosť bola ústavnému súdu doručená 18. marca 2008   a na   poštovú   prepravu   bola   odovzdaná   17.   marca   2008,   pričom   rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 31/2005 z 18. septembra 2007 prevzal právny zástupca sťažovateľa 15. januára 2008.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorá   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   tohto   základného   práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   podľa   svojej   ustálenej   judikatúry   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/06). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred skutkovými omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ju   pred   takými   zásahmi   do   jej   práv,   ktoré sú z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

1. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Sťažovateľ sa dožaduje vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu, že nemal právo vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať   dôkazy   a ich   vyvrátenie   a vyjadrovať   sa   aj   k právnym   dôsledkom   z nich vyplývajúcim   pred   najvyšším   súdom.   Znemožnenie   uplatnenia   týchto procesných   práv označuje   sťažovateľ   za nerešpektovanie   ústavného   princípu   dvojinštančnosti   súdneho konania.

K námietke   sťažovateľa,   že   sa   nemohol   vyjadriť   k tvrdeným   skutočnostiam a navrhovať dôkazy, ústavný súd uvádza, že sťažovateľ namieta postup najvyššieho súdu v správnom   súdnictve.   Konanie   všeobecného   súdu   v systému   správneho   súdnictva   je špecifickým konaním, v ktorom platia špeciálne pravidlá konania ustanovené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“); aj tieto však treba vykladať a uplatňovať tak, ako všetky ostatné právne predpisy, a to v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy. Ústavný súd preto posudzoval, či postup najvyššieho súdu vykazuje niektoré znaky signalizujúce možné sťažovateľom namietané porušenie označeného základného práva.

V správnom   súdnictve   sa   obligatórne   nariaďuje   pojednávanie   podľa   §   250f   OSP v prvostupňovom   konaní,   s výnimkou   prípadov,   že   to   účastníci   konania   zhodne   navrhli alebo ak s tým súhlasia, a nie je to v rozpore s verejným záujmom. Sťažovateľ teda v konaní o jeho žalobe proti označenému rozhodnutiu Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky zo 6.   apríla   2004   mal   možnosť   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   a byť prítomný pri prerokovaní jeho veci, a to v konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 23 S 214/04, t. j. v prvostupňovom konaní.

Podľa § 250ja ods. 3 OSP odvolací súd rozhoduje o odvolaní v konaní podľa piatej časti   druhej   hlavy   (rozhodovanie   o žalobách   proti   rozhodnutiam   a postupom   správnych orgánov)   spravidla   bez   pojednávania,   ak   to   nie   je   v rozpore   s verejným   záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250 ods. 2 OSP, alebo na vykonanie dokazovania. V zásade je však nariadenie pojednávania v dispozičnej právomoci odvolacieho súdu rovnako ako to, či bude odvolací súd vykonávať dokazovanie.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v   danej   veci   rozhodoval   ako   odvolací (druhostupňový)   súd   o odvolaní   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici č. k. 23 S 214/04-36 z 20. októbra 2004 (spojené s konaním sp. zn. 23 S 215/04), ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu.

V nadväznosti na uvedené, ak odvolací súd dospeje k záveru, že pojednávanie nie je potrebné nariadiť, neznamená jeho rozhodnutie konať o veci sťažovateľa bez nariadenia pojednávania   porušenie   čl. 48   ods.   2   ústavy,   pretože   nejde   o prvostupňové   konanie pred správnym súdom. Postup najvyššieho súdu možno považovať aj za súladný s čl. 51 ods. 1 ústavy. Podľa názoru ústavného súdu je preto táto časť sťažnosti sťažovateľa zjavne neopodstatnená.   Rovnako   je   zjavne   neopodstatnená   sťažovateľova   námietka   o porušení princípu dvojinštančnosti súdneho konania, keď uvádza, že namietané „procesné chyby“ sú v príčinnej súvislosti s namietaným porušením dvojinštančnosti súdneho konania.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa v časti, v ktorej namieta porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 31/2005 z 18. septembra 2007 ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný   súd   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07)   poukazuje na svoj   právny názor, podľa   ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z čl.   46   až   čl.   48   ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inými slovami, o prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno uvažovať v zásade len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Aplikujúc   uvedený   právny   názor   na   sťažnosť   sťažovateľa   ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom   prípade   konkrétne okolnosti   posudzovaného   prípadu   nenaznačujú, že by   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   bolo   možné   vysloviť   porušenie základných práv podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   sťažovateľa   rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 1 SžoKS 31/2005 z 18. marca 2007, a preto ústavný súd aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd pripomína, že obdobne ako v tomto uznesení rozhodol už aj v iných porovnateľných veciach (pozri napr. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08).

3. K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy

V súvislosti s požiadavkou sťažovateľa vysloviť porušenie práva podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 31/2005 ústavný súd v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou uvádza, že čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy nemá charakter základného práva, a preto sa jeho porušenia možno úspešne domáhať len v spojitosti s porušením základných práv a slobôd upravených v druhom až siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (I. ÚS 20/00), čo však sťažovateľ v takomto spojení v návrhu na rozhodnutie nepožaduje. Ústavný súd súc viazaný v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   návrhom   na   rozhodnutie   (petitom)   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy

Článok 2 ods. 2 ústavy má charakter ústavného princípu, ktorý sú všetky orgány verejnej   moci   povinné   rešpektovať   pri   výklade   a uplatňovaní   ústavy,   a preto   je   vždy implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 119/07). Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní   uvažovať   o porušení   čl.   2   ods.   2   ústavy   len   v spojení   s porušením   konkrétneho základného práva alebo slobody. Keďže v posudzovanom prípade ústavný súd nedospel k záveru o porušení niektorého základného práva alebo slobody, nemohol dôjsť ani k záveru o porušení   čl.   2   ods.   2   ústavy,   a preto   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

5. K namietanému porušeniu riadneho právneho zastúpenia sťažovateľa

Sťažovateľ   v súvislosti   s porušením   čl.   48   ods.   2   ústavy   tiež   namietal,   že   nebol zastúpený   právne   relevantným   spôsobom   pred   najvyšším   súdom   v konaní   vedenom pod sp. zn.   1   SžoKS   31/2005,   pretože   najvyšší   súd   považoval   za   dostatočné   právne zastúpenie sťažovateľa na základe dohody o vykonaní práce, čo sťažovateľ považuje za nesúladné s § 250a OSP. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že táto námietka svojím obsahom smeruje k porušeniu čl. 47 ods. 2 ústavy, a nie k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože uvádzanú skutočnosť (nesprávne právne zastúpenie) nemožno dávať do príčinnej súvislosti   so   základným   právom   vyplývajúcim   z čl.   48   ods.   2   ústavy.   Ak   sťažovateľ aj v súvislosti   s námietkou   riadneho   právneho   zastúpenia   uvádza   porušenie   základného práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   treba   aj   túto   časť   jeho   sťažnosti   považovať za zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008