IV. ÚS 116/09-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. B., K., a Mgr. P. J., D., zastúpených advokátkou JUDr. I. V., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   8   Co   220/2006   z   21. augusta 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. B. a Mgr. P. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. februára 2008 doručená sťažnosť Ľ. B., K., a Mgr. P. J., D. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. I. V., B., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 220/2006 z 21. augusta 2007.

Na základe výzvy ústavného súdu zo 14. februára 2008 sťažovatelia prostredníctvom ich právnej zástupkyne podaním z 21. februára 2008 doplnili sťažnosť o chýbajúcu listinnú dokumentáciu - právoplatný rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Co 220/2006 z 21. augusta 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej prílohy vyplýva, že Okresný súd Čadca (ďalej len „okresný súd“) v právnej veci sťažovateľov proti Z. J., K. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), a spol., o určenie neplatnosti darovacej a kúpnej zmluvy z 28. apríla 1993 rozsudkom sp. zn. 6 C 308/00 z 24. novembra 2005 návrh sťažovateľov zamietol.

Krajský súd o odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 8 Co 220/2006 z 21. augusta 2007   rozhodol   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   potvrdil.   Súčasne   zaviazal   sťažovateľov spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanému v 1. rade trovy odvolacieho konania v sume 1 172,14 € (35 312 Sk). Dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepripustil.

Sťažovatelia sa žalobou domáhali určenia absolútnej neplatnosti darovacej zmluvy a kúpnej zmluvy obsiahnutých v notárskej   zápisnici z 28. apríla 1993 sp. zn. Nz 90/03 spísanej   na   Notárskom   úrade   v Kysuckom   Novom   Meste   u notára   JUDr.   K.   (ďalej   len „notárska zápisnica“) pre rozpor s § 37 ods. 1 a § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že „podiel darovaný Š. J., ako aj podiely predávajúcich - navrhovateľov v 1. a 2. rade sú uvedené   v nesprávnej   výške   a nehnuteľnosť   nebola   ocenená   v zmysle   platných   právnych predpisov“.

Sťažovatelia argumentovali tým, že „v notárskej zápisnici NZ 90/93 sa uvádza, že Š. J.   bola   podielovou   spoluvlastníčkou   nehnuteľností   prevádzaných   kúpnou   a darovacou zmluvou   vo   výške   spoluvlastníckeho   podielu   3/6,   a výška   spoluvlastníckych   podielov sťažovateľov - navrhovateľov v 1. a 2. rade bola 1/6. V bode 1 notárskej zápisnice sa uvádza,   že   tieto   nehnuteľnosti   nadobudli   titulom   dedenia   pod   D   459/83   a rozsudku 8 C 719/87.

Podľa rozhodnutia Štátneho notárstva v Čadci o dedičstve po P. J. 4 D 459/83, zo dňa 18. 5. 1983 bolo potvrdené nadobudnutie dedičstva pozostávajúceho z ½ rodinného domu   a   ½   zastavanej   plochy   pod   domom   rovnakým   dielom   dedičom   zo   zákona,   a to manželke poručiteľa Š. J., Z.   J., P. J. a Ľ.   B.,   každému v rovnakom diele, avšak výška jednotlivých spoluvlastníckych podielov nebola číselne vyjadrená. Je však zrejmé, že na základe tohto dedičského konania každý z dedičov nadobudol 1/8 dedičstva, čím sa Š. J. stala podielovou spoluvlastníčkou vyššie uvedených nehnuteľností v 5/8, odporca v 1. rade ako aj navrhovatelia v 1. a 2. rade boli spoluvlastníkmi, každý vo výške 1/8.“.

Sťažovatelia poukazovali počas označeného súdneho konania na skutočnosť, že „Š. J.   bola   podielovou   spoluvlastníčkou   nehnuteľností   prevádzaných   kúpnou   a darovacou zmluvou   v skutočnosti   v pomere   5/8,   avšak   podiel,   ktorý   darovala   odporcovi   v 1.   rade predstavoval   výšku   3/6,   skutočná   výška   spoluvlastníckych   podielov   sťažovateľov   - navrhovateľov v 1. a 2. rade bola 1/8, pričom kúpnou zmluvou previedol každý z nich podiel vo výške 1/6, teda previedli viac ako bolo v ich majetku“.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   určenie   nesprávnej   výšky   podielov   má   podľa   §   37 a § 39   Občianskeho   zákonníka   za   následok   neplatnosť   darovacej   a kúpnej   zmluvy obsiahnutej   v notárskej   zápisnici.   Ďalšou   skutočnosťou   majúcou   podľa   sťažovateľov   za následok neplatnosť predmetných zmlúv bolo vyhotovenie znaleckého posudku pre účely notárskej zápisnice v rozpore s vtedy platnou právnou úpravou, čím sa predmet darovacej a kúpnej   zmluvy   mal   stať   neurčitým   a neúplným.   Podľa   sťažovateľov   sa   s   uvedenými skutočnosťami odvolací súd nevysporiadal, čím porušil ich vlastnícke právo garantované čl. 20 ústavy.

Tým,   že   odvolací   súd   vo   svojom   potvrdzujúcom   rozsudku   zároveň   sťažovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne na úhradu trov odvolacieho konania vyčíslených podľa § 10 ods.   1   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) z hodnoty sporu napriek tomu, že išlo v okolnostiach   prípadu   o určovaciu   žalobu,   a napriek   ich   žiadosti   nepripustil   možnosť podania dovolania, keď proti rozhodnutiu o trovách konania nie je prípustný žiadny opravný prostriedok,   došlo   podľa   názoru   sťažovateľov   k porušeniu   ich   základného   práva   na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru.

V sťažnosti   sa   sťažovatelia   domáhali,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   postupom krajského súdu vo veci sp. zn. 8 Co 220/2006 došlo k porušeniu ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru, priznal im finančné zadosťučinenie v sume 16 596,96 € (500 000 Sk) a úhradu trov konania v sume 223,46 € (6 732 Sk).

Na základe výzvy ústavného súdu z 3. októbra 2008 sa k sťažnosti sťažovateľov vyjadril   predseda   krajského   súdu   prípisom   sp.   zn.   Spr   690/08   z 20.   októbra   2008.   Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„... žalobkyňa vedela o výške svojich spoluvlastníckych podielov najmenej od roku 1987. Nikdy nenamietala ich výšku a taktiež aj pri uzatváraní kúpnej zmluvy vedela aký podiel prevádza, nenamietala jeho výšku ani kúpnu cenu za tento podiel. Ako vyplynulo z dokazovania žalobkyňa sa začala domáhať neplatnosti uvedených zmlúv až po smrti matky Š.   J.   V   sťažnosti   ide   o účelové   tvrdenia,   vyplývajúce   zo   sporov   medzi   súrodencami.   Je potrebné   poukázať   na   to,   že   v prípade   zmeny   podielov   môže   sa   domáhať   porušenia vlastníckeho práva garantovaného Ústavou (čl. 20 ods. 1) žalovaný, ktorý takto uvedené podiely má zapísané na liste vlastníctva na základe darovacej a kúpnej zmluvy, ktorých neplatnosť nebola v konaní preukázaná.“

Predseda krajského súdu na základe uvedeného považoval sťažnosť sťažovateľov za nedôvodnú, pričom poukázal na dôvody rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu v danej veci.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľov   sa   k vyjadreniu   predsedu   krajského   súdu nevyjadrila.

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané nikým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.   I.   ÚS   140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05, II. ÚS 132/06).

Pri predbežnom prerokovaní ústavný súd preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovanou právnou zástupkyňou. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 13 ods. 1   ústavy),   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú   v texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Sťažovatelia   sa   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 220/2006 z 21. augusta 2007.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z priloženého rozhodnutia krajského súdu zistil, že predmetom preskúmavanej veci bol návrh sťažovateľov na určenie neplatnosti darovacej zmluvy z 28. apríla 1993 uzavretej medzi Š. J. ako darcom a Z. J. ako obdarovaným, ako aj kúpnej zmluvy z 28. apríla 1993 uzavretej medzi sťažovateľmi ako predávajúcimi a Z. J. a M. J. ako kupujúcimi týkajúcej sa domu č. 913, postavenom na pozemku parc. č. 3572/2, vrátane pozemku - zastavaná plocha o výmere 475 m2 a pozemok parc. č. 3572/1 - ornej pôdy   o výmere   825   m2 v kat.   území   K.,   zapísaných   na   LV   č.   1564.   Podľa   názoru sťažovateľov   išlo   o absolútne   neplatné   právne   úkony,   pričom   dôvod   neplatnosti   videli v nesprávnej výške prevádzaných podielov, ako aj v skutočnosti, že predmetom prevodu nebola   celá   prevádzaná   nehnuteľnosť   (predmetom   prevodu   neboli   hospodárske   budovy, prístavba, studňa, oplotenie   a trvalé porasty)   a cena   uvedená   v znaleckom   posudku   bola stanovená v rozpore s právnymi predpismi.

V   predmetnej   veci,   v ktorej   sťažovatelia   namietali   porušenie   označených   práv, krajský   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   (o   zamietnutí   návrhu   sťažovateľov) a zaviazal sťažovateľov na úhradu trov odvolacieho konania v sume 1 172,14 € v prospech žalovaného v 1. rade.

V   súlade   so   závermi   súdu   prvého   stupňa   bol   krajský   súd   toho   názoru,   že sťažovateľmi vymenované dôvody nie sú dôvodmi, ktoré predpokladá zákon (§ 37 a § 39 Občianskeho zákonníka) pre absolútnu neplatnosť právnych úkonov.

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom krajského súdu, ku ktorému   dospel   interpretáciou   a aplikáciou   hmotnoprávnych   ustanovení   Občianskeho zákonníka   pri   posudzovaní   absolútnej   neplatnosti   označenej   darovacej   zmluvy   a kúpnej zmluvy z 28. apríla 1993, ako aj vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v súvislosti s vyčíslením trov odvolacieho konania.

Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

V súvislosti s uvedeným krajský súd preskúmal postup okresného súdu, ktorý svoje dokazovanie zameral na zistenie dôvodov absolútnej neplatnosti uvádzaných sťažovateľmi v žalobnom návrhu, a po preskúmaní veci potvrdil rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne. Krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku okrem iného uviedol:

„Nesprávne   uvedená   výška   spoluvlastníckych   podielov   účastníkov   zmluvy   nebola preukázaná z toho dôvodu, že pri spísaní právneho úkonu dňa 28. 4. 1993 do notárskej zápisnice sp. zn. N 165/93, Nz 90/93 ako podklad bol uvedený list vlastníctva č. 1564 pre kat. územie K., z ktorého vyplynuli podiely opísané v bode I, II zmluvy. Taktiež z bodu III. zmluvy je zrejmá cena predmetných nehnuteľností a spoluvlastníckych podielov. Zmluva bola účastníkmi zmluvy, ktorými na strane prevodcov boli aj navrhovatelia 1), 2) riadne vlastnoručne   podpísaná,   ktorú   skutočnosť   ničím   nespochybnili.   Navrhovatelia   v konaní pred prvostupňovým súdom neuviedli doklad, z ktorého by boli vyplývali v čase prevodu iné podiely,   než   boli   uvedené   na   liste   vlastníctva   č.   1564.   Správne   okresný   súd   vychádzal z právoplatného rozsudku Okresného súdu v Čadci sp. zn. 8 C/719/1987 a na jeho základe zapísanom LV č. 1564. Navrhovatelia nepreukázali, prečo nenamietali predmet prevodu, ak mali za to, že nie sú v zmluve popísané všetky nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom prevodu. Aj odvolací súd bol toho názoru, že len tie nehnuteľnosti, ktoré boli v zmluve zo dňa 28. 4. 1993   popísané   ako   predmet   zmluvy   prešli   na   nadobúdateľov,   ohľadne   ostatných   ak   sú navrhovatelia toho názoru, že ich nepreviedli, nič im nebráni domáhať sa ich vydania resp. dodatočného   prejednania   dedičstva   ohľadne   nich   po   svojich   právnych   predchodcoch. Odvolací súd v tomto smere opätovne poukazuje na list vlastníctva, ktorý sa cituje v kúpnej a darovacej zmluve, a to LV č. 1564 pre kat. územie K., ktorý obsahuje podiely účastníkov zmluvy, a to Š. J. - podiel 3/6-in, Z. J. - podiel 1/6-iny, P. J. - podiel 1/6-iny a Ľ. B. - podiel 1/6-iny   k nehnuteľnostiam   uvedeným   ako   predmet   zmluvy.   Uvedený   list   vlastníctva   bol vyhotovený na základe rozsudku Okresného súdu v Čadci sp. zn. 8 C/719/87 zo dňa 25. 6. 1987.   Účastníkmi   konania   pred   Okresným   súdom   v Čadci   sp.   zn.   8 C/719/87   boli navrhovatelia 1), 2), odporca 1) a zomrelá Š. J., rod. J., matka účastníkov konania. Správne prvostupňový súd konštatoval, že navrhovatelia 1), 2) ako účastníci konania Okresného súdu   Čadca   sp.   zn.   8   C/719/87   podiely,   ktoré   na   nich   boli   napísané   na   základe právoplatného rozsudku okresného súdu rešpektovali a z nich aj vychádzali pri spisovaní predmetnej   darovacej   a   kúpnej   zmluvy.   Až   do   smrti   darkyne   Š.   J.   účastníci,   a to navrhovatelia 1), 2), ako aj odporcovia 1), 2) neboli v zlých vzťahoch a právny úkon kúpnej a darovacej zmluvy uzatvárali v čase, keď medzi nimi boli vzťahy dobré. Preto platnosť, či neplatnosť   právneho   úkonu   so   zreteľom   na   dobré   mravy   správne   prvostupňový   súd posudzoval v súvislosti s okolnosťami, ktoré boli v čase uskutočnenia právneho úkonu, teda v roku   1993,   kedy   navrhovatelia   1),   2)   svoje   podiely   predávali   odporcovi   1)   a jeho manželke   ako   svojim   príbuzným   bez   toho,   aby   k nim   prechovávali   negatívne   vzťahy.   K spísaniu zmluvy zo dňa 28. 4. 1993 neboli ničím a nikým prinútení. Preto nimi uvádzaný dôvod nezrozumiteľnosti a neurčitosti právneho úkonu neobstojí a správne prvostupňový súd uviedol, že tento dôvod uvádzaný navrhovateľmi nie je dôvodom absolútnej neplatnosti právneho úkonu zo dňa 28. 4. 1993.

Odvolací   súd   nevzhliadol   neplatnosť   právneho   úkonu   ani   v druhom   dôvode uvádzaným   navrhovateľmi   1),   2),   a to   bol   predmet   prevodu.   Podľa   bodu   I.   kúpnej a darovacej   zmluvy   zo   dňa   28.   4.   1993   darkyňa   Š.   J.   sa   označila   za   podielovú spoluvlastníčku 3/6-ín domu č. 913 postaveného na parc. EN č. 3573/2, parc. EN č. 3573/1

- záhrada o výmere 825 m2 a EN č. 3573/2 - zastavaná plocha domom č. 913 o výmere 475 m2, vedených na LV č. 1564 kat. úz. K. Prevodcovia, navrhovatelia 1), 2) Mgr. P. J. a Ľ. B., rod. J., sa označili ako podieloví spoluvlastníci, každý v podiele 1/6-iny k týmto istým nehnuteľnostiam   podľa   LV   č. 1564   pre   kat.   úz.   K.   Na   uvedenom   liste   vlastníctva   sa nachádzajú   iba   takto   špecifikované   nehnuteľnosti.   Iné   nehnuteľnosti   uvádzané navrhovateľmi 1), 2) neboli popísané v predmete prevodu.

Pokiaľ   navrhovatelia   vlastnili   ešte   ďalšie   nehnuteľnosti   a hospodárske   budovy, prípadne studňu, oplotenie, ktoré neboli pojaté v predmete zmluvy, toto nerobí právny úkon, darovaciu a kúpnu zmluvu absolútne neplatnou. Aj v tomto smere prvostupňový súd správne vyhodnotil návrh navrhovateľov, keď označil uvádzaný dôvod za taký, ktorý nerobí tento právny úkon absolútne neplatným.

Navrhovatelia namietali cenu prevádzaných nehnuteľností a v tomto smere odvolací súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   ak   predmet   zmluvy   bol   v zmluve   označený   ako   dom, zastavená   plocha   a záhrada,   nemohla   byť   cena   nehnuteľností   uvádzaná   aj   za   ďalšie nehnuteľnosti,   ktoré   predmetom   prevodu   neboli.   Napokon   cena   uvádzaná   v bode   III. znaleckého posudku bola jasne a zrozumiteľne uvedená. Ak s takouto cenou navrhovatelia 1), 2) pri spísaní právneho úkonu - zmluvy nesúhlasili, bolo na ich vôli, aby kúpnu zmluvu nepodpísali.   Ani   tento   dôvod   uvádzaný   navrhovateľmi   nerobí   právny   úkon   darovacej a kúpnej zmluvy zo dňa 28. 4. 1993 neplatným.

Prvostupňový súd správne posudzoval dôvody, ktoré uvádzali ako dôvody neplatnosti právneho úkonu navrhovatelia a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, preto rozsudok prvostupňového súdu bol odvolacím súdom ako vecne správny podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdený.

Navrhovatelia v konaní neuviedli zásadný právny význam veci,   pre ktorú by mal odvolací   súd   pripustiť   proti   svojmu   rozsudku   dovolanie,   preto   takto   označený   návrh navrhovateľov   bol   neurčitý   a nezdôvodnený.   Odvolací   súd   bol   tiež   toho   názoru,   že v predmetnom   konaní   bol   uplatnený   nárok,   o ktorom   rozhodnutie   nie   je   rozhodnutím zásadného právneho významu.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní mali úspech odporcovia 1) až

3).   Odporcovia   2),   3)   preukázateľným   spôsobom   nepreukázali   vznik   a výšku   trov odvolacieho   konania,   z ktorého   dôvodu   im   odvolací   súd   trovy   odvolacieho   konania nepriznal.   Odporca   1)   žiadal   priznať   trovy   odvolacieho   konania,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym   zastúpením   v odvolacom   konaní.   Splnomocnený   zástupca   - advokát   v odvolacom   konaní   vykonal   4   úkony.   Hodnota   jedného   úkonu,   pri   hodnote právneho úkonu, ktorý bol predmetom konania (372.860,- Sk), predstavovala sumu 8.650,- Sk a režijný paušál 178,- Sk. Odvolací súd po preskúmaní vyčíslenia trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní zistil, že toto je v súlade s ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Celkom trovy právneho zastúpenia predstavovali sumu 35.312,- Sk. Odvolací súd uvedenú sumu trov odvolacieho konania priznal odporcovi 1) a zaviazal navrhovateľov 1), 2) podľa ust. § 149 O. s. p. tieto trovy zaplatiť k rukám jeho splnomocneného zástupcu.“

K problematike práva na spravodlivý proces je potrebné uviesť, že okrem prístupu k súdu sa čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, inak povedané, spravodlivý proces.

Ak sťažovatelia namietajú porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   IV.   ÚS   164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu,   a preto   je podmienený   tým,   že   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie,   resp.   rozhodnutie   všeobecného   súdu   nie   je napraviteľné   účinným   procesným   prostriedkom   alebo   postupom   nadriadeného   alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu právny názor krajského súdu vo veci preskúmania napadnutého rozsudku okresného súdu sp. zn. 6 C 308/00 z 24. novembra 2005 v rozsahu vymedzenom   v odvolaní   sťažovateľov   je   zdôvodnený   dostatočným   spôsobom,   a preto   ho ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný.

Bolo nepochybne v právomoci krajského súdu príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka   (o   zákonných   dôvodoch   absolútnej   neplatnosti   právnych   úkonov)   vyložiť. Ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie   náležite   odôvodnil   a uviedol skutkové zistenia, o ktoré oprel svoje rozhodnutie, akými úvahami sa pri tom spravoval, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 37 ods. 1, § 39), podľa ktorých zistený skutkový stav posúdil.

Krajský súd sa pri rozhodovaní o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku podrobne zaoberal   dôvodmi   absolútnej   neplatnosti   darovacej   zmluvy   a   kúpnej   zmluvy   z hľadiska dobrých mravov, zrozumiteľnosti a určitosti najmä v súvislosti so sťažovateľmi namietanou nesprávne uvedenou výškou prevádzaných spoluvlastníckych podielov k nehnuteľnostiam, špecifikáciou prevádzaných nehnuteľností a ich cenou, pričom dospel k záveru, že žiadny z dôvodov uvádzaných sťažovateľmi nerobí právny úkon darovacej zmluvy a kúpnej zmluvy z 28. apríla 1993 neplatným.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   medzi   odôvodnením napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   z   21.   augusta   2007   a namietaným   porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť ich porušenie, a preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľov   v tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k namietanému čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie práva priznaného týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým   tento   orgán   uplatní   svoju   právomoc   (I.   ÚS   44/03).   O prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľmi v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú odmietnuť.

Podstatou ďalšej časti sťažnosti proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 220/2006 z   21.   augusta   2007   je   odlišný   právny   názor   sťažovateľov   na   určenie   základnej   sadzby tarifnej odmeny podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. z hodnoty sporu, ktorá bola podľa názoru krajského súdu v sume 12 376,68 € (372 860 Sk), a to aj napriek tomu, že podľa   ich   tvrdenia „predmetom   sporu   žiadna   hodnota   nebola.   Predmetom   sporu   bola určovacia   žaloba,   ktorou   sťažovatelia   žiadali   určenie   neplatnosti   darovacej   a kúpnej zmluvy.“.

V tejto súvislosti ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania musí   byť   z odôvodnenia   konkrétneho   rozhodnutia   zrejmé,   na   základe   akých   právnych predpisov súd rozhodoval a akými úvahami bol pri ich aplikácii vedený. V namietanom prípade   bolo   v právomoci   a na   posúdení   krajského   súdu,   akým   zákonne   konformným spôsobom   korešpondujúcim   s výsledkom   sporu   rozhodne   o náhrade   trov   odvolacieho konania a aké ustanovenia príslušnej právnej normy, teda Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyhlášky č. 655/2004 Z. z. použije.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   odvolací   súd   rozhodol   o náhrade   trov   konania s odvolaním sa na § 224 ods. 1 OSP v spojení § 142 ods. 1 OSP tak, že sťažovateľov zaviazal   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   odporcovi   v 1.   rade   35   312   Sk   k rukám   jeho právneho zástupcu za 4 úkony právnej služby s poukazom na to, že odporcovia mali úspech v konaní, pričom odporcovi v 1. rade vznikli trovy v súvislosti s jeho právnym zastúpením v odvolacom konaní. Krajský súd pritom akceptoval, že hodnota jedného úkonu právnej služby vzhľadom na hodnotu, ktorá bola predmetom konania (372 860 Sk), predstavovala 8 650 Sk a režijný paušál 178 Sk, a konštatoval, že vyčíslenie trov právneho zastúpenia „je v súlade s ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z...“.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd svoje rozhodnutie   o náhrade   trov   konania   primeraným   spôsobom   odôvodnil,   keď   stručne špecifikoval predmet konania, poukázal na to, ako ho posúdil z hľadiska oceniteľnosti, a na tom základe poukázal aj na ustanovenia príslušného právneho predpisu, ktoré v súlade so svojimi   zisteniami   pri   výpočte   trov   konania   aplikoval.   Skutočnosť,   že   krajský   súd v súvislosti   s   konaním   o určenie   neplatnosti   darovacej   a kúpnej   zmluvy   neaplikoval   pri rozhodovaní o náhrade trov konania § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ako sa domáhali sťažovatelia, sama osebe nesignalizuje, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy totiž neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s jeho   požiadavkami,   resp.   s jeho   právnymi   názormi. Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   výklad   nie   je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať   (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

V danom prípade krajský súd o náhrade trov konania nerozhodol arbitrárne, naopak aj   v tejto   časti   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   síce   stručne,   ale   ústavne   akceptovateľným spôsobom,   a preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn. 8 Co 220/2006   z 21.   augusta   2007   ani   v časti   týkajúcej   sa   rozhodnutia   o   náhrade   trov odvolacieho konania nenaznačuje, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   už   po   jej predbežnom   prerokovaní   podľa   čl.   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať   na   aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva   sa   čl.   13   dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí preukázať   pravdepodobnosť   tvrdenia,   že   sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č.   131,   ods.   52).   V okolnostiach   prípadu   však   ústavný   súd   k takému   záveru   v konaní o odvolaní sťažovateľov vedenom krajským súdom pod sp. zn. 8 Co 220/2006 nedospel.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (II.   ÚS   81/00,   II.   ÚS   63/03, IV. ÚS 163/07).

Právo   na   účinný   právny   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   nemôže všeobecný   súd   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (IV. ÚS 36/04, IV. ÚS 172/05).

Preto   napadnutý   postup   krajského   súdu   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľov mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už nezaoberal ich ďalšími návrhmi.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009