znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 117/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava Orosza, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   S.   D.,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   Mrázovský & partners,   s. r. o.,   konajúcou   prostredníctvom konateľa   a advokáta   JUDr.   Jána   Mrázovského,   Mariánske   námestie   2,   Žilina,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo 14. novembra 2011 a rozhodnutím Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   –   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   sp. zn. 1 Dso 3/2012 zo 14. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. februára 2013 doručená sťažnosť S. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu (ďalej len „disciplinárny súd“, alebo „najvyšší súd“)   sp. zn.   3 Ds 1/2011   zo   14.   novembra   2011   (ďalej   aj „prvostupňové   disciplinárne rozhodnutie“)   a rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   –   odvolacieho disciplinárneho   senátu   (ďalej   len   „odvolací   disciplinárny   senát“)   sp. zn.   1 Dso 3/2012 zo 14. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie odvolacieho disciplinárneho senátu“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   sudcom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“).

Sťažovateľ   ku   skutkovému   stavu   disciplinárneho   konania   vedeného   proti   nemu uviedol, že odvolací disciplinárny senát rozhodnutím sp. zn. 1 Dso 3/2012 zo 14. decembra 2012 „rozhodol   o zrušení   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   – disciplinárneho senátu sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo dňa 14. 11. 2011 a zároveň uznal za vinného disciplinárne stíhaného sudcu S. D. v bode 1.) zo závažného disciplinárneho previnenia podľa   § 116   ods. 1   písm. a),   ods. 2   písm. b),   písm. g)   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v znení neskorších predpisov a v bode 2.) zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov za čo mu uložil podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov disciplinárne opatrenie – zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie jedného roka.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že rozhodnutím odvolacieho disciplinárneho senátu došlo k porušeniu   jeho   v petite   sťažnosti   označených   práv   tým,   že tento „v konaní   o odvolaní sťažovateľa   konvalidoval   predchádzajúci nesprávny a nezákonný postup   prvostupňového disciplinárneho senátu bez toho,   aby svoj právny názor relevantne odôvodnil,   resp.   ho odôvodnil   v súlade   s príslušnými   právnymi   normami   a to   tak   vnútroštátnymi,   ako   aj európskymi, ktorými je Slovenská republika viazaná“. Sťažovateľ poukazuje na „vybrané záväzné právne normy, ako aj medzinárodné dokumenty, ktoré majú odporúčací charakter, v rozpore, s ktorými“ podľa jeho názoru postupovali oba disciplinárne senáty a z ktorých cituje. (Ide   o: „Odporúčanie   CM/Rec   [2010]   12   Výboru   ministrov   členským   štátom o sudoch“ a „Rezolúciu o nezávislosti súdnictva A/ COF.121.22/Rev 1 59 [1985]“)

Ďalej sťažovateľ uvádza: „V prvej   časti   Trestného   zákona   tento   okrem   iného   definuje   prvky   konkrétneho konania ako trestného činu (v sťažovateľom prípade analogicky disciplinárneho previnenia) s jeho zákonnými znakmi vymedzenými v § 15, 16 Trestného zákona. Z ustanovení § 119 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku vyplývajú všeobecné náležitosti dokazovania. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia tieto bezpochyby možno analogicky preniesť aj na konanie disciplinárne. Podľa názoru sťažovateľa oba disciplinárne senáty opomenuli vo svojom   konaní   postup   podľa   vyššie   citovaných   právnych   noriem   a vo   svojich rozhodnutiach   prezentovali   skutkové   a právne   okolnosti,   ktoré   sú   v konečnom   dôsledku poznačené arbitrárnosťou s prvkami abstraktných úvah.“

Sťažovateľ tvrdí, že ťažiskom dokazovania malo byť naplnenie skutkovej podstaty disciplinárnych previnení, ktoré sa mu kládli za vinu, najmä to, či jeho zavineným konaním došlo   k nesplneniu   alebo   porušeniu   povinností   sudcu,   tiež   to,   či   vzhľadom   na   povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia alebo iné priťažujúce okolnosti bola škodlivosť jeho konania zvýšená, a či toto konanie malo za následok prieťahy v súdnom konaní.   V tejto   súvislosti   sťažovateľ „rozporuje   procesný   a skutkový   základ prvostupňového, ako aj odvolacieho senátu, na základe ktorého ustálil zavinenie, ako aj mieru   zavinenia,   a to   bez   vykonania   všetkých   dostupných   dôkazov   ako   pre   analogiam vyžaduje § 19 a nasl. Trestného poriadku“.

Z odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je podľa sťažovateľa zrejmé, „že odvolací disciplinárny senát ustálil naplnenie skutkových podstát oboch disciplinárnych previnení na základe   vlastného   právneho   názoru   (bližšie   neurčeného)   na   základe   uznesenia Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 18. 10. 2011   sp. zn.   2 Tdo 42/2011,   ktorým odmietol   dovolanie   ministerky   spravodlivosti   a na   základe   príslušných   citovaných ustanovení   právnych   noriem   –   zákona   č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých   zákonov   (ďalej   len   zákon   o súdoch)   a Vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej   republiky   č. 543/2005   Z. z.   o spravovacom   a kancelárskom   poriadku   pre okresného   súdy,   krajské   súdy,   Špeciálny   súd   a vojenské   súdy,   ktoré   aplikoval   na   daný skutkový stav“.

Sťažovateľ je presvedčený, „že konal v súlade s ust. § 2 ods. 2 zákona o sudcoch a prísediacich   ako   aj   inými   právnymi   normami.   Spisový   materiál   k zadržanému   K.   M. (skutok vymedzený v bode 2./   údajného disciplinárneho previnenia) neobsahoval žiadnu informáciu,   z ktorej   by   bolo   možné   získať   vedomosť   o podanej   obžalobe,   rovnako z odôvodnenia   vydávacieho   rozhodnutia   krakovského   súdu   sťažovateľ   dospel k hodnotiacemu záveru, že zadržaný K. M. je vydaný na základe európskeho zatýkacieho rozkazu, ktorý sa nachádzal aj v spisovom materiáli, ktorý mal k dispozícii. Teda podstatou rozhodovania sťažovateľa bolo naplniť účel konkrétneho štádia trestného konania, ktorým bolo vydanie rozhodnutia o vzatí, resp. nevzatí obvineného do väzby, pričom sťažovateľ rozhodoval plne v súlade s dostupným spisovým materiálom, ako aj príslušnými právnymi normami. To, že následne Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vyslovil právny názor o nepríslušnosti   sťažovateľa   rozhodovať   v danej   veci,   nepreukazuje   úmyselné,   resp. nedbanlivostné   zavinenie,   či   akýkoľvek   iný   úmysel   sťažovateľa   porušiť   povinnosti vyplývajúce z funkcie sudcu.

Odvolací   disciplinárny   senát   sa   nestotožnil   s argumentáciou   prvostupňového disciplinárneho senátu o tom, že nesprávny postup sťažovateľa nebol jediným a primárnym pochybením pri rozhodovaní o väzbe zatknutého K. M. (prvostupňový disciplinárny senát pri   tom   poukázal   na   uznesenie   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   1 Tpo/34/2011). Aj napriek   existencii   citovaného   uznesenia   krajského   súdu   odvolací   disciplinárny   senát na základe   vlastného   právneho   názoru   ustálil,   že   prepustenie   K.   M.   na   slobodu   bolo v priamej príčinnej súvislosti s rozhodovaním sťažovateľa ako nezákonného sudcu.“.

Sťažovateľ opakovane zdôrazňuje, že jeho obhajoba v disciplinárnom konaní bola založená na   skutočnosti, „že   ako   sudca   príslušného   súdu   postupoval   pri   výkone   svojej právomoci v súlade so všetkými relevantnými právnymi normami, ktoré aplikoval na v tom čase známe skutkové a právne okolnosti oboch predmetov konania“.

Výhrady   sťažovateľa   sa   týkajú   aj   toho,   že   disciplinárny   súd,   ako   aj   odvolací disciplinárny   senát   odmietli   vykonať   dokazovanie   vo   vzťahu   k preukázaniu   pochybenia súdnej tajomníčky, asistentky senátu Mgr. Tomíka a dozornej úradníčky, keďže zastáva názor,   že „v   tomto   prípade   išlo   o dôkazy,   ktoré   mali   neopomenuteľný   význam   pre rozhodnutie“. V spojitosti s tým, že tak disciplinárny súd, ako ani odvolací disciplinárny senát podľa sťažovateľa nevykonanie tohto dôkazu relevantne neodôvodnili, považuje ich postup za „situáciu evokujúcu sťažovateľovi úvahu o svojvôli“.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   19.   marca   2013   doplnil   sťažovateľ   svoju sťažnosť, poukazujúc na to, že „odvolací disciplinárny senát doručil rozhodnutie, ktorým uznal   sťažovateľa   za   vinného   zo   spáchania   vymedzených   disciplinárnych   previnení, sťažovateľovi až dňa 8. 2. 2013, jeho obhajcovi dňa 11. 2. 2013 aj napriek tomu, že uvedené rozhodnutie bolo vyhlásené na ústnom pojednávaní už dňa 14. 12. 2012“. Takýto postup (t. j.   nedodržanie   lehoty   ustanovenej   príslušným   právnym   predpisom   na   doručenie rozhodnutia) mal podľa sťažovateľa za následok, že došlo k porušeniu jeho práva na riadne a včasné doručenie rozhodnutia, ktoré mu malo umožniť poznanie dôvodov, ktoré viedli k jeho   disciplinárnemu   stíhaniu   a následnému   uznaniu   viny   v disciplinárnom   konaní. To malo   mať   zároveň   za   následok,   že   mal „neprimerane   krátky   časový   horizont   pre prípravu argumentácie v podanej sťažnosti“.

Odvolací   disciplinárny   senát   mal   napokon   porušiť   v sťažnosti   označené   práva sťažovateľa aj tým, že nekonal o jeho podaniach zo 4. januára 2013 a z 10. januára 2013, ktorými sa domáhal opravy a doplnenia zápisnice z ústneho pojednávania zo 14. decembra 2012.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo S. D... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Odvolacieho disciplinárneho senátu sp. zn. 1 Dso 3/2012 zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   –   disciplinárneho   súdu   sp. zn.   3 Ds 1/2011   zo   dňa   14. 11. 2011 porušené bolo.

Zrušuje   sa   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   Odvolacieho disciplinárneho senám sp. zn. 1 Dso 3/2012 zo dňa 14. 12. 2012 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky – disciplinárneho súdu sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo dňa 14. 11. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky – disciplinárnemu súdu na ďalšie konanie.

Zároveň   si   uplatňujeme   v   tomto   konaní   i   trovy   právneho   zastúpenia   v   zmysle Vyhlášky   MS   SR   č. 655/2004   Z. z.,   spočívajúce   v dvoch   úkonoch   právnej   pomoci,   a   to prevzatie a príprava právneho zastúpenia a podanie sťažnosti Ústavnému súdu SR v zmysle čl. 130 písm. h) Ústavy SR na začatie konania v zmysle čl. 127 Ústavy SR, pokiaľ Ústavný súd bude toho názoru, že predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena právneho zástupcu v súlade s § 11 ods. 3 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. za jeden úkon právnej pomoci je 1/6 výpočtového základu, teda 2 x 130,16 Eur, 2 x režijný paušál po 7,81 Eur, spolu 275,94 Eur + DPH 20 %, teda spolu 33 U 3 Eur.

Zároveň   ukladá   Najvyššiemu súdu SR   trovy   právneho zastúpenia   S.   D.   vo   výške 331,13 Eur na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s. r. o., Mariánske nám, č. 2, 010 01 Žilina...“

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť toto:

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi   trestné   oznámenie   a   zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto   súvislosti   (aj   keď   sa   zo   subjektívneho   hľadiska   necítil   byť   predpojatý)   listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal,   aby   zabezpečila   postup   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v   období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu   oznámili,   že   okrem   iných   aj   vo   veci   sťažovateľa,   sú   členmi   senátu   IV. ÚS   ako sudcovia   spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť   v uvedených veciach   predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu,   keďže   obsah   vyjadrení   JUDr.   Štefana Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas tlačovej besedy uskutočnenej 20. augusta 2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich   korupčného   správania,   v   ktorých   pokračoval   na   tlačovej   besede   v   televízii   TA3 konanej   23.   augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované   vyhlásenia   JUDr.   Štefana   Harabina o nadržiavaní   sťažovateľke   a   o   korupčnom   správaní   celého   senátu   ústavného   súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením   č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu   IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   vrátane sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nie je zásadná odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a aplikácia príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 17/01) opakovane uvádza, že   úlohou   ním   poskytovanej   súdnej   ochrany   ústavnosti   nie   je   chrániť   občana   pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Súčasťou konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je taktiež právny názor, že   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok   porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Táto judikatúra sa primerane aplikuje aj v konaniach, v ktorých sa skúma, či došlo k porušeniu základných práv v konaní pred disciplinárnym súdom.

Disciplinárny súd sa v zmysle judikatúry ústavného súdu nepovažuje za všeobecný súd, ktorého právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1 ústavy, ale na druhej strane je súdom, ktorého   pôsobnosť   je   definovaná   v   zákone   č.   385/2000   Z.   z.   o   sudcoch   a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 385/2000 Z. z.“ alebo „zákon o sudcoch“) a je zameraná výlučne na disciplinárne veci sudcov všeobecných súdov (pozri PL. ÚS 7/02). Disciplinárne konanie má povahu a znaky trestného konania, pričom disciplinárny súd je povinný pri svojom rozhodovaní prihliadať na   základné   zásady,   ktoré   sa   aplikujú   v   trestných   veciach.   Preto   v   prípade,   ak dôjde k porušeniu týchto zásad a takéto porušenie je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právom na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   dochádza   aj   k   porušeniu   základných   práv disciplinárne   odsúdeného   sudcu   (pozri   Engel   a ďalší   proti   Holandsku,   rozsudok   pléna Európskeho súdu pre ľudské práva, 8. 6. 1976, č. 5100/71).

III.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozhodnutím   disciplinárneho   súdu sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo 14. novembra 2011

Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   ochrany   toho   základného   práva   alebo slobody,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho práv napadnutým rozhodnutím disciplinárneho súdu. Ochrany svojich práv sa   sťažovateľ   mohol domáhať a   aj sa   domáhal podaním   odvolania proti   nemu, pričom o jeho   odvolaní   bol   oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   odvolací   disciplinárny   senát. Právomoc odvolacieho disciplinárneho senátu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tej časti, ktorá   smeruje   proti   napadnutému   rozhodnutiu   disciplinárneho   súdu,   odmietol   pri   jej predbežnom prerokovaní z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nedostatočným   odôvodnením   rozhodnutia odvolacieho disciplinárneho senátu

Sťažovateľ   ďalej   namieta   porušenie   svojich   označených   práv   odvolacím disciplinárnym senátom v podstate na tom základe, že tento opravný disciplinárny súd svoje konečné rozhodnutie, „ktorým konvalidoval predchádzajúci nesprávny a nezákonný postup disciplinárneho   senátu“, vydal   bez   toho,   aby   svoj   právny   názor   právne   významným spôsobom   odôvodnil,   keďže neodpovedal   v napadnutom   rozhodnutí   na   všetky   ním v odvolaní uvedené relevantné argumenty.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   námietky   sťažovateľa   (argumentácia   uvedená na s. 4 až 9 sťažnosti) týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia predstavujú   skôr   polemiku   s argumentáciu,   na   ktorej   odvolací   disciplinárny   senát založil napadnuté rozhodnutie, pričom sťažovateľ zjavne (avšak neodôvodnene) očakáva, že ústavný   súd   podrobí   napadnuté   rozhodnutie   preskúmaniu   z pozície   bežnej   inštančnej (opravnej) inštancie, hoci ním uvádzané dôvody, pokiaľ ide o nesúhlas s prijatými právnymi závermi, neprekročili rámec nesúhlasu s interpretáciou zákonov.

Ústavný   súd   však   v danej   veci   pripomína,   že   napadnuté   rozhodnutie   posudzuje výlučne   z hľadiska   kritérií   ústavných   predpisov   a nimi   garantovaných   základných   práv a slobôd.   Vzhľadom   na to   nie   je   jeho   úlohou   do   detailov   preskúmať   prípad   z pozície v danom   prípade   aplikovaných   právnych   noriem   ani   ho   opätovne   podrobiť   revízii so zámerom   preskúmať a znovu   „hodnotiť“   hodnotenie   dôkazov   vykonané všeobecnými súdmi, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení odvolacieho disciplinárneho senátu, ak   tieto   nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla   spochybniť   konformitu   záverov napadnutého rozhodnutia s ústavou (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 280/2010).

Napadnutým   rozhodnutím   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   bolo   podľa   § 131 ods. 4   zákona   č. 385/2000   Z. z.   zrušené   rozhodnutie   disciplinárneho   súdu   sp. zn. 3 Ds 1/2011 zo 14. novembra 2011 a zároveň bol sťažovateľ uznaný za vinného z dôvodov, že:„1)   dňa   22.   októbra   2010   ako   sudca   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu Bratislava   I konal   a rozhodoval   o žiadosti   obvineného   J.   B.   o jeho   prepustenie   z väzby na slobodu vo veci vednej na Okresnom súdu Bratislava I pod sp. zn. 0 Tp/526/2010, hoci dňa 20. októbra 2010 bola v tej istej trestnej veci na tom istom súde už podaná obžaloba pod   sp. zn.   6 T/81/2010,   o čom   bol   do   spisu   č. 0 Tp/526/2010   dňa   21. októbra   2010 založený   písomný   záznam,   po   tom,   čo   Krajský   súd   v Bratislave   rozhodnutím,   sp. zn. 3 Tpo/71/2010,   zo   dňa   12.   novembra   2010,   vyššie   uvedené   rozhodnutie   S.   D.,   sp. zn. 0 Tp/526/2010, zo dňa 22. októbra 2011, zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie   konanie,   o podanej   žiadosti   obvineného   o jeho   prepustenie   z väzby   neinformoval senát príslušný konať vo veci sp. zn. 6 T/81/2010, v dôsledku čoho o tejto žiadosti rozhodol senát vo veci sp. zn. 6 T/81/2010 až dňa 16. februára 2011, pričom na základe sťažnosti obvineného Krajský súd Bratislava rozhodnutím, sp. zn. 4 Tos/23/2011, zo dňa 22. marca 2011, obvineného prepustil z väzby na slobodu pre zistené prieťahy pri rozhodovaní o ním podanej žiadosti,

2) ako sudca pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I uznesením sp. zn. 0 Tp/552/2006 a sp. zn. 0 Tp/149/2007, zo dňa 29. apríla 2011, konal a rozhodol o vzatí obvineného K. M. do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku a zároveň uvedeným uznesením rozhodol o neprijatí návrhu obvineného na náhradu väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka, ani návrhu na peňažnú záruku za prepustenie obvineného z väzby na slobodu, hoci v trestnej veci obvineného K. M. už vtedy bola na Okresnom súde Bratislava I podaná obžaloba pod sp. zn. 4 T/88/2008, z čoho vyplýva, že o väzbe obvineného rozhodoval ako nezákonný sudca, keďže oprávnenie sudcu pre prípravné konanie pre takéto rozhodnutie skončila momentom podania obžaloby dňa 30. júla 2008 a o väzbe mal rozhodnúť predseda senátu Okresného súdu Bratislava I v konaní, sp. zn. 4 T/88/2008.“

V nadväznosti   na   to   odvolací   disciplinárny   senát   dospel   k záveru,   že   sťažovateľ zavinene nesplnil alebo porušil povinnosti sudcu (pričom vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je jeho   škodlivosť   zvýšená),   v dôsledku   čoho   bol   uznaný   za   vinného   zo   závažného disciplinárneho   previnenia   podľa   § 116   ods. 1   písm. a)   a   ods. 2   písm. b)   a   g)   zákona č. 385/2000 Z. z. – za prvý skutok, a zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 116 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. za druhý skutok.

Za to bolo sťažovateľovi uložené disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. – zníženie funkčného platu o 50 % na obdobie jedného roka.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací disciplinárny senát zrekapituloval dôvody, ktoré uviedol sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca vo svojom odvolaní proti prvostupňovému   rozhodnutiu,   uvádzajúc,   že   podľa   neho „dokazovanie   v disciplinárnom konaní by malo prebiehať by malo analogicky prebiehať podľa Trestného poriadku pričom poukazoval   na   ustanovenie   § 2   ods. 10,   ods. 11   a   § 119   Trestného   poriadku.   V tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový disciplinárny senát sa dôsledne nevysporiadal s jeho skutkovými tvrdeniami týkajúcimi sa jeho ústneho pokynu na postúpenie spisu vydaného súdnej   tajomníčke   a úradníčke,   ako   aj   ich   následného   postihnutia   za   jeho   nedodržanie a prvostupňový   disciplinárny   senát   ta   vykonal   jediný   dôkaz,   ktorý   podľa   jeho   názoru dostatočne   neodôvodňuje   spoľahlivo   zistený   skutkový   stav.“. Sťažovateľ   vo   svojom odvolaní   proti   prvostupňovému   disciplinárnemu   rozhodnutiu   vyjadril   názor,   že „jeho rozhodnutie   vychádzalo   z odborných   znalostí   a vnútorného   presvedčenia   o správnosti takéhoto postupu,   čiže nešlo z jeho strany o zavinené porušenie povinnosti sudcu alebo svojvôľu, naopak bolo v plnom súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov a jeho právnym názorom na rozhodovanú vec“.

Sťažovateľ vo svojom odvolaní proti prvostupňovému disciplinárnemu rozhodnutiu argumentoval taktiež tým, že:

- jeho postupom neboli porušené „ústavné ani občianske“ práva obvineného,

- jeho   hodnotiaci   záver   je   vo   vzťahu   k disciplinárnemu   zavineniu   interpretovaný nesprávne,

- sa   nedostatočne   zaoberalo   naplnením   podmienok   závažného   disciplinárneho previnenia   a obmedzilo   sa   len   na   konštatovanie,   že „v prípade   údajného disciplinárneho   previnenia   uvedeného   v bode   1.)   bola   škodlivosť   jeho   konania zvýšená tým, že došlo k prepusteniu obvineného z väzby“,

- svojím konaním nenaplnil podstatu údajných disciplinárnych previnení kladených mu za vinu,

- pokiaľ   Krajský   súd   v Bratislave   ako   odvolací   súd   vyslovil   právny   názor   o jeho nepríslušnosti   rozhodovať   vo   veci,   ktorá   sa   týkala   jeho   disciplinárneho   stíhania, nepreukazuje to jeho úmyselné, resp. nedbanlivostné zavinenie.

Odvolací disciplinárny senát zistil, že odvolanie sťažovateľa je čiastočne dôvodné a odvolanie ministerky spravodlivosti Slovenskej republiky je v celom rozsahu dôvodné. V nadväznosti   na   to   podľa   § 131   ods. 4   zákona   č. 385/2000   Z. z.   zrušil   prvostupňové disciplinárne rozhodnutie a rozhodol tak, ako už bolo uvedené.

Ďalej odvolací disciplinárny senát konštatoval, že „ prvostupňový disciplinárny senát v rámci   procesného   postupu   rešpektoval   a dodržal   základné   zásady   trestného   konania per analogiam   uvedené   v   § 2   Trestného   poriadku...   k   vyhláseniu   rozhodnutia   dospel po bezchybnom procesnom postupe a súlade so všetkými procesnými ustanoveniami, ktoré tento   proces   upravujú“. Zároveň   poukázal   na   to,   že „odôvodnenie   disciplinárneho rozhodnutia   v odvolacom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument vyjadrený v opravných prostriedkoch, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie   o odvolaní   a zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

Skutkové   závery, ku   ktorým   dospel   prvostupňový   disciplinárny   senát,   sú   podľa názoru   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   správne   a   úplné   a   zodpovedajú   výsledkom vykonaného   dokazovania.   Správny   je   aj   z nich   vyvodený   záver, „že   predmetné disciplinárne previnenie nepochybne spáchal disciplinárne stíhaný sudca spôsobom aký je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v bodoch 1.) a 2.)“.

Odvolací   disciplinárny   senát   ďalej   akceptoval   tú   časť   odvolania   sťažovateľa, „v ktorej namietal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia v časti, ktorou bolo jeho konanie kvalifikované ako porušenie povinností sudcu uložených v § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov“, vysloviac názor, že „napadnuté rozhodnutie je v časti, ktorou sa sudcovi priznáva porušenie povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 30 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov, nepreskúmateľné, pretože z dôvodov rozhodnutie nie je možné ustáliť, akú povinnosť (povinnosti) vyplývajúce z tohto zákonného ustanovenia sudca svojím konaním v bodoch 1.) a 2.) napadnutého rozhodnutia porušil“.

Odvolací disciplinárny senát však zistil porušenie povinností vyplývajúcich z § 30 ods. 4   zákona   č. 385/2000   Z. z.,   dospejúc   k záveru,   že   sťažovateľ „svoje   povinnosti nevykonával svedomito a v pridelenej veci nekonal plynulo bez zbytočných prieťahov“.

Podľa zistenia odvolacieho disciplinárneho senátu „prvostupňový senát nepochybil ani pri právnom posúdení konania disciplinárne stíhaného sudcu v bode 1.) rozhodnutia, keď ho uznal za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia podľa § 1126 ods. 1 písm. a/ ods. 2 písm. b/ písm. g/ zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov“, pričom   v tomto   smere   poukázal   v celom   rozsahu   na   dôvody   napadnutého   rozhodnutia. Navyše však odvolací disciplinárny senát „považoval za potrebné opraviť znenie právnej vety   v súlade   s ustanovením   § 116   ods. 1   písm. a/,   ods. 2   písm. b/,   písm. g/   zákona č. 385/2000   Z. z.   v znení   neskorších   predpisov,   a síce,   že   disciplinárne   stíhaný   sudca zavinene   nesplnil   alebo   porušil   povinnosti   sudcu   a vzhľadom   na   povahu   porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia, opakovanie alebo iné priťažujúce okolnosti je jeho škodlivosť zvýšená a zavineným konaním spôsobil prieťahy v súdnom konaní. V súvislosti   so   skutkom   2.)   rozhodnutia,   odvolací   disciplinárny   senát   zistil,   že prvostupňový disciplinárny senát sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami dôležitými   pre   správne   posúdenia   zistených   skutkových   okolností,   hoci   vo   svojom rozhodnutí na str. 11 správne v odôvodnení uviedol, že podľa obsahu pripojených spisov Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 0 Tp/522/2006 a sp. zn. 0 Tp/149/2007, disciplinárne stíhaný sudca S. D. rovnako ako v bode 1.) rozhodnutia konal a rozhodoval ako sudca pre prípravné konanie vo veci,   kde už bola podaná obžaloba, t.j.   vo veci, ktorá už nebola v štádiu   prípravného   konania.   Takéto   označenie   jeho   procesnej   pozície   je   uvedené   na viacerých   miestach   (zápisnica,   uznesenie,   podpisy   sudcu).   Správne   prvostupňový disciplinárny senát ďalej konštatoval, že podaním obžaloby mohol a mal vo veci konať už len zákonný sudca, ktorému bola vec po podaní obžaloby pridelená.... Z obsahu spisového materiálu   je   však   preukázané,   že disciplinárne   stíhaný   sudca   S.   D.   žiadnym   spôsobom nezisťoval, či po prevzatí veci obvineného K. M. (štvrtok 28. apríla 2011o 15.30 hod.) môže zákonný sudca alebo jednotliví zastupujúci sudcovia vo veci konať a v zákonnej lehote 72 hodín rozhodnúť (do nedele 1. mája 2011 do 15.30 hod.) Namiesto toho S. D. o väzbe obvineného konal ako službukonajúci sudca pre prípravné konanie, čo napokon v rámci svojej obhajoby ani nenamietal.“.

Podľa   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   taktiež   správne „prvostupňový disciplinárny   senát   v odôvodnení   uviedol,   že   hoci   poľský   súd   neuviedol   vo   výroku vydávacieho rozhodnutia opis skutku, ktorého sa vydávanie týka o označenie zatýkacieho rozkazu vo výroku rozhodnutia taktiež nie je správne, ustálil, že obvinený K. M. bol vydaný v Slovenskej   republike   práve   a   len   pre   skutok   z decembra   2004,   ktorý   je   právne kvalifikovaný podľa § 219 Trestného zákona. Takýto skutok vydávací súd výslovne uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia. Okrem toho Krajský súd v Krakove vo výroku uviedol konanie sp. zn. 0 Tp/522/2006 a v odôvodnení konanie sp. zn. 0 Tp/1249/2007. Obidve tieto konania sa týkajú vydania zatykača v tej istej trestnej veci ohľadom skutku z decembra 2004. To, že skutok pre ktorý bol obvinený K. M. vydaný, je totožný so skutkom, pre ktorý bola na obvineného K. M. podaná obžaloba, potvrdil aj Krajský súd v Bratislave vo svojom zrušujúcom   rozhodnutí,   sp. zn.   2 Tpo/34/2011.   Neobstojí   teda   námietka   disciplinárne stíhaného   sudcu   S.   D.,   že   vydávacie   rozhodnutie   sa   netýkalo   skutku,   pre   ktorý   bola na Okresnom súde Bratislava I. podaná obžaloba.“.

Poukazujúc   na   príslušné   ustanovenia   zákona   č. 403/2004   Z. z.   o   európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 1. septembra 2010   a   § 43   zákona   č. 154/2010   Z. z.   o   európskom   zatýkacom   rozkaze,   podľa   ktorého na konanie o európskom zatýkacom rozkaze, ktoré sa začalo pred 1. septembrom 2010, sa použijú   doterajšie   predpisy,   niet   podľa   odvolacieho   disciplinárneho   senátu   pochýb,   že justičný   orgán   Poľskej   republiky   bol „oprávnený   konať   a rozhodovať   o vydaní   K.   M. na trestné   stíhanie   do   Slovenskej   republiky,   a to   na   základe   stále   platného   európskeho zatýkacieho   rozkazu   vydaného   podľa   zákona   o EZR,   účinného   do   1.   septembra   2010, sudcom pre prípravné konanie Okresného súdu Bratislava I dňa 20. marca 2007 pod sp. zn. 0 Tp/149/2007. Obvinený K. M. bol teda odovzdaný príslušnému okresnému súdu v súlade s právoplatným   a vykonateľným   rozhodnutím   justičného   orgánu   Poľskej   republiky, vydaného na základe platného a zákonného európskeho zatýkacieho rozkazu.“.

Podľa záverov, ku ktorým dospel odvolací disciplinárny senát, „nezodpovedá pravde odôvodnenie prvostupňového disciplinárneho senátu, že nesprávny postup a rozhodnutie disciplinárne stíhaného sudcu S. D. nemalo za následok prepustenie obvineného K. M. na slobodu, keďže k jeho prepusteniu by došlo aj v prípade, ak by o jeho väzbe rozhodoval zákonný   sudca   v súdnom   konaní....   Obvinený   K.   M.   bol   odvolacím   Krajským   súdom v Bratislave dňa 9. mája 2011 prepustený z väzby na slobodu len preto, že v súdnom konaní po podaní obžaloby nerozhodoval príslušný predseda senátu, ale rozhodoval nepríslušný sudca pre prípravné konanie, teda suda nezákonný.“.

Pokiaľ   ide   o závažnosť   porušenia   povinností   sťažovateľa,   zobral   odvolací disciplinárny senát „ako priťažujúcu okolnosť do úvahy opakovanie jeho protiprávneho konania v bode 2.) rozhodnutia, lebo takto konal 29. apríla 2011 i napriek tomu, že proti nemu   dňa   6.   apríla   2011   podala   predsedníčka   Okresného   súdu   Bratislava   I návrh na začatie   disciplinárneho   konania   v obdobnej   veci,   keď   mal   ako   sudca   pre   prípravné konanie rozhodovať o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, hoci na toho obvineného už bola podaná obžaloba.   Rovnako ako v bode 1.) rozhodnutia aj tu treba zvýrazniť   závažné   porušenie   sudcovských   povinností   disciplinárne   stíhaným   sudcom vo väzobnej veci. Priamym dôsledkom jeho nesprávneho postupu a následného rozhodnutia bolo prepustenie väzobne stíhaného K. M. v trestnej veci trestného činu vraždy podľa § 219 Trestného zákona, za ktorý mu v prípade uznania viny hrozí trest odňatia slobody na 15 až 25   rokov   alebo   výnimočný   trest   na   doživotie.   Navyše   to   bolo   predmetom   negatívneho postoja   médií,   čo   následne   vyvolalo   spochybňovanie   dôvery   verejnosti   v nezávislé, nestranné   a spravodlivé   rozhodovanie   súdov   Slovenskej   republiky   Na   základe   týchto skutočností   potom   odvolací   disciplinárny   senát   nemal   žiadne   pochybnosti   o tom,   že disciplinárne   stíhaný   sudca   S.   D.   opakovane   ako   sudca   pre   prípravné   konanie   konal vo veciach, v ktorých už bola podaná obžaloba, o ktorých mal správne a zákonne konať a rozhodovať senát v súdnom konaní, a práve v dôsledku nesprávneho procesného postupu a rozhodovania sudcu S. D. boli obvinení J. B. a K. M. prepustení z väzby na slobodu. Práve v tomto vidí odvolací disciplinárny senát u disciplinárne stíhaného sudcu zavinené porušenie povinnosti sudcu a vzhľadom na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania, mieru zavinenia a najmä opakovanie je jeho škodlivosť zvýšená.“.

K   samotným ťažiskovým   dôvodom   podaného odvolania   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky v napadnutom rozhodnutí uviedol:

„V ustanoveniach čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, garantujúcich, je obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného z väzby, ak je táto nezákonná. Ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, alebo   byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   sa   môže   v zákonom   určených prípadoch podmieniť zárukou.

Súdne preskúmanie zákonnosti pozbavenia osobnej slobody, kladie nároky (okrem iného) na kvalitu preskúmavania. Rovnako to platí aj v prípade osobitného typu väzobného konania, predmetom ktorého je preskúmanie žiadosti obvineného o prepustenie na slobodu. Väzobné konanie, týkajúce sa rozhodovania o osobnej slobode obvinenej osoby, musí spĺňať   niektoré   fundamentálne   požiadavky   spravodlivého   konania   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Jednu z nich je aj právo a zákonného sudcu, ktoré je integrálnou súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces.   Ak   koná   nezákonný   sudca,   porušuje   sa   právo obvineného   na   spravodlivý   proces   a je   nesporné,   že   sudca   S.   D.   konal   v obidvoch prípadoch, ktoré sa mu kladú za vinu, ako nezákonný sudca.

Konanie o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby, ktorého dĺžka bez zavinenia väznenej osoby sa už nepočíta na dni ale na mesiace, je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré môžu byť spôsobené nielen nečinnosťou sudcu, ale aj nesprávnou činnosťou sudcu. Nezákonné rozhodnutie,   v okolnostiach prejednávanej veci nezákonnosť   rozhodnutí bola spôsobená   tým,   že   rozhodoval   nezákonný   sudca,   má   spravidla   za   následok   predĺženie konania   s charakterom   zbytočných   prieťahov   v konaní.   Z týchto   dôvodov   neobstoja odvolacie námietky sudcu, podľa ktorých v konaniach nedošlo k porušeniu ústavných práv občana   J. B.   v zmysle   čl. 17   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky.   Rozhodnutie   o väzbe nezákonným   sudcom   a zbytočné   prieťahy   v konaní   o väzbe   zakladajú   porušenie   práv priznaných čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dotknutej osoby.“

Pokiaľ vo vzťahu k druhému skutku, zo spáchania ktorého bol v zmysle napadnutého rozhodnutia uznaný za vinného, sa sťažovateľ obhajoval tým, že konal v časovom strese a pod   tlakom   medializácie   prípadu,   odvolací   disciplinárny   senát   k týmto   námietkam uviedol,   že „Zákonné   lehoty,   v ktorých   sa   rozhoduje   o väzbe,   sú   sudcom   dostatočne všeobecne známe a sú dostatočne dlhé na to, aby sa sudca nedostal do časového stresu. Záujem médií o informovanie verejnosti v konkrétnej trestnej veci je prejavom ústavného práva na poskytovanie a prijímanie informácií o veciach verejných a tento záujem médií (verejnosti)   nemôže   byť   pre   profesionálne   pripraveného   sudcu   žiadnym   tlakom.   Medzi prirodzené atribúty justície v demokratickom právnom štáte (na rozdiel od tajnej justície vymykajúcej sa kontrole verejnosti) patrí oboznamovanie verejnosti (a to nielen právnickej) so súdnymi rozhodnutiami zásadného významu a tak aj právnymi názormi v nich zaujatými, ale   aj   s postupmi   súdov,   ktoré   rozhodnutiu   predchádzajú.   Súvisí   to   nepochybne predovšetkým   s právom   na   informácie   ako   základným   právom,   bez   ktorého   napĺňania riadne fungovanie demokratického štátneho zriadenia nie je možné si ani predstaviť.“.Podľa   názoru   vysloveného   odvolacím   disciplinárnym   senátom   sa   sťažovateľ „vo svojich   odvolacích   argumentoch   vzďaľuje   od   merita   veci.   Predmetom   skúmania disciplinárnej   zodpovednosti   sudcu   pri   obidvoch   skutkoch   nie   je   rozhodovacia   činnosť sudcu z hľadiska jeho právneho názoru vysloveného v rozhodnutiach, ale podstatou skutkov je fakt, že v obidvoch prípadoch rozhodoval ako nezákonný sudca, a teda ani v jednom prípade nemal rozhodnúť, ale bolo jeho povinnosťou predložiť (postúpiť) veci zákonnému sudcovi (sudcom).... Od sudcu, ktorý podľa vlastného vyjadrenia pôsobí v justícii 29 rokov, možno   dôvodne   očakávať,   že   sú   mu   známe   základné   ustanovenia,   ktoré   vymedzujú kompetencie   sudcu   pre   prípravné   konanie,   že podľa   týchto   zákonných   ustanovení   bude i postupovať.“.

Vo vzťahu k odvolacej námietke sťažovateľa, že predmetom disciplinárneho konania je   posudzovanie   jeho   rozhodovacej   činnosti,   odvolací   disciplinárny   senát   uviedol, „že ustanovenie § 29a zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov vytvára právny základ   pre   ochranu   právnych   názorov   vyslovených   sudcom   v rozhodovacej   činnosti   pri interpretácii   a aplikácii   právnej   normy.   Oslobodenie   sudcu   od   zodpovednosti   sa   týka zodpovednosti podľa Trestného zákona, ale nevylučuje zodpovednosť sudcu podľa zákona č. 385/2000   Z. z.   v znení   neskorších   predpisov.   Ustanovenie   § 29a   ods. 1   zákona č. 385/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov teda nezakladá absolútnu ochranu sudcu pred zodpovednosťou sa rozhodnutie a názory s ním spojené. Nie každý názor vyslovený sudcom možno hodnotiť ako právny názor iba preto lebo ho vyslovil sudca v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou. Názor sudcu, ktorý nemá oporu v zákone, ako aj názor, ktorý zákon popiera, alebo sa natoľko odchyľuje od znenia právnej úpravy, že popiera účel a význam   právnej   úpravy   podľa   § 29a   zákona   č. 385/2000   Z. z.   v znení   neskorších predpisov,   podlieha   zodpovednosti,   ktorá   nie   je   ustanovená   Trestným   zákonom. Disciplinárna zodpovednosť je zodpovednosť za inak protiprávne správanie, za správanie, ktoré   nemá   povahu   trestnej   činnosti.   Odvolací   disciplinárny   senát   uzatvára,   že disciplinárne stíhanie sudcu S. D. je dôvodné, pretože v konaní sa potvrdilo tak závažné porušenie   profesionálnych   štandardov   sudcu,   ktoré   nie   je   zameniteľné   s jednoduchým zlyhaním sudcu.“.

Odvolací   disciplinárny   senát   napokon   dodal,   že   nemá   pochybnosti   o tom,   že sťažovateľ opakovane konal svojvoľne, pričom jeho opakované profesionálne zlyhanie má za   následok   porušenie   jeho   povinnosti   ustanovenej   zákonom   vykonávať   svoju   funkciu svedomito a konať plynulo, bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd musí mať na zreteli, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   posúdenie   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti   ani jeho prípadné „vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie   akejkoľvek   možnej   nezákonnosti   alebo   procesného   pochybenia,   či   dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne posudzovanie konformity aktov aplikácie práva s ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Ako   uviedol   aj   odvolací   disciplinárny   senát,   všeobecný   súd   však   nemusí   dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (m.   m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 50/2011).

Rovnako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   zaujal   názor a pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa   zakladajú   (García   Ruiz   c.   Španielsku   z   21.   januára   1999).   Judikatúra   ESĽP   teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak   však   ide   o   argument,   ktorý   je pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z   19.   2.   1998).   Z   práva   na   spravodlivú   súdnu   ochranu   vyplýva   aj povinnosť   súdu v odôvodnení   rozhodnutia   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a návrhmi na vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   (ne)majú   význam   pre   rozhodnutie   (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993; II. ÚS 410/06).

Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   na   vec   sa   vzťahujúcich   procesnoprávnych zákonných   ustanovení   je   napadnuté   rozhodnutie   podľa   názoru   ústavného   súdu   náležite odôvodnené, keďže odvolací disciplinárny senát v dostatočnej miere poskytol odpovede na všetky podstatné sťažovateľom namietané skutočnosti v ním podanom odvolaní.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľa odvolací disciplinárny   senát,   ako   aj   prvostupňový   disciplinárny   senát   v odôvodnení   svojich rozhodnutí aplikovali ústavne konformným spôsobom príslušné právne normy obsiahnuté predovšetkým   v   zákone   o   sudcoch.   V   danom   prípade   napadnuté   rozhodnutie   v   spojení s prvostupňovým   rozhodnutím   podľa   názoru   ústavného   súdu   znesie   kritériá   kladené na rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré vyplývajú z ústavných záruk základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, súčasťou ktorých je aj predpoklad, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite (m. m. II. ÚS 63/06).

Ústavný súd dodáva, že nemenej podstatnou pre jeho závery bola skutočnosť, že z materiálneho   hľadiska   bolo   o   veci   sťažovateľa   (jeho   odvolaní)   riadne   rozhodnuté a sťažovateľ   mal   možnosť   uviesť   dôvody,   pre   ktoré   nesúhlasil   s   prvostupňovým rozhodnutím, čo aj podrobným písomným odvolaním učinil.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti (jej časti)   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   je absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom na jednej strane a namietaným konaním alebo rozhodnutím. Ak ústavný súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím disciplinárneho súdu a základným právom, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 66/2012).

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu ako disciplinárneho súdu, ktorý rozhodoval   o   disciplinárnom   previnení   sťažovateľa   v   prvostupňovom   a   v   odvolacom konaní, a označenými základnými právami podľa ústavy a právami podľa dohovoru nie je taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   reálne vytvárala   základ na   prijatie   záveru   o   možnom porušení týchto práv.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia ústavný súd konštatuje, že jeho odôvodnenie, v ktorom sa odvolací disciplinárny senát stotožnil so skutkovými závermi disciplinárneho súdu, je dostatočné a zrozumiteľné. Ústavný súd nezistil, že by v napadnutom rozhodnutí bola použitá taká interpretácia a aplikácia právnej normy, ktorá zásadne popiera jej účel a význam.   Rovnako   nezistil,   že   by   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne   rozhodnutie, absentovali, boli zjavne protirečivé alebo popierali pravidlá formálnej alebo právnej logiky. Závery odvolacieho disciplinárneho senátu nie sú zjavne jednostranné a ani v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozhodnutím a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu.

S poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k námietke o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.3 K ďalším   námietkam   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   odvolacím disciplinárnym   senátom   aj   na   tom   základe,   že   tento   opravný   disciplinárny   súd (ale aj prvostupňový   súd)   nielenže   nevykonali   dôkaz   výsluchom   súdnej   tajomníčky, asistentky senátu Mgr. Tomíka, ale ani žiadnym spôsobom neodôvodnili jeho nevykonanie.

Disciplinárny odvolací súd vysvetlil, prečo nevykonal dôkaz výsluchom uvedenej osoby, keď najskôr poukázal na § 13 ods. 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších   predpisov,   podľa   ktorého samosudca, predseda   senátu   alebo   vyšší   súdny   úradník,   pre   ktorého   je   súdne   oddelenie   vytvorené, ukladá úlohy súdnym úradníkom a ďalším zamestnancom súdu zaradeným do príslušného oddelenia.   Nadväzne   na   uvedené   odvolací   disciplinárny   senát   citoval   aj   príslušné ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov, konštatujúc, že tieto ustanovenia právnych predpisov „jasne   vymedzujú   povinnosti   sudcu   vo   vzťahu   k príslušnému   oddeleniu   súdu, medzi   ktoré   patrí   aj   kontrola   realizácie   pokynov   sudcu   odborno-administratívnym aparátom.   Neobstojí   teda   obhajoba   sudcu,   v rámci   ktorej   naznačuje   administratívne pochybenia   dozornej   úradníčky   a asistentky   senátu   Mgr.   Tomíka   pri   predkladaní   spisu sp. zn.   0 Tp/526/2010   zákonnému   sudcovi   po   zrušení   prvého   rozhodnutia   o žiadosti obvinenej osoby z väzby nadriadeným súdom.“.

Odôvodnenie   napadnutého   rozhodnutia   v tejto   časti   vo   vzťahu   k nevykonaniu navrhovaných dôkazov spĺňa podľa názoru ústavného súdu všetky požiadavky z ustálenej judikatúry   ústavného súdu   a ESĽP o povinnosti   riadne odôvodňovať súdne rozhodnutia. Na tomto   mieste   treba   opätovne   uviesť,   že   ani   ESĽP   vo   svojej   judikatúre   nevyžaduje detailné   a sofistikované   odôvodňovanie.   Potvrdzujú   to   aj   rozhodnutia   z poslednej   doby: Sgarbi   proti   Taliansku,   21. 10. 2008,   č.   37115/06; Koktas   proti   Nemecku,   13. 9. 2011, č. 23674.

Medzi   takým   spôsobom   odôvodnenia,   ktoré   zvolil   disciplinárny   odvolací   súd vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nevykonaní ním navrhovaného dôkazu, a namietaným porušením označených práv preto niet žiadnej príčinnej súvislosti, a preto aj vo vzťahu k týmto námietkam bolo potrebné odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa smerujúce voči nedodržaniu lehoty ustanovenej príslušným právnym predpisom na doručenie rozhodnutia a v dôsledku toho zredukovania časového úseku na „prípravu argumentácie v podanej sťažnosti“, resp. námietky súvisiace s tým,   že   odvolací   disciplinárny   senát   nekonal   o jeho   podaniach   zo   4.   januára   2013 a z 10. januára   2013,   ktorými   sa   domáhal   opravy   a doplnenia   zápisnice   z ústneho pojednávania zo 14. decembra 2012, ústavný súd je toho názoru, že uvedené okolnosti samy osebe   nedisponujú   potrebnou   intenzitou   na   ústavný   prieskum   o   materiálnom   porušení sťažovateľom označených práv (porov. I. ÚS 163/2010), teda nepredstavujú „kvalifikovanú vadu“ takej intenzity, ktorá by v konečnom dôsledku mohla viesť ku kasácii napadnutého rozhodnutia.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   aj   vo   vzťahu   k tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť ako celok bola odmietnutá, ústavný súd sa už nezaoberal ďalšími návrhmi   sťažovateľa   formulovanými   v petite   jeho   sťažnosti   a   rozhodol   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014