znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 116/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. augusta 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť maloletého P. M., zastúpeného zákonnou zástupkyňou - matkou H.   M.,   obaja   bytom   K.,   právne   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   D.   S.,   K.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného súdu Košice II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 48 Er 602/2006   (pôvodne   vedenej   pod sp. zn. E 215/02),   za   účasti   Okresného   súdu Košice II, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo maloletého P. M., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 48 Er 602/2006 (pôvodne vedenom pod sp. zn. E 215/02) p o r u š e n é   b o l o.

2. Maloletému   P.   M. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   100 000   Sk (slovom   stotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý zaplatiť do rúk jeho zákonnej zástupkyne matky H. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II je p o v i n n ý   uhradiť maloletému P. M. trovy právneho zastúpenia   v sume 8 682 Sk   (slovom   osemtisícšesťstoosemdesiatdva   slovenských   korún) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. D. S., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára 2007 doručená sťažnosť maloletého P. M. (ďalej len „sťažovateľ“ alebo „maloletý sťažovateľ“), zastúpeného zákonnou zástupkyňou - matkou H. M. (ďalej len „zákonná zástupkyňa“ alebo „matka   maloletého   sťažovateľa“),   obaja   bytom   K.,   právne   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. S., K., v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 48 Er 602/2006 (pôvodne vedenej pod sp. zn. E 215/02).

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   uznesením   č. k.   E 215/02-14 zo 14. februára   2002   nariadil   výkon   rozhodnutia   odpísaním   z účtu   v peňažnom   ústave na uspokojenie   prednostnej   pohľadávky   výživného   pre   maloletého   sťažovateľa   v sume 93 500 Sk ako oprávnenej osoby proti povinnému - otcovi sťažovateľa.

Ústavný súd nálezom sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. novembra 2002 rozhodol o porušení základného práva zákonnej zástupkyne maloletého sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. E 215/02 a prikázal okresnému   súdu   postupovať   v tomto   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Okresný   súd napriek uvedenému príkazu ústavného súdu vo veci ďalej konal len na návrh povinného, keď uznesením z 27. januára 2003 rozhodol o čiastočnom zastavení výkonu rozhodnutia do sumy 3 000 Sk a v prevyšujúcej časti návrh zamietol.

Na   základe   návrhu   zákonnej   zástupkyne   sťažovateľa   okresný   súd   uznesením z 18. júna 2004 „… zastavil   exekúciu   čiastočne   a   ponechal   ju   v platnosti   do   sumy 34.500.- Sk.   Uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   zo   dňa   30. 9. 2004   sp. zn. 11 CoE 64/04-43   bolo   zrušené   uznesenie   súdu   zo   dňa   18. 6. 2004   a   teda ponechané v platnosti   uznesenie   súdu   z   27. 1. 2003“. Ústavný   súd   ďalším   nálezom č. k. IV. ÚS 187/05-24   z   13. septembra 2005   rozhodol   o   porušení   základného   práva zákonnej zástupkyne sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom „Ústavný súd zatiaľ nerozhodoval o právach mal. sťažovateľa“.

Z príloh   predložených   k sťažnosti   vyplýva,   že   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa podala   15. augusta 2001   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní. Predseda   okresného   súdu   v   odpovedi   č.   Spr.   2379/01   z   15. októbra 2001   uviedol, že sťažnosť považuje za dôvodnú.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd vydal nasledovný nález:

„Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. E 215/02 porušil základné právo mal. P. M., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Okresnému súdu Košice II prikazuje konať vo veci mal. P. M. vedenej pod sp. zn. E 215/02 bez zbytočných prieťahov.

Mal. P. M. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 160.000.- Sk, ktoré je mu povinný Okresný súd Košice II vyplatiť v lehote do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu do rúk zák. zástupkyne H. M.

Okresný   súd   Košice   II   je   povinný   vyplatiť   P.   M.   trovy   konania   5.788.- Sk do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu na účet advokátky JUDr. D. S., K.“

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a   uznesením   č. k.   IV. ÚS 116/07-11 zo 17. mája 2007 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   okresného   súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedu okresného súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Vyjadrenie   predsedu   okresného   súdu   k sťažnosti   bolo   ústavnému   súdu   doručené 7. júna 2007. Predseda okresného súdu v tomto vyjadrení poukázal na nálezy ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. novembra 2002 a č. k. IV. ÚS 187/05-24 z 13. septembra 2005, v ktorých ústavný súd rozhodol o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru matky maloletého sťažovateľa v namietanom konaní vedenom pod sp. zn. E 215/02. Predseda okresného súdu ďalej vo svojom vyjadrení uviedol prehľad úkonov vykonaných v danej veci v období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 187/05-24 z 13. septembra 2005 a poznamenal, že:„Dňa 9. 8. 2006 dala vyššia súdna úradníčka súdnej kancelárii pokyn na pripojenie spisu Okresného súdu Košice II, č. k. 7 T 494/01, ktorého predmetom bolo trestné konanie vedené proti J. M. vo veci neplnenia si jeho vyživovacej povinnosti k deťom J. M. a P. M. Spis bol vyššej súdnej úradníčke predložený dňa 7. 9. 2006.

Uznesením zo dňa 1. 6. 2007 exekučný súd námietkam povinného proti exekúcii vyhovel....

Rozhodnutím   o námietkach   povinného   boli   prieťahy   v konaní   odstránené   a bol odstránený   stav   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Preto   navrhujeme,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky ústavnej sťažnosti nevyhovel.“

Právna zástupkyňa maloletého sťažovateľa v stanovisku z 18. júna 2007 uviedla:„Súhlasím   s obsahom   hore   označeného   vyjadrenia   predsedu   Okresného   súdu Košice II   v tom,   že   v odôvodnení   oboch   nálezov   ústavného   súdu   č. k.   I. ÚS 54/02 z 13. novembra 2002   a   IV. ÚS 187/05-24   zo   dňa   13. 9. 2005   je   opísaný   postup   súdu v konaní   o   výkon   rozhodnutia   proti   povinnému   J.   M.,   keď   dva   razy   bolo   už porušené základné   právo   zákonnej   zástupkyne   mal.   sťažovateľa.  ...   Za   ďalší   zbytočný   prieťah považujem pomalé konanie exekútora od podania jeho návrhu na pokračovanie v exekúcii súdnym exekútorom do vydania poverenia a aj súdu od vydania poverenia na vykonanie exekúcie dňa 3. 3. 2006 do 9. 8. 2006 (päť mesiacov), kedy až bol daný pokyn na pripojenie spisu toho istého súdu 7 T 494/01, čo v rámci toho istého súdu trvalo takmer jeden mesiac a súdu celkove trvalo neprimerane dlho rozhodovanie o námietkach povinného o ktorých rozhodol až dňa 1. 6. 2007 uznesením...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   48   Er   602/2006   (pôvodne   vedenom pod sp. zn. E 215/02).

Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“   (III. ÚS 61/98),   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza „až právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu“   (I. ÚS 10/98).   Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu   vo veci. Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   práva   upraveného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníkov konania a 3) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP a   ako súčasti   prvého   kritéria   ústavný   súd   prihliada   aj   na predmet   sporu   (povahu   veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Pokiaľ   ide   o kritérium   „právna   a   faktická   zložitosť   veci“,   ústavný   súd už v predchádzajúcich   nálezoch   sp.   zn.   I.   ÚS   154/02   a   sp.   zn.   IV.   ÚS   187/05   uviedol, že konanie o nariadenie výkonu rozhodnutia vzhľadom na jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec. Ani okresný súd vo svojom vyjadrení netvrdil, že ide o zložitú vec.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k   porušeniu   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru.   V danom   prípade   je   sťažovateľ   maloletý,   a   preto   skúmanie tohto kritéria   u maloletého   účastníka   konania   nemá   opodstatnenie   (m. m.   II. ÚS 2/01, IV. ÚS 301/04),   možno   ale   zohľadniť   správanie   jeho   zákonnej   zástupkyne   (matky sťažovateľa) v tomto konaní (m. m. IV. ÚS 92/03, IV. ÚS 301/04). V súvislosti s uvedeným ústavný   súd   po preskúmaní   spisu   konštatoval,   že   neexistuje   žiadna   okolnosť,   ktorou by zákonná zástupkyňa sťažovateľa prispela k zbytočným prieťahom v namietanom konaní.

Tretím   hodnotiacim   kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného   súdu.   Pri   skúmaní   skutočnosti,   či   v dôsledku   postupu   okresného   súdu   došlo k porušeniu   uvedeného   základného   práva,   ústavný   súd   zistil,   že   to   tak   je,   a to   napriek skutočnosti,   že plynulému   postupu   nebránila   žiadna   zákonná   prekážka   v   konaní (II. ÚS 3/00, III. ÚS 46/04).

Ústavný   súd   z nálezov   sp. zn.   I. ÚS 54/02   z   13. novembra 2002   a   č. k. IV. ÚS 187/05-24   z   13. septembra 2005   zistil,   že   okresný   súd   bol   bez   relevantného   dôvodu v konaní sp. zn. E 215/02 nečinný od 24. januára 2001 do 16. októbra 2001, od 6. mája 2002 do 6. septembra   2002,   od   27. januára 2003   do   18. júna 2004   a   od   28. októbra 2004 do 24. mája 2005.

Ústavný súd preskúmal konanie vedené pod sp. zn. E 215/02 aj v období od vydania a nadobudnutia   právoplatnosti   nálezu   č.   k.   IV. ÚS 187/05-24   z   13. septembra 2005. Z obsahu   spisu   vedeného   pod   sp. zn.   E 215/02   bolo zistené,   že   okresnému   súdu bol 2. decembra 2005   doručený   návrh   zákonnej   zástupkyne   sťažovateľa   na   vykonanie exekúcie predajom hnuteľných alebo nehnuteľných vecí vo vlastníctve povinného. Okresný súd následne vykonával procesné úkony súvisiace s predmetom konania (vylúčenie spisu vedeného pod sp. zn. 54 Ed 13/2005, vyznačenie právoplatnosti relevantného uznesenia Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   11 CoE 64/04-43   z   30. septembra 2004,   prevedenie predmetnej veci vedenej pod sp. zn. E 215/02 do registra Er, kde jej bola pridelená sp. zn. 48 Er 602/2006, vydanie poverenia na vykonania exekúcie a ďalších prípisov). Okresný súd bol však opätovne v tomto konaní bez relevantného dôvodu nečinný od 7. septembra 2006 do 1. júna 2007, keď uznesením č. k. 48 Er 602/06-84 námietkam povinného proti exekúcii vyhovel.

Na základe toho ústavný súd uzavrel, že v označených obdobiach došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd aj napriek zisteniu, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom,   neprikázal   mu,   aby   vo   veci   sp. zn.   E 215/02   (v   súčasnosti   vedenej   pod   sp. zn. 48 Er 602/2006)   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   vzhľadom   na   to,   že   táto   povinnosť mu už bola uložená nálezom ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 54/02 z 13. novembra 2002.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo   priznané   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   160 000 Sk   s   odôvodnením pretrvávajúceho   pocitu „... právnej   neistoty   v to,   kedy   súd   konečne   vymôže   celé   dlžné výživné priznané mu súdom k rukám jeho zák. zástupkyne a kedy v súlade so zákonom súd ukončí exekučné konanie, ak ani po siedmich rokoch nevykonal exekúciu v celom rozsahu ako to vyplýva z tu pripojeného upovedomenia súdneho exekútora“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Zohľadňujúc   predovšetkým   obdobie,   v   ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom, zložitosť   veci,   správanie sťažovateľa   ako účastníka   konania, povahu prerokovanej   veci, ktorá   je   predmetom   posudzovaného   konania, ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v danom prípade   bude   priznanie   finančného   zadosťučinenia   pre   sťažovateľa   v   sume   100 000 Sk (slovom stotisíc slovenských korún) primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. D. S. v konaní pred ústavným súdom. Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní z 18. júna 2007 žiadala priznať a uhradiť trovy právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci v celkovej sume 8 682 Sk. Vzhľadom na to, že trovy konania vyčíslené   advokátkou   neprekračovali   sumu   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   ústavný   súd   ich   priznal   v sume   ňou požadovanej. Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   Občianskeho   súdneho poriadku) podľa výroku tohto nálezu.

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   je   potrebné   pod   „právoplatnosťou   nálezu“   uvedenou vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 2. augusta 2007