znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 117/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   V...,   t. č.   vo   výkone   trestu,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Žilina   v konaní   o návrhu   na povolenie   obnovy   konania   vedenom   pod sp. zn. 32 Nt/3/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. V. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2011 doručená sťažnosť D. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania vedenom pod sp. zn. 32 Nt/3/2009.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 9. marca 2009 okresnému súdu návrh na povolenie obnovy právoplatne skončeného trestného konania, ktoré bolo na tomto súde vedené   pod   sp. zn.   3 T 102/2006.   Keďže   okresný   súd   vo   veci   nekonal   a neustanovil sťažovateľovi   na   jeho   žiadosť   obhajcu,   podal   mu   19.   októbra   2009 „žiadosť   v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z.“, na ktorú mu však nebolo odpovedané.

Na návrh sťažovateľa zareagoval okresný súd až 10. decembra 2009, a to poučením o povinnej obhajobe, na ktoré odpovedal podaním z 18. decembra 2009. Nadväzne na to bol opatrením   okresného   súdu   sp. zn.   32 Nt/3/2009   z 26.   januára   2010   ustanovený sťažovateľovi   obhajca ex offo.   Napriek opakovaným urgenciám   sťažovateľa,   resp.   jeho obhajcu,   však   okresný   súd   od   vydania   uvedeného   opatrenia   vo   veci   nekonal,   a preto sťažovateľ zastáva názor, že o jeho návrhu nebolo rozhodnuté v primeranej lehote. Keďže takýto   stav   pretrvával   až   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu,   sťažovateľ   tvrdí,   že v dôsledku   uvedenej   nečinnosti   okresného   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ   taktiež   žiada,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie v sume 10 000 €.

Sťažovateľ napokon žiada, aby mu bol ústavným súdom v konaní o jeho sťažnosti ustanovený právny zástupca vzhľadom na jeho nepriaznivú sociálnu situáciu, v ktorej sa toho času nachádza.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   o návrhu   sťažovateľa na obnovu   konania   bolo   medzičasom   rozhodnuté   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 32 Nt/3/2009 z 21. februára 2011 podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku tak, že okresný súd návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol.

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu alebo namietaným rozhodnutím a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr.   II. ÚS 70/00,   IV. ÚS 66/02, III. ÚS 138/02).

Predmetom   sťažnosti   je   posúdenie   tvrdenia   sťažovateľa   namietajúceho,   že nečinnosťou   okresného   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   návrhu   na   povolenie obnovy konania z 9. marca 2009 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy má každý právo, aby sa jeho vec... prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr. I. ÚS 55/98, IV. ÚS 224/2010).

Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba bezpochyby považovať aj obnovu konania (IV. ÚS 382/09, m. m. I. ÚS 5/02 A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru), pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o právach a záväzkoch občianskoprávneho charakteru alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Článok 6 ods. 1 dohovoru totiž neobsahuje právo na revíziu súdneho konania [pozri aj Svák, J.: Ochrana ľudských práv z pohľadu judikatúry a doktríny štrasburských orgánov ochrany práva. Žilina: Poradca podnikateľa 2003, s. 370 – 371, ktorý v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie   vo   veci   Callaghon   c.   Spojené   kráľovstvo   z 9. mája   1985,   Décisions   et raports, č. 60 (IV. ÚS 403/09)].

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na   prerokovanie   ich   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   je zabezpečiť odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu   v primeranej   dobe   (obdobne   napr.   III. ÚS 111/04,   III. ÚS 347/04,   III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).

Účel označeného základného práva v trestnom konaní pred súdom možno definovať aj ako potrebu, aby stav právnej neistoty osoby obžalovanej z trestného činu, o vine ktorej má   rozhodnúť   súd,   bol   odstránený   právoplatným   súdnym   rozhodnutím   bez   zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.

Pri   obnove   konania   podľa   Trestného   poriadku   môže   byť   toto   právo   porušené v zásade len v štádiu po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o povolení obnovy konania (IV. ÚS 287/2010).

V konaní o návrhu na obnovu konania – v štádiu do rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo rozhodnutia o zamietnutí návrhu na obnovu konania – nie je aplikovateľný čl. 48   ods. 2   ústavy   v   časti   týkajúcej   sa   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov,   pretože   nejde   o   rozhodovanie   v merite   veci   (t. j.   o vine   sťažovateľa,   resp. o oprávnenosti trestného obvinenia proti nemu) a o odstránenie stavu jeho právnej neistoty právoplatným súdnym rozhodnutím vo veci samej (obdobne napr. I. ÚS 63/05).

Takéto rozhodnutie (ktorého sa týka označené základné právo sťažovateľa) bolo totiž už vydané v pôvodnom konaní, ktoré sa, ako to vyplýva zo sťažnosti a z jej príloh, skončilo právoplatným   odsudzujúcim   rozsudkom,   čo   v   zmysle   § 393   ods. 1   Trestného   poriadku predstavuje dôvod, pre ktorý nemožno v trestnom stíhaní tej istej osoby pre ten istý skutok pokračovať, pokiaľ nebola povolená obnova konania. Právna neistota sťažovateľa bola teda odstránená právoplatným odsudzujúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T/102/2006 z 11.   júna   2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   1 To/15/2008 z 20. decembra 2007.

Dôvod,   pre   ktorý   nemožno   v trestnom   stíhaní   pokračovať,   by   odpadol   len za predpokladu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o povolení obnovy konania, keď by okresný súd bez ďalšieho návrhu vec znovu prerokoval. V tomto štádiu by už preto išlo o rozhodovanie o hmotnom práve a odstránenie stavu právnej neistoty v primeranej lehote právoplatným rozhodnutím, a prichádzala by teda do úvahy aj aplikovateľnosť čl. 48 ods. 2 ústavy v časti týkajúcej sa základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m.   III. ÚS 191/02,   I. ÚS 24/03,   IV. ÚS 185/04,   III. ÚS 18/05,   I. ÚS 63/05). V okolnostiach daného prípadu sa tak však nestalo, pretože, ako už bolo uvedené, návrh sťažovateľa   na   povolenie   obnovy   konania   okresný   súd   zamietol   s tým,   že   podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku nezistil.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade s doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavného   súdu   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu v predmetnom   konaní   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   mohol   kvalifikovať   ako porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ani o ďalších nárokoch uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. marca 2011