znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 118/04-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2004 prerokoval   sťažnosť   C.   K.  ,   bytom   B.,   vo   veci   porušenia   jej   práva   podľa   čl.   6   ods.   l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava, a Okresného súdu Bratislava I a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 18. marca 2004 doručené podanie C. K. (ďalej len „sťažovateľka“) označené ako „Sťažnosť“, ktoré bolo doplnené 6. apríla 2004 na základe výzvy ústavného súdu z 24. marca 2004, ktorou namieta porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava (ďalej len „Sociálna poisťovňa“). Súčasťou podaní bola žiadosť sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu, o ktorej ústavný súd rozhodol uznesením zo 16. apríla 2004 č. k. IV. ÚS 118/04-11 tak, že žiadosti sťažovateľky nevyhovel.

Sťažovateľka   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   14.   júna   2004   predložila potvrdenie o jej majetkových pomeroch a „žiadala o pridelenie bezplatného právnika“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   napáda   postupy   Sociálnej   poisťovne,   jej   orgánov a všeobecných   súdov,   ktoré   rozhodovali o priznaní či   nepriznaní invalidného dôchodku a ktorými bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukazuje na jej opätovnú žiadosť   o priznanie   invalidného   dôchodku   z októbra   2003,   o ktorej   Sociálna   poisťovňa rozhodla 16. januára 2004 rozhodnutím č. 506 012 1490.

Sťažovateľka   ústavný   súd   žiada, „aby   prikázal   konať   vo   veci   odvolania   mojej opätovnej žiadosti o Invalidný dôchodok október 2003 tak, aby príslušný orgán rozhodol vec bez prieťahov a rozhodol aj vo veci vyplatenia nemocenských dávok od 18. 9. 2000. Súčasne žiadam, aby mi Ústavný súd za spôsobené prieťahy v konaní a za vedomé opomenutie rozhodnúť - priznal výplatu dávok práceneschopnosti od 18. 9. 2000. (Túto povinnosť rozhodnúť o tejto veci, keďže som to opakovane a dôrazne naliehavo žiadala od všetkých orgánov, ktoré vo veci rozhodovali – porušil každý z týchto orgánov, keďže ani jeden o tejto veci nerozhodol.)

Súčasne žiadam, aby mi Ústavný súd priznal z tohto dôvodu primerané finančné zadosťučinenie. Podľa môjho názoru by bolo primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk. (...)

Žiadam náhradu trov konania v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie a náhradu trov konania“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo sťažnosti sťažovateľky, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka v sťažnosti   namieta   porušenie   práva   podľa   čl. 6   ods.   1   dohovoru   jednak   nečinnosťou Sociálnej   poisťovne   pri   rozhodovaní   o   výplate   dávok   pracovnej   neschopnosti od 18. septembra   2000,   ako   aj   v konaniach   o   žiadosti   o   invalidný   dôchodok,   v ktorých Sociálna   poisťovňa   rozhodovala   niekoľkokrát.   Rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne zo 14. augusta   2001   bolo   rozhodnuté   tak,   že   žiadosť   sťažovateľky   o   plný   invalidný dôchodok   bola   zamietnutá.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   Krajský súd v Bratislave rozhodnutím z 23. apríla 2002 pod sp. zn. 22 S 197/01,   ktoré   na   základe   odvolania   sťažovateľky   bolo   potvrdené   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) 29. januára 2003 sp. zn. 1 So 206/02. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu podala sťažovateľka aj dovolanie, ktoré bolo odmietnuté rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. Sdo 6/2003 z 31. mája 2003. Ďalej zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala opakovanú žiadosť o priznanie invalidného dôchodku   v októbri   2003,   ktorú   Sociálna   poisťovňa   rozhodnutím   č.   506   012   1490 zo 16. januára 2004 zamietla. Sťažovateľka proti uvedenému rozhodnutiu podala opravný prostriedok, o ktorom nie je dosiaľ rozhodnuté.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...).

1.   Ústavný   súd   tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie označeného   práva   postupom   a rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne   zo   14.   augusta   2001, odmietol ako podanú oneskorene.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Ústavný súd zistil, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo 14. augusta 2001 v spojení s rozhodnutí   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   22   S 197/01   z   23.   apríla   2002 a rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   So   206/02   z   29.   januára   2003   nadobudlo právoplatnosť   28.   februára   2003.   Preto   s   ohľadom   na   deň   nadobudnutia   právoplatnosti označeného rozhodnutia správneho orgánu (28. februára 2003), ktorým mali byť porušené označené práva sťažovateľky, a deň doručenia sťažnosti ústavnému súdu (18. marca 2004) je možné konštatovať, že lehota ustanovená pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľke uplynula skôr, ako bola jej sťažnosť ústavnému súdu doručená.

2. O ďalšej časti sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie označeného práva   postupom   a   rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne   zo   16.   januára   2004   a   tiež   tým, že Sociálna poisťovňa do podania sťažnosti nerozhodla o dávkach pracovnej neschopnosti (nevyplatila dávky nemocenského poistenia) od 18. septembra 2000, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Z citovaného čl.   127 ods.   1   i.   f.   ústavy, ako   aj z §   49 zákona o ústavnom   súde vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodovať o porušení základných práv a slobôd je daná iba subsidiárne, t. j. v prípade, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd zistil, že proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo 16. januára 2004 o zamietnutí   žiadosti   o   invalidný   dôchodok   podala   sťažovateľka   opravný   prostriedok, o ktorom nebolo do podania sťažnosti, tak ako to uvádza aj sama sťažovateľka, právoplatne rozhodnuté. Ide o opravný prostriedok v zmysle platnej právnej úpravy (§ 259 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov vo väzbe na § 122 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov), o ktorom rozhoduje   súd   v rámci   správneho   súdnictva   podľa   §   244   a   nasl.   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože   Sociálna   poisťovňa   do   podania   sťažnosti   nerozhodla   o   dávkach   pracovnej neschopnosti,   sťažovateľka   mala   napadnúť   nečinnosť   Sociálnej   poisťovne   žalobou v správnom súdnictve. Kompetencia správneho súdnictva sa od 1. januára 2002 v súlade s novelou Občianskeho súdneho poriadku vykonanou zákonom č. 501/2001 Z. z., ktorým sa mení   a dopĺňa   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších predpisov,   rozšírila   aj   na   preskúmanie   zákonnosti   postupov   vrátane   nečinnosti   orgánov verejnej   správy   (§   244   ods.   1   OSP)   a   takto   sa   rozšíril   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).

Táto právomoc správneho súdnictva vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods.   1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd   musí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v oblasti rozdelenia   právomoci,   a teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdov vo veciach   správneho   súdnictva   podľa   §   244   a   nasl.   OSP,   konkrétne   rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu správnych orgánov podľa § 250l OSP.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných pojmových   znakov   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že nejde o právny prostriedok nápravy, ktorý   by   bolo   možné   využiť   simultánne   popri   iných   prostriedkoch   nápravy,   ktoré   má sťažovateľ   k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu všetkých prípustných právnych možností nápravy dôjde k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatoval,   že   pokiaľ   je   možná   a dostupná účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľky v správnom súdnictve, je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3. O časti sťažnosti sťažovateľky, v ktorej označila za porušovateľa práva Okresný súd Bratislava I, ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu,   ak   ústavný   súd   nezistí   priamu súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sťažovateľ   namieta,   sťažnosť   pre   zjavnú   neopodstatnenosť   odmietne (I. ÚS 10/02).

Ústavný súd zistil, že vo veci rozhodovania o invalidnom dôchodku, resp. výplate dávok pracovnej neschopnosti sťažovateľky, Okresný súd Bratislava I vôbec nerozhodoval, preto ani nemohol porušiť sťažovateľkou označené právo, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02) je   predmetom   predbežného   prerokovania   iba   rozhodovanie   o návrhu   vo   vzťahu k základným   právam   alebo   slobodám,   porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodnutie o prikázaní, aby ten, kto základné právo alebo slobodu porušil svojou nečinnosťou, vo veci konal   podľa   osobitných   predpisov   a o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia požadované   sťažovateľkou   vyplýva   z čl.   127   ods.   2   ústavy   a nadväzuje na   rozhodnutie o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd.   Vyššie   uvedené   dôvody   však   viedli k tomu,   že   ústavný   súd   odmietol   celú   sťažnosť   sťažovateľky   už   po   jej   predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Na   záver   ústavný súd   osobitne   poukazuje na to,   že   vyššie   uvádzané skutočnosti odôvodňujú,   že   v   prípade   sťažovateľky   nejde   o zrejme   úspešné   uplatňovanie   nároku na ochranu   jej   základných   práv,   a preto   nerozhodol   o opätovnej   žiadosti   sťažovateľky o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004