znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 117/04-27

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   júna   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť M. Š., bytom B., zastúpenej advokátkou JUDr.   L. D.,B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 180/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 180/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C   180/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   Š.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Š. trovy konania vo výške 9   332   Sk   (slovom   deväťtisíctristotridsaťdva   slovenských   korún)   do jedného   mesiaca   od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. L. D., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   12.   marca 2004 doručená sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 180/96.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 117/04–11 zo 16. apríla 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 16. júna 2004 okrem iného uviedla:

„Konanie je vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 180/96 na základe   návrhu   navrhovateľky   doručeného   navrhovateľkou   tunajšiemu   súdu   dňa

25. 9. 1996.   Úpravou   konajúcej   sudkyne   zo   dňa   24.   6.   1997   bol   návrh   na   začatie konania   doručený   odporcovi   na   vyjadrenie.   Odporca   v 1.   rade   doručil   súdu   dňa

18. 8. 1997 vyjadrenie k návrhu a odporca v 2. rade dňa 9. 10. 1997. Sudkyňa úpravou z 13. 5. 1998 doručila vyjadrenie odporcov navrhovateľke a obrátila sa na Obvodné riaditeľstvo   PZ   SR   so   žiadosťou   o zapožičanie   spisu.   Vo   veci   bol   stanovený   termín pojednávania   na   deň   27.   10.   1998.   Odporcovia   cestou   svojho   právneho   zástupcu požiadali o odročenie pojednávania. Z dôvodu neprítomnosti odporcov bol stanovený nový termín na deň 18. 12. 1998. Právny zástupca odporcu v 2. rade požiadal opätovne o odročenie termínu pojednávania. Z dôvodu neprítomnosti odporkyne v 2. rade bolo pojednávanie   odročené   na   deň   5.   3.   1999.   Pojednávanie   bolo   opakovane   odročené z dôvodu   neprítomnosti   odporkyne   v 2.   rade   na   deň   7.   5.   1999.   Uznesením   č.   k. 15 C 180/96–38   zo   dňa   7.   5.   1999   súd   konanie   prerušil   do   doby   právoplatného ukončenia   trestného   konania   vo   veci   vyšetrovania,   ktoré   vedie   Okresný   úrad vyšetrovania PZ Bratislava I pod Č. V. S.: OÚV–90/30-1998. Listom zo dňa 19. 3. 2001 bol požiadaný OÚ vyšetrovania PZ Ba I o oznámenie, či došlo k ukončeniu vyšetrovania vo veci Č. V. S.: OÚV–90/30-1998. Výzva súdu bola opakovane realizovaná 24. 7. 2001 a 8. 3. 2002. OÚ vyšetrovania PZ dňa 11. 4. 2002 oznámil súdu, že vyšetrovací spis Č. V. S.:OÚV–90/30-1998 bol dňa 23. 10. 2001 odstúpený na vyšetrovanie OÚV PZ Trnava. OÚ vyšetrovania PZ v Trnave dňa 23. 4. 2002 oznámil súdu, že vec Č. V. S. : OÚV–90/30-1998 nie je právoplatne skončená. Listom zo dňa 25. 9. 2003 sudkyňa opäť žiadala o zapožičanie spisového materiálu OÚ vyšetrovania PZ. Listom doručeným súdu dňa 3. 12. 2003 žiadala navrhovateľka o pokračovanie v konaní. Sudkyňa sa listom zo dňa 16. 2. 2004 obrátila na Okresný úrad justičnej polície v Trnave. Prípis bol urgovaný na základe úpravy konajúcej sudkyne z 31. 5. 2004. K dnešnému dňu civilná kancelária pokyn sudkyne nerealizovala. Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 180/96 nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní zo strany   konajúcej   sudkyne.   Stanovené   termíny   pojednávania   boli   odročené   z dôvodu opakovanej neprítomnosti odporcov. (....).

Subjektívne zavinenie konajúcej sudkyne zistené nebolo. V oddelení 15 C v súlade s Občianskym   súdnym   poriadkom   sa   vybavuje   vysoký   počet   pridelených   vecí   popri priebežnom mesačnom nápade nových vecí (cca 600 vecí). (...)

Zdĺhavosť predmetného konania (zväčšujúce sa časové rozdiely medzi jednotlivými úkonmi   sudkyne)   spôsobila   taktiež   neúmerná   zaťaženosť   sudkyne   vzniknutá   z dôvodu pretrvávajúceho   nedostatočného   personálneho   obsadenia   Okresného   súdu Bratislava I sudcami, vzniknutého po odchode sudkýň na materskú dovolenku, do dôchodku, na Krajský súd v Bratislave ako i neúmerne vysoký nápad vecí na občianskoprávnom úseku. V prípade,   že   ÚS   SR   dospeje   k záveru,   že   bolo   porušené   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhujeme, aby ÚS SR nepriznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie z dôvodu, že konanie je prerušené.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 180/96 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   vedenom   pod sp. zn. 15 C 180/96   došlo   k zbytočným   prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 15 C 180/96 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   konanie   vedené   pred   okresným súdom   (o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   a   vypratanie   bytu)   tvorí   bežnú   súčasť rozhodovacej činnosti súdov. Nároky sťažovateľky vychádzali z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované a na tento spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. V danom prípade okresný súd   vo   svojom   vyjadrení   nenamietal   skutkovú   a právnu   zložitosť   danej   veci.   Do   dňa predloženia spisu ústavnému súdu vo veci nevykonal žiadny dôkazný prostriedok, všetky štyri   nariadené   pojednávania   odročil   hneď   po   zistení   prítomnosti,   resp.   neprítomnosti predvolaných účastníkov a ich právnych zástupcov, teda k hodnoteniu skutkovej a právnej zložitosti vôbec nepristúpil. Ústavný súd konštatuje, že skutkovú a právnu zložitosť veci dosiaľ nie je možné ani reálne hodnotiť, z čoho vyplýva, že prípadná skutková a právna zložitosť nemohla mať vplyv na celkovú doterajšiu dĺžku tohto konania.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mohla   byť   osobitne   zohľadnená   na   jej   ťarchu. Sťažovateľka bola počas konania aktívna a súčinnostná, zúčastnila sa všetkých nariadených pojednávaní,   v priebehu   konania   žiadala   okresný   súd   o   určenie   termínu   pojednávania a podala aj sťažnosť na zbytočné prieťahy.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 180/96. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný   súd   prihliadal   na   ustanovenie   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pokiaľ ide o hodnotenie postupu okresného súdu, ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu od podania žaloby nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu v § 100 ods. 1 OSP, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zbytočné   prieťahy   sa   začali   vyskytovať   v činnosti   okresného   súdu   už   v období od 25. septembra 1996, keď mu bola doručená žaloba sťažovateľky, do 24. júna 1997, keď vyzval žalovaného v prvom rade, aby sa vyjadril k žalobe ( 9 mesiacov), a tiež v období od 9.   októbra   1997,   keď   žalovaná v druhom   rade doručila   okresnému   súdu   vyjadrenie,   do 8. septembra   1998,   keď   určil   termín   pojednávania   na   27.   október   1998   (11   mesiacov). Ústavný súd poukazuje aj na nesústredenú činnosť okresného súdu, ktorý taký jednoduchý úkon, akým je doručenie   žaloby žalovaným, vykonal nielen   oneskorene,   ale výzvy   pre žalovaných   nevypracoval   súčasne   (jedna   výzva   bola   vykonaná   24.   júna   1997   a druhá 9. októbra 1997). V tomto období okresný súd vo veci urobil iba jeden úkon 13. mája 1998, ktorým vyzval žalovaných, aby sa vzájomne vyjadrili k ich vyjadreniam. Okresný súd do dňa odoslania spisu ústavnému súdu nerozhodol ani o návrhu na pokračovanie v konaní, ktorý podala právna zástupkyňa sťažovateľky 3. decembra 2003.

Postup   okresného   súdu   bol   neefektívny   a nesústredený   aj   v tom,   že   hoci do prerušenia konania (7. mája 1999) nariadil štyri pojednávania, na týchto pojednávaniach nevykonal   žiadne   dokazovanie,   nevypočul   prítomných   účastníkov   a ich   právnych zástupcov. Jeho činnosť počas celého konania (aj po prerušení konania) sa orientovala len na zisťovanie   stavu   vyšetrovania   v trestnej   veci   a   zaslanie   vyšetrovacieho   spisu,   a to i napriek   tomu,   že   Okresný   úrad   vyšetrovania   Policajného   zboru   v Trnave   mu   už 23. apríla 2002 oznámil, že sťažovateľka v trestnom konaní vystupuje ako svedok.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   čo   sa   týka   otázky   prerušenia   konania,   je   potrebné vychádzať   z   toho,   že   okresný   súd   vykonal   voľbu   medzi   viacerými   do   úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi a ústavný súd ju ani nemieni spochybniť, pretože jednak ide o procesný postup, ktorý je zákonom dovolený (§ 109 ods. 2 OSP), a jednak ho treba posudzovať podľa situácie, ktorá existovala v čase, keď sa realizoval, a k posúdeniu ktorej   majú   v zásade   lepšie   predpoklady   všeobecné   súdy   než   ústavný   súd,   odhliadnuc od princípu subsidiarity, ktorým sa riadi jeho vzťah k všeobecným súdom a ktorému viac zodpovedá, aby ústavný súd,   pokiaľ to nie je nevyhnutné, sám neposudzoval vhodnosť alebo účelnosť zvoleného procesného postupu. To však ešte neznamená, že táto voľnosť je bez obmedzenia a ústavným súdom nekontrolovateľná. Aj ustanovenie § 109 ods. 2 písm. c) OSP, tak ako nakoniec každé zákonné ustanovenie, sa totiž musí vykladať a uplatňovať v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Keďže zo žiadneho ustanovenia ústavy nemožno vyvodiť,   že   prerušením   konania   jeho   účastník   stráca   právo   na   to,   aby   sa   jeho   vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, všeobecný súd sa musí pri uplatňovaní   procesného   postupu   o prerušení   konania   riadiť   i požiadavkou,   ktorá   je zakotvená   v tomto   článku   ústavy   a ktorá   ukladá   povinnosť   prijať   príslušné   opatrenia umožňujúce   prerokovanie   napadnutej   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   a   tým   vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote, čím sa okresný súd v predmetnej veci neriadil.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   veľkom   počte   nevybavených   vecí, nedostatočnom personálnom obsadení a zaťaženosti sudcov okresného súdu v tomto smere neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní (III. ÚS   17/02).   Námietka   pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   vecí   a   v   tejto   súvislosti enormného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť   súdu   za rozhodnutie   vo   veci   občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov   okresného   súdu,   ktorý   k vykonávaniu   dokazovania   dosiaľ   vôbec   nepristúpil, ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že v konaní   vedenom   na okresnom   súde   pod sp. zn. 15 C 180/96 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 180/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk. Žiadosť odôvodnila tým, že   súdne konanie je po ôsmich rokoch stále na súde prvého stupňa bez rozhodnutia vo veci samej a ona „sa stala obeťou   podvodu,   čo   má   za   následok,   že   sa   nachádza   v zložitej   sociálno–ekonomickej situácii. Už vyše desať rokov nemôže užívať svoj byt, ktorý nadobudla legálnym spôsobom na   základe   zmluvy   o prevode   užívacieho   práva,   a je   odkázaná   na   pomoc   príbuzných a známych“.

V dôsledku   zistených   skutočností   preto   ústavný   súd   považoval   za   potrebné rozhodnúť   i   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá   sťažovateľke   vznikla,   a   to   priznaním primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   jeho   priznaní   ústavný   súd   vychádzal   z tej skutočnosti, že sťažovateľka si uplatnila nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   v spore,   ktorého   doterajšie   trvanie   nemožno   ničím   ospravedlniť. Podľa   ústavného   súdu   nemožno   spravodlivo   žiadať   od   sťažovateľky,   aby   čakala   na výsledok súdneho sporu takmer 8 rokov, ako ani akceptovať, aby po uplynutí tohto obdobia bol zistený taký stav konania, ako je tomu v prípade sťažovateľky. Vychádzajúc z princípov spravodlivosti, z potreby   zavŕšenia   ochrany   základných   práv,   ako   aj   z   hodnotenia „správania sťažovateľky“ v predmetnom konaní ústavný súd dospel k záveru, že primerané finančné   zadosťučinenie   pre   sťažovateľku   vo výške   50   000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je okresný súd povinný uhradiť v súlade s výrokom tohto nálezu, je za   porušenie   jej základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   dostatočnou   náhradou nemajetkovej   ujmy.   Ústavný   súd   vzhľadom   na   jeho   konštatovanie   k otázke   prerušenia konania neprihliadol na vyjadrenie okresného súdu, aby z tohto dôvodu sťažovateľke nebolo priznané primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v dôsledku   právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. L. D.

Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 9 332 Sk (slovom deväťtisíctristotridsaťdva slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý v hodnote 4 530 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk), podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods.   1   písm.   a)   a c)   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2004