znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 117/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. D., L., zastúpeného advokátom JUDr. L. K., L., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Lučenec vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 604/09 v spojení s vecou vedenou pod sp. zn. 1 Pv 266/11/6606 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2013   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojich   základných   práv   podľa   čl. 19   ods. 1   a   čl. 46   ods. 1,   2   a 3   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresnej prokuratúry Lučenec (ďalej len „okresná prokuratúra“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 604/09 v spojení s vecou vedenou pod sp. zn. 1 Pv 266/11/6606. Sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť podaním označeným ako „Doplnenie dôkazov k sťažnosti z 07. 01. 2013“ doručeným ústavnému súdu 28. januára 2013.

Zo   sťažnosti,   ale najmä z pripojených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   uznesením vyšetrovateľky   Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície   Krajského   riaditeľstva   Policajného zboru v Banskej Bystrici (ďalej len „krajské riaditeľstvo“) sp. zn. KRP-4/0EK-BB-2010 zo 14. apríla 2010 bolo podľa § 206 Trestného poriadku vznesené obvinenie sťažovateľovi a ďalšej   spoluobvinenej   pre obzvlášť závažný zločin   sprenevery   podľa   § 213 ods. 1 a 4 písm. a)   Trestného   zákona.   O sťažnosti   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   rozhodla prokurátorka   okresnej   prokuratúry   uznesením   sp. zn. 1 Pv 694/09 z 26. júla 2010 (ďalej aj „prvé uznesenie okresnej prokuratúry“) podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že ju ako nedôvodnú zamietla.

Prvé   uznesenie   okresnej   prokuratúry   napadol   sťažovateľ   14.   septembra   2010 podaním, ktoré nazval „žiadosťou o preskúmanie postupu Okresnej prokuratúry Lučenec“ a adresoval ho Krajskej prokuratúre v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“), ktorá ho podľa obsahu posúdila ako návrh na zrušenie rozhodnutia v prípravnom konaní podľa   § 363   a nasl.   Trestného   poriadku,   o   ktorom   je   príslušný   rozhodnúť   generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).

Ďalším uznesením krajského riaditeľstva sp. zn. ORP-922/OEK-LC-2009 zo 6. júla 2010 bolo podľa § 206 Trestného poriadku sťažovateľovi a ďalšej spoluobvinenej vznesené obvinenie   pre   prečin   nevyplatenia   mzdy   a odstupného   podľa   § 214   ods. 1   a 2   písm. a) Trestného zákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona.

O sťažnosti   sťažovateľa   a spoluobvinenej   proti   tomuto   uzneseniu   rozhodol prokurátor okresnej prokuratúry uznesením sp. zn. 1 Pv 604/09 z 20. augusta 2010 (ďalej aj „druhé uznesenie okresnej prokuratúry“) podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta právnu kvalifikáciu skutku, zároveň tvrdí, že druhé uznesenie   okresnej   prokuratúry   je   nezákonné,   a poukazuje   na   § 214   Trestného   zákona, podľa   ktorého   sa   prečinu   podľa   tohto   ustanovenia   môže   dopustiť   len   štatutárny   orgán právnickej osoby, prokurista právnickej osoby alebo fyzická osoba, ktorá je podnikateľom. Sťažovateľ v spojitosti s tým vyslovil názor, že „nespĺňa ani jednu zákonnú podmienku“ na to, aby sa mohol uvedeného skutku dopustiť.

Aj proti druhému uzneseniu okresnej prokuratúry podal sťažovateľ 14. septembra 2010 podanie označené ako „žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora a prokuratúry Lučenec“ adresované   krajskej   prokuratúre.   Toto   podanie   bolo   krajskou   prokuratúrou kvalifikované ako návrh na zrušenie rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a nasl. Trestného poriadku, o ktorom je príslušný rozhodnúť generálny prokurátor.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“) rozhodla   o návrhoch   sťažovateľa   (a spoluobvinenej)   uznesením   sp. zn.   IV Pz 106/10 z 22. októbra 2010 (ďalej len „zrušujúce uznesenie generálnej prokuratúry“), ktorým podľa § 363 ods. 1, § 364 ods. 1 a 2, § 366 ods. 1 a 2 a § 367 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku vyslovila, že prvým uznesením okresnej prokuratúry, ako aj druhým uznesením okresnej prokuratúry   bol   v   § 176   ods. 2   Trestného   poriadku   porušený   zákon   v neprospech sťažovateľa   a ďalšej   spoluobvinenej,   a preto   sa   tieto   uznesenia   zrušujú.   Zároveň   bolo okresnému prokurátorovi prikázané, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Následne   po   zrušení   napadnutých   uznesení   okresnej   prokuratúry   generálnou prokuratúrou   a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   a rozhodnutie   rozhodol   opäť   prokurátor okresnej   prokuratúry   uznesením   sp. zn.   1 Pv 604/09   z 18.   novembra   2010   o sťažnosti sťažovateľa   (doplnenej   ďalšími   podaniami)   tak,   že   ju   znova   zamietol   ako   nedôvodnú a pokračoval v trestnom stíhaní. Predmetné uznesenie považuje sťažovateľ za svojvoľné, nepodložené a nepreskúmateľné, pretože prokurátor sa v ňom podľa neho „nevysporiadal ani   s jedným   z dôvodov   uvádzaných   v mojej   sťažnosti   a následných   jej   písomných doplneniach,   nereagoval   na moje   sťažnostné   dôvody   a poriadne   sa   s nimi   nezaoberal“. Navyše, toto uznesenie je podľa názoru sťažovateľa v rozpore s nálezmi ústavného súdu a nerešpektuje ani zrušujúce uznesenie generálnej prokuratúry, keďže sa nevysporiadava s jeho námietkou týkajúcou sa špeciálneho subjektu uvedeného v § 214 Trestného zákona, ako aj s okolnosťou výšky škody v zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona.

Sťažovateľ vyjadruje názor, že „Bolo len otázkou času, kedy bude vydané uznesenie o zastavení   tohto   trestného   konania.   Prehľad   krokov   vyšetrovateľa   a   prokuratúry   pri zastavení trestného stíhania bol nasledovný:

1. Vyšetrovateľ   rozhodol   o   zastavení   v   marci   2012.   Presnejší   dátum   nepoznáme, nakoľko k tomuto dokumentu sme nemali prístup a tak ho ani v prílohe nepredkladáme.

2. Predložil som návrh vyšetrovateľovi na zastavenie trestného stíhania a to dňa 12. 12. 2012...

3. Predložil   som   žiadosť   krajskému   prokurátorovi,   na   osobný   dohľad   návrhu na zastavenie a to dňa 13. 12. 2012...

4. Obdržal   som   Uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Lučenec   o   zastavení   zo   dňa 20. 12. 2012...“.

Z uznesenia   okresnej   prokuratúry   sp. zn.   1 Pv 266/11/6606   z 20.   decembra   2012 pripojeného   k sťažnosti   vyplýva,   že   ním   bolo   podľa   § 215   ods. 1   písm. b)   Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie sťažovateľa (ako obvineného) vedené pre trestný čin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona, lebo skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresnej prokuratúry vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   1 Pv 604/09   v spojení   s   vecou   vedenou   pod   sp. zn. 1 Pv 266/11/6606 boli porušené jeho v petite sťažnosti označené základné práva. Sťažovateľ zároveň   stanovil   výšku   škody,   ktorá   mu   mala   byť   namietaným   postupom   okresnej prokuratúry   spôsobená   a ktorá   predstavuje   90 000 €.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   táto   suma   je „primeraná   jeho   postaveniu,   pretože   v   uplynulom   období   bol   popredným   developerom na Slovensku,   zastával   významné   postavenie   v   hospodárskej   sfére,   bol   členom   prezídia Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory, členom predstavenstva Slovenskej silikátovej spoločnosti a ďalších niektorých celoslovenských inštitúcií. 16 rokov pôsobil ako predseda regionálnej   obchodnej   a   hospodárskej   komory   so   sídlom   v   L.   V   medzinárodných inštitúciách   zastával   niekoľko   funkcií.   Medzi   najvýznamnejšie   patrí   jeho   funkcia v Európskom parlamente podnikov (EURÓPEAN PARLAMENT ENTERPRISES...). Práve po vznesení tohto obvinenia a vykonávania nespravodlivého postupu, ako aj kriminalizácii mojej osoby som bol do jedného roka zbavený týchto funkcií.“.

Sťažovateľ navrhuje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy a priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 90 000 €. Domáha sa tiež priznania úhrady trov konania v sume 255,72 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ   napáda   postup okresnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Pv 604/09 v spojení s vecou vedenou pod sp. zn. 1 Pv 266/11/6606 s tým, že napadnutým postupom malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1 a čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy.

V   prípadoch,   pri   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   ústavou garantovaných   práv   alebo   slobôd   v   trestnom   konaní,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre opakovane zdôrazňuje, že trestné konanie je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého sa pri vykonávaní jednotlivých úkonov môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, ako aj v príslušnej veci konajúcich všeobecných súdov naprávať, resp. korigovať jednotlivé pochybenia, ku ktorým došlo v predchádzajúcich štádiách trestného konania.   Preto   spravidla   až   po   právoplatnom   skončení   trestného   konania   možno na ústavnom   súde   namietať   pochybenia   príslušných   orgánov   verejnej   moci,   avšak   len za predpokladu, že tieto neboli odstránené v jeho dovtedajšom priebehu a mohli vo svojich dôsledkoch spôsobiť porušenie práv a slobôd v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy (m. m. pozri napr. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 220/07).

Ústavný súd súčasne zdôrazňuje, že ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je súčasťou systému všeobecných súdov a nepatrí ani medzi orgány činné   v trestnom   konaní,   a   preto   ich   postup   spravidla   nehodnotí   a nezasahuje do   neho. Výnimku z tejto zásady predstavuje situácia, keď orgány činné v trestnom konaní, ktoré sú povinné pri svojom rozhodovaní dodržiavať ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou   garantované   ľudské   práva   a slobody,   túto   podmienku   efektívne   neplnia. Aj v takomto prípade však platí, že dôvodnosť trestného stíhania a oprávnenosť úkonov, ktoré   s ním   súvisia,   je   v prvom   rade   posudzovaná   v   rámci   sústavy   orgánov   činných v trestnom   konaní, aby v prípade   zistenia   pochybenia mohli urobiť nápravu   už na tejto úrovni. Iba v celkom mimoriadnych prípadoch ak takýmto spôsobom nebola dosiahnutá náprava v priebehu príslušného typu procesu vedeného pred orgánmi činnými v trestnom konaní, resp. súdmi, a sťažovateľ pritom vyčerpal všetky zákonné prostriedky na nápravu namietaných   pochybení   a   na   ochranu   svojich   práv,   je   ústavný   súd   oprávnený   do   veci zasiahnuť.

Zo sťažnosti pritom vyplýva, že vyšetrovateľ „v marci 2012“ rozhodol o zastavení trestného stíhania sťažovateľa súvisiaceho so vznesením obvinenia uznesením krajského riaditeľstva sp. zn. KRP-4/0EK-BB-2010 zo 14. apríla 2010 pre obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

Ďalej   zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   12. decembra 2012   predložil vyšetrovateľovi   návrh   na   zastavenie   trestného   stíhania   pre   prečin   nevyplatenia   mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ taktiež predložil „žiadosť krajskému prokurátorovi, na   osobný   dohľad   návrhu   na   zastavenie   a to   dňa   13. 12. 2012“. Následne   okresná prokuratúra   uznesením   č. k.   1 Pv 266/11/6606-29   z 20.   decembra   2012   trestné   stíhanie sťažovateľa   v označenej   veci   zastavila   z dôvodu,   že   predmetný   skutok   nie   je   trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   konanie,   ktoré   sťažovateľ   namieta,   vyústilo do rozhodnutia   v jeho   prospech,   keď   orgány   prípravného   konania   postupujúc   podľa platného   právneho   poriadku   poskytli   účinnú   ochranu   jeho   ústavou   chráneným   právam a slobodám ešte predtým, ako podal ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej   jednou   zo   základných   pojmových   náležitostí   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   je požiadavka jej smerovania proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných   práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   z   princípu,   podľa   ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa   predišlo   zásahu   do   základných   práv,   a   v   prípade,   že   už   k   zásahu   došlo,   aby   sa v porušovaní   základných   práv   ďalej   nepokračovalo   (napr.   IV. ÚS 104/03,   IV. ÚS 73/05, III. ÚS 157/2012).

Účelom konania   pred   ústavným   súdom   nie   je   posudzovať   ústavnosť   konaní a rozhodnutí, ktoré už nemajú materiálny dopad na právne postavenie sťažovateľa, ale jeho účelom   je   poskytnutie   reálnej   ochrany   jeho   základným   právam.   V okolnostiach   daného prípadu je zrejmé, že sťažovateľ v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní dosiahol úplnú nápravu, pokiaľ ide o namietané pochybenia v postupe okresnej prokuratúry, keďže trestné stíhania proti nemu boli v dôsledku jeho procesnej aktivity a účinnej obrany jeho práv   zastavené.   Námietky   sťažovateľa   boli   teda   samotnou   okresnou   prokuratúrou v konečnom dôsledku akceptované, z čoho možno vyvodiť záver, že náprava vo vzťahu k namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   bola   v danom   prípade   dosiahnutá   ešte v priebehu príslušného typu procesu vedeného pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Vzhľadom na to už v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu namietaný zásah do práv sťažovateľa nemohol trvať.

V   zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   zistenie,   že   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne   nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   rozhodol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde tak, že sťažnosť odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd ďalej dodáva, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha aj priznania finančného zadosťučinenia, avšak z pozície poškodeného, t. j. z titulu náhrady spôsobenej napadnutým   postupom   okresnej   prokuratúry   v   označenom   konaní,   čo   zjavne   vyplýva z odôvodnenia   sťažnosti.   Keďže   je   zrejmé,   že   v konaní   pred   orgánmi   prokuratúry   bol sťažovateľ v konečnom dôsledku úspešný, ústavný súd z toho vyvodzuje, že skutočným dôvodom podania sťažnosti je dosiahnutie priznania náhrady škody. Nárok na priznanie finančného   zadosťučinenia   podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy   však   nemožno   stotožňovať s náhradou škody spôsobenej orgánom verejnej moci, vo veci ktorej konajú v mene štátu orgány uvedené v § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“ )

Ústavný   súd opakovane   vyslovil,   že   o   nárokoch   na   náhradu   škody   nerozhoduje. Vo veci náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. konajú v mene štátu orgány uvedené v § 4 tohto zákona s tým, že ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo   uspokojí   iba   jeho   časť   do   šiestich   mesiacov   odo   dňa   prijatia   žiadosti   alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.   Takýmto   súdom   je   však   všeobecný   súd,   teda   nie   ústavný   súd   v   konaní o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Takýto   postup   zodpovedá   doterajšej rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   (napr.   II. ÚS 71/04,   IV. ÚS 380/2011).   Uvedené skutočnosti zakladajú zároveň dôvod na odmietnutie sťažnosti aj pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto   rozhodnutia.   Vzhľadom   na   to   nepovažoval   už   za   dôvodné   zaoberať   sa   ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013