znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/07-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   I.,   spol.   s   r.   o.,   so   sídlom   P.,   zastúpenej advokátom Mgr. R. B., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 SžoKS 60/2005 z 30. júna 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti I., spol. s r. o., o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   30. apríla 2007 doručená sťažnosť spoločnosti I., spol. s r. o., so sídlom P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. R. B., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4 SžoKS 60/2005 z 30. júna 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobou   z   19. augusta 2004   podanou Krajskému   súdu   v   Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   domáhal   zrušenia   rozhodnutia Katastrálneho úradu v P., Správy katastra P. (ďalej len „správa katastra“) o zániku jeho vlastníckeho   práva   k pozemku   parc.   č. 1344/2   o   výmere   5 011 m2 zapísanému na LV č. 1221   ako   orná   pôda   v katastrálnom   území   S.   (ďalej   len   „pozemok“), ako aj rozhodnutia   správy   katastra   o zápise   vzniku   vlastníckeho   práva   J.   J.,   rod. B.,   P., k predmetnému pozemku.

Sťažovateľ poukazoval na to, že „požiadavky zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, v znení neskorších zmien   a dodatkov   (...)   na   zápis   zmien   v dôsledku   odstúpenia   od zmluvy,   neboli   splnené v konaní   Správy   katastra   pri   výmaze   vlastníckeho   práva   sťažovateľa.   Tým,   že   Správe katastra neboli predložené zákonom požadované podklady na vykonanie zmeny v evidencii katastra nehnuteľností, tento nemal zákonný dôvod na svoje konanie, ktoré tak realizoval v rozpore so zákonom, čím závažným spôsobom prekročil svoju právomoc“.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 106/2004 z 25. januára 2005 zrušil záznam správy katastra o zániku vlastníckeho práva sťažovateľa k pozemku pod položkou výkazu zmien 153/04, ako aj rozhodnutie správy katastra o zápise vlastníckeho práva J. J. z 9. júna 2004 pod č. V 1961/2004 a vec vrátil správe katastra na ďalšie konanie, lebo vec po právnej stránke nesprávne posúdila podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Na   základe   odvolania   správy   katastra   najvyšší   súd   uznesením   sp. zn. 4 SžoKS 60/2005   z   30. júna 2006   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   1 S 106/2004 z 25. januára 2005 a konanie vo veci zastavil.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 SžoKS 60/2005 z 30. júna 2006 dovolanie. Najvyšší súd ako dovolací súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 1 SžoNS 69/2006 z 29. januára 2007 tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ tvrdí, že uvedenými rozhodnutiami najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé   prejednanie   jeho záležitosti   nezávislým   a nestranným   súdom   podľa   čl.   6 ods. 1   dohovoru,   a   svoje   tvrdenia   zakladá   na   nasledovných   právnych   a vecných skutočnostiach.

Sťažovateľ bol zapísaný v evidencii katastra nehnuteľností vedenej správou katastra na LV č. 1221 ako spoluvlastník pozemku v podiele 1/2. Ďalším spoluvlastníkom pozemku v rovnakom podiele 1/2 bola spoločnosť E., spol. s r. o., P. (ďalej len „E.“). Sťažovateľ svoje vlastnícke právo k podielu na predmetnej nehnuteľnosti nadobudol kúpnou zmluvou zo 17. júla 2002 uzavretou medzi O. J. ako predávajúcou na jednej strane a sťažovateľom a E. ako kupujúcimi na druhej strane.

Dňa   17. mája 2004   bolo   sťažovateľovi   doručené   odstúpenie   predávajúcej   O.   J. od kúpnej zmluvy z dôvodu neuhradenia dohodnutej kúpnej ceny. Sťažovateľ považoval odstúpenie   predávajúcej   od   kúpnej   zmluvy za   neplatné a nezákonné,   keďže   podľa   jeho tvrdenia si riadne plnil všetky svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy.

Následne   sa   sťažovateľ   dozvedel,   že   správa   katastra   na   základe   návrhu   O.   J. vymazala   sťažovateľa   ako   spoluvlastníka   pozemku   z príslušnej   evidencie   katastra nehnuteľností. Namiesto sťažovateľa bola ako spoluvlastníčka zapísaná J. J., rod. B., blízka príbuzná   predávajúcej   a zároveň   jediná   spoločníčka   a konateľka   E.   Sťažovateľ   uviedol, že podľa listu vlastníctva č. 1221 dôvodom nadobudnutia vlastníckeho práva J. J. mala byť darovacia zmluva.

Podľa názoru sťažovateľa k zmene zápisu jeho vlastníckeho práva k pozemku došlo na základe rozhodnutia správy katastra, ktoré však bolo vykonané v rozpore so zákonom. Sťažovateľ   argumentoval   tým,   že   správa   katastra   vykonala   záznam   len   na   základe jednostranného   úkonu   predávajúcej   bez   súhlasu,   ba   i bez   jeho   vedomia.   Sťažovateľ nesúhlasil   s tvrdeniami   predávajúcej   o porušení   zmluvy   a považoval   odstúpenie za bezdôvodné a neplatné. Z toho vyplýva, že otázka trvania zmluvy a platnosti odstúpenia od nej bola medzi zmluvnými stranami sporná, obnovenie vlastníckeho práva predávajúcej na   základe   dohody   bolo   vylúčené.   Predávajúca   sa   však   neobrátila   na   príslušný   súd so žalobou o určenie vlastníckeho práva a nepredložila takéto rozhodnutie správe katastra pri návrhu na vykonanie záznamu. Napriek tomu správa katastra bez vedomia sťažovateľa vykonala   zápis   o výmaze   sťažovateľa   ako   spoluvlastníka   pozemku,   ako   aj   následné rozhodnutie o zápise J. J. za nového spoluvlastníka pozemku na základe darovacej zmluvy.

Hoci   sa   krajský   súd   stotožnil   s   argumentáciou   sťažovateľa   a svojím   rozsudkom sp. zn. 1 S 106/2004 z 25. januára 2005 zrušil záznam správy katastra o zániku vlastníckeho práva   sťažovateľa   k pozemku,   ako   aj   rozhodnutie   správy   katastra   o zápise   vlastníckeho práva J. J. a vrátil vec správe katastra na ďalšie konanie, najvyšší súd na základe odvolania správy   katastra   predmetný   rozsudok   zrušil   a   konanie   v   uvedenej   právnej   veci   zastavil. Najvyšší súd odôvodnil svoje rozhodnutie skutočnosťou, že záznam správy katastra, ktorým vymazal   sťažovateľa   ako   spoluvlastníka   predmetnej   nehnuteľnosti,   nie   je   rozhodnutím správneho orgánu v zmysle § 244 OSP, a preto nemôže byť predmetom preskúmavania súdom   v konaní   podľa   piatej   časti   druhej   hlavy   OSP.   Podľa   najvyššieho   súdu   išlo o administratívny   úkon   správy   katastra   podľa   §   34   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov,   ktorý   nemal za následok   vznik,   zmenu   alebo   zánik   práv   a   povinností,   ale   takúto   zmenu len zaznamenával, čím nevznikajú, nemenia sa ani sa nezrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb.

So závermi, ku ktorým dospel najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 4 SžoKS 60/2005 z 30. júna 2006, sťažovateľ nesúhlasí a jeho právny názor pokladá za nesprávny. Poukazuje na   to,   že „v   zmysle   §   244   ods.   1   O.   s.   p.   v správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, pričom rozhodnutiami sa podľa ods. 3 rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom   konaní,   ako   aj   ďalšie   rozhodnutia,   ktoré   zakladajú,   menia   alebo   zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd svojím tvrdením o nepreskúmateľnosti zápisu vo forme záznamu závažným spôsobom zasiahol do základného práva na súdnu ochranu. Najvyšší súd sa totiž ani v najmenšom nezaoberal otázkou, či listiny (na základe ktorých správa katastra zapísala záznam, ktorý sťažovateľ napadol) boli spôsobilé na zápis alebo nie a vo svojom rozhodnutí sa tejto otázke vôbec nevenoval. Pritom podľa názoru sťažovateľa je nesporné, že pokiaľ by bol vykonaný záznam na základe nespôsobilej alebo dokonca neexistujúcej listiny, ktorá by nezodpovedala skutočnostiam, ktoré má osvedčovať, alebo pokiaľ by došlo k chybe pri zápise záznamu na základe spôsobilej listiny, mohlo by to mať za následok priamo vznik, zmenu alebo zánik práv k nehnuteľnostiam. Preto sťažovateľ nesúhlasí so zovšeobecňujúcim záverom odvolacieho súdu, že ide len o administratívny úkon zaznamenávajúci zmenu bez toho, aby tento súd skúmal listiny a okolnosti prípadu, na základe ktorých k záznamu došlo.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   najvyšší   súd   mu   odmietol   poskytnúť   súdnu   ochranu   tým, že rozhodnutie   krajského   súdu,   ktoré   túto   ochranu   proti   nezákonnému   postupu   správy katastra   poskytovalo,   zrušil   a   konanie   zastavil.   Najvyšší   súd   navyše   svoj   postup neodôvodnil, resp. ho odôvodnil nezrozumiteľne a nedostatočne, čo je v priamom rozpore s právom na spravodlivý proces.

Podľa   názoru   sťažovateľa   poskytnutú   súdnu   ochranu,   najmä   s ohľadom   na   jej spravodlivosť   a   verejnosť,   vážne   spochybňujú   aj   chyby   rozhodnutí   najvyššieho   súdu (tak uznesenia   sp.   zn.   4 SžoKS 60/2005   o   zastavení   konania,   ako   aj   uznesenia   sp.   zn. 1 Sžo NS 69/2006   o   zamietnutí   dovolania)   spočívajúce   v tom,   že   obe   rozhodnutia neobsahujú žiadne údaje o sudcoch, ktorí vo veci rozhodovali (s výnimkou podpísaných predsedov   senátov).   Nastoluje   sa   tak   otázka   správneho   zloženia   súdu,   ktorý   vo   veci rozhodoval, predovšetkým či rozhodoval senát, tak ako to zákon vyžaduje.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil:„1. Najvyšší súd SR svojím uznesením č. k. 4 SžoKS 60/2005 zo dňa 30. júna 2006 porušil základné právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie svojej záležitosti nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR;

2. zrušuje   uznesenie   č. k.   4 SžoKS 60/2005   zo   dňa   30. júna 2006   a   vec   vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie a rozhodnutie;

3. Najvyšší   súd   SR   je   povinný   nahradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa na účet jeho právneho zástupcu, Mgr. R. B., advokáta, do 15 dní odo dňa právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd vydal nasledovné dočasné opatrenie:„J. J. rod. B., nar. (...), bytom P., sa zakazuje predať, scudziť, zaťažiť, prenajať, darovať,   založiť   svoj spoluvlastnícky   podiel   k pozemku,   zapísanom   na   LV   č. 1221 Katastrálneho úradu v P., Správa katastra P. - orná pôda o výmere 5.011 m2, parcelné číslo 1344/2, katastrálne územie S., obec P., okres P., a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného   súdu   SR   vo   veci   sťažnosti   I.,   spol.   s r. o.,   so   sídlom   P.,   voči   uzneseniu Najvyššieho súdu SR č. k. 4 SžoKS 60/2005 zo dňa 30. júna 2006;

Katastrálnemu úradu v P., Správe katastra P. sa zakazuje vykonať zápis zmeny alebo zániku práva k spoluvlastníckemu podielu J. J. ohľadom predmetného pozemku, a to až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sťažnosti I., spol. s r. o., so sídlom P., voči uzneseniu Najvyššieho súdu SR č. k. 4 SžoKS 60/2005 zo dňa 30. júna 2006.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp. zn.   4 SžoKS 60/2005   z   30. júna 2006   a   sp. zn. 1 SžoNS 69/2006 z 29. januára 2007.

Pri posúdení sťažnosti vychádzal ústavný súd z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   ochrana   základných   práv   a slobôd v konaní   pred   ústavným   súdom   je   poskytovaná   proti   konkrétne   vymedzeným porušovateľom   označených   práv   a   slobôd,   ktorí   majú   právomoc   (kompetenciu)   konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods.   1   ústavy.   Je   na   sťažovateľovi,   aby   uviedol   konkrétny   orgán   verejnej   moci,   ktorý je v jeho   veci   oprávnený   a   povinný   chrániť   základné   práva   a slobody   v rozsahu vymedzenom konkrétnymi všeobecnými záväznými právnymi predpismi - predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré namieta (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovateľ   v   návrhu   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   v súvislosti   s porušením označených   základných   práv   najvyšším   súdom   namietal   jeho   rozhodnutie   sp.   zn. 4 SžoKS 60/2005 z 30. júna 2006. Žiadal ho zrušiť a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Keďže   v zmysle   § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone - čo nie je tento prípad), aj pokiaľ ide o označenie právoplatného rozhodnutia, opatrenia alebo iného zásahu,   ktorým   sa   podľa   tvrdenia   sťažovateľa   porušili   základné   práva   alebo   slobody, ústavný   súd   vec   ďalej   skúmal   a rozhodol   o nej   len   v rozsahu   vyplývajúcom   z petitu, t. j. v rozsahu, ktorým sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 60/2005 z 30. júna 2006.

Ústavný súd v tejto súvislosti poznamenáva, že advokát je v zmysle § 18 ods. 2 zákona   č. 586/2003   Z. z.   o advokácii   a o zmene   a doplnení   zákona   č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov povinný pri výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky   a   takto   chrániť   práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať   také   účinky,   aké   podľa   zámerov   klienta   mali   vyvolať   (mutatis   mutandis II. ÚS 133/05),   t. j   v danom   prípade   nebolo   a nemohlo   byť   úlohou   ústavného   súdu upozorniť   sťažovateľa,   resp.   jeho   právneho   zástupcu,   aby   upravil   petit   sťažnosti   tak, aby bolo možné rozhodnúť o jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   (§   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde),   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný súd zistil, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 60/2005 z 30. júna 2006   nadobudlo   právoplatnosť   9. októbra 2006.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   podaná na poštovú   prepravu   27. apríla 2007   a   doručená   ústavnému   súdu   30. apríla 2007.   Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   toho   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Za týchto okolností bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa opodstatnenosťou   námietok sťažovateľa, ako aj ďalšími jeho požiadavkami na rozhodnutie ústavného súdu (vydanie dočasného opatrenia).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007