znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 117/09-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   11.   marca   2010 predbežne prerokoval sťažnosť V. L., J., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. IV/1 Gn 644/09 a jej prípisom zo 7. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. L. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2010 doručená sťažnosť V. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1,   čl.   47   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu v konaní vedenom pod č. k. IV/1 Gn 644/09-10 a jej prípisom zo 7. decembra 2009.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľa,   že «Orgány   polície   a prokuratúry sa riadne a bez zbytočných prieťahov nevysporiadali s mojím podaním, ktorým som oznámil moje podozrenie z trestného činu môjho advokáta JUDr. K., ktorý ma zastupoval v konaní č. 41 C 140/2007 na Okresnom súde Košice II a podľa môjho názoru v tomto súdnom spore konal v rozpore s mojimi pokynmi a v rozpore s mojimi záujmami manipuloval so súdnym spisom.  ...   Uvedené   orgány   týmto   ignorovali   uplatnenie   mojich   práv   a nekonali   tak spôsobom, ktorý im predpisuje ÚSR a zákony podrobnejšie upravujúce ich činnosť (Zákon o prokuratúre, Trestný zákon, Zákon o policajnom zbore). Riadne sa nezaoberali mojim podnetom.

Uvedeným   postupom   sa   akoby   schválilo   konanie   môjho   právneho   zástupcu   pred súdom, ktoré bolo v rozpore s požiadavkou riadnej obhajoby mojich práv a teda v rozpore aj s citovaným čl. 47 ods. 1 ÚSR.».

Sťažovateľ   po   stručnom   opise   priebehu   konania   odkázal   na   spisový   materiál pripojený k veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. III. ÚS 360/09.

Od ústavného súdu žiada, aby „bolo začaté konanie, ktoré sa skončí rozhodnutím o tom, že moje ďalej uvedené základné práva boli porušené a že vec je povinná vybaviť Generálna prokuratúra SR v súlade s mojimi podaniami“.  

II.

Zo spisu ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 360/09 a z obsahu sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ podal v marci 2009 oznámenie o podozrení zo spáchania trestného činu falšovania   a pozmeňovania   verejnej   listiny,   úradnej   pečate,   úradnej   uzávery,   úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, prípadne iného trestného činu, ktorého sa mal dopustiť jeho právny zástupca JUDr. P. K. predložením písomnosti v jeho právnej veci vedenej Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 41 C 140/2007, ktorá mala   byť   pozmenená   v rozpore   s pôvodným   písomným   návrhom,   a tým   v rozpore s prejavom jeho vôle. Poverený príslušník Obvodného oddelenia Policajného zboru Košice Staré   Mesto   uznesením   ČVS:   OPP-1280/SM-KE-2009   zo   17.   apríla   2009   oznámenie sťažovateľa odmietol, pretože zistil, že predmetná písomnosť nie je verejnou listinou, a teda uvedeným   konaním   nedošlo   k spáchaniu   označeného   trestného   činu   ani žiadneho   iného trestného činu, a preto nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo iný postup v zmysle Trestného poriadku.

Sťažovateľ   podal   proti   uzneseniu   sťažnosť,   ktorú   Okresná   prokuratúra   Košice   I (ďalej len „okresná prokuratúra“) zamietla uznesením č. k. 1 Pn 329/09-5 z 26. mája 2009, v odôvodnení   ktorého   konštatovala,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   vecne   správne, oznámeným konaním nebola naplnená skutková podstata žiadneho trestného činu podľa Trestného zákona a sťažovateľom oznámené konanie vykazuje znaky občianskoprávneho sporu.   V závere   uviedla,   že   sťažovateľ   si   môže   svoj   nárok   na   náhradu   škody   uplatniť v občianskom   súdnom   konaní   a tiež   sa   môže   sťažovať   na   postup   advokáta   Slovenskej advokátskej komore.

Sťažovateľ   sa   domáhal   preskúmania   postupu   policajta   a prokurátora   podaním podnetu podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“).   Krajská   prokuratúra   v Košiciach   (ďalej   len   „krajská prokuratúra“) preskúmaním veci zistila, že jeho podnet nie je dôvodný, a preto ho odložila prípisom č. k. 1 Kn 247/09-6 z 27. augusta 2009, v ktorom konštatovala, že rozhodnutia orgánov   činných   v trestnom   konaní   sú   správne,   zákonné   a   dostatočne   odôvodnené a ani z obsahu podnetu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na prijatie niektorého z prokurátorských opatrení.

Uznesením   č.   k.   III.   ÚS   360/09-6   z 25.   novembra   2009   ústavný   súd   odmietol sťažnosť   sťažovateľa   na   postup   okresnej   prokuratúry   vo   veci   vedenej   pod sp. zn. 1 Pn 329/09   ako   podanú   oneskorene   a sťažnosť   sťažovateľa   na   postup   krajskej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 247/09 ako neprípustnú, pretože sťažovateľ nevyužil možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd využitím všetkých prostriedkov, ktoré mu poskytuje zákon o prokuratúre.  

V záujme   uplatnenia   ochrany   svojich   práv   sa   sťažovateľ   domáhal   preskúmania vybavenia   podnetu   podaním   opakovaného   podnetu   generálnej   prokuratúre,   ktorá ho vybavila   prípisom   č.   k.   IV/1   Gn   644/09-10   zo   7.   decembra   2009   tak,   že   ho ako nedôvodný   odložila.   V tomto   liste   sa   uvádza: «Preskúmaním   kompletného   na   vec sa vzťahujúceho   spisového   materiálu   som   porušenie   zákona   nezistila.   Orgány   činné v trestnom   konaní   vykonali   všetky   dôkazy   nevyhnutné   na   ich   rozhodnutie   tak,   ako   to vyplýva   z ustanovenia   §   2   ods.   10   Tr.   por.,   pričom   tieto   plne   odôvodňujú   ich   postup a rozhodnutie. Tieto orgány veľmi podrobne a v súlade so stavom veci a zákona vyhodnotili predmet   Vášho   trestného   oznámenia   v kontexte   so   zadováženými   dôkazmi.   Jednoznačne nemožno   hovoriť   o naplnení   niektorého   zo   znakov   prečinu   falšovania   a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352   ods.   1   Tr.   zák.,   resp.   iného   trestného   činu.   Predovšetkým   prokurátorka   okresnej prokuratúry pri rozhodovaní o Vašej sťažnosti vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnila svoj postup   a rozhodovanie,   ku   ktorému   sa   v celom   rozsahu   pripájam.   Je   zrejmé,   že   práve skutočnosť, že o Vašom trestnom oznámení rozhodli spôsobom, s ktorým sa nestotožňujete je zdrojom Vašej nespokojnosti. Nemožno však považovať za dôvod zakladajúci pochybnosť o nestrannosti   a nezaujatosti   orgánov   činných   v trestnom   konaní   to,   že   konajú   v súlade s postupom a inštitútmi, ktoré im vyplývajú zo zákona.»

III.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   upravených   buď   v ústave,   alebo   v medzinárodnej   zmluve   o ľudských   právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   návrhu   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých sa namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 1 ústavy každý má právo odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. Vzhľadom na pomenovanie základného práva v sťažnosti mal sťažovateľ na mysli zrejme čl. 47 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to   za   podmienok   ustanovených zákonom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Vzhľadom na skutkový stav považuje ústavný súd za relevantné zaoberať sa len namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože ostatné sťažovateľom označené články ústavy zjavne nie sú v žiadnej príčinnej súvislosti so sťažovateľom napadnutým postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho opakovaného podnetu došlo k porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že generálna prokuratúra nedostatočne preskúmala postup orgánov činných v trestnom konaní v súvislosti s vybavením jeho trestného oznámenia a následne vybavením opravných a iných právnych prostriedkov, ktorými sa snažil dosiahnuť zrušenie rozhodnutia   o odmietnutí   podania   a domáhal   sa   začatia   trestného   stíhania   a prípadne vyvodenia trestnej zodpovednosti proti ním označenej osobe.

Predmetom   tohto   konania   ústavného   súdu   bolo   preskúmanie   spôsobu   vybavenia opakovaného   podnetu   sťažovateľa   z toho   hľadiska,   či   závery   generálnej   prokuratúry pri skúmaní   podmienok   na   prijatie   niektorého   z prokurátorských   oprávnení   v rozsahu sťažovateľom   vytýkaných   nedostatkov   rozhodnutí   orgánov   činných   v trestnom   konaní nie sú prejavom zjavnej svojvôle pri uplatnení jej právomoci.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   je   súčasťou   základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv   príslušné   orgány   prokuratúry   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo   opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom   (podaním)   zaoberať a o jeho vybavení dotknutú   osobu   vyrozumieť.   Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06).

Preskúmaním   obsahu   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   z 23.   októbra   2009, oznámenia   generálnej   prokuratúry   o jeho   vybavení   zo   7.   decembra   2009   a súvisiacich oznámení a rozhodnutí (uvedených v časti II tohto uznesenia) ústavný súd dospel k záveru, že   generálna   prokuratúra   opakovaný   podnet   sťažovateľa   riadne   prešetrila,   jej   závery vo vzťahu   k námietkam   sťažovateľa   proti   rozhodnutiam   policajného   orgánu,   okresnej prokuratúry ako aj postupu krajskej prokuratúry sú primeraným spôsobom odôvodnené, nie sú arbitrárne, a preto sú z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej právo na vznesenie   obvinenia   a trestné   stíhanie   inej   osoby   na   základe   podaného   trestného oznámenia   alebo   na   podanie   obžaloby   voči   nej   na   súde   prokurátorom   nie   je   súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 238/02, III. ÚS 198/03). Oznamovateľ ani oznamovateľ, ktorý tvrdí, že je poškodený trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému   súdnemu   orgánu   ochrany   ústavnosti   nepatrí   preskúmavať   ich   rozhodnutia a postupy, pokiaľ namietané porušenie zákonnosti nemá súčasne za následok aj porušenie základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade dôjsť nemohlo.

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol (IV. ÚS 55/09), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania   o   tom,   či   bol   trestný   čin   spáchaný   a kto   ho   spáchal.   Účelom   tohto   procesu je prioritne   osvedčenie   tohto   vzťahu   medzi   páchateľom   a štátom   a ochrana celospoločenských   hodnôt,   a nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu.

Povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   opakovaný   podnet   sťažovateľa primeraným   spôsobom   reagovať.   Túto   povinnosť   generálna   prokuratúra splnila   tým, že v prípise   sp.   zn. IV/1 Gn 644/09 zo   7.   decembra   2009   zaujala   stanovisko k námietkam sťažovateľa.   Skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra   nepostupovala   v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať porušenie jeho základných práv.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru,   že   medzi   postupom   generálnej   prokuratúry   v konaní   o opakovanom   podnete vedenom   pod   sp.   zn.   IV/1   Gn   644/09   a namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možné porušenie tohto základného práva označeným prípisom, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti. Zároveň ústavný súd konštatoval, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj v časti namietaného porušenia čl. 47 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

V závere ústavný súd uvádza, že sťažnosť sťažovateľa rovnako ako vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 360/09 nespĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a v § 50 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na jej zjavnú neopodstatnenosť však ústavný súd nevyzýval sťažovateľa na odstránenie týchto nedostatkov.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010