znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 116/2014-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpenej advokátom JUDr. Tiborom Sanákom, Námestie SNP 2, Trnava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Cdo 33/2012   a jeho   uznesením z 25. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 33/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo   sťažnosti   a z priložených   listín   vyplýva,   že   sťažovateľka   si   ako   žalobkyňa v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnila nárok na zaplatenie sumy 27 882,89 € voči bývalému manželovi, ktorého právny základ odvodzovala od listiny označenej ako „Zmluva o právnej   pomoci“ podpísanej   účastníkmi   konania   8.   augusta   2006,   ktorá   podľa sťažovateľky   predstavovala   dohodu   bývalých   manželov   o vyporiadaní   bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej aj „BSM“).

Podstatou   sporu   pred   všeobecnými   súdmi   bola   otázka,   či   listina   označená   ako „Zmluva o právnej pomoci“ podpísaná sťažovateľkou a jej bývalým manželom predstavuje právne   perfektnú   zmluvu   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov   a či z takejto   zmluvy   vznikli   nároky,   ktoré   si   sťažovateľka   uplatňovala   proti   bývalému manželovi.

Okresný súd   Galanta (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 15 C 140/2009 z 23. marca 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu sťažovateľky zamietol. Okresný súd dospel k záveru, že žalovaný (bývalý manžel sťažovateľky) nemal vôľu pri rokovaní,   ktoré   sa   uskutočnilo 8.   augusta   2006, podpísať   dohodu   o   vyporiadaní   BSM, keďže odmietol podpísať následne vypracovanú dohodu o vyporiadaní BSM. Podľa názoru okresného   súdu   na   rokovaní   účastníkov   konania 8.   augusta   2006, ktorého   obsah   je zachytený v listine označenej ako „Zmluva o právnej pomoci“, nedošlo k uzavretiu dohody o vyporiadaní   BSM,   pretože   by   bolo   nelogické,   aby   sa   následne   vypracovávalo   ešte aj ďalšie písomné znenie tejto dohody, ktoré by mali podpísať obaja účastníci. Podľa názoru okresného   súdu   išlo   v prípade   predmetnej   zmluvy   iba   o dokument,   ktorý   zaznamenával «priebeh rokovania ohľadne jednotlivých náležitostí dohody o vyporiadaní BSM účastníkov a mal byť podkladom pre písomné spracovanie dohodnutých okolností. K čomu skutočne dňa 16. 8. 2006 došlo. Z uvedeného je preto zrejmé, že ani jeden z účastníkov, minimálne však   odporca,   neopatroval   listinu   označenú   ako   „Zmluva   o právnej   pomoci“   svojím podpisom   s vedomím   a vôľou   uzavrieť   dohodu   o vyporiadaní   BSM.». Proti   rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 23 Co 131/2010 z 24. januára 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny a v plnom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi rozsudku okresného súdu, pretože prvostupňový súd podľa neho náležite posúdil, čo bolo obsahom úkonu z 8. augusta 2006, vyhodnotil správne jeho obsah aj záver o tom, že právny úkon označený ako „Zmluva o právnej pomoci“ nemôže byť dohodou o vyporiadaní BSM. Právny záver prvostupňového súdu je podľa názoru odvolacieho súdu správny aj preto, lebo zmluva o právnej pomoci nemôže   byť   dohodou   o vyporiadaní   BSM,   a to   z toho   dôvodu,   že   neobsahuje   také náležitosti, aké má takáto dohoda obsahovať v zmysle § 149 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie,   ktoré   odôvodnila nedostatočne zisteným skutkovým stavom a nesprávnym právnym posúdením veci, čo malo viesť k tomu, že spomínaná dohoda z 8. augusta 2006 bola krajským súdom (a predtým okresným súdom) nesprávne vyhodnotená, keďže táto dohoda podľa sťažovateľky spĺňa podmienky na to, aby bola posudzovaná ako dohoda o vyporiadaní BSM.

Napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo dovolanie sťažovateľky, ktoré podala proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu, odmietnuté ako neprípustné. Najvyšší súd nepovažoval   sťažovateľkou   namietaný   nesprávne   zistený   skutkový   stav,   nedostatočné vykonanie dokazovania a ani nesprávne vyhodnotenie výsledkov dokazovania súdmi prvého a druhého stupňa za takú vadu konania, ktorá by zakladala prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Najvyšší súd zároveň potvrdil,   že ani prípadná iná vada konania podľa   § 241 ods. 2 písm. b) OSP nezakladá prípustnosť dovolania, iba môže odôvodniť dovolanie, ktoré je procesne prípustné. Najvyšší súd preto neskúmal rozsudok krajského súdu z vecnej stránky ani neposudzoval, či listina z 8.   augusta   2006   označená ako „Zmluva   o právnej pomoci“ je dohodou   o vyporiadaní BSM.

S týmto záverom najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí, tvrdiac, že daný výklad „umožňuje súdom prvého a druhého stupňa produkovať rozsudky, ktoré by boli nesprávne a nezákonné, a ktoré by sa nedali zmeniť, opraviť pre neprípustnosť (dovolania, pozn.)“. Názor sťažovateľky má podporovať judikatúra ústavného súdu (nález sp. zn. I. ÚS 226/03 z 12. mája 2005) a najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 4 Co 171/2005 z 27. apríla 2006), podľa   ktorej   nedostatok   riadneho   a vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia, existencia   extrémneho   nesúladu   medzi   právnymi   závermi   súdu   a jeho   skutkovými zisteniami, ako aj vnútorná protirečivosť jednotlivých častí odôvodnenia má za následok porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie. Sťažovateľka   na   podporu   svojej   argumentácie   uviedla   skutkové   tvrdenia   týkajúce   sa rokovania uskutočneného 8. augusta 2006, na ktorom bola spísaná listina označená ako „Zmluva   o právnej   pomoci“,   pričom poukázala   aj   na   správanie   účastníkov   konania po tomto   rokovaní,   ktoré   podľa   jej názoru   potvrdzuje,   že predmetná listina je dohodou o vyporiadaní BSM.

Z uvedených   dôvodov   podala   sťažovateľka   proti   napadnutému   uzneseniu najvyššieho súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd prijal nález, ktorým vysloví, že ním bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.   Zároveň   sa   domáha, aby ústavný súd   napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľky uviesť nasledovné:

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi   trestné   oznámenie   a   zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto   súvislosti   (aj   keď   sa   zo   subjektívneho   hľadiska   necítil   byť   predpojatý)   listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal,   aby   zabezpečila   postup   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie   z   prerokúvania   a   rozhodovania   veci   sťažovateľky,   na   rozhodnutie   senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľky   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v   období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu   oznámili,   že   okrem   iných   aj   vo   veci   sťažovateľky,   sú   členmi   senátu IV. ÚS ako sudcovia   spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť v uvedených   veciach   predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu,   keďže   obsah   vyjadrení JUDr. Štefana   Harabina   nijakým   spôsobom   neovplyvnil   ich   spôsobilosť   rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr.   Štefana   Harabina   (predsedu   najvyššieho   súdu)   proti   ich   osobe,   ako   aj (ii) JUDr. Štefanom   Harabinom   počas   tlačovej   besedy   uskutočnenej   20.   augusta   2013 prezentované hrubé urážky a podozrenia z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na   tlačovej   besede   v   televízii   TA3   konanej   23.   augusta   2013,   a   tiež   (iii)   opakované vyhlásenia JUDr. Štefana Harabina o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého   senátu   ústavného   súdu   IV. ÚS vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   IV. ÚS 459/2012 predložili   vec   predsedníčke   ústavného   súdu   na zabezpečenie   postupu   podľa   § 28   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením   č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu   IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto oznámeniach sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike (princíp   subsidiarity)   vyplýva,   že ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne posúdenie veci všeobecným súdom môže byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).   O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľky   namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný súd musel posúdiť, či napadnutým uznesením najvyššieho súdu založeným na právnom závere, podľa ktorého prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého   rozsudku,   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   alebo   nesprávne   právne posúdenie veci namietané sťažovateľkou nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f) OSP, ale v okolnostiach   daného   prípadu   ide   len   o   tzv.   inú   vadu   konania   podľa   § 241   ods. 2 písm. b) OSP, mohlo dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv, čo by odôvodňovalo prijatie jej sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa v prvom rade stotožňuje s námietkou sťažovateľky, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu môže predstavovať porušenie základného práva poľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej   činnosti   uviedol,   že   vada   konania   podľa   § 237   písm.   f)   OSP   znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 261/06). Ústava však neupravuje,   aké   dôsledky   majú   prípady   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu a jednotlivé   procesné   nesprávnosti,   ku   ktorým   dochádza   v konaní   pred   súdmi,   ani neustanovuje   predpoklady   ich   možnej   nápravy   v opravnom   konaní (II. ÚS 148/09 IV. ÚS 481/2011).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanému   výkladu   podmienok prípustnosti   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP   zotrváva   na   svojej   stabilizovanej judikatúre, v zmysle ktorej právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého nesprávne právne posúdenie   veci, nedostatočne   zistený   skutkový   stav   a   ani nedostatočné   odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, nie je v rozpore so zmyslom a účelom predmetnej právnej normy, ak samotné rozhodnutie najvyššieho   súdu   o odmietnutí   dovolania   spĺňa   ústavne   nároky   na   presvedčivosť   jeho odôvodnenia (I. ÚS 35/2013, II. ÚS 580/2012, III. ÚS 551/2012, IV. ÚS 208/2012). Právny názor   vyslovený   v rozhodnutí   ústavného   súdu   sp.   zn.   I. ÚS 226/03,   na ktorý   poukazuje sťažovateľka,   nie   je   súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu,   a pokiaľ   ide podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, ústavný súd sa pridržiava už uvedeného ustáleného názoru, ktorý považuje aj za ústavne akceptovateľný.

Najvyššiemu   súdu   sa   tak   umožňuje   uprednostniť   ústavný   princíp   právnej   istoty viažucej sa na právoplatné rozhodnutie pred opätovným preskúmaním skutkových zistení a právnych záverov, na ktorých toto rozhodnutie spočíva. Ani okolnosti danej veci, v ktorej sťažovateľka svoje dovolanie odôvodňovala nedostatkami pri zisťovaní skutkového stavu [rovnako aj nesprávnym právnym posúdením veci (právne posúdenie listiny z 8. augusta 2006), pričom najvyšší súd sa týmto námietkam v odôvodnení svojho uznesenia venoval a vysporiadal sa s nimi], neodôvodňujú potrebu odchýliť sa od tejto ustálenej rozhodovacej činnosti.

V súvislosti so sťažovateľkou deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné, preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľky z dôvodu jeho neprípustnosti, je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v danom prípade nič neindikuje,   že   by   napadnutým   uznesením   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že vzhľadom na viazanosť petitom sťažnosti mohol preskúmať iba to, v akom rozsahu mal najvyšší súd napadnutým uznesením porušiť   tie   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   namieta,   a   preto   sa   nemohol   vecne zaoberať   námietkami   sťažovateľky,   ktoré   smerovali   proti   nedostatočne   zistenému skutkovému stavu alebo nesprávnym právnym názorom krajského súdu (napríklad to, či krajský súd ústavne konformným spôsobom odôvodnil právne posúdenie otázky existencie zmluvy o vyporiadaní BSM).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite jej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014