znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 116/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   v spojitosti   s čl. 142   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S/25/2012-112 z 23. augusta 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S. s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. novembra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a „základného práva   na   verejné vyhlásenie uznesenia“ v zmysle čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S/25/2012-112 z 23. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   a z   priložených   príloh   vyplýva,   že   Daňový   úrad   Prešov   (ďalej   len „daňový úrad“, v citáciách aj „odporca“) začal upovedomením o začatí daňovej kontroly oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2011 pod č. 735/320/21352/2011/Plu   z 26.   júla   2011   (ďalej   len   „upovedomenie   o   začatí   daňovej kontroly“) podľa § 15 ods. 14 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o správe   daní   a poplatkov“)   dňa   3.   augusta   2011   daňovú kontrolu   u   sťažovateľky.   Podľa   vymedzenia   predmetu   daňovej   kontroly   v uvedenom oznámení mala daňová kontrola za cieľ zistiť oprávnenosť nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie máj 2011 v súlade s § 79 ods. 4 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Daňový úrad   rozhodnutím   č. 735/320/26535/2011/Plu   zo   14.   septembra   2011   prerušil   kontrolu na zistenie   oprávnenosti   nároku   na   vrátenie   nadmerného   odpočtu   (ďalej   aj „rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly“ alebo „rozhodnutie o prerušení konania“), a to z dôvodu, že podal medzinárodné dožiadania podľa čl. 5 nariadenia Rady č. 1798/2003/ES zo 7. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti nepriameho zdaňovania (DPH) a o zrušení nariadenia č. 218/1992/EHS [Úradný vestník Európskych spoločenstiev, L 264, 15/10/2003, strany 1-11 (ďalej aj „nariadenie o spolupráci“)]. Rozhodnutie o prerušení konania bolo sťažovateľke   doručené   19.   septembra   2011.   Medzinárodnými   dožiadaniami   odporca preveroval   odberateľov   sťažovateľky,   a   to   obchodné   spoločnosti   G.   a B.   S uvedenými obchodnými   spoločnosťami   sťažovateľka   uskutočnila   v   zdaňovacom   období   máj   2011 zdaniteľné obchody, ktoré sú podľa § 43 zákona o DPH oslobodené od dane. Podľa tvrdení sťažovateľky   ale so   žiadnou   z   uvedených   spoločností   v   zdaňovacom   období   máj   2011 neuskutočnila zdaniteľné obchody, z ktorých by si uplatňovala nárok na odpočet dane.

Žalobou z 12. júna 2012 sa sťažovateľka domáhala, aby krajský súd určil daňovému úradu povinnosť konať a vydať rozhodnutie v konaní začatom upovedomením o začatí daňovej kontroly, a to v lehote 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia krajského súdu, a aby jej priznal úhradu trov konania. Ku dňu podania žaloby daňový úrad už mal podľa sťažovateľky   k   dispozícii   odpoveď   na   podané   medzinárodné   dožiadania.   Sťažovateľka ďalej tvrdí, že pri nahliadnutí do spisu daňového úradu týkajúceho sa daňovej kontroly zistila, že všetky zdaniteľné obchody, na základe ktorých si v daňovom priznaní uplatnila nárok na odpočet dane, boli obchodnými partnermi potvrdené ako uskutočnené a doložené aj vystavenými faktúrami. Z toho mala sťažovateľka za preukázané, že všetky zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane, boli uskutočnené. Ku dňu podania žaloby nebol   podľa   jej   tvrdení   zo   strany   daňového   úradu   spochybnený   žiadny   sťažovateľkou predložený   dôkaz   a nebola   ani   preukázaná   pochybnosť   o   vierohodnosti,   úplnosti a správnosti   účtovnej   evidencie,   záznamov a   dôkazov   sťažovateľky.   Daňový   úrad   ani nevyzval   sťažovateľku   na   objasnenie   akýchkoľvek   nezrovnalostí,   ktoré   by   mal   pri zhodnotení   dôkazov   objasniť.   V   tejto   súvislosti   sťažovateľka   namietala,   že   lehota   šesť mesiacov   na   vykonanie   daňovej   kontroly   je   lehotou   zákonnou   a   je   pre   daňový   úrad „záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly“. Ak táto lehota nie je predĺžená nadriadeným orgánom, je podľa sťažovateľky lehotou maximálnou, v ktorej daňový úrad musí daňovú kontrolu skončiť. Šesť mesiacov odo dňa začatia daňovej kontroly uplynulo 3. marca 2012 a ku dňu podania žaloby nebolo sťažovateľke od daňového úradu doručené oznámenie, že nemôže skončiť daňovú kontrolu do šiestich mesiacov alebo že by bol požiadal o predĺženie lehoty na vykonanie daňovej kontroly.

Krajský súd napadnutým uznesením žalobu sťažovateľky zamietol, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol:

„Ako vyplýva z vyššie uvedených informácií z administratívneho spisu odporca začal dňa 03. 08. 2011 daňovú kontrolu u navrhovateľa riadnym Upovedomením o začatí daňovej kontroly dňa 26. 07. 2011 v súlade s § 15 ods. 14 zákona č. 511/1992 Zb. Od tohto dňa začal   vykonávať   potrebné   úkony   –   získavanie   potrebných   dokladov,   listín   a   informácií týkajúcich sa oprávnenosti nároku navrhovateľa na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   máj   2011   deklarovaný   navrhovateľom   v daňovom priznaní. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou sa zisťuje alebo preveruje nielen základ dane, ale aj iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Nie je preto opodstatnená námietka navrhovateľa, že odporca môže kontrolovať iba zdaniteľné obchody, z ktorých si uplatňuje odpočet dane a kontrola ostatných zdaniteľných plnení je nad zákonný rámec.

V zmysle § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 511/1992 Zb., dokazovanie vykonáva správca dane,   ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá,   aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú   získané   v   rozpore   so   všeobecnými   právnymi   predpismi.   Ide   najmä   o   rôzne   podania daňových   subjektov   (priznania,   hlásenia,   odpovede   na   výzvy   správcu   dane   a   pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

V rámci dokazovania v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal odporca o medzinárodnú výmenu informácií žiadaný orgán v Maďarskej republike. Za týmto účelom prerušil   rozhodnutím   zo   dňa   14. 09. 2011   daňovú   kontrolu   podľa   § 25a   ods. 1   zákona č. 513/1992   Zb.   do   doby   zistenia   skutočnosti   rozhodujúcej   pre   vydanie   rozhodnutia a obdržania medzinárodnej informácie.

Z ustanovenia § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že ak je konanie   prerušené,   lehoty   podľa   tohto   zákona   neplynú.   Týka   sa   to   v   danom   prípade všetkých lehôt určených zákonom č. 511/1992 Zb., teda aj zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 15 ods. 17 zákona.

Z   odpovedí   na   základe   medzinárodných   dožiadaných   informácií   doručených odporcovi   vyplynulo,   že   v   prípade   spoločnosti   Z.   je   táto   informácia   iba   čiastočná a dožiadaný orgán poskytne ďalšie informácie po preverení dokladov daňového subjektu, ktoré mu zatiaľ neboli doručené.

Aj súd dáva za pravdu navrhovateľovi, ako to uvádza navrhovateľ v návrhu, že podľa čl. 8   nariadenia   o   spolupráci   Rady   (ES)   č. 1798/2003   o   administratívnej   spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty žiadaný orgán poskytne informácie uvedené v článku 5 a 7 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Z článku 10 tohto nariadenia o spolupráci však vyplýva, že pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť do konečného termínu, písomne okamžite informuje žiadajúci orgán o dôvodoch,   prečo   tak   neurobil,   pričom   uvádza,   kedy   podľa neho   bude   pravdepodobne schopný odpovedať.

Ak žiadajúci orgán požiadaný odporcom v danom prípade nepostupoval podľa toho nariadenia o spolupráci, nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu odporcovi a vytýkať mu porušenie právnej povinnosti.

Ku   skutočnostiam   tvrdeným   navrhovateľom,   že   dožiadania   vykonané   odporcom potvrdili, že predložené dôkazy preukazujúce uplatnený nárok na odpočet dane sú pravdivé a zdaniteľné obchody boli uskutočnené, súd iba poukazuje na vyjadrenie odporcu (ktoré zodpovedá obsahu administratívneho spisu), že v konaní naopak bolo zistené, že obchodní partneri navrhovateľa dožadovaní v konaní za zdaňovacie obdobie máj 2011 a II. štvrťrok 2011 podali negatívne daňové priznania, čiže je spochybnené, že deklarované obchody boli zrealizované. Týmito skutočnosťami a námietkami navrhovateľa sa súd nezaoberá, lebo je toho   názoru,   že uvedené   námietky   by   mohli   byť   až   predmetom   preskúmania   v prípade podania žaloby proti rozhodnutiu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v spojení s rozhodnutím správcu dane podľa § 247 a nasledujúcich ustanovení O. s. p.

Rovnako z toho istého dôvodu osobitne neposudzoval námietky, či odporca bol alebo nebol oprávnený kontrolovať aj iné zdaniteľné obchody za kontrolované obdobie, z ktorých si odpočet dane neuplatňoval. Navrhovateľ v konečnom dôsledku nešpecifikoval, o ktoré zdaniteľné   obchody   malo   v   danom   prípade   ísť.   Pokiaľ   ide   o spoločnosti,   ktoré   boli predmetom medzinárodného dožiadania, je potrebné zdôrazniť, že z dožiadania vyplýva, že súviseli   so   zdaniteľnými   obchodmi   navrhovateľa   s   právnickými   osobami   na   území Slovenskej republiky T., a. s., Č., J., s. r. o., V., nemá od 9. 07. 2011, P. P. L., G., s. r. o., K. Na základe vyššie uvedených skutočností súd dospel k záveru, že postup odporcu vo veci   vykonávania   daňovej   kontroly   u   navrhovateľa   za   účelom   zistenia   oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za mesiac máj 2011 je v súlade so zákonom a odporca nie je v predmetnom konaní nečinný.“

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy,   ktorou   navrhuje,   aby   ju   ústavný   súd   prijal   na   ďalšie   konanie a vyslovil, že ním boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy. Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnuté uznesenie   krajského   súdu   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie. Sťažovateľka   napokon   v zmysle   § 26   zákona   o ústavnom   súde   žiada   o prednostné prerokovanie jej sťažnosti, a to z dôvodu, že „sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu preskúmavajúceho nečinnosť správneho orgánu, kde je potrebné konať bez zbytočných prieťahov“, a zdržiavaním daňovej kontroly dochádza k podstatnej finančnej ujme.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo najmä tým, že napadnuté uznesenie krajského súdu je „arbitrárne, vychádza z nesprávneho skutkového zistenia veci a nesprávneho právneho posúdenia veci, konajúci súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   s vecnými   a právnymi   argumentmi...   a v konečnom dôsledku   nesprávne   aplikoval   zákonné   ustanovenia,   ktorých   súdny   výklad   nemá   oporu v zákone a v rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora a nakoľko je napadnuté rozhodnutie v konečnom   dôsledku   nedostatočne   odôvodnené“.   Porušenie   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy malo podľa sťažovateľky spočívať v tom, že jej „nebola súdom poskytnutá ústavou a zákonmi garantovaná ochrana vlastníckeho práva“. Zároveň malo podľa sťažovateľky dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na verejné vyhlásenie uznesenia podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010). Do právomoci ústavného súdu však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,   III. ÚS 271/05,   III. ÚS 153/07).   O   zjavnú   neodôvodnenosť   alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú   pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   v prvom   rade   skúmal   námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   možnosti porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   napadnutým uznesením krajského súdu vydaným v konaní podľa § 250t Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Prostredníctvom § 250t OSP poskytuje zákonodarca fyzickým osobám a právnickým osobám právnu možnosť domáhať sa súdnej ochrany ich základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného   čl. 48   ods. 2   ústavy   v   konaniach   pred orgánmi   verejnej   správy,   pokiaľ   tieto   nekonajú   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom tým, že sú v konaní nečinné.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   argumentáciou   sťažovateľky   obsiahnutou   v   sťažnosti považoval za potrebné pripomenúť podstatu a účel konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorú možno vyvodiť predovšetkým z § 250t ods. 1 prvej vety OSP a spočíva v možnosti účastníkov konania pred orgánom verejnej moci domáhať sa prostredníctvom žaloby odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy (žalovaného ústavu), ktorý vo veci nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym predpisom, pričom týmto odstránením nečinnosti orgánu verejnej správy sa vytvoria predpoklady aj na odstránenie právnej neistoty účastníkov tohto konania,   ktorej   dlhodobé   a neprimerané   pretrvávanie   spravidla   naznačuje,   že   dochádza k porušovaniu ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov.   Úloha   súdu   v   tomto   konaní   spočíva   v   povinnosti   preskúmať na základe žaloby, či je dotknutý orgán verejnej správy (žalovaný ústav) v napadnutom konaní   skutočne   nečinný,   resp.   či   nekoná   bez   vážneho,   t. j.   právne   relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na tomto základe rozhodnúť buď tak, že dotknutému orgánu verejnej správy uznesením uloží, aby v primeranej lehote vo veci rozhodol, alebo ak dospeje k   záveru,   že   žaloba   je   nedôvodná   alebo   neprípustná,   žalobu   uznesením   zamietne (IV. ÚS 389/2011).

Kľúčovou, a teda právne aj skutkovo relevantnou otázkou v predmetnom konaní, na ktorú   bol   krajský   súd   povinný jasne a presvedčivo   odpovedať,   bola otázka,   či   je (bol) daňový úrad v tomto konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu. V okolnostiach danej veci išlo o zodpovedanie otázky, či bolo prerušenie konania z dôvodu podania medzinárodných dožiadaní v súlade so zákonom a či viedlo k prerušeniu lehoty na vykonanie kontroly s tým účinkom, že jej neukončenie by sa malo považovať za nečinnosť daňového úradu.

Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov...

Podľa § 25a ods. 1 zákona o správe daní a poplatkov správca dane môže konanie prerušiť,   najmä   ak sa   začalo   konanie o   predbežnej   otázke   (§ 26)   alebo   konanie o   inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 25a ods. 2 zákona o správe daní a poplatkov správca dane môže konanie prerušiť najdlhšie na dobu 30 dní, ak to z dôležitých dôvodov zhodne navrhnú účastníci konania. Ak nie je ukončené konanie o predbežnej otázke alebo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia, môže správca dane túto lehotu primerane predĺžiť, najdlhšie   však   na   čas,   kým   sa   rozhodne   o   predbežnej   otázke   alebo   o inej   skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia.

Podľa § 25a ods. 5 zákona o správe daní a poplatkov ak je konanie prerušené, lehoty podľa tohto zákona neplynú.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu sa uvádza: „V rámci dokazovania v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. požiadal odporca o medzinárodnú výmenu informácií žiadaný orgán v Maďarskej republike. Za týmto účelom prerušil   rozhodnutím   zo   dňa   14. 09. 2011   daňovú   kontrolu   podľa   § 25a   ods. 1   zákona č. 513/1992   Zb.   do   doby   zistenia   skutočnosti   rozhodujúcej   pre   vydanie   rozhodnutia a obdržania medzinárodnej informácie. Z ustanovenia § 25a ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že ak je konanie   prerušené,   lehoty   podľa   tohto   zákona   neplynú.   Týka   sa   to   v   danom   prípade všetkých lehôt určených zákonom č. 511/1992 Zb., teda aj zákonom stanovenej lehoty na ukončenie daňovej kontroly uvedenej v § 15 ods. 17 zákona.“

Podľa sťažovateľky výklad, ku ktorému dospel v napadnutom uznesení krajský súd, popiera zmysel a účel § 15 ods. 17 zákona o správe daní a poplatkov, keďže v konečnom dôsledku vedie k záveru, že je prípustné, aby o predĺžení lehoty rozhodoval sám daňový úrad, a nie najbližšie nadriadený orgán tak, ako to predpokladá § 15 ods. 17 druhá veta zákona o správe daní. Navyše, poukazujúc na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008 sťažovateľka tvrdí,   že daňová kontrola nie je samostatnou fázou daňového   konania,   ale   úkonom   správcu   dane,   ktorý   nemožno   prerušiť   v zmysle   § 25a zákona o správe daní a poplatkov. Podľa sťažovateľky krajský súd pochybil aj v tom, že nezohľadnil,   že   aj   nariadenie   o   spolupráci   upravuje   maximálnu   lehotu   na   vybavenie dožiadania   na   poskytnutie informácie a porušenie týchto lehôt nemožno pripísať na jej ťarchu.

Ústavný súd v súvislosti s namietanou nedostatočnosťou a neúplnosťou odôvodnenia napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   zotrváva   na   svojej   konštantnej   judikatúre,   podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   je   aj   právo   účastníka   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   a to   s ohľadom   na   to,   o aké   rozhodnutie   ide (meritórne   alebo   procesné)   a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   [napr.   III. ÚS 209/04, IV. ÚS 112/05,   III. ÚS 25/06,   IV. ÚS 301/09,   IV. ÚS 27/2010,   rovnako   aj   rozsudky Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   Ruiz   Torija   c.   Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B].

Ako vyplýva z citovanej časti napadnutého uznesenia krajského súdu, na túto otázku odpovedal   jasne   a zrozumiteľne   aplikujúc   ustanovenie   o vplyve   prerušenia   konania aj na plynutie   lehôt   na   vykonanie   daňovej   kontroly.   Ústavný   súd   sa   s námietkami sťažovateľky nestotožnil, a to z nasledujúcich dôvodov:

Oproti právnemu stavu, ktorého sa týkal sťažovateľkou citovaný nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 238/06 zo 16. decembra 2008, už zákon o správe daní a poplatkov v znení relevantnom pre napadnuté uznesenie krajského súdu obsahoval v § 1a písm. d) vymedzenie daňového   konania,   ktorým   je   také   konanie,   v   ktorom   sa   rozhoduje   o   právach a povinnostiach   daňových   subjektov.   Zároveň   ale   možno   naďalej   zotrvať   na   záveroch uvedeného nálezu ústavného súdu, podľa ktorého je daňová kontrola čiastkovým procesným postupom, ktorý sa uskutočňuje v rámci daňového konania. Daňová kontrola je teda svojou povahou   procesom   kontrolným,   a   nie   rozhodovacím.   Takýto   záver   však   nevylučuje alternatívu   aplikovania   ustanovení   o možnosti   prerušiť   konanie   aj   na   daňovú   kontrolu (rovnako sa na daňovú kontrolu nepochybne vzťahujú napríklad základné zásady daňového konania v zmysle § 2   zákona   o správe daní   a poplatkov).   Krajský   súd   k takému záveru dospel a tento záver síce stručne, ale ústavne konformne odôvodnil.

Vo   vzťahu   k sťažovateľkou   namietanému   faktickému   prisvojeniu   si   právomoci rozhodovať o lehote na vykonanie daňovej kontroly daňovým úradom (a nie jeho najbližšie nadriadeným   orgánom)   ústavný   súd   poukazuje   na   § 25a   ods. 2   zákona   o správe   daní a poplatkov, podľa ktorého oprávnenie rozhodovať o predĺžení trvania prerušenia konania prislúcha   práve   správcovi   dane,   teda   orgánu,   ktorý   o prerušení   rozhodol,   a nie   jemu nadriadenému orgánu.

Krajský súd sa s názorom sťažovateľky na lehoty na vybavenie dožiadania podľa nariadenia   o   spolupráci   stotožnil,   zároveň   však   uviedol,   že   porušenie   povinností ustanovených nariadením o spolupráci dožiadaným orgánom nemožno pripísať na ťarchu dožiadajúceho orgánu, teda daňového úradu, ktorý svoje povinnosti neporušil.

Podľa čl. 8 nariadenia o spolupráci dožiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v čl. 5 a 7 tak rýchlo, ako je to len možné, najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ dožiadaný orgán už uvedenú informáciu má, sa časová lehota znižuje na maximálne jeden mesiac.

Podľa čl. 9 nariadenia o spolupráci v určitých zvláštnych skupinách prípadov môžu byť   medzi   dožiadaným   a   dožiadajúcim   orgánom   dohodnuté   iné   časové   lehoty,   ako   sú ustanovené v článku 8.

Podľa   čl. 10   nariadenia   o   spolupráci   pokiaľ   dožiadaný   orgán   nie   je   schopný odpovedať   na   žiadosť   do   konečného   termínu,   písomne   okamžite   informuje   dožiadajúci orgán   o   dôvodoch,   prečo   tak   neurobil,   pričom   uvádza,   kedy   podľa   neho   bude pravdepodobne schopný odpovedať.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   zo   samotného   nariadenia   o   spolupráci   síce vyplývajú   lehoty   na   vykonanie   určitého   úkonu,   ale   nariadenie   zároveň   výslovne predpokladá, že vybavenie dožiadania môže trvať dlhšie, ako sú ustanovené lehoty. Krajský súd z predmetnej právnej úpravy (citovaných článkov nariadenia o spolupráci v spojitosti so zákonom o správe daní a poplatkov) vyvodil záver, že v dôsledku riadneho prerušenia konania neplynú   lehoty   na jej   vykonanie ani v prípade,   ak bolo   konanie prerušené   pre medzinárodne dožiadania, na vybavenie ktorých nedodržali dožiadané orgány lehoty určené v predmetnom nariadení. Bez ohľadu na to, či ide o jediný možný výklad predmetných ustanovení   nariadenia   o   spolupráci   a zákona   o správe   daní   a   poplatkov,   ústavný   súd nepovažuje tento záver za svojvoľný, odporujúci účelu a zmyslu aplikovateľných noriem a tento záver krajského súdu je aj ústavne konformným spôsobom odôvodnený. Ústavný súd   ďalej   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   výklad   ustanovení   zákona   o správe   daní a poplatkov týkajúcich sa plynutia lehôt na daňovú kontrolu, ako aj na celé daňové konanie nemôže ohroziť účinnú aplikáciu nariadenia.

Takýto   záver   nekoliduje   ani   s   nálezom   ústavného   súdu   č. k.   III. ÚS 24/2010-57 z 29. júna   2010,   na   ktorý   sa   odoláva   sťažovateľka,   podľa   ktorého   nie   je   prípustné vykonávať daňovú   kontrolu   dlhšie,   než   to   ustanovuje   zákon   o správe   daní   a poplatkov, avšak v okolnostiach danej veci išlo o prerušenie konania (daňovej kontroly) na základe právom predpokladaného dôvodu, teda účinkom prerušenia plynutia lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Ústavný súd navyše poznamenáva, že v uvedenom náleze zdôraznil, že „v zhode so stabilizovanou judikatúrou najvyššieho súdu neopomína, že zákaz prekročiť zákonom ustanovený časový rámec pre výkon daňovej kontroly platí bezvýnimočne len za podmienky, že kontrolovaný daňový subjekt poskytuje správcovi dane vykonávajúcemu daňovú   kontrolu   potrebnú   súčinnosť   (rozsudok   najvyššieho   súdu   z   29.   januára   2009 v konaní   sp. zn.   3 Sžf 1/2009).“. Opačný   záver   nevyplýva   ani   z ďalšieho   sťažovateľkou uvedeného nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 62/1999 zo 14. júla 1999. V danom prípade totiž ústavný súd posudzoval okolnosti prípadu, v ktorom bola rozhodná iná úprava lehôt na vykonanie daňovej kontroly, a vplyv prerušenia konania na tieto lehoty, v ktorom bolo rozhodnutím daňového úradu prerušené konanie bez toho, aby bol na prerušenie konania dôvod, a zároveň v danom prípade daňový úrad „... formálnym rozhodnutím o prerušení konania   znovu   predĺžil   daňové   konanie   (v   ktorom   už   boli   porušené   lehoty   určené zákonom)“.

Okrem   toho   ani   sťažovateľkou   namietaná   okolnosť,   že   určitá   časť   obsahu a formulácie   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   je   totožná   s iným uznesením   vydaným   iným   senátom,   sama   osebe   nevedie   k pochybnostiam   o ústavnej konformite tohto odôvodnenia, ak toto odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu inak napĺňa atribúty ústavne konformne odôvodneného rozhodnutia. Jednotná formulácia rozhodnutí môže navyše v prípade   rovnakých   skutkových   a právnych   otázok   prospievať k zvýšeniu právnej istoty.

Sťažovateľka ďalej namieta, že daňový úrad podávaním medzinárodných dožiadaní vykonáva dokazovanie, o ktorom sťažovateľka nemá žiadnu vedomosť, a nie je umožnené sa jej k nemu vyjadriť. Vo svojej sťažnosti tvrdí, že tým, že krajský súd „uvedené opomenul skúmať v rámci preskúmania postupu správneho orgánu, došlo postupom krajského súdu k odňatiu práva sťažovateľa na spravodlivý proces“.

Vo vzťahu k tejto jej námietke ústavný súd uvádza, že samotná žiadosť o poskytnutie informácie je procesný úkon, ktorým sa majú získať informácie, ku ktorým sa následne môže   dotknutá   osoba   vyjadriť,   a nie   dôkazný   prostriedok.   Tento   záver   pritom   nezávisí od posúdenia otázky, či medzinárodné dožiadanie je samostatným procesným inštitútom v zmysle priamo aplikovateľného nariadenia o spolupráci Európskej únie alebo, ako tvrdí sťažovateľka,   dožiadaním   podľa   § 16   ods. 1   zákona   o správe   daní   a poplatkov.   Správca dane je pritom oprávnený vykonať dokazovanie v rozsahu vlastnej úvahy, preto nemusí ani vopred   kontrolovanému   subjektu   objasňovať,   aké   okolnosti,   akým   spôsobom   a z akých dôvodov   zisťuje.   Opačný záver by mohol viesť aj k znefunkčneniu   získavania dôkazov v daňovom konaní. Ako vyplýva z predložených podkladov, sťažovateľka mala možnosť vyjadriť   sa   k výsledku,   ku   ktorému   predmetné   žiadosti   o poskytnutie   informácie   viedli. Podľa názoru ústavného súdu je preto argumentácia krajského súdu týkajúca sa rozsahu dokazovania daňovým úradom a jeho právomoci podať žiadosť o poskytnutie informácie ústavne udržateľná.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   ochrana   oprávnených   záujmov a práv   dotknutej   osoby   súvisiacich   s právom   vyjadriť   sa   k vykonávaným   dôkazom   je primárne zabezpečená prostredníctvom opravných prostriedkov proti rozhodnutiam správcu dane, ktoré môžu byť odôvodnené aj porušeniami procesných pravidiel vrátane pravidiel týkajúcich sa dokazovania. Nezohrávajú ale podstatnejšiu úlohu pri konaniach o žalobách proti   nečinnosti   orgánov   verejnej   správy,   v rámci   ktorých   ešte   spravidla   nie   je   zrejmé, k akému výsledku orgán verejnej správy pri uskutočnenom dokazovaní dospel a či vôbec pri svojom konaní na určité zistenie prihliadol alebo nie. Aj preto sa ústavný súd s námietkou sťažovateľky nestotožnil.

Rovnaký záver vyplýva aj vo vzťahu k námietke sťažovateľky, že daňový úrad nemal vôbec   pristúpiť   k medzinárodnému   dožiadaniu,   ale   mal   vychádzať   z ňou   predložených podkladov.   Ústavný   súd   v   súvislosti   s tým   posúdil   aj   sťažovateľkou   namietaný   rozpor medzi   nečinnosťou   daňového   úradu   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   na   strane jednej   a rozsudkom   Súdneho   dvora   Európskej   únie (ďalej len „Súdny   dvor“) vo   veci C-409/04, The Queen, na návrh Teleos plc a iní proti Commissioners of Customs & Excise z 27. septembra   2007   (Zb.   2007,   s.   I-07797) na strane druhej.   Z predmetného rozsudku Súdneho   dvora   má   podľa   sťažovateľky   vyplývať   zákaz   uložiť   jej   povinnosť,   aby preukazovala   fyzický   vývoz   tovaru.   Dokazovanie   prostredníctvom   medzinárodných dožiadaní   a s tým   súvisiace   prerušenie   daňovej   kontroly   však   podľa   sťažovateľky vo výsledku vedie k tomu, že predpokladá jej povinnosť preukázať fyzický vývoz tovaru. Keďže takáto povinnosť podľa sťažovateľky neexistuje, nebol dôvod na to, aby daňový úrad využil   medzinárodné   dožiadanie.   Nad   rámec   uvedených   úvah   o rozsahu   dokazovania daňovým úradom a ich význame pre konanie o nečinnosti orgánov verejnej správy, na ktoré ústavný súd aj na tomto mieste odkazuje, ústavný súd dodáva, že podľa sťažovateľkou citovaného rozsudku Súdneho dvora zohráva dokazovanie daňovými úradmi dôležitú úlohu, ktorá nemôže byť nahradená samotnými tvrdeniami účastníka v konaní. Podľa predmetného rozsudku Súdneho dvora je „nutné, aby sa kvalifikácia dodávky alebo nadobudnutia tovaru v rámci   Spoločenstva   uskutočnila   na   základe   objektívnych   dôkazov,   ako   je   existencia fyzického pohybu tovaru medzi členskými štátmi“, a navyše „skutočnosť, že nadobúdateľ predložil daňovým orgánom členského štátu určenia vyhlásenie týkajúce sa nadobudnutia tovaru v rámci   Spoločenstva,   môže byť   doplňujúcim dôkazom   na účely   preukázania,   že tovar   skutočne   opustil   územie   členského   štátu   dodania,   nemožno   ho   však   považovať za určujúci dôkaz na účely oslobodenia dodávky v rámci Spoločenstva od dane z pridanej hodnoty“.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly je svojvoľné a nulitné, preto nemohla spočívať ani lehota na vykonanie daňovej kontroly, čo podľa   nej   vedie   k záveru   o zneužití   práva   alebo   o zámernom   predlžovaní   vykonávanej kontroly, ústavný súd uvádza, že v rámci sťažnosti proti napadnutému uzneseniu krajského súdu   neskúma   svojvoľnosť   alebo   prípadnú „nulitnosť“ rozhodnutia   správneho   orgánu, ale ústavnú konformitu záverov krajského súdu v napadnutom uznesení vydanom v konaní o nečinnosť orgánov verejnej správy. Krajský súd v tomto uznesení a v okolnostiach danej veci   považoval   rozhodnutie   daňového   úradu   o prerušení   konania   za   dôvod   prerušenia plynutia   lehoty   určenej   na   vykonanie   kontroly   a tento   dôvod   ústavný   súd   nepovažuje za potrebné spochybňovať.

Zásah do základných práv sťažovateľky spočíva podľa nej v jej značnom finančnom zaťažení,   ktorý   má   základ   v zadržiavaní   nadmerného   odpočtu   DPH.   V tejto   súvislosti namieta tiež to, že krajský súd sa nevysporiadal s judikatúrou Súdneho dvora týkajúcou sa práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, osobitne pritom poukazuje na rozsudok vo veci C-25/07,   Alicja   Sosnowska   proti   Dyrektor   Izby   Skarbowej   we   Wrocławiu   Ośrodek Zamiejscowy   w   Wałbrzychu   („Sosnovska“),   Zb.   2008,   s.   I-05129,   z ktorého   podľa sťažovateľky   vyplýva záver,   že „vrátenie nadmerného   odpočtu   DPH   sa   má uskutočniť v primeranej   lehote   a touto   primeranou   lehotou   v žiadnom   prípade   nie   je   lehota presahujúca 180 dní odo dňa podania daňového priznania“.

Ústavný súd uvádza, že predmetný rozsudok Súdneho dvora vychádzal z odlišnej vnútroštátnej   právnej   úpravy, ktorá   ustanovovala pravidlá   vrátenia   nadmerného   odpočtu dane   z pridanej   hodnoty,   ktoré   boli   pre   určitú   kategóriu   osôb   prísnejšie   z dôvodu predpokladaného nebezpečenstva daňových únikov bez toho, aby mali zdaniteľné osoby možnosť preukázať neexistenciu daňových únikov alebo obchádzanie daňových povinností, a tým   mali   nárok   na   menej   prísne   podmienky.   Opačný   záver   nevyplýva   ani   z iných rozhodnutí, na ktoré odkazovala sťažovateľka bez toho, aby uviedla, aké závery by z nich pre konanie o jej sťažnosti mali vyplývať.

Ústavný súd považuje za potrebné nad rámec uvedeného zdôrazniť, že v konaní pred všeobecným súdom sa sťažovateľka v podstate nedomáhala toho, aby daňový úrad konal a uskutočnil   daňovú   kontrolu,   ale   dovoláva   sa   právnych   následkov   uplynutia   lehoty na výkon   daňovej   kontroly.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   dodáva,   že   sťažovateľke nepochybne ostáva možnosť dovolávať sa namietaných procesných pochybení, ku ktorým podľa jej tvrdení malo dôjsť v rámci daňovej kontroly pri prípadnom napadnutí správneho rozhodnutia, ktoré nasleduje po daňovej kontrole, prostredníctvom opravných prostriedkov, resp.   v súvislosti   s   jeho   prípadným   súdnym   prieskumom   na   základe   žaloby   v rámci správneho súdnictva.

Ústavný   súd   preto   konštatuje,   že   krajský   súd   sa   v   danom   prípade   ústavne akceptovateľným   spôsobom   zaoberal   námietkami   sťažovateľky,   posúdenie   ktorých   bolo relevantné   na   rozhodnutie   o veci,   a   závery   jeho   napadnutého   uznesenia   sú   dostatočne odôvodnené, pričom ústavný súd nezistil ani to, že by závery, ku ktorým krajský súd dospel, boli   svojvoľné.   Výklad   príslušných   zákonných   ustanovení,   ako   aj   článkov   nariadenia o spolupráci bol nepochybne v právomoci krajského súdu a nemožno dospieť ani k záveru, že by jeho výklad zjavne vybočoval z rámca týchto ustanovení, a tým bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd primeraným a pritom   ústavne akceptovateľným   spôsobom   splnil   úlohu vyplývajúcu mu z ustanovení štvrtej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku označenej nadpisom „Konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy“, keďže na základe žaloby sťažovateľky preskúmal, či je žalovaný správny orgán v predmetnom konaní skutočne nečinný, resp. či nekoná bez vážneho, t. j. právne relevantného a akceptovateľného dôvodu, a na základe toho napadnutým uznesením rozhodol. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. Vzhľadom na to ústavný súd uzavrel, že námietky sťažovateľky   neindikujú   také   pochybenie   zo   strany   krajského   súdu,   ktoré   by   umožnilo ústavnému súdu po prijatí sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu dospieť k záveru, že by ním mohlo byť porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Tvrdenia sťažovateľky prednesené v sťažnosti podľa názoru ústavného súdu sledujú   len   dosiahnutie   zmeny   výsledku   súdneho   konania,   ktoré   skončilo   pre   ňu nepriaznivo.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy tým, že krajský súd nevyhlásil napadnuté uznesenie verejne.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

Podľa   čl. 142   ods. 3   ústavy   rozsudky   sa   vyhlasujú   v   mene   Slovenskej   republiky a vždy verejne.

Krajský   súd   rozhodoval   o žalobe   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   podľa § 250t OSP. Podľa § 250t ods. 4 prvej vety OSP o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy súd rozhodne „... bez pojednávania uznesením“.

Sťažovateľka uvádza, že bez ohľadu na to, že sa o jej žalobe podľa § 250t ods. 4 prvej vety OSP rozhodlo bez nariadenia o spolupráci pojednávania, malo byť uznesenie, ktorým sa o žalobe rozhodlo, vyhlásené verejne. Podľa sťažovateľky „v prípadoch, ak súd uznesením   rozhoduje   o veci   samej   na   pojednávaní,   i v prípade,   ak   bola   verejnosť   inak z konania vylúčená, uznesenie musí súd vyhlásiť verejne, a to aj v prípade, ak sa rozhoduje bez pojednávania. Krajský súd termín vyhlásenia uznesenia nezverejnil na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.“.

Podľa názoru ústavného súdu zo záveru, že rozsudok musí byť v zmysle čl. 142 ods. 3 ústavy vždy vyhlásený verejne (napr. III. ÚS 6/00), nevyplýva, že by aj uznesenie muselo   byť   vždy   vyhlásené   verejne.   Požiadavka   na   verejné   vyhlásenie   rozsudku   sa nevzťahuje na uznesenie, ktoré je formou (druhom) rozhodnutiu súdu, ktorým sa o veci samej   –   až   na   zákonom   ustanovené   výnimky   (§ 152   druhá   veta   OSP)   –   nerozhoduje. Ústavný   súd   navyše   uvádza,   že   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   neustanovuje povinnosť verejného vyhlásenia uznesenia, ktorým sa rozhodlo o žalobe podľa § 250t OSP.

Ústavný   súd bez toho,   aby skúmal, či   bolo napadnuté   uznesenie krajského súdu verejne vyhlásené, konštatuje, že tento nedostatok s prihliadnutím na charakter namietaného súdneho konania (konanie proti nečinnosti správneho orgánu v súvislosti s rozhodovaním o prerušení daňovej kontroly, ako aj skutočnosť, že v tomto konaní príslušný súd rozhoduje v zmysle § 250t ods. 4 OSP bez pojednávania uznesením) nemá takú povahu ani dôsledky takej intenzity, že by na jeho základe bolo možné dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V danom prípade totiž namietaný nedostatok v postupe krajského súdu zjavne nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do príčinnej súvislosti   s rozhodnutím   o   uplatnenom   nároku   sťažovateľky   [zamietnutie   žaloby   proti nečinnosti žalovaného úradu (m. m. IV. ÚS 389/2011)].

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd považuje napadnutý postup a uznesenie krajského   súdu   z   ústavného   hľadiska   za   akceptovateľné. Ústavný   súd   nezistil,   že   by relevancia námietok sťažovateľky smerujúcich proti napadnutému uzneseniu krajského súdu v kontexte   posúdenia   eventuálneho   porušenia   jej základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a tiež porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 v spojitosti s čl. 142 ods. 3 ústavy umožnila dospieť k záveru, ktorý by odôvodňoval vyslovenie porušenia uvedených práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto bolo potrebné jej sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   ďalej   namieta   porušenie   základného   práva   vlastniť   majetok   podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, avšak bez toho, aby presnejšie špecifikovala, v čom má toto porušenie jej základného práva spočívať.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

Ústavný súd uvádza, že súčasťou jeho stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 310/08)   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   spravidla   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nedospel k záveru, že by namietaným uznesením krajského súdu mohli   byť   porušené   práva   sťažovateľky   procesnoprávneho   charakteru,   neprichádza do úvahy ani možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľkou označeného základného práva hmotnoprávneho   charakteru,   a   preto   ústavný   súd   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uplatnenými v petite jej sťažnosti vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013