znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 116/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. H., N. a B. H., N., zastúpených Mgr. E. S., N. Z., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 147/2008 z 13. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. H., Ing. M. S. a B. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. februára 2010   prostredníctvom   faxu   a následne   12.   februára   2010   poštou   doručená sťažnosť J. H., M. S.a B. H. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Mgr. E. S., N., ktorou sa domáhajú ochrany vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 147/2008 z 13. novembra 2009.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Komárno (ďalej len „okresný súd“) rozhodol uznesením č. k. Nc 960/93-72 z 26. októbra 1998 o oprave výrokovej časti rozsudku sp. zn. Nc 960/93 zo 16. júla 1993 vo veci vyhlásenia za mŕtvu J. H., rod. N., nar... (právnu predchodkyňu sťažovateľov, ďalej len „nezvestná“), tak, že opravil určený deň jej smrti   z 31.   decembra   1945   na   31.   december   1947.   Krajský   súd   v Nitre   (ďalej   len „krajský súd“) uznesením č. k. 5 Co 175/99-86 z 31. mája 1999 zrušil v odvolacom konaní uznesenie   okresného   súdu   z dôvodu   viacerých   procesných   pochybení,   ktoré   mohli   mať za následok nesprávne rozhodnutie, a vrátil vec na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením   sp. zn.   Nc   1005/96   z 9.   februára   2000   začal   konanie   o opravu   dňa   smrti nezvestnej podľa § 199 ods. 2 a § 81 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   poukázali,   že   pod   rovnakou   spisovou   značkou (Nc   1005/96)   okresný   súd   viedol   konanie   o povolenie   obnovy   konania   o vyhlásenie za mŕtvu nezvestnú, v ktorom rozhodol uznesením z 5. novembra 1996 o povolení obnovy konania.   Uvedené   rozhodnutie   bolo   zrušené   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. Z 2-19 Co 328/96-12 z 30. júna 1997. Okresný súd tak „v konaní začatom vo veci obnovy konania súčasne na základe uznesenia zo dňa 9. 2. 2000, bez označenia účastníkov, začal konanie o oprave dňa smrti, a to bez toho, aby konanie o oprave dátumu smrti spojil s konaním   o obnove   konania   alebo   obe   konania   (o   obnove,   o oprave   dňa   smrti),   zlúčil na spoločné konanie.“

Okresný súd rozhodol uznesením č. k. Nc 1005/96-408 zo 6. decembra 2007 tak, že vo výrokovej časti rozsudku sp. zn. Nc 960/93 zo 16. júla 1993 opravil časť, ktorou bol určený deň smrti nezvestnej, tak, že za deň smrti určil 15. marec 1965. Krajský súd potvrdil označené rozhodnutie uznesením č. k. 8 Co 18/2008-429 z 31. marca 2008, pretože dospel k záveru,   že   súd   prvého   stupňa   úplne   zistil   skutkový   stav,   na   základe   vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Proti uzneseniu   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   dovolanie,   ktoré   najvyšší   súd   odmietol uznesením sp. zn. 5 Cdo 147/2008 z 13. novembra 2009.

Sťažovatelia namietajú, že postupom súdov všetkých stupňov im bolo odňaté právo konať   pred   súdom,   keď „v   konaní   nebolo   vydané   procesné   rozhodnutie   o pribratí sťažovateľov   ako   účastníkov   do   konania   a okruh   účastníkov   je   v každom   z rozhodnutí (prvoinštančné, druhoinštančné) vymedzený inak“. V tejto súvislosti sťažovatelia poukázali na rôzne označovanie účastníkov v zápisniciach o pojednávaniach okresného súdu.

Okrem toho sú presvedčení, že konanie o oprave dňa určeného v rozsudku ako deň smrti bolo začaté na návrh neoprávnenej osoby (starostu obce N.). Vzhľadom na spisovú značku,   pod   ktorou   bolo   rozhodnuté   o oprave   dňa   smrti   (Nc   1005/96),   sú   presvedčení, že toto   rozhodnutie   bolo   vydané   v konaní   o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania, a namietajú, že „nebolo namieste rozhodovať a rozhodnúť o oprave dátumu smrti

ba)   v konaní,   pod   ktorým   sa   začalo   (a   podľa   zápisníc   z pojednávaní   aj   konalo) konanie o obnove konania   bez rozhodnutia o zlúčení vecí, spojení vecí alebo obdobného procesného rozhodnutia,  

bb) na základe dokazovania, ktoré bolo vykonané vo veci obnovy konania, a nie vo veci opravy dátumu smrti (viď zápisnice z pojednávaní pred OS Komárno)

bc) v inom konaní, než v konaní pred OS Komárno sp. zn. Nc/960/93, vo veci opravy dňa smrti po právoplatnosti rozhodnutia podľa § 199 ods. 2 O. s. p. pre litispendenčnú prekážku danú týmto konaním k neskôr začatému konaniu NC/1005/96.“.

Najvyššiemu   súdu   vytýkajú   právny   názor   v jeho   rozhodnutí,   že   nebolo   potrebné rozhodovať o pribratí účastníkov do konania, pretože dovolatelia sú právnymi nástupcami pôvodného   účastníka   konania   Ing.   B.   H..   Tento   záver   je   v rozpore   s   §   94   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku,   aj   v rozpore   so   skutočným   stavom,   keďže   Ing.   B.   H. je dosiaľ   nažive.   Nesúhlasia   ani   so   záverom   najvyššieho   súdu,   že   nebolo   zistené nerešpektovanie   právne   záväzného   názoru   odvolacieho   súdu   súdom   prvého   stupňa (vysloveného   v uznesení   krajského   súdu   č.   k.   8   Co   181/2006-330   z 31.   októbra   2006, pričom v inej časti sťažnosti - v závere odôvodnenia označili iné rozhodnutie krajského súdu č. k. 5 Co 175/99-86 z 31. mája 1999, pozn.).

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 147/2008 z 13. novembra 2009 boli porušené ich základné práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby ústavný súd označené uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Uplatnili tiež nárok na náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Zo sťažovateľmi predložených rozhodnutí vyplývajú tieto skutočnosti: Rozsudkom sp. zn. Nc 960/93 zo 16. júla 1993 okresný súd rozhodol na návrh B. H., nar...., tak, že vyhlásil za mŕtvu nezvestnú a za deň jej smrti určil 31. december 1945. Uznesením sp. zn. Nc 1005/96 z 5. novembra 1996 okresný súd rozhodol o návrhu opatrovníčky nezvestnej tak, že povolil obnovu konania o jej vyhlásenie za mŕtvu a súčasne odložil vykonateľnosť rozsudku zo 16. júla 1993. Opatrovníčka podala návrh na podnet starostu obce N..

Uznesením   č.   k.   Z-2-19   Co   328/96-12   z 30.   júna 1997   Krajský   súd   v Bratislave na základe odvolania B. H. zrušil uznesenie okresného súdu z 5. novembra 1996 a vrátil mu vec   na   ďalšie   konanie   s odôvodnením,   že   rozhodnutie   o vyhlásení   za   mŕtvu   môže   súd prvého stupňa zmeniť alebo zrušiť v rámci autoremedúry, a to aj bez návrhu, a preto obnova konania v tejto veci nie je prípustná.

Uznesením   sp.   zn.   Nc   960/93   z   26.   októbra   1998   okresný   súd   rozhodol   tak, že vo výrokovej časti rozsudku zo 16. júla 1993 opravil deň určený za deň smrti nezvestnej tak, že za deň jej smrti určil 31. december 1947.

Krajský súd zrušil uznesením č. k. 5 Co 175/99-86 z 31. mája 1999 uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie s tým, že okresný súd neuviedol, či začal konať   z   úradnej   povinnosti   alebo   na   návrh,   a nevysporiadal   sa   s otázkou   účastníkov konania, ktorých ani neoznačil v úvodnej časti uznesenia.

Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   Nc   1005/96   z   9.   februára   2000   začal   konanie o opravu dňa smrti nezvestnej podľa § 199 ods. 2 a § 81 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (t. j. bez návrhu, z úradnej povinnosti), pretože zistil, že menovaná prežila deň určený v rozsudku ako deň jej smrti.  

Uznesením   č.   k.   Nc   1005/96-323   z   25.   mája   2006   okresný   súd   rozhodol   tak, že vo výrokovej časti rozsudku zo 16. júla 1993 opravil časť, ktorou bol určený deň smrti nezvestnej tak, že za deň jej smrti určil 31. december 1947.

Krajský súd zrušil uznesením č. k. 8 Co 181/2006-330 z 31. októbra 2006 uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že je sčasti nepreskúmateľné, pretože   okresný   súd   neodôvodnil   opravený   dátum   úmrtia   ani   priezvisko   nezvestnej po sobáši,   a uviedol,   že   je   vhodné   doplniť   dokazovanie   o   zistenie   štátneho   občianstva nezvestnej,   zistenie   pobytu   jej   detí   a s pomocou   štátnych   orgánov   Maďarskej   republiky zistiť, kde a kedy zomrela a aké boli jej priezviská.

Uznesením č. k. Nc 1005/96-408 zo 6. decembra 2007 okresný súd rozhodol tak, že opravil rozsudok zo 16. júla 1993 v časti určenia dňa smrti nezvestnej tak, že za deň jej smrti určil 15. marec 1965. Tento dátum okresný súd zistil z úmrtného listu nezvestnej s tým, že osobné údaje tam uvedené sú totožné s osobnými údajmi uvedenými v jej rodnom liste, a tiež je nepochybné, že bola matkou otca sťažovateľov, čo potvrdzuje jeho rodný list. Krajský súd uznesením sp. zn. 8 Co 18/2008 z 31. marca 2008 napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Najvyšší   súd   odmietol   uznesením   sp.   zn.   5   Cdo   147/2008   z 13.   novembra   2009 dovolanie   sťažovateľov,   pretože   dovolanie   nebolo   prípustné   podľa   §   239   Občianskeho súdneho poriadku, a nezistil ani vady konania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. K namietanej vade podľa § 237 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku (v konaní sa rozhodovalo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov) najvyšší súd uviedol: „konanie o oprave dňa, ktorý je uvedený v rozhodnutí ako deň smrti, vo veci vyhlásenia za mŕtveho, je nepochybne konaním v občianskoprávnej veci v zmysle § 7 ods. 1 O. s. p. (viď § 199 O. s. p.)“ K namietanej vade podľa § 237 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku (ten, kto v konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania; účastník konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a nebol   riadne   zastúpený)   najvyšší   súd   uviedol: „dovolatelia mali v priebehu súdneho konania a aj v súčasnosti v dovolacom konaní majú spôsobilosť byť účastníkom konania, ako aj plnú procesnú spôsobilosť.

K námietke   dovolateľov,   že   v spise   sa   nenachádza   žiadne   procesné   rozhodnutie o pribratí   účastníkov   do   konania,   dovolací   súd   uvádza,   že   takéto   rozhodnutie   nebolo potrebné,   nakoľko   dovolatelia   v konaní vystupujú   ako   právni   nástupcovia   (dediči) pôvodného účastníka Ing. B. H..“

K namietanej vade podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku (v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie) najvyšší súd uviedol: „V danej veci nejde o vadu res iudicata, nakoľko konania vedené na Okresnom súde   Komárno   pod   sp.   zn.   Nc   960/1993   a Nc   1005/1996   sa   navzájom   odlišujú   svojím predmetom.   Kým   predmetom   konania   vedeného   pod   sp.   zn.   Nc   960/1993   bol   návrh na vyhlásenie za mŕtvu nezvestnú J. H., v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 1005/96 súd rozhodoval   o oprave   dňa,   ktorý   je   uvedený   v rozsudku   Okresného   súdu   Komárno zo 16. júla 1993, sp. zn. Nc 960/1993 ako deň smrti nezvestnej J. H. (ide o osobitné výslovne zákonom upravené konanie)..  

K namietanej vade podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom) najvyšší súd uviedol:„K odňatiu možnosti dovolateľov pred súdom konať malo podľa ich názoru dôjsť tým,   že   odvolací   súd   rozhodol   vo   veci   v ich   neprítomnosti,   hoci   s prejednaním   veci bez nariadenia pojednávania výslovne nesúhlasili.

Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. (účinného do 15. 10. 2008) na prejednanie odvolania nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu   pojednávanie.   Pojednávanie   netreba nariaďovať, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu (§ 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p. účinného do 15. 10. 2008)   a ak   ide   o rozhodnutie   o spôsobilosti   na   právne   úkony,   o vyslovení prípustnosti   prevzatia   alebo držania   v ústave   zdravotnej starostlivosti   alebo   o vyhlásení za mŕtveho (§ 214 ods. 2 písm. d/ O. s. p. účinného do 15. 10. 2008).

V danom prípade odvolanie účastníkov konania 1/ - 4/ smerovalo proti uzneseniu prvostupňového   súdu   vydanému   vo   veci   vyhlásenia   za   mŕtveho.   Ak   teda   odvolací   súd rozhodol   o odvolaní   účastníkov   konania   1/   -   4/   bez   nariadenia   pojednávania,   svojím postupom, ktorý bol v súlade so zákonom, neodňal dovolateľom možnosť konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p.

V nasledujúcej časti odôvodnenia najvyšší súd uviedol:„Pokiaľ   ide   o námietku   dovolateľov,   že   prvostupňový   súd   nedoplnil   dokazovanie uložené   odvolacím   súdom   v jeho   zrušujúcom   uznesení   z 31.   októbra   2006, sp. zn. 8 Co 181/2006, táto nie je dôvodná, nakoľko súd prvého stupňa po tom, ako mu bola vec vrátená na ďalšie konanie, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia údajov týkajúcich   sa   nezvestnej   a jej   rodinných   príslušníkov.   Dovolací   súd   poukazuje   tiež na skutočnosť, že aj keď odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení dal súdu prvého stupňa   pokyn   na   doplnenie   dokazovania,   prípadným   nerešpektovaním   tohto   pokynu by sa prvostupňový   súd   neodchýlil   od   záväzného   právneho   názoru   odvolacieho   súdu v zmysle   §   226   O.   s.   p.,   nakoľko   za   záväzný   právny   názor   odvolacieho   súdu   nemožno považovať jeho pokyny na ďalší postup súdu prvého stupňa po procesnej stránke, napríklad na doplnenie dokazovania za účelom zistenia skutkového stavu.“

Napokon   najvyšší   súd   konštatoval,   že   nie   je   dôvodná   ani   námietka o nepreskúmateľnosti,   resp.   nedostatočnej   odôvodnenosti   napadnutého   rozhodnutia,   keď s poukazom na judikatúru ústavného súdu dospel k záveru, že „v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných   predpisov   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení   a nepoprel   ich   účel a význam.“.  

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je návrh zjavne neopodstatnený, ak sa ním namieta   taký   postup   orgánu   verejnej   moci,   ktorým   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého sa namieta, ako aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučujú, aby tento orgán porušoval označené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (mutatis mutandis   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Ústavný   súd   je   v súlade   so   svojou   všeobecnou právomocou   vyjadrenou   v čl.   124   ústavy   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   Táto právomoc   spolu   s právomocou   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   mu   umožňuje   preskúmať aj napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   avšak   iba   z hľadiska,   či   je,   alebo   nie je v súlade   s ústavnoprávnymi   princípmi   konania   upravenými   v ústave   (čl.   46   až čl.   50 ústavy). Ústavný súd nevykladá iné ako ústavné zákony, a preto musí preskúmavať len to, či tieto zákony všeobecný súd nevyložil spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia   alebo omyly v posudzovaní   obsahu   týchto právnych predpisov.  

Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   alebo   neudržateľné,   a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 117/05). Ak nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných   súdov, ústavný   súd   nemôže   dospieť   k záveru   o vecnej   spojitosti   medzi   základnými   právami a slobodami, ktorých porušenie sa namieta a napádaným rozhodnutím všeobecného súdu, prípadne postupu, ktorý mu predchádzal.  

Ústavný súd sa zaoberal preskúmaním uznesenia najvyššieho súdu v tom rozsahu, v akom sťažovatelia v sťažnosti odôvodnili namietané porušenie svojich práv.

Sťažovatelia   videli   porušenie   svojich   práv   v absencii   rozhodnutia   o ich   pribratí do konania ako účastníkov konania, s čím súviselo aj nejednotné označovanie účastníkov konania v zápisniciach o pojednávaniach. Najvyšší súd sa s touto námietkou vysporiadal v rámci posudzovania   námietky   vady   podľa   § 237   písm. b) a   c)   Občianskeho súdneho poriadku. Podľa názoru ústavného súdu je právny názor najvyššieho súdu vo vzťahu k tejto námietke   dostatočne   zdôvodnený   a nemožno   ho   považovať   za   arbitrárny.   Skutočnosť, že sťažovatelia si inak vysvetľujú ustanovenie § 94 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, nie je dôvodom na spochybnenie záveru najvyššieho súdu, že nebolo potrebné procesné rozhodnutie   o pribratí   účastníkov   do   konania,   pretože   títo   sú   právnymi   nástupcami pôvodného   účastníka   B.   H..   Je   potrebné   dať   za   pravdu   sťažovateľom,   že   najvyšší   súd pochybil, keď ich označil za právnych nástupcov Ing. B. H., ktorý je jedným z dovolateľov, keď pôvodným navrhovateľom v konaní o vyhlásení za mŕtvu bol ich otec B. H.. Toto pochybenie   najvyššieho   súdu   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu   však   nemožno považovať   za   tak   intenzívny   zásah   do   ústavou   a dohovorom   garantovaných   práv sťažovateľov, na základe ktorého by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné vysloviť porušenie ich základných práv.

Sťažovatelia   tiež   v súvislosti   s nevydaním   uznesenia   o ich   pribratí   do   konania namietali, že im týmto postupom bola odňatá možnosť konať pred súdom. Svoje tvrdenie však nijako nepreukázali (ani v sťažnosti ústavnému súdu). Takým postupom bezpochyby nemôže   byť   rôzny   spôsob   označenia   účastníkov   konania   v zápisniciach   o pojednávaní. Ústavný   súd   tu   opäť   odkazuje   na   právny   názor   najvyššieho   súdu,   že „O   vadu,   ktorá je z hľadiska § 237 písm. f) O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom   odňal   účastníkovi   konania   jeho   procesné   práva,   ktoré   mu   právny   poriadok priznáva.“. Či   bolo   účastníkom   konania odňaté   právo   konať pred   súdom   sa   posudzuje podľa reálneho procesného postupu súdu (napr. ak by súd nedoručil účastníkovi procesný návrh druhého účastníka, v rozpore so zákonom by mu nedoručil súdne rozhodnutie, alebo by sa odmietol zaoberať jeho opravným prostriedkom), sťažovatelia však žiadne relevantné pochybenia nenamietali ani v sťažnosti ústavnému súdu.

Najvyšší   súd   sa   ústavne   súladným   spôsobom   vysporiadal   aj   s namietanou   vadou konania podľa § 237 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku. Najvyšší súd zrozumiteľne objasnil, kedy ide o prípad rozhodovania v tej istej veci, a jeho záver je relevantný aj pre tvrdenia sťažovateľov o totožnosti konania v súvislosti s rovnakou spisovou značkou, pod ktorou sa prv rozhodovalo o obnove konania a neskôr o oprave dátumu smrti v rozsudku o vyhlásení za mŕtvu. K   záveru o nenaplnení podmienky (a dovolacieho dôvodu) podľa § 237   písm.   d)   Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšší   súd   dospel   logickým   a ústavne konformným   výkladom   právnej   úpravy,   a preto   jeho   záver   nemožno   považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Ústavný   súd   nepovažuje   za   ústavne   nekonformný,   a tak   spôsobilý   zasiahnuť   do základných   práv   sťažovateľov   ani   právny   názor   najvyššieho   súdu   vyjadrený   v časti odôvodnenia,   v ktorom   sa   zaoberal rozsahom   vykonaného   dokazovania   v súvislosti s namietaným nerešpektovaním pokynu odvolacieho súdu v uznesení sp. zn. 8 Co 181/2006 z 31.   októbra   2006.   Úplnosť   zistenia   skutkového stavu   a správnosť skutkových   záverov vyvodených   z vykonaného   dokazovania   preskúmal   odvolací   súd   v konaní   vedenom pod sp. zn. 8 Co 18/2008, v ktorom uznesením z 31. marca 2008 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Najvyšší súd v rozhodnutí o dovolaní tiež konštatoval, že súd prvého stupňa po vrátení veci odvolacím súdom vykonal rozsiahle dokazovanie pre účely zistenia údajov o nezvestnej a jej rodinných príslušníkoch a odvolací súd svoje rozhodnutie aj v potrebnom rozsahu odôvodnil. Ústavný súd preto považuje námietky sťažovateľov týkajúce sa rozsahu vykonaného dokazovania, navyše v situácii, keď sťažovatelia ani netvrdia, že by skutkové závery boli v rozpore s vykonaným dokazovaním, za zjavne neopodstatnené.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí   zrozumiteľne,   logickým   výkladom   a vyčerpávajúcim   odôvodnením   dospel k záveru o nenaplnení podmienok prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Tomuto záveru predchádzal ústavne súladný výklad relevantnej právnej úpravy. Ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľmi označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 147/2008 z 13. novembra 2009. Za porušenie týchto práv nemožno považovať samotné   nevyhovenie   dovolaniu   a vyslovenie   iného   právneho   názoru,   s   ktorým sa sťažovatelia nestotožňujú (m. m. IV. ÚS 189/07).

Vo vzťahu k namietaného porušeniu základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny sťažovatelia neuviedli žiadne námietky, ktoré by bolo možno obsahovo subsumovať pod záruky vyplývajúce z tohto článku listiny. Vzhľadom na to, že z odôvodnenia ani z príloh sťažnosti nevyplývajú okolnosti, ktoré by mohli byť v príčinnej súvislosti s namietaným porušením čl. 38 ods. 2 listiny, je sťažnosť aj v tejto časti zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 147/2008 z 13. novembra 2009 nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľov, a preto odmietol ich sťažnosť v celom rozsahu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010