znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 116/2011-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2011 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť JUDr. T. P., Ž., zastúpenej advokátkou JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom   pod   sp. zn.   2 Cdo/47/2010   a jeho   uznesením   z 8.   decembra   2010,   za   účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo JUDr. T. P. nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cdo/47/2010 a jeho uznesením z 8. decembra 2010   p o r u š e n é b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Cdo/47/2010 z 8. decembra 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   JUDr.   T.   P. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   392,73   €   (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov), ktoré jej   j e   Najvyšší súd Slovenskej republiky   p o v i n n ý   uhradiť na účet právnej zástupkyne JUDr. K. M. P., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára 2011   doručená   sťažnosť   JUDr.   T.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   vo   veci   namietaného porušenia   jej   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Cdo/47/2010   a jeho   uznesením z 8. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „namietané uznesenie“).

Sťažovateľka   uviedla,   že   najvyšším   súdom   je   pod   sp. zn.   2 Cdo/47/2010   vedené dovolacie konanie proti rozsudku Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co/77/2009   z 27.   októbra   2009,   pričom   je   účastníčkou   tohto   konania   v procesnom postavení   žalobkyne.   Dňa   23.   decembra   2010   bolo   sťažovateľke   doručené   uznesenie najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Cdo/47/2010   z 8.   decembra   2010,   ktorým   bola   odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/77/2009 z 27. októbra 2009 v spojení s rozsudkom   Okresného   súdu   Ružomberok   č. k.   3 C/10/2001-845   z 27.   novembra   2008. Krajský súd ako súd odvolací potvrdil v právnej veci sťažovateľky o ochranu osobnosti označený prvostupňový rozsudok v časti, v ktorej uložil odporcom v 1. a 3. rade zaplatiť sťažovateľke spoločne a nerozdielne nemajetkovú ujmu 300 000 Sk (9 958,18 €) a náhradu trov konania v sume 135 209 Sk (4 488,12 €) a odporcovi vo 4. rade nemajetkovú ujmu 100 000 Sk (3 319,40 €) a náhradu trov konania v sume 237 872 Sk (7 895,90 €) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Dovolanie proti označeným právoplatným rozsudkom podal odporca vo 4. rade (Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky).

Sťažovateľka poukazuje na rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2010“), z ktorého vyplýva, že predsedom senátu 2C je JUDr. M. V. a členmi senátu sú JUDr. J. K. a JUDr. O. T. a že všetci zákonní sudcovia boli zákonnými sudcami   na   prerokúvanie   veci   a rozhodovanie   v predmetnom   dovolacom   konaní. Na uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo/47/2010 z 8. decembra 2010 je však uvedená ako predsedníčka senátu JUDr. D. Š., ktorá je podľa rozvrhu práce na rok 2010 jednou z predsedníčok   senátu   1C.   Z rozhodnutia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Cdo/47/2010 z 8. decembra 2010 ani z rozvrhu práce na rok 2010 nemožno zistiť dôvod a spôsob zmeny zákonného sudcu.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Sťažovateľke   neboli   doručené   žiadne   námietky zaujatosti   a ani   rozhodnutie   v jej   veci   podľa   Rozvrhu   práce   odporcu   na   rok   2010 a po pridelení   veci   náhodným   výberom.   Na   žiadosť   sťažovateľky   o vysvetlenie   dôvodov a spôsobu   zmeny   zákonného   sudcu   (sudcov)   z 03. 01. 2011   odporca   ku   dňu   sťažnosti neodpovedal.“.

V   sťažnosti   cituje   sťažovateľka   relevantné   ustanovenia   zákona   č. 757/2004   Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 3 ods. 3 a 4, § 11 ods. 3, § 18, § 51 ods. 1, 2 a 4 (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“)] dávajúc do pozornosti analýzu rozvrhu práce na rok 2010 a jeho dodatkov, z ktorého nemožno zistiť dôvod,   spôsob   a ani   dátum   prerozdelenia   už   pridelenej   veci   vedenej   pod   sp. zn. 2 Cdo/47/2010. Z toho sťažovateľka vyvodzuje, že „Interpretáciou relevantných ustanovení zákona   o súdoch   možno   dospieť   k jednoznačnému   záveru,   že   kľúčovými   ustanoveniami vytvárajúcimi garancie pre dodržiavanie ústavou zaručeného práva na nestranný súd je práve   ustanovenie   určujúce   prideľovanie   veci   systémom   tzv.   náhodného   výberu (ustanovenie   § 51   ods. 1   zákona   o súdoch),   ako   aj   ustanovenie   stanovujúce   kritéria uvedeného   systému   a síce   takú   podmienku   systému   náhodného   výberu   predpokladajúcu výber aspoň   z dvoch senátov,   samosudcov,   súdnych úradníkov (ustanovenie   § 51 ods. 2 zákona o súdoch) (III. ÚS 153/08-19 zo 14. 05. 2008).“.

Z uvedených   dôvodov   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, ako aj jeho namietaným uznesením.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že namietaným uznesením bola odložená vykonateľnosť rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co/77/2009 z 27. októbra 2009 v spojení s rozsudkom Okresného   súdu   Ružomberok   č. k.   3 C 10/2001-845   z 27.   novembra   2008,   pričom sťažovateľka nepovažuje spôsob, ktorým bolo toto rozhodnutie odôvodnené, za súladný s princípom   právnej   istoty   ustanoveným v čl. 1   ods. 1   ústavy   ani so   základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy okrem iného aj preto, „že s vysokým stupňom pravdepodobnosti hraničiace s istotou prejudikuje svoje rozhodnutie o dovolaní“.

Sťažovateľka preto považuje aj spôsob odôvodnenia napadnutého uznesenia za taký, ktorý podľa nej svedčí o jeho zjavnej svojvôli a zjavnej neodôvodnenosti.

Z uvedených   dôvodov   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   jej základné práva garantované v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy boli porušené postupom najvyššieho súdu v označenom konaní, ako aj namietaným uznesením. Zároveň sa domáha, aby ústavný súd namietané uznesenie zrušil a priznal jej finančné zadosťučinenie 3 000 €. Napokon požaduje aj priznanie úhrady trov konania.

Podaním doručeným ústavnému súdu 21. januára 2011 sťažovateľka s odvolaním sa na § 52 ods. 2 (sťažovateľka uvádza neprávne § 55 ods. 2, pozn.) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol   aj   o odklade   vykonateľnosti namietaného uznesenia, čo odôvodnila poukazom na obsah sťažnosti a tiež tým, že bez tohto odkladu by mohlo dôjsť k tomu, že najvyšší súd by mohol rozhodnúť aj o veci samej, t. j. o dovolaní (zrejme v tom istom zložení, ktoré sťažovateľka napáda, pozn.).

II.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   najvyšší   súd o vyjadrenie k sťažnosti.

Predseda   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení   zo   14.   februára   2011   stručne zrekapituloval obsah sťažnosti, ako aj priebeh konania uvádzajúc, že «Uvedená vec bola 1. marca 2010   náhodným   výberom   a   prostredníctvom   technických   a   programových prostriedkov pridelená senátu 2 C v zložení JUDr. M. V. (predseda senátu), JUDr. J. K. a JUDr.   O.   T.   (členovia   senátu).   Súčasne   s   pridelením   veci   sa   určilo,   že   sudkyňou spravodajkyňou   v   tejto   veci   je   JUDr.   O.   T.   Opatrením   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2010 Spr 101/2010-17 bol v rámci občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vytvorený nový senát 7 C v zložení JUDr. D. Š. (predsedníčka senátu), JUDr. M. S. a JUDr. O. T. (členovia senátu). Článok II ods. 11 rozvrhu práce Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   na   rok   2010,   č. Spr   1321/2009,   stanovuje,   že: „v prípade   novovytvoreného   senátu   predseda   Najvyššieho   súdu   SR   na   návrh   predsedu príslušného   kolégia   určí,   ktoré   konkrétne   veci   z existujúcich   senátov   prechádzajú do novovytvoreného senátu“. V prípade novovytvoreného senátu 7 C predseda najvyššieho súdu na návrh predsedníčky občianskoprávneho kolégia určil, že veci, ktoré boli sudcom nového senátu 7 C pridelené v ich pôvodných senátoch, a neboli vybavené do 30. septembra 2010, vybavia títo sudcovia v senátoch, do ktorých boli začlenení od 1. októbra 2010. V opatrení   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   30.   septembra   2010   Spr 101/2010-17 je táto úprava zachytená v časti II Občianskoprávne kolégium, v bode 10, ktorým sa zmenil rozvrh práce najvyššieho súdu tak, že v poznámke na strane 26 sa doplnil ôsmy   až   desiaty   bod   (opatrenie je   zverejnené na internetovej   stránke   najvyššieho   súdu www.nsud.sk   v   sekcii „Dokumenty“).   Predseda   najvyššieho   súdu   takto rozhodol   súlade s rozvrhom   práce   najvyššieho   súdu   a   tiež   v   zmysle   zásady   rýchlosti   a hospodárnosti súdneho konania, pretože sudcovia zaradení do nového senátu 7 C mali veci, ktoré im boli pridelené   v   pôvodných   senátoch   už   naštudované   a   bolo   by   v   rozpore   s touto   zásadou prideliť veci inému sudcovi spravodajcovi na nové naštudovanie veci.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu na príslušnom   súde   a   bol   určený   v   súlade   zo   zákonom   a   rozvrhom   práce   na   konanie a rozhodovanie prejednávanej veci. Za zákonného sudcu treba považovať podľa viacerých právnych   prameňov   sudcu,   ktorý   spĺňa   zákonom   určené   predpoklady   pre   výkon   tejto funkcie,   bol   natrvalo   alebo   dočasne   pridelený   na   výkon   funkcie   k   určitému   súdu,   jeho funkcia   nezanikla   a   bol   určený   v   súlade   s   rozvrhom   práce   súdu   (napr.   III. ÚS 16/00). Na základe   pridelenia   veci   náhodným   výberom   a   prostredníctvom   technických a programových prostriedkov sa sudkyňa JUDr. O. T. stala zákonnou sudkyňou vo veci vedenej   pod   sp.   zn.   2 Cdo 47/2010   a   zúčastňuje   sa   na   prejednávaní   veci   aj   naďalej. Nemôžeme teda súhlasiť s tvrdením sťažovateľky, že došlo k zmene zákonného sudcu a že postupom najvyššieho súdu bolo porušené jej právo na zákonného sudcu.».

K ďalšej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to predovšetkým spôsobom, akým bolo odôvodnené namietané uznesenie, predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol, že podľa § 234 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) môže odvolací súd odložiť vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia.   Označené   ustanovenie   pritom   nešpecifikuje podmienky, za ktorých tak môže urobiť, a teda ponecháva takéto rozhodnutie na úvahe súdu. Predseda najvyššieho súdu preto vyslovil názor, že „Najvyšší súd pri odôvodnení predmetného uznesenia postupoval v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a vychádzal zo svojej súdnej praxe, na základe ktorej uznesenie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia podľa   § 234   Občianskeho   súdneho   poriadku   obsahuje   stručné   odôvodnenie   s odkazom na zákonné   ustanovenie   a splnenie   dôvodov   pre   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého rozhodnutia. Je treba pripomenúť, že rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je rozhodnutím, ktoré   iba   dočasne   upravuje   pomery   účastníkov,   a to   tak,   aby   sa   v prípade   zrušenie exekučného titulu predišlo komplikáciám pri následnej reparácii už vykonanej exekúcie. Vzhľadom   na   povahu   a účel   uznesenia   o odklade   vykonateľnosti   –   ide   o rozhodnutie dočasnej   a predbežnej   povahy   –   obsahuje   uznesenie   najvyššieho   súdu   všetky   zákonom predpísané náležitosti a nemôže byť považované za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.“.

S názorom   sťažovateľky,   že   najvyšší   súd   prejudikoval   svoje   budúce   rozhodnutie alebo zvýhodňoval dovolateľa, jeho predseda nesúhlasí poukazujúc na to, že v namietanom rozhodnutí sa iba konštatuje, že nemožno s istotou vylúčiť úspech dovolateľa v konaní.

Z týchto dôvodov predseda najvyššieho súdu navrhol sťažnosti nevyhovieť.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   sa   vo   svojom   stanovisku   k vyjadreniu   predsedu najvyššieho súdu nestotožnila s jeho tvrdením, že JUDr. O. T. sa stala zákonnou sudkyňou, keďže zákonnými sudcami sa stali podľa nej v zmysle zákona č. 757/2004 Z. z. všetci traja členovia senátu 2C a nielen menovaná sudkyňa, ktorá sama nemôže rozhodnúť o dovolaní, pričom ďalší dvaja sudcovia boli zmenení administratívnym aktom predsedu najvyššieho súdu bez splnenia zákonných podmienok. Sťažovateľka zdôraznila, že „Rozvrh práce ako akt   riadenia   predsedom   súdu   nemôže   byť   v rozpore   so   zákonom...   Už   pridelená   vec sťažovateľky po zmene rozvrhu práce nebola prerozdelená náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov. Aktom riadenia predsedu odporcu bola vec sťažovateľky bez náhodného výberu pridelená iným dvom sudcom na rozhodnutie po tom, ako bola náhodným výberom pridelená na rozhodnutie sudcom senátu 2 C.“.

Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka na dôvodoch svojej sťažnosti zotrvala, a to aj   pokiaľ   ide   o námietky   nedostatočného   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia,   ktoré obsahuje podľa nej prvky arbitrárnosti a vyúsťuje do názoru o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 116/2011-20 z 24. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Návrhu na odklad vykonateľnosti namietaného uznesenia   nevyhovel.   Následne   vyzval   účastníkov   konania   na   prípadné   doplnenie   ich vyjadrení vo veci. Najvyšší súd túto možnosť nevyužil. Dňa 20. mája 2011 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľky, v prílohe ktorého predložila opravnú verziu svojej sťažnosti   (bez   pisárskych   chýb   a zrejmých   nesprávností).   K samotnej   veci   už neuviedla žiadne nové skutočnosti.

Najvyšší súd aj sťažovateľka ústavnému súdu oznámili, že v súlade s § 30 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   súhlasia   s upustením   od   ústneho   pojednávania   pri   meritórnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   to   podľa   § 30   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde so súhlasom   účastníkov   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   v prvom   rade   námietka   sťažovateľky,   že   postupom najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2 Cdo/47/2010   došlo k porušeniu jej základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi garantovaného v čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy.

1.1 Obsah základného práva na zákonného sudcu

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie   súdnych   prípadov   jednotlivým   sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada pevného prideľovania   súdnej   agendy   a aby bol   vylúčený (pre   rôzne dôvody   a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci   zákonným   sudcom   (aj   súdom)   je   tak   základným   predpokladom   na   naplnenie podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).

Prvoradým účelom   základného práva na zákonného sudcu   vyplývajúceho z čl. 48 ods. 1 ústavy je zabrániť tomu, aby súd, ktorý má konkrétnu vec prerokovať a rozhodnúť, bol   obsadený   spôsobom,   ktorý   by   sa   dal   označiť   za   svojvoľný   alebo   prinajmenšom za účelový.   Toto   základné   právo   je   konkretizované   v   procesných   kódexoch   a   pre posudzovaný   prípad   v   Občianskom   súdnom   poriadku   a   v   predpisoch   upravujúcich organizáciu súdnictva a postavenie sudcov.

Z   týchto   zákonných   úprav   vyplýva,   že   pojem   zákonného   sudcu   je   definovaný viacerými   na   seba   nadväzujúcimi   kritériami,   ktoré   súčasne   tvoria   navzájom   prepojené garancie reálneho obsahu tohto základného práva.

K týmto kritériám treba priradiť v prvom rade vecnú, funkčnú a miestnu príslušnosť súdov.   Potom   nasleduje   obsadenie   súdu,   ktoré   je   v   procesných   poriadkoch   a   v zákone č. 757/2004 Z. z. vymedzené od samosudcu až po rozmanité rozhodovacie útvary (senáty) zložené z troch a viacerých sudcov. Na to nadväzuje zásada prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon.

V   posudzovanej   veci   má   význam   iba   skúmanie,   či   bola   najvyšším   súdom rešpektovaná   zásada   prideľovania   vecí   jednotlivým   sudcom   alebo   senátom   v   súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon.

1.2 Zákonné záruky dodržiavania zásady prideľovania vecí jednotlivým sudcom alebo senátom

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokúvanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte.

Podľa   § 49   písm. a)   zákona   č. 757/2004   Z. z.   predsedovia   súdov   zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce.

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. sa na účely tohto zákona rozvrhom práce rozumie   akt   riadenia   predsedu   súdu,   ktorým   sa   riadi   organizácia   práce   súdu   pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa § 50 ods. 2 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. rozvrh práce obsahuje určenie senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   a   notárov   poverených   vybavovaním   agendy jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd.

Podľa § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené   podľa   predmetu   konania   sa   v   súlade   s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým senátom,   samosudcom,   súdnym   úradníkom   a   notárom náhodným   výberom pomocou technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom,   tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa   § 51   ods. 4   zákona   č. 757/2004   Z. z.   náhodným   výberom   pomocou technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených   ministerstvom   sa podľa rozvrhu práce alebo jeho zmeny prerozdeľujú už pridelené veci aj v prípade

a) dlhodobej   šesť   týždňov   presahujúcej   neprítomnosti   zákonného sudcu,   ktorému bola vec pridelená,

b) zmeny v obsadení súdu sudcami,

c) výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov a

d) ak bol zákonný sudca, ktorému bola vec pridelená, z konania a rozhodovania vo veci vylúčený.

1.3 Rozhodujúce skutkové okolnosti

Z citovaných ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. treba pre posudzovanú vec vziať do úvahy tieto normy správania sa:

a) ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte,

b) ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s   rozvrhom   práce   prideľujú   jednotlivým   senátom,   samosudcom,   súdnym   úradníkom a notárom náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových prostriedkov schválených ministerstvom, tak aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí,

c) podľa § 51 ods. 2, 3, 5 až ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. niet žiadneho iného pravidla,   ktoré   by   ospravedlňovalo   postup   najvyššieho   súdu   tak,   ako   ho   zdôvodňoval vo svojom vyjadrení k sťažnosti jeho predseda, a napokon,

d) vytvorenie senátu 7C, tak ako je popísané vo vyjadrení najvyššieho súdu, treba podľa názoru ústavného súdu považovať za prípad uvedený v § 51 ods. 4 písm. b) zákona č. 757/2004   Z. z., t. j.   za   zmenu   v   obsadení   súdu   sudcami,   a   preto   prerozdelenie   už pridelených vecí sa musí vykonať náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených ministerstvom.

V   prípade   prerokovávanej   sťažnosti   ústavný   súd   musel   preskúmať   len   jednu z uvedených   garancií,   ktorou   je   zásada   prideľovania   vecí   jednotlivým   sudcom   alebo senátom v súlade s pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce a spôsobom, ktorý určuje zákon.

Podľa sťažovateľky došlo k tomu, že o odklade vykonateľnosti rozhodol iný senát najvyššieho súdu než ten, ktorému bola pôvodne jej vec pridelená v dovolacom konaní. Najvyšší   súd   potvrdil,   že   sudkyňa,   ktorá   sa   stala   spravodajkyňou   v právnej   veci sťažovateľky, sa stala na základe opatrenia predsedu najvyššieho súdu členkou senátu 7C, v ktorom   sa   zmenili oproti senátu 2C dvaja jeho členovia vrátane predsedníčky   senátu. Na odôvodnenie   tohto   postupu   najvyšší   súd   uviedol,   že   takýto   postup   je   v   súlade s rozvrhom   práce   na rok   2010,   keďže   v   čl. II   ods. 11   v znení dodatkov   je uvedené,   že „... v prípade   novovytvoreného   senátu   predseda   najvyššieho   súdu   na   návrh   predsedu príslušného   kolégia   určí,   ktoré   konkrétne   veci   z   existujúcich   senátov   prechádzajú do novovytvoreného   senátu“.   K   takému   postupu   a   prideleniu   veci   došlo   preto   aj   pri novovytvorenom senáte 7C, ktorého členkou sa stala sudkyňa, ktorej vec bola pridelená ešte v senáte 2C. Podľa názoru najvyššieho súdu nedošlo k odňatiu zákonnému sudcovi, lebo táto sudkyňa naďalej vo veci koná a rozhoduje.

1.4 Právne závery ústavného súdu

Vychádzajúc z obsahu základného práva na zákonného sudcu a v danom prípade zo zásady   prideľovania   vecí   jednotlivým   sudcom   alebo   senátom   v   súlade   s   pravidlami obsiahnutými v rozvrhu práce na rok 2010 a spôsobom, ktorý určuje zákon, treba v prvom rade uviesť, že v posudzovanej veci vytvorením senátu 7C, hoci za účasti sudkyne, ktorej bola vec sťažovateľky pôvodne pridelená v súlade s rozvrhom práce a spôsobom upraveným zákonom o súdoch, došlo k zmene zákonného sudcu, lebo v novovytvorenom senáte sú dvaja noví sudcovia.

Z   toho   vyplýva,   že   o dovolaní,   ako   aj   súvisiacich   procesných   otázkach (aj o napadnutom odklade vykonateľnosti podľa § 243 OSP) po zaradení sudkyne, ktorej bola   vec   sťažovateľky   pôvodne   pridelená   v   súlade   s   rozvrhom   práce   na   rok   2010 a spôsobom upraveným zákonom č. 757/2004 Z. z. do senátu 7C, už nerozhodujú pôvodní sudcovia senátu 2C, ktorí sa pridelením veci uvedenej sudkyne stali súčasne zákonnými sudcami v tejto veci. Vo veci sťažovateľky teraz koná a rozhoduje nový senát, ktorého však zloženie nezodpovedá požiadavkám kladeným zákonom na zákonného sudcu (zákonných sudcov).

Zákon č. 757/2004   Z. z. totiž   v   žiadnom   prípade   neumožňuje   prerozdelenie   už pridelených vecí, t. j. vecí pridelených síce sudkyni spravodajkyni, ale súčasne aj ostatným členom   senátu   2C   ako   zákonným   sudcom, novému   senátu, ktorého   členom   je   sudca, ktorému vec bola pôvodne pridelená, avšak ostatní členovia sa zmenili, iným spôsobom, než náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov schválených ministerstvom.

Postup   prerozdelenia   už   pridelených   vecí   opísaný   vo   vyjadrení   najvyššieho   súdu tomuto zákonnému pravidlu a záruke na základné právo na zákonného sudcu nezodpovedal, a preto ho možno najmä z hľadiska záruk základného práva na zákonného sudcu hodnotiť ako nemajúci oporu v zákone č. 757/2004 Z. z. ani v inom zákone, a teda svojvoľný, a ako taký porušujúci čl. 48 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

2. Sťažovateľka namieta aj porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   ústavy.   K porušeniu   označeného   základného   práva   malo   dôjsť   arbitrárnym odôvodnením napadnutého uznesenia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd už na základe záveru o porušení základného práva na   zákonného   sudcu   vyplývajúceho   z   čl. 48   ods. 1   ústavy   musel   obligatórne   zrušiť napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   (čl. 127   ods. 2   prvá   veta   ústavy),   bolo   už   bez osobitného významu skúmať, či týmto rozhodnutím došlo aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu namietanom sťažovateľkou. Preto, ale   tiež   so zreteľom   na   zásadu   minimalizácie   zásahov   do   súdneho   rozhodovania   (napr. I. ÚS 186/08), o tomto namietanom porušení uvedeného základného práva ústavný súd už nerozhodoval a v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva   sťažovateľky   bolo   potrebné   nielen   zrušiť   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 Cdo/47/2010 z 8. decembra 2010, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd bude pokračovať v konaní o návrhu odporcu vo 4. rade na odloženie vykonateľnosti rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   5 Co 77/2009   z 27.   októbra   2009   v právnej   veci sťažovateľky o ochranu osobnosti (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím   o vrátení veci   na ďalšie konanie,   ktoré   je vykonateľné   doručením tohto nálezu (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume 3 000 €, čo odôvodnila pocitmi nespravodlivosti, ktoré ju sprevádzali pri porušovaní jej základných práv. Ústavný súd   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie   nepriznal   (bod   4   výroku   nálezu),   pretože vychádzal z toho, že v posudzovanej veci sa náprava zisteného porušenia jej základných práv dosiahne samotným zrušením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu a vrátením mu veci na ďalšie konanie, čo považoval v danom prípade za dostačujúce.

Sťažovateľka napokon žiadala, aby jej ústavný súd priznal všetky trovy konania, ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom. Trovy konania vyčíslila v sume 392,73 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa   § 1   ods. 3   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €, pretože úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie a podanie sťažnosti a písomné podanie vo veci samej z 8. marca 2011) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky po 120,23 € (za jeden úkon právnej služby), 3 x režijný paušál po 7,41 €. Úhrada bola priznaná v celkovej sume 392,73 €, t. j. v sume vyčíslenej sťažovateľkou.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   najvyšší   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011