znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 117/08-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti P. G., M., zastúpeného advokátkou JUDr. V. Č., M., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 279/2000, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 279/2000 p o r u š e n é b o l i.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II p r i k a z u j e   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 279/2000 konať bez zbytočných prieťahov.

3. P.   G. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   70 000 Sk   (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   P.   G.   trovy   právneho zastúpenia   v sume   6   732 Sk   (slovom   šesťtisícsedemstotridsaťdva   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. V. Č., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2008 doručená sťažnosť P. G., M. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. V. Č., M.,   v   ktorej   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 13 C 279/2000.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 11. apríla 2000 okresnému súdu žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a priznanie náhrady mzdy   proti odporkyni M., spol. s r. o., B. (ďalej len „odporkyňa“). Prvé pojednávanie v danej   veci   sa   uskutočnilo   27.   februára   2001.   Okresný   súd   v ďalšom   období   nariadil niekoľko   termínov   pojednávaní,   na   ktoré   sa   odporkyňa   nedostavila   z   dôvodu,   že sa jej nepodarilo doručiť predvolania na predmetné pojednávania.

Odporkyňa doručila okresnému súdu 11. apríla 2002 oznámenie, že 29. júna 2001 podala Okresnému súdu Bratislava I návrh na výmaz spoločnosti z obchodného registra. Okresný   súd   na   pojednávaní   11.   apríla   2002   odporkyňu   zaviazal,   aby   v určenej   lehote predložila listinné dôkazy týkajúce sa predmetu konania.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Na ďalších pojednávaniach, ktoré sa neuskutočnili preto, že   odporca   sa   nedostavil,   hoci   som   ja   niekoľkokrát   vycestoval   do   B.   a mal   som   s tým spojené   značné   náklady.   Súd   nepoužil   žiadne   procesné   opatrenia   aby   prinútil   odporcu zúčastniť   sa   určených   termínov   pojednávaní,   ale   mňa   opakovane   vyzýval   aby   som sa vyjadril, či trvám na podanom návrhu, hoci som neurobil žiaden krok, ani neprejavil vôľu k tomu aby som zobral návrh späť,   pretože som súdu doručil aktualizovaný výpis z obchodného registra z ktorého nebolo zrejmé, že by odporca, ako spoločnosť s ručením obmedzeným bol v konkurznom konaní...

Som presvedčený o tom, že prieťahy v konaní spôsoboval odporca zámerne a súd náležite nepoužíval procesné prostriedky aby viedol konanie k právoplatnému rozhodnutiu. Pracovnoprávny   spor   o neplatnosť   okamžitého   skončenia   pracovného   pomeru a náhrada mzdy, ktoré nároky som v konaní uplatnil sú pre mňa existenčnými, pretože dlhú dobu som nemohol získať zamestnanie a okrem psychických ťažkostí do ktorých som sa dostal v tejto súvislosti vznikli mi aj problémy psychického rázu, pretože sa dotýkali mojej osoby, môjho práva na prácu a spravodlivú odmenu.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ zastáva názor, že postupom okresného súdu v označenom konaní došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal tento nález:

„V právnej veci navrhovateľa P. G., rod. G., nar. (...), bytom M., proti odporcovi M., spol.   s r. o.   so sídlom ul. B., IČO: (...) o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy v konaní OS Bratislava II pod č. 13 C 279/2000 bolo porušené právo navrhovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy   SR   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd vyhláseného pod č. 209/1992 Z. z.

Prikazuje sa OS Bratislava II, aby vec prejednala bez zbytočných prieťahov. Slovenská   republika   OS   Bratislava   II   je   povinná   vyplatiť   P.   G.   finančné zadosťučinenie vo výške 80.000,- Sk do troch dní od doručenia nálezu.

Slovenská republika – Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť P. G. trovy konania a trovy právneho zastúpenia do troch dní od doručenia nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č.   k.   IV. ÚS 117/08-9 z 10. apríla 2008 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 2061/2008 z 25. apríla 2008, ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené   5. mája 2008,   uviedla: „Dňa   15.   02.   2008   bola doručená Vaša výzva na vyjadrenie sa k prijatej sťažnosti, ktorou sťažovateľ P. G., bytom M.,   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov v konaní vedenom na tunajšom súde pod spisovou značkou 13 C/279/2000. Po oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný   súd   rozhodol   podľa   vlastného   uváženia   v časti   namietaného   porušenia   práva sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   ako   aj   pri   priznaní   finančného zadosťučinenia.

V prejednávanej veci, aj keď nejde o právne zložitú vec, súd konal s odporcom, ktorý bol   zrušený   podľa   §   68   ods.   2,   3   Obchodného   zákonníka   uznesením   Krajského   súdu v Bratislave spisová značka 2 K/72/1998 zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka. Odporca nebol vymazaný z obchodného registra. Nariadené pojednávania   boli   zmarené   zo   strany   odporcu,   ktorý   si   predvolania   nepreberal   a na pojednávania nechodil.

Úkony súdu boli primerané na veľkosť súdnych oddelení, pričom v priebehu konania sa   prejavilo   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu   a vec   bola   pridelená   na   konanie niekoľkým   sudcom.   V súčasnosti   je   vec   pridelená   JUDr.   F.,   ktorá   prevzala   oddelenie po JUDr. V., ktorá nastúpila na materskú dovolenku.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   v stanovisku   zo 7.   mája   2008,   ktorým   reagovala na vyjadrenie predsedníčky okresného súdu z 25. apríla 2008, uviedla: „... vo vyjadrení predsedníčky   Okresného   súdu   Bratislava   II   zo   dňa   25.   4.   2008   sme   nezistili   sporné skutočnosti, ku ktorým by bolo potrebné sa vyjadriť.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého   každý má právo   na to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v primeranej lehote prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom. Ústavný   súd si pri výklade   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   osvojil   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného   súdu   (3). V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný   súd   v rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a jeho   význam pre sťažovateľa   (I. ÚS 19/00,   II. ÚS 32/02,   IV. ÚS 187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na   určenie   neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru.   Ústavný   súd z predloženého   spisu   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   poukazovali   na   skutkovú náročnosť   tejto   veci.   Po   právnej   stránke   ide   o vec,   ktorá   patrí   k štandardnej   agende všeobecných súdov a nevykazuje známky zložitosti.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu vedeného pod sp. zn. 13 C 279/2000 zistil, že sťažovateľ prispel k určitému predĺženiu konania neúčasťou na pojednávaniach 14. mája 2002 a 27. marca 2008 (neospravedlnená neúčasť), ako aj na pojednávaniach 11. apríla 2002 a 14. marca 2006 (ospravedlnená neúčasť). K predĺženiu konania z dôvodov na jeho strane došlo aj   oneskoreným   reagovaním   na   prípis   okresného   súdu   z   9.   decembra   2004   (urgencia vypravená 27. januára 2005, odpoveď právnej zástupkyne sťažovateľa doručená okresnému súdu 11. apríla 2005) a prípis zo 4. apríla 2006 (urgencia vypravená 22. júna 2006, odpoveď právnej   zástupkyne   sťažovateľa   doručená   okresnému   súdu   22.   júna   2006).   Tieto skutočnosti, ktoré spôsobili predĺženie konania, nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu (III. ÚS 97/05, IV. ÚS 142/07).

Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 13 C 279/2000 ústavný súd   zistil,   že okresnému   súdu   bol   12.   apríla 2000   doručený   návrh   sťažovateľa na vyslovenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru s prílohami. Okresný súd   po   vykonaní   prvotných   úkonov   (pokyn   zo   14.   júla   2000   na   doručenie   návrhu sťažovateľa   odporkyni   na   vyjadrenie,   urgencia   16.   októbra   2000)   nariadil   termíny pojednávaní na 27. február 2001, 22. marec 2001 a 3. máj 2001. Na pojednávaní 3. mája 2001 bola sťažovateľovi uložená povinnosť predložiť relevantné listiny v určenej lehote, pričom požadované listiny boli okresnému súdu doručené 10. mája 2001. Následne bol okresný súd nečinný do 20. februára 2002, keď nariadil termín pojednávania na 11. apríl 2002.

Na pojednávaní 11. apríla 2002 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie vo veci a pojednávanie bolo uznesením odročené na 14. máj 2002. Predmetné pojednávanie bolo uznesením odročené z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti účastníkov konania, pričom odporkyni bola uznesením č. k. 13 C 279/00-38 uložená poriadková pokuta. Okresný súd vydal   súčasne   pokyn   na   vypravenie   prípisu   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (odpoveď na uvedený   prípis   bola   okresnému   súdu   doručená   3.   júna   2002).   V ďalšom   období   bol okresný súd opätovne nečinný do 9. decembra 2004, keď vydal pokyn na doručenie prípisu sťažovateľovi   (27.   januára   2005   bola   okresným   súdom   vypravená   urgencia).   Odpoveď právnej zástupkyne sťažovateľa na uvedený prípis bola okresnému súdu doručená 11. apríla 2005.   Okresný   súd   vydal   19.   augusta   2005   pokyn   na   doručenie   prípisu   odporkyni týkajúceho   sa   vyžiadania   relevantných   písomností   (urgencia   vypravená   14.   septembra 2005), pričom 6. decembra 2005 nariadil termín pojednávania na 14. marec 2006.

Pojednávanie   14.   marca   2006   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   z dôvodu neprítomnosti   sťažovateľa   a jeho   právnej   zástupkyne   s tým,   že   sťažovateľ   bol   vyzvaný na predloženie písomností súvisiacich s predmetom konania. Po predložení požadovaných písomností   (22.   júna   2006)   nariadil   okresný   súd   6.   júla   2006   termín   pojednávania na 2. november   2006.   Na   predmetnom   pojednávaní   okresný   súd   vykonal   dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na neurčito za účelom vypravenia prípisu právnej zástupkyni sťažovateľa (prípis vypravený 6. novembra 2006, odpoveď na prípis doručená okresnému súdu 30. novembra 2006).

Okresný   súd   nariadil   11. decembra 2006   termín   pojednávania   na   13. marec 2007 a vydal pokyn na doručenie prípisu právnej zástupkyni sťažovateľa. Termín pojednávania nariadeného na 13. marec 2007 bol 30. januára 2007 okresným súdom zrušený z dôvodu práceneschopnosti   zákonnej   sudkyne.   V ďalšom   období   bol   okresný   súd   nečinný do 2. novembra 2007, keď nariadil termín pojednávania na 17. január 2008, pričom uvedené pojednávanie bolo uznesením odročené na 27. marec 2007 z dôvodu neprítomnosti právnej zástupkyne sťažovateľa, ktorý však trval na jej prítomnosti na pojednávaní.

Pojednávanie   27.   marca   2008   bolo   uznesením   odročené   na   neurčito   z dôvodu neospravedlnenej neprítomnosti účastníkov konania s tým, že okresný súd prípisom vyzval sťažovateľa,   aby   v určenej   lehote   oznámil,   či   trvá   na   podanom   návrhu   (vzhľadom na neúčasť   na   pojednávaní,   ako   aj   podanie   návrhu   na   výmaz   odporkyne   z obchodného registra).   Zároveň   okresný   súd   vydal   27.   marca   2008   pokyn   na   vypravenie   prípisu Okresnému súdu Bratislava I, pričom   odpoveď na uvedený prípis bola okresnému súdu doručená   4.   apríla   2008.   Okresný   súd   nariadil   15.   apríla   2008   termín   pojednávania na 29. máj 2008. Na pojednávaní 29. mája 2008 okresný súd uznesením pripustil zmenu petitu návrhu sťažovateľa, vykonal dokazovanie a pojednávanie bolo uznesením odročené na 18. september 2008.

Vzhľadom   na   zistené   obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   (od   10.   mája   2001 do 20. februára   2002,   od   3.   júna   2002   do   9.   decembra   2004   a od   30.   januára   2007 do 2. novembra 2007) ústavný súd dospel k záveru, že v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn. 13 C 279/2000 došlo jeho postupom k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   predmetné   konanie   nebolo   dosiaľ   právoplatne skončené,   ako   aj   požiadavku   sťažovateľa   uvedenú   v petite   jeho   sťažnosti,   ústavný   súd prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   13   C   279/2000   konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Keďže ústavný súd rozhodol, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk poukazujúc najmä na dlhotrvajúcu právnu neistotu, dôležitosť predmetu konania a nečinnosť okresného súdu.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných ESĽP, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc predovšetkým   charakter neefektívnej   činnosti   okresného súdu,   ktorá viedla   k zbytočným   prieťahom   v   konaní,   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania a povahu   prerokovávanej   veci,   ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania,   ústavný súd dospel   k záveru,   že   v danom   prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia pre sťažovateľa v sume 70 000 Sk primerané konkrétnym okolnostiam prípadu (§ 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. V. Č. Ústavný súd úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) vykonané v roku 2008, a to v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to v sume dvakrát 3 176 Sk (§ 11 ods.   2   vyhlášky)   a dvakrát   190 Sk   režijný   paušál   (§ 16 ods. 3 vyhlášky).   Úhrada   bola priznaná   v   sume   6 732 Sk.   Priznanú   úhradu   trov   právneho   zastúpenia   je okresný   súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008