znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 116/2012-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. mája 2012 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza o sťažnostiach E. M., rod. G. N., a K. M., obaja bytom Maďarsko, zastúpených advokátkou   JUDr.   O.   S.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92, Dnot 197/93, za účasti Okresného súdu Galanta, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. M., rod. G. N., a K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Galanta v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92, Dnot 197/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. E. M., rod. G. N., a K. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. E. M., rod. G. N., a K. M. p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktoré j e Okresný súd Galanta p o v i n n ý zaplatiť na účet ich právnej zástupkyne JUDr. O. S., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 116/2012-14   z   1.   marca   2012   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. M., rod. G. N. (ďalej aj „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Galanta (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92, Dnot 197/93 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka,   ktorá   má   v namietanom   dedičskom   konaní   postavenie   zákonnej dedičky, vo svojej sťažnosti uviedla:

«Okresný súd Galanta svojím Uznesením zo dňa 4. 9. 2004 prerušil dedičské konanie sp. zn. č. D 688/92, D not 197/93 a zároveň ma v ňom odkázal na podanie žaloby o určenie neplatnosti   listiny   spísanej   v   anglickom   jazyku,   nakoľko   poručiteľ   mal   dvojité   štátne občianstvo,   bol   štátnym   občanom   Československej   republiky,   ako   aj   štátnym   občanom Spojených štátov amerických, štátu Florida Ilionis.

Dňa 28. 10. 2004 som sa domáhala na Okresnom súde Galanta prostredníctvom podania občiansko - právnej žaloby o určenie neplatnosti závetu. Občianske súdne konanie bolo vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. č. 11 C/192/2004. Okresný súd Galanta v predmetnej veci rozhodol Rozsudkom zo dňa 6. 11. 2007 č. 11 C/192/2004-123 tak, že moju žalobu zamieta. Využila som svoju zákonnú možnosť a podala som prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu. Odvolací súd svojim Rozsudkom zo dňa 24. 3. 2009 sp. zn. č. 9 CoD/10/200-241 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorý nadobudol právoplatnosť 1. 6. 2009 a vykonateľnosť dňa 5. 6. 2009. Na obdobie,   kým prebiehalo súdne konanie o určenie neplatnosti   závetu   bolo dedičské konanie sp. zn. č. D 688/92, D not 197/93 prerušené....

Aj napriek týmto skutočnostiam v uvedenej dedičskej veci do dnešného dňa nebolo vynesené právoplatné rozhodnutie. Dedičské konanie trvá enormne dlhú dobu t. j. 20 rokov. Za uvedenú dobu som prostredníctvom právneho zástupcu učinil niekoľko právnych krokov,   ktoré   smerovali   k   ukončeniu   dedičského   konania.   Okresný   súd   Galanta   ma niekoľkokrát vyzval k tomu,   aby som oznámil   rodné číslo zomrelého S.   N.   Svoje výzvy odôvodnil tým, že v ukončení dedičského konania bráni skutočnosť, že nemá k dispozícii rodné číslo poručiteľa,   nakoľko   iba   na   základe   rodného čísla   je možné   zaidentifikovať vklady v Č.

Aby som vyhovel výzvam konajúceho súdu prostredníctvom právneho zástupcu som sa obrátil na veľký počet inštitúcií medzi inými na Register obyvateľov, Štatistický úrad SR, Obecný   úrad   T.,   Správa   katastra   G.,   Okresné   riaditeľstvo   Policajného   zboru   v G., Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru T., Oddelenie koordinácie a spracovania údajov B., Ministerstvo vnútra Českej republiky s cieľom zistenia rodného čísla poručiteľa, avšak bezvýsledne.

Podľa vyjadrenia Ministerstva vnútra Českej republiky, mne nemôže byť poskytnutý žiadaný údaj:   „na   základě Vašeho   podáni sďelujeme,   že   v souladu   s ustanovením   § 8 zákona č. 133/2000 Sb., o evidencii obyvatel a rodných čísel a o změně nekterých zákonu, ve znění pozdějších predpisu, nejste opřávněným subjektem, kterému lze poskytnout údaje z informačního systému evidence obyvatel.“

Z   vyššie   citovaného   obsahu   je   jednoznačne   preukázané,   že nie   som   oprávneným subjektom v zmysle právnych predpisov platných na území Českej republiky, ktorému by mohli byť poskytnuté žiadané údaje z informačného systému evidencie obyvateľov v Českej republike.

Na   základe   tejto   skutočnosti   som   žiadal   konajúci   súd,   aby   ako   justičný   orgán požiadal o súčinnosť orgány v Českej republike, v súlade so Zmluvou o právnej pomoci medzi Slovenskou republikou a Českou republikou a Inštrukcie Ministerstva spravodlivosti Českej republiky č. 31/2001 o postupu pri styku s cudzinou.

Okresný súd nekonal a tým opomenul svoju povinnosť. Z toho sa dá vyvodiť záver, že súd   nemal   záujem   ani   na   spoľahlivom   zistení   skutkového   stavu,   čo   by   zodpovedalo garanciám   spravodlivého   procesu   obsiahnutého   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   najmä   garanciám   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.»

Sťažovateľka   podala podľa   § 62 zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) aj sťažnosť   na prieťahy v konaní, a to 8.   decembra 2011. Krajský   súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v prípise z 3. januára 2011 k sťažnosti sťažovateľky uviedol: „Z obsahu spisu sa nepodáva, že by súd prvého stupňa presunul svoju povinnosť vo veci konať a rozhodnúť na účastníkov konania, iba sa na nich obrátil za účelom zistenia, či uvedenou informáciou nedisponujú, v žiadnom prípade ich neusmernil, aby vykonávali samotné šetrenie za účelom zistenia rodného čísla poručiteľa, ak tak účastník uskutočnil, uskutočnil   tak   zvláštnej   iniciatívy.   Šetrenie   v   súvislosti   so   zisťovaním   rodného   čísla poručiteľa uskutočňoval priamo aj súd prvého stupňa (§ 120 ods. 2 OSP).

Je pravdou, že vec doposiaľ nie je právoplatne skončená, konanie trvá dlhú dobu, ktorá skutočnosť vyplýva aj z toho, že vec prejednávali 4 sudcovia a 2 notári ako súdni komisári. Najskôr vec prejednával notár JUDr. O., po ňom na základe poverenia z 22. 3. 1993 vec prejednáva súdna komisárka Mgr. O. C. Pôvodne zákonnou sudkyňou bola JUDr. M. K., ktorá odišla pracovať na Krajský súd v Trnave, neskôr JUDr. J. B., ktorý odišiel z Okresného súdu Galanta, podobne ako ďalšia sudkyňa JUDr. D. V. a v súčasnosti vec prejednáva JUDr. E. F. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že vec je aj po právnej stránke zložitá, lebo je v nej obsiahnutý cudzí prvok a to právo štátov Florida Ilinois v Spojených štátoch amerických.   Navyše,   vec   bola   prerušená   za   účelom   podania   občiansko-právnej   žaloby o určenie neplatnosti listiny (závetu), ktoré sporové konanie trvalo cca päť rokov (od 4. 9. 2004 do 1. 6. 2009). V prílohe Vám spolu s odpoveďou na sťažnosť zasielam aj rozpis všetkých   úkonov,   ktoré   boli   vo   veci   vykonané   v   priebehu   uvedenej   doby   súdom,   resp. notárom - súdnou komisárkou.

Ako to vyplýva z vyjadrenia procesnej sudkyne JUDr. E. F., v súčasnej dobe súdna komisárka Mgr. O. C. vo veci stanovila termín pojednávania na deň 15. 2. 2012 a pokiaľ budú účastníci činní, dostavia sa na pojednávanie, bude možné vo veci konať a rozhodnúť. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   je   možné   konštatovať,   že   prejednanie dedičstva, ktoré v danom prípade trvá už 20 rokov je neakceptovateľné, ide však o vec mimoriadne   právne   i   skutkovo   zložitú,   ako   aj   úkony,   ktoré   boli   v   súvislosti   s   jej rozhodovaním   vykonané,   Vašu   sťažnosť   kvalifikujem   len   čiastočne   ako   dôvodnú,   resp. v súvislosti   s   výzvou   súdu   prvého   stupňa,   aby   ste   oznámili   rodné   číslo   poručiteľa, za nedôvodnú.

Na záver Vám oznamujem, že v súvislosti s prieťahmi v tomto dedičskom konaní je vec vedená aj na Ústavnom súde SR Košice pod č. II ÚS 349/2011.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd „vyslovil, že právo sťažovateľa na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. č. D 688/92, Dnot 197/93 porušené bolo.

Vzhľadom k tomu,   že prieťahmi v súdnom konaní,   bolo porušené moje základné právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   žiadam   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,-- Eur v zmysle § 56 ods.   4/ zák.   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a znení neskorších predpisov.

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia odôvodňujem tým, že bez rodného čísla nie je možné zistiť výšku vkladov v ČSOB, preto predmet dedičstva nie je jednoznačný. Z tohto dôvodu nie je ani predpoklad na to, aby sa dala vyčísliť predpokladaná hodnota dedičstva....

Zároveň žiadam priznať aj náhradu trov konania za podanie sťažností, ktorá spočíva v presne špecifikovaných jednotlivých úkonoch právnych služieb podľa vyúčtovania trov právneho zastúpenia, ktoré boli uskutočnené.“.

Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 139/2012-14 z 3. apríla 2012 bola prijatá podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde aj sťažnosť K. M. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namieta   rovnaké   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v   tom   istom   napadnutom   konaní   pred   okresným súdom.

Sťažovateľ   má   v dedičskom   konaní   postavenie   závetného   dediča   a vo   svojej sťažnosti uviedol:

„Okresný súd Galanta svojím Uznesením zo dňa 4. 9. 2004 prerušil dedičské konanie sp. zn. č. D 688/92, D not 197/93 a zároveň odkázal dcéru poručiteľa M. E., rod. N. G. na podanie žaloby o určenie neplatnosti listiny spísanej v anglickom jazyku, nakoľko poručiteľ mal   dvojité   štátne   občianstvo,   bol   štátnym   občanom   Československej   republiky,   ako   aj štátnym občanom Spojených štátov amerických, štátu Florida Ilionis.

Dňa 28. 10. 2004 sa dcéra poručiteľa poručiteľa M. E., rod. N. G. domáhala na Okresnom súde Galanta prostredníctvom podania občiansko - právnej žaloby o určenie neplatnosti závetu. Občianske súdne konanie bolo vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. č. 11 C/192/2004. Okresný súd Galanta v predmetnej veci rozhodol Rozsudkom zo dňa   6.   11.   2007   č.   11C/192/2004-123   tak,   že   predmetnú   žalobu   zamieta.   Proti   tomuto rozhodnutiu prvého stupňa bolo podané jedným z dedičov odvolanie cestou Okresného súdu Galanta na Krajský súd v Trnave. Odvolací súd svojim Rozsudkom zo dňa 24. 3. 2009 sp. zn.č.   9CoD/10/2008-241   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   nadobudol právoplatnosť 1. 6. 2009 a vykonateľnosť dňa 5. 6. 2009. Na obdobie, kým prebiehalo súdne konanie o   určenie   neplatnosti   závetu bolo   dedičské   konanie   sp.   zn.   č. D 688/92,   D not 197/93 prerušené....

Aj napriek týmto skutočnostiam v uvedenej dedičskej veci do dnešného dňa nebolo vynesené právoplatné rozhodnutie. Dedičské konanie trvá enormne dlhú dobu t. j. 20 rokov. Okresný súd nekonal a tým opomenul svoju povinnosť. Z toho sa dá vyvodiť záver, že súd   nemal   záujem   ani   na   spoľahlivom   zistení   skutkového   stavu,   čo   by   zodpovedalo garanciám   spravodlivého   procesu   obsiahnutého   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd,   najmä   garanciám,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.“

Sťažovateľ v uvedenej dedičskej veci doručil krajskému súdu 31. januára 2012 podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. sťažnosť na prieťahy v konaní (z 27. januára 2012), ktorú odôvodnil   tým,   že   do   dnešného   dňa   nebolo   vynesené   právoplatné   rozhodnutie v namietanom dedičskom konaní, ktoré trvá neprimerane dlhú dobu, a to 20 rokov.

Krajský súd prešetril sťažnosť sťažovateľa a v prípise doručenom mu 16. marca 2012 uviedol:

„V   danom   prípade   konštatujem,   že   sťažnosťou   na   prieťahy   v   konaní   podanou právnou zástupkyňou účastníka konania dňa 12. 12. 2011 v tejto dedičskej veci som sa zaoberal už v roku 2011, ktorú sťažnosť ste podali ako právna zástupkyňa dediča M. E., rodenej N. G., trvale bytom Budapešť, preto všetky skutočnosti, ktoré sú obsiahnuté v mojej odpovedi   Spr.   900/11   zo   dňa   3.   1.   2012,   nebudem   opakovať,   pretože   sú   aktuálne   a nezmenené (nápad veci na súd a úkony súdu vykonané do podania sťažnosti).

Ako vyplýva z mojej horeuvedenej odpovede, naposledy mal byť vo veci stanovený termín   pojednávania   na   deň   15.   2.   2012.   Medzičasom   však   došlo   k   podaniu   ústavnej sťažnosti pod spisovou značkou II. ÚS 349/2011 a preto sa spis nachádzal na Ústavnom súde Slovenskej republiky, ktorý vo svojom náleze II. ÚS 349/2011-23 zo dňa 9. 11. 2011 konštatoval porušenie práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené   v   článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Galanta v tomto konaní sp. zn. D 688/1992 a prikázal Okresnému súdu Galanta konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

V dôsledku vydaného rozhodnutia Ústavného súdu SR predsedníčka Okresného súdu Galanta opatrením Spr 54/2012 podľa § 53 ods. 1 zákona číslo 757/2004 Z. z. nariadila nad vybavovaním   predmetnej   veci   dohľad   preto,   aby   sa   vo   veci   konalo   bez   zbytočných prieťahov.

Pretože spis sa nachádzal na Ústavnom súde Slovenskej republiky a následne na Okresnom   súde   Galanta,   súdna   komisárka   ho   nemala   k   dispozícii   a   preto   sa   termín pojednávania dňa 15. 2. 2012 nerealizoval. Aktuálne sa spis nachádza na Krajskom súde v Trnave v rámci riešenia predmetnej sťažnosti.

Po vybavení predmetnej sťažnosti bude spis postúpený súdnej komisárke na ďalší procesný postup tak,   aby bol čo najskôr vo veci stanovený termín pojednávania a vec rozhodnutá.

Nad   vybavovaním   tejto   veci   vykonáva   predsedníčka   Okresného   súdu   Galanta dohľad,   ktoré   opatrenie   i   s   prihliadnutím   na   rozhodnutie   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky považujem za náležité pre urýchlené rozhodnutie v tejto veci tak, aby boli zistené prieťahy čo   najskôr   odstránené,   aby bolo vo veci rozhodnuté a účastníkom poskytnutá právna istota vyriešenej veci.

Vzhľadom   ku   konštatovaným   prieťahoch   v   konaní   rozhodnutím   Ústavného   súdu Slovenskej republiky Vašu sťažnosť považujem za dôvodnú a za vzniknuté prieťahy sa Vám týmto ospravedlňujem.

Predsedníčke   Okresného   súdu   Galanta   dávam   týmto   dispozíciu,   aby   ako predsedníčka súdu vo veci vykonávala nielen dohľad, ale aby ma aj ako procesná sudkyňa v lehotách jedného mesiaca pravidelne informovala, aký je stav vybavovania predmetnej veci a aby mi informáciu o stave tohto konania v uvedených lehotách zasielala.“

Sťažovateľ žiada, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze v zmysle § 56 ods. 1 Zákona NR SR č. 38/1993 o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov vyslovil, že právo sťažovateľa na prerokovanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní   vedenom   na   Okresnom   súde   Galanta   pod   sp.   zn.   č.   D   688/92,   Dnot   197/93 porušené bolo.

Vzhľadom k tomu,   že prieťahmi v súdnom konaní,   bolo porušené moje základné právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   žiadam   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ako   náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,-- Eur v zmysle § 56 ods.   4/ zák.   č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov a znení neskorších predpisov.

Počet   a   totožnosť   dedičov   v   ostatných   konaniach   vychádza   z   právoplatného rozhodnutia súdu, ktorý- o veci rozhodol po prvýkrát, teda z rozhodnutia Okresného súdu Galanta. Taktiež nebolo možné do dnešného dňa žiadať, aby sa dedičstvo po poručiteľovi prejednalo v ostatných štátoch.

V prípade keby bol v predmetnej dedičskej veci vynesený verdikt, nadobudol by som vlastnícke právo k zdedeným hnuteľným, prípadne nehnuteľným veciam. Toto právo by ma oprávňovalo veci podľa vlastnej vôle držať, užívať, požívať ich plody a úžitky a nakladať s nimi. V konečnom dôsledku by som za uplynulých 20 rokov mohol viacnásobne zúročiť a zveľadiť predmet dedičstva, ale toto právo mi bolo všeobecným súdom odopreté. Z dôvodu zdĺhavosti občiansko - súdneho konania nie je možné presne vyčísliť výšku nemajetkovej   ujmy.   Z   objektívneho   hľadiska   výška   požadovanej   náhrady   škody   za nemajetkovú ujmu za 20 rokov nečinnosti súdu je primeraná.

Poukazujem na fakt, že za uplynulých 20 rokov som musel uhradiť trovy právneho zastúpenia, trovy konania, ako aj náklady na úradný preklad listín, čo predstavovalo vysokú finančnú čiastku.

Zároveň žiadam priznať aj náhradu trov konania za podanie sťažností, ktorá spočíva v presne špecifikovaných jednotlivých úkonoch právnych služieb podľa vyúčtovania trov právneho zastúpenia, ktoré boli uskutočnené.“.

Uznesením ústavného súdu č. k. PLs. ÚS 2/2012-6 z 11. apríla 2012 boli veci E. M., rod. G. N., a K. M. (spolu ďalej len „sťažovatelia“) spojené na spoločné konanie vedené pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou, listom sp. zn. Spr 255/2012 z 10. apríla 2012   a z 11.   mája   2012   a   právna   zástupkyňa   sťažovateľov   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu súdu zo 14. mája 2012.

Podpredsedníčka okresného súdu vo svojom prípise z 10. apríla 2012 uviedla, že „Vzhľadom na obsah sťažnosti týmto udávam, že v predmetnej veci na ústnom pojednávaní ústavného súdu netrvám.

Sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. D 688/92 boli podávané   viackrát,   pričom   všetky   boli   vyhodnotené   ako   čiastočne   dôvodné,   nakoľko v predmetnom   konaní   došlo   k   takým   časovým   odstupom   medzi   jednotlivými   procesnými úkonmi   súdu,   ktoré   podľa   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   Ústavného   súdu   SR   možno definovať ako prieťahy v konaní.“.

Svoje vyjadrenie doplnila prípisom z 11. mája 2012, v ktorom uvádza, že „Dňa   4.   5.   2012   mi   bola   na   vybavenie   pridelená   Vaša   výzva   na   vyjadrenie k sťažnostiam sťažovateľa E. M., rod. G. N., o ktorej Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením sp. zn. IV. ÚS 116/2012 z 1. 3. 2012 o jej prijatí na ďalšie konanie a sťažovateľa K. M., vedenej pod sp. zn. Rvp 2592/2012, o ktorej III. Senát ústavného súdu 3. 4. 2012 rozhodol o jej prijatí na ďalšie konanie vedené pod sp. zn. III. ÚS 139/2012. Dovoľujem si uviesť do Vašej pozornosti skutočnosť, že k prípisu ústavného súdu z 20.   3.   2012   bolo   zaslané   tunajším   súdom   vyjadrenie   zo   dňa   10.   4.   2012.   Prílohou vyjadrenia   bol   Vami   žiadaný   spis   tunajšieho   súdu   sp.   zn.   D   688/92,   Dnot   197/93. Predmetný spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 7. 5. 2012 prípisom ústavného súdu zo dňa 2. 5. 2012.

K sťažnosti sťažovateľa K. M., o ktorej rozhodol ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 139/2012-14 zo dňa 3. 4. 2012, uvádzam nasledovné:

Vzhľadom   na   obsah   sťažnosti   týmto   udávam,   že   v   predmetnej   veci   na   ústnom pojednávaní ústavného súdu netrvám.“.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   vo   svojom   stanovisku   k   uvedenému   vyjadreniu podpredsedníčky okresného súdu uviedla, že sťažovatelia súhlasia s tým, aby podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich stanoviskami   k   opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. D 688/92, Dnot 197/93 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Ústavný súd už v rámci svojej predchádzajúcej činnosti judikoval, že úkony notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie v napadnutom dedičskom konaní je zložité. Právna zložitosť preskúmavanej veci spočíva v tom,   že   poručiteľ   bol   štátnym   príslušníkom   USA   a   dedičia   sú   štátnymi   príslušníkmi Slovenskej republiky aj Maďarskej republiky. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť, tú predstavuje skutočnosť, že ani samosprávne, ani štátne orgány (polícia), navyše ani dedičia nevedeli preukázať niektoré identifikačné osobné údaje poručiteľa. Tieto skutočnosti ústavný súd zohľadnil pri určení finančného zadosťučinenia.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov v predmetnom konaní,   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   významnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť   osobitne zohľadnená   na   ich   ťarchu   pri   posudzovaní   otázky,   či   a   z   akých   dôvodov   došlo v napadnutom   konaní   k   zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľka   síce   uplatnila   svoje   právo a podala žalobu o určenie neplatnosti závetu, o ktorom sa rozhodovalo v občianskoprávnom konaní, ktoré malo za následok vzhľadom na jeho relevanciu pre dedičské konanie jeho prerušenie (od 4. septembra 2004 do 1. júna 2009, keď bolo právoplatne skončené) a ktoré ovplyvnilo doterajšiu dĺžku konania. Túto skutočnosť zhodnotil ústavný súd pri svojom rozhodovaní   tak,   že   procesné   úkony   sťažovateľky   zhodnotil   ako   úkony,   na   ktoré   bola oprávnená,   a ich   dôsledkom   nemôže   byť   ich   kvalifikácia   ako   zbytočných   prieťahov (napr. I. ÚS 31/01).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom   konaní   a   poukazuje   predovšetkým   na   to,   že   doterajšie   20-ročné   trvanie preskúmavaného   konania   je   už   samo   osebe   celkom   jednoznačne   neprimerané a neospravedlniteľné [aj keď mu na vrub ústavný súd nepripísal dobu prerušenia konania, ako aj dobu, keď sa spis nachádzal (asi 1,5 roka) aj na odvolacom súde].

Ústavný súd sa stotožňuje s hodnotím postupu okresného súdu v namietanom konaní uvedenom v náleze č. k. II. ÚS 349/2011-23 z 9. novembra 2011, na ktorý v tejto súvislosti poukazuje.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd vyslovil, že v namietanom dedičskom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody sťažovateľa z dôvodu nečinnosti orgánu verejnej moci, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Pretože   ústavný   súd   už   v náleze   č.   k.   II.   ÚS   349/2011-23   z 9.   novembra   2011 prikázal okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, nepovažoval za potrebné opakovane uložiť okresnému súdu túto povinnosť aj v tomto rozhodnutí.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 50   000   €   z   dôvodu   dlhotrvajúceho   konania   (20   rokov)   a   straty   hodnoty   samotného dedičstva.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré podľa   zásad spravodlivosti   s prihliadnutím   na všetky   okolnosti zisteného porušenia základného práva sťažovateľov, najmä vzhľadom na doterajšie dlhé trvanie   napadnutého   konania   považuje   za   primerané   každému   zo   sťažovateľov   v   sume po 8 000 €. Ústavný súd pritom prihliadol aj na mimoriadnu zložitosť napadnutého konania, ako i na to, že konanie bolo päť rokov prerušené a takmer dva roky sa spis nachádzal na krajskom súde.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného   súdu.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 2.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Každý   zo   sťažovateľov   si   v konaní   pred   ústavným   súdom   uplatnil   úhradu   trov konania   za   dva   úkony   právnej   služby   urobené   v roku   2011   (prevzatie   veci   a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu) po 123,50 € a režijné náklady v sume 14,82 €, t. j. spolu 261,82 €. Súčasne si každý uplatnil aj trovy konania súvisiace s konaním na všeobecných súdoch,   a   to   za   dva   úkony   právnej   služby   a režijný   paušál   v sume   128,82   €.   V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde poskytuje ústavnému súdu   fakultatívnu   možnosť   v odôvodnených   prípadoch   uhradiť   niektorému   účastníkovi trovy konania, ale len vynaložené v konaní pred ústavným súdom, a preto rozhodoval len o úhrade týchto trov konania.

Aplikujúc § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. fakultatívnu možnosť priznania úhrady trov konania, ako aj § 13 ods. 2 (t. j. zníženie základnej sadzby tarifnej odmeny o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb) v spojení s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a zohľadniac skutočnosť, že išlo o skutkovo a právne o tú istú vec, ústavný súd priznal sťažovateľom úhradu trov konania za dva úkony právnej   služby   urobené   v roku   2011   v celkovej   sume   261,82   €.   Takéto   priznanie   trov konania považoval ústavný súd za účelné.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľov rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012