znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 117/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti E., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. C., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 18 Cb 511/2002-321 z 21. júla 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 16 Cob 145/2008-330 z 15. decembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti E., a. s., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2009 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti E., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. C., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 18 Cb 511/2002-321 z 21. júla 2008 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Cob 145/2008-330 z 15. decembra 2008 (ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v postavení   žalobkyne podala na okresnom súde žalobu o zaplatenie sumy 1 720 075 Sk proti Obci Š. (ďalej len „žalovaná“).   Rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   18   Cb   511/2007-271   zo   14. júna   2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 16 Cob 104/2007-300 z 5. februára 2008 bola žaloba zamietnutá a sťažovateľka bola zaviazaná nahradiť žalovanej trovy konania. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 16 Cob 104/2007-300 z 5. februára 2008 podala sťažovateľka 9. apríla 2008 na okresnom súde dovolanie. Okresný súd vyzval 2. mája 2008 sťažovateľku, aby v lehote   15   dní   od   doručenia   výzvy   zaplatila súdny   poplatok   za   dovolanie   v sume 206 400 Sk, pričom ju poučil o následkoch jeho nezaplatenia. Zároveň okresný súd zaslal žalovanej dovolanie sťažovateľky   s výzvou   na vyjadrenie v určenej   lehote.   Žalovaná sa k dovolaniu vyjadrila podaním z 13. mája 2008.

Okresný súd uznesením č. k. 18 Cb 511/2002-321 z 21. júla 2008 dovolacie konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalovanej trovy konania v sume 39 055 Sk. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie vo vzťahu k výroku o zastavení dovolacieho konania ustanoveniami § 2 ods. 1 písm. a), § 5 ods. 1 písm. a), § 6 ods. 2 a § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania aplikoval okresný súd ustanovenie § 146 ods. 2 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Proti výroku o náhrade trov konania podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením   č.   k.   16   Cob   145/2008-330   z 15. decembra   2008   uznesenie   okresného   súdu v napadnutej   časti   potvrdil,   pričom   v odôvodnení   označeného   uznesenia   uviedol,   že sťažovateľka zavinila zastavenie dovolacieho konania nezaplatením súdneho poplatku za dovolanie, a preto bolo namieste zaviazať ju na náhradu trov konania žalovanej. Podľa názoru   krajského   súdu   okresný   súd   správne   priznal   žalovanej   náhradu   trov   konania   za 2 úkony   právnej   služby,   a to   prevzatie   a prípravu   zastupovania   v dovolacom   konaní a vyjadrenie   k dovolaniu.   Námietku   sťažovateľky,   že   okresný   súd   predčasne   poslal dovolanie   žalovanej   na   vyjadrenie,   vyhodnotil   krajský   súd   ako   nedôvodnú,   keďže Občiansky súdny poriadok ani zákon o súdnych poplatkoch neustanovujú povinnosť súdu dať dovolanie na vyjadrenie druhému   účastníkovi až po zaplatení súdneho poplatku   za dovolanie. V odôvodnení označeného uznesenia krajského súdu sa ďalej uvádza:

„Taktiež názor žalobcu, že súd zaslaním dovolania žalovanému na vyjadrenie, už začal konať vo veci samej, a teda konanie nemal zastaviť v zmysle § 10 ods. 2, písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nie je správny. Úkonom súdu vo veci samej je v zmysle súčasnej judikatúry až výzva na prednes návrhu na pojednávaní, prípadne vydanie platobného rozkazu.“

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že „...   konanie   vo   veci   bolo   začaté   prípravnou činnosťou súdu, konkrétne doručením dovolania odporcovi na vyjadrenie, a preto nebol dôvod na zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku. Postupom Krajského súdu v Trenčíne a Okresného súdu v Trenčíne v tom smere, že nepokračoval v konaní napriek tomu, že mal, bola sťažovateľovi odňatá možnosť chrániť svoje práva pred nestranným súdom.“.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza: „Ďalej sme toho názoru, že Okresný súd v Trenčíne nebol príslušný na rozhodnutie vo veci trov dovolacieho konania, na čo by bol oprávnený iba na základe rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorý by ho na to vo svojom zrušovacom rozsudku splnomocnil. Okrem toho, súd priznal navrhovateľovi aj úkon právnej služby prevzatie a príprava, napriek tomu, že ide o toho istého právneho zástupcu ako v pôvodnom konaní...

Tým, že o trovách dovolacieho konania rozhodol iný než dovolací súd bez toho aby bol na takýto úkon poverený, je porušením § 205a ods. 1 OSP. Nerešpektovanie zákona orgánom súdnej moci, je jednoznačným zásahom do sťažovateľovho práva na spravodlivý súdny proces.

Krajský súd takéto pochybenie Okresného súdu nenapravil a ani nemohol napraviť, pretože ani on nebol splnomocnený zákonom alebo dovolacím súdom rozhodnúť o trovách dovolacieho   konania.   Sme   toho   názoru,   že   aj   týmto   postupom   bola   odporcovi   odňatá možnosť konať pred konať pred súdom, keďže o trovách nerozhodol zákonný sudca.“Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol takýmto nálezom:„1.   Sťažovateľovo   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 15. 12. 2008 sp. zn. 16 Cob 145/2008-330 v právnej veci E. a. s. B. proti Obec Š. o zaplatenie ktorým potvrdil uznesenie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 21. 07. 2008 č. k. 18 Cb 511/2002-321

3. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 21. 07. 2008 č. k. 18 Cb 511/2002-321

4. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 18   Cb   511/2002   aby   vec   postúpil   na   rozhodnutie   o dovolaní   Najvyššiemu   súdu   SR. (alternatívne   Ústavný   súd   prikazuje   Krajskému   súdu   v Trenčíne   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 Cob 145/2008 aby vec postúpil na rozhodnutie o dovolaní Najvyššiemu súdu SR.)

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2.000,- Eur a trovy konania pred ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením okresného súdu č. k. 18 Cb 511/2002-321 z 21. júla 2008

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)   a právomoc ústavného súdu   len subsidiárne.   Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nie je oprávnený rozhodnúť všeobecný súd.

Proti označenému uzneseniu okresného súdu mohla sťažovateľka podať odvolanie podľa § 201 a nasl. OSP (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený aj povinný rozhodnúť krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o odvolaní   sťažovateľky   vylučuje právomoc   ústavného   súdu,   a preto   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť   sťažovateľky   v časti   namietajúcej   porušenie   jej   základných   práv   označeným uznesením okresného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   1   ústavy   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   16   Cob   145/2008-330 z 15. decembra 2008

2.1 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Sťažovateľka tvrdí, že postupom krajského súdu (aj okresného súdu) jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keďže „... konanie vo veci bolo začaté prípravnou činnosťou súdu, konkrétne doručením dovolania odporcovi na vyjadrenie, a preto nebol dôvod na zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku.   Postupom   Krajského   súdu v Trenčíne...   v tom   smere,   že   nepokračoval   v konaní   napriek   tomu,   že   mal,   bola sťažovateľovi odňatá možnosť chrániť svoje práva pred nestranným súdom.“.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že sťažovateľka podala proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie 11. februára 2009.

V ustanovení   §   237   OSP   sú   taxatívne   vypočítané   procesné   vady   konania   takého stupňa závažnosti, pre ktorý je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu; pokiaľ sa v konaní vyskytne niektorá z týchto procesných vád,   je   dovolanie   prípustné   aj   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   inak   tento   opravný prostriedok nie je prípustný. Prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je tak založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd a okresný súd podľa sťažovateľky zastavili dovolacie konanie nezákonne, a tým jej odňali možnosť konať pred súdom, a teda mala právo napadnúť namietané uznesenie krajského súdu dovolaním podľa § 237 OSP, keďže v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) OSP, čo aj urobila. Za týchto okolností je o ochrane jej práv oprávnený a aj povinný rozhodnúť Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   dovolacom   konaní,   a   preto   by   bolo   porušením   princípu subsidiarity   ako   sťažnostného   atribútu   vzťahu   medzi   ústavným   súdom   a sústavou všeobecných súdov, ak by vo veci rozhodoval ústavný súd. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poznamenať,   že sťažovateľka výrok uznesenia okresného súdu   sp. zn. 18 Cb 511/2002 z 21. júla 2008, ktorým okresný súd dovolacie konanie zastavil, odvolaním nenapadla, keďže jej odvolanie smerovalo iba proti výroku o povinnosti nahradiť žalovanej trovy konania.

2.2 K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa sťažovateľky bol o náhrade trov dovolacieho konania oprávnený rozhodnúť len najvyšší súd (a nie krajský súd, resp. okresný súd).

Podľa § 2 ods. 4 zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o súdnych poplatkoch poplatková povinnosť vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy;   ak   aj   napriek   výzve   poplatok   nebol   zaplatený   v   lehote,   súd   konanie   zastaví. O následkoch   nezaplatenia   poplatku   musí   byť   poplatník   vo   výzve   poučený.   Súd   vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nebola   dlhšia   ako dva   mesiace;   túto   lehotu   môže   predseda   súdu   z dôležitých   dôvodov predĺžiť.

Podľa § 146 ods. 2 prvej vety OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Podľa § 155 ods. 1 OSP obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo výroku rozhodne tiež o povinnosti na náhradu trov konania, pokiaľ sa o nej nerozhoduje samostatne.

Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o súdnych   poplatkoch   a Občianskeho   súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak sa dovolacie konanie zastavuje pre nezaplatenie súdneho poplatku, rozhoduje vo veci okresný súd, ktorý zároveň rozhodne aj o trovách konania, pričom   odvolaním   možno   napadnúť   jednak   výrok   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa o zastavení dovolacieho konania, ako aj jeho výrok o trovách konania. Najvyšší súd by bol oprávnený rozhodnúť o náhrade trov dovolacieho konania len v prípade, ak by nebolo došlo k zastaveniu dovolacieho konania okresným súdom.

Ústavný   súd   z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľka   výrok uznesenia okresného súdu sp. zn. 18 Cb 511/2002 z 21. júla 2008, ktorým okresný súd dovolacie konanie zastavil, odvolaním nenapadla, t. j. jej odvolanie smerovalo len proti výroku o povinnosti nahradiť žalovanej trovy konania. Za situácie, keď sťažovateľka výrok označeného   uznesenia   okresného   súdu,   ktorým   bolo   dovolacie   konanie   zastavené, odvolaním nenapadla, neexistuje žiadna príčinná súvislosť medzi rozhodovaním krajského súdu o odvolaní sťažovateľky proti výroku o náhrade trov konania a namietaným porušením základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti

Po   odmietnutí   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009