znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 116/05-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2005 predbežne prerokoval sťažnosť P. G., bytom V., Z. K., bytom B., L. K., bytom V., M. Š., bytom V., B. K., bytom V. a Z. J., bytom S., zastúpených advokátom JUDr. B. S., B., ktorou namietali   porušenie   čl. 12   ods. 1,   čl. 20   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   čl. 141   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 76 Cb 147/99 z 11. októbra 2002 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo 16/03 z 24. marca 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   P. G.,   Z. K.,   L. K.,   M. Š.,   B. K.   a Z. J. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta 2004   doručená   sťažnosť   P. G.,   Z. K.,   L. K.,   M. G.,   M. Š.,   B. K.   a Z. J.   (ďalej   len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie čl. 12 ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 76 Cb 147/99 z 11. októbra 2002 v spojení s rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 6 Obo 16/03 z 24. marca 2004.

Skutkový   stav,   ktorý   viedol   k   podaniu   sťažnosti   ústavnému   súdu,   je   v sťažnosti opísaný od 12. septembra 1995, keď bola sťažovateľom na základe ich písomných žiadostí vydaná pôda Roľníckym družstvom V. (ďalej len „roľnícke družstvo“) s tým, že ostatný majetok pozostávajúci z ich majetkových podielov a vneseného majetku im bude vydaný do 90   dní.   Medzičasom   však   bol   na   majetok   roľníckeho   družstva   vyhlásený   konkurz, v dôsledku   čoho   sťažovatelia   požiadali   o   vydanie   ich   majetku „... správcu   konkurznej podstaty a dozorujúceho sudcu“.

Keďže   ich   majetok   im   vydaný   nebol,   podali   krajskému   súdu   incidenčnú   žalobu, ktorou   sa   domáhali   vylúčenia   ich   majetku   z   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Krajský   súd rozsudkom   sp. zn.   76   Cb   147/99   z   9.   apríla   1999   žalobu   sťažovateľov   zamietol.   Proti tomuto   rozsudku   podali   sťažovatelia   odvolanie,   na   základe   ktorého   ho   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 6 Obo 29/01 z 20. decembra 2001 zrušil a vrátil mu vec na nové konanie. Krajský súd v novom konaní skúmal, či sťažovatelia uplatnili svoj nárok podľa zákona č. 229/1991   Zb.   o   úprave   vlastníckych   vzťahov   k   pôde   a   inému   poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o pôde“)   a či   ich   majetok bol neoprávnene   zahrnutý   do   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Krajský   súd   zistil,   že   všetci sťažovatelia   prihlásili   svoje   pohľadávky   do   konkurzu,   správca   konkurznej   podstaty   ich nároky uznal a zaradil ich podľa zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení účinnom v relevantnom čase (ďalej len „ZKV“) do tretej triedy pre účely rozvrhu. Napriek tejto skutočnosti sťažovatelia požiadali v stanovenej lehote konkurzný súd o vylúčenie nimi uplatnených pohľadávok z konkurzu podľa § 19 ZKV. Podľa ďalšieho zistenia krajského súdu   sťažovatelia   uplatnili   svoje   nároky   na   základe   rozhodnutia   úpadcu   a   výška   ich majetkových   podielov   bola   vypočítaná   v súlade   s   § 2   zák.   č.   42/1992   Zb.   o   úprave majetkových vzťahov a vyporiadaní majetkových nárokov v družstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „transformačný zákon“) a vzhľadom na to v ich prípade nejde o nároky podľa zákona o pôde. Na základe toho krajský súd dospel k záveru, že majetkový podiel sťažovateľov tvorí súčasť majetkovej podstaty úpadcu, a preto ho nie je možné vylúčiť z konkurznej   podstaty.   Z   uvedeného   krajský   súd   ďalej   vyvodil,   že   nárok   na   vyplatenie pohľadávok   sťažovateľov   predstavujúci   podiel   na   majetku   úpadcu   im   vznikne   až po skončení   konkurzu,   keď   dôjde   k   uspokojeniu   všetkých   pohľadávok   veriteľov uplatnených v konkurze podľa rozvrhového uznesenia, a v nadväznosti na uvedené žalobu sťažovateľov zamietol.

Proti citovanému rozsudku krajského súdu sa sťažovatelia opäť odvolali. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obo 16/03 z 24. marca 2004 napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Svoje rozhodnutie odôvodnil   najmä tým, že v predmetnom prípade ide o majetkové podiely vypočítané úpadcom podľa § 17 transformačného zákona na základe schváleného transformačného projektu. Vychádzal tiež z toho, že majetkové podiely vyčíslené vo finančnom objeme neboli sťažovateľom vydané v zmysle § 13 ods. 2 transformačného zákona a ani vo forme podielnických listov postupom podľa § 17b tohto zákona. Konštatoval, že sťažovatelia sa domáhajú nároku podľa § 68 ods. 1 ZKV, v zmysle ktorého sa veci, ktoré majú byť vydané oprávneným osobám podľa zákonov upravujúcich zmiernenie   niektorých   majetkových   krívd,   zahrňujú   do   podstaty   len   vtedy,   ak   neboli v zákonom   ustanovených   lehotách   uplatnené   alebo   boli   zamietnuté.   Za rozhodujúce považoval   najvyšší   súd   to,   že „Predmetné   majetkové   podiely   vyjadrené   vo   finančnom objeme sú dlhom úpadcu a nie je to majetok podstaty, a preto sa nejedná o vydanie veci z podstaty   (§ 68 ods. 1   ZKV).   Je   nesporné,   že   navrhovatelia   sú   nositelia   pohľadávok na náhradu podľa osobitných predpisov (zák. č. 42/92 Zb.) a sú prednostnými veriteľmi [§ 32 ods. 2 písm. a) ZKV] s poukazom na § 68 ods. 2 ZKV. Navrhovatelia si však takýto nárok v zmysle uvedených ustanovení neuplatnili, a preto o tom súd nemohol rozhodovať“.

Sťažovatelia   sa   nestotožňujú   s   namietanými   rozhodnutiami   prvostupňového a odvolacieho súdu, ktoré si podľa nich „... zákonnosť vysvetľujú po svojom a nerešpektujú právny stav, ktorý tu bol a je“.

Poukazujú   najmä   na   to,   že   oba   súdy „... nesprávne   prekvalifikovali   požadovaný majetok   len   na   majetkové   podiely,   a   preto   nesprávne   rozhodli,   že   majetky   ako   také nespĺňajú náležitosti ust. § 19 ods. 2 a § 68 ods. 1 Zák. č. 328/91 Zb. - ZKV“.

Ďalej tvrdia, že ako krajský súd, tak aj najvyšší súd napriek oznámeniu „... výšky našich majetkov ako formu inventára, a aj samotnú čiastku nášho majetkového podielu“ tieto dva pojmy nerozlíšili a ich zlúčenie nezdôvodnili. Zdôrazňujú tiež, že ich majetok bol uznaný a ako taký mal byť vydaný, že vnesené veci sa nikdy nestali majetkom úpadcu a aj keď   majetkové   podiely   tvoria   základný   podiel   na   majetku   družstva,   podľa   platného právneho stavu „... sa pre určenie majetkového podielu nezapočítavajú...“. V nadväznosti na uvedené sa považujú za oprávnené osoby, a teda vlastníkov ostatného majetku užívaného družstvom.   Nesúhlasia   ani   s názorom,   že   ako   oprávnené   osoby   sa   stali   veriteľmi v konkurze, pretože konkurz sa nemôže týkať majetku, ktorý úpadcovi nikdy nepatril. Keďže sťažovatelia nepripojili k ich sťažnosti splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   vyžadované   v zmysle   § 20   ods. 2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), vyzval ich ústavný súd 10. septembra 2004 na jeho predloženie v stanovenej lehote. Na základe výzvy boli 1. októbra 2004 ústavnému súdu doručené splnomocnenia, ktorými sťažovatelia poverili zastupovaním v konaní o ich sťažnosti   advokáta   JUDr. B. S., B.   Pokiaľ   ide   o sťažovateľku   M. G.,   jej   syn   P. G. ústavnému   súdu   oznámil,   že   jeho   matka   28.   júna   2004   zomrela.   Zároveň   predložil potvrdenie   Notárskeho   úradu   JUDr. F. K.,   podľa   ktorého   zo   závetu zanechaného poručiteľkou okrem iného vyplýva, že „.. ostatný majetok v celosti preberá jej syn P. G., bytom V., čo značí, že aj reštitučný a iný hnuteľný majetok (...)“.

Právny zástupca sťažovateľov na základe výzvy ústavného súdu zo 14. októbra 2004 doplnil ich pôvodnú sťažnosť a upresnil návrh na rozhodnutie vo veci samej, v zmysle ktorého sa sťažovatelia domáhajú vydania tohto nálezu:

„Rozsudkom KS v Bratislave č. k. 76 Cb 147/99 zo dňa 11. 10. 2002 a v spojení s rozsudkom NS Slovenskej republiky v Bratislave č. k. 6 Obo 16/03 zo dňa 24. marca 2004 bolo porušené právo občanov na spravodlivý súdny proces podľa Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Bolo porušené aj právo sťažovateľov – navrhovateľov garantované čl. 12, ods. 1, čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 141 ods. 1 Ústavy SR.

Sťažovatelia – navrhovatelia majú právo na náhradu trov právneho zastúpenia voči KS v Bratislave, ktorý je povinný tieto uhradiť na účet právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov predbežne   prerokoval   na svojom   neverejnom   zasadnutí,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným postupom   orgánu   štátu   vôbec nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   rozhodnutím   (postupom)   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, II. ÚS 17/05).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov v súlade so svojou judikatúrou   konštatoval, že „do   sféry   pôsobnosti   všeobecných súdov   môže ústavný súd zasiahnuť   iba   vtedy,   ak   by   ich   rozhodnutia   (a   im   predchádzajúci   postup)   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré   nebolo   napravené   ani   v inštančnom   (opravnom)   postupe   všeobecných   súdov“ (I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02, I. ÚS 34/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a   povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k   porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a   použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprocesné   princípy (II. ÚS 54/02),   ani   preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Sťažovatelia   predovšetkým   namietajú   porušenie   ich   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom...“.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o   ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade   sa   vytvárajú   podmienky   na   domáhanie sa   práva   na súdnu   ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená nárok na to, aby bol účastník konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný   a   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade   s   jeho požiadavkami,   resp. s jeho   právnymi   názormi.   Z opačného   pohľadu   možno   povedať, že neúspech   v súdnom konaní   nie   je   možné   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného   práva.   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a   aplikovať   zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou námietok sťažovateľov je odlišné právne posúdenie   veci   krajským   súdom   a najvyšším   súdom   (teda   nesúhlas s   ich   interpretáciou príslušných zákonných ustanovení) oproti právnemu názoru, ktorý zastávajú sťažovatelia v ich právnej veci.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno dospieť k záveru, že by napadnuté rozsudky krajského súdu a najvyššieho súdu bolo možné považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Krajský súd, ako aj najvyšší súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia uviedli skutkové zistenia, o ktoré opreli svoje rozhodnutie, akými úvahami sa spravovali pri svojom rozhodovaní, ako aj ustanovenia príslušných právnych predpisov, podľa ktorých zistený skutkový stav posúdili.

Bolo nepochybne v právomoci týchto súdov príslušné zákonné ustanovenia vyložiť a rovnako   nemožno   dospieť   ani   k   záveru,   že   by   bol   ich   výklad   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.

Z napadnutých rozhodnutí súdu prvého a druhého stupňa vyplýva, že dôvody v nich uvedené   sú   zrozumiteľné   a   dostatočne   logické,   vychádzajúce   zo   skutkových   okolností prípadu a relevantných procesných noriem. Rozhodnutia krajského súdu aj najvyššieho súdu nevykazujú znaky svojvôle, neobsahujú odlišné hodnotenia dôkazov a právne závery, oba súdy   svoje   rozhodnutia   odôvodnili   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04). Ústavný súd nemá za tejto situácie dôvod zasiahnuť do právneho názoru všeobecných súdov. Nie je totiž úlohou ústavného súdu vykladať zákony vo vzťahu k zásadnej otázke danej veci, ktorá spočíva v tom, ako treba právne kvalifikovať nároky, ktoré sťažovatelia pred všeobecnými súdmi uplatnili (I. ÚS 28/05).

Ústavný   súd   nie   je   taktiež   zásadne   oprávnený   ani povinný   opätovne   sa   venovať námietkam,   ktoré   sťažovatelia   uplatnili   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ak   boli prejednané a tieto súdy o nich rozhodli.

Vzhľadom na to ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy takými rozhodnutiami krajského súdu   a najvyššieho súdu, ktoré   zjavne nemožno dávať do súvislosti s obsahom označených práv, a preto neprichádza do úvahy, aby mohli byť predmetom posudzovania ústavnosti v konaní o veci samej.

Ústavný súd vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predložených rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu, z právnych východísk a záverov odmietol sťažnosť sťažovateľov v časti, v ktorej namietali porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú a v nadväznosti na to aj v rozsahu tvrdení o porušení práv podľa čl. 12 ods. 1 ústavy.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľov hmotnoprávneho   charakteru,   a   preto   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   aj   v časti,   v ktorej sťažovatelia namietali porušenie ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd totiž v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z l. 46   až   48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a   právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Sťažovatelia napokon namietli aj porušenie čl. 141 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy „V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“.

Podľa názoru ústavného súdu toto ustanovenie ústavy vyjadruje princíp právneho štátu, resp. určuje právny základ rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a nemožno ho samostatne   aplikovať   (a   teda   ani   namietať   jeho   porušenie)   v konaní   o   porušení individuálnych   základných   práv   a   slobôd   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb prostredníctvom a na základe sťažnosti pred ústavným súdom (m. m. II. ÚS 810/00).

Vzhľadom   na   to   bolo   potrebné   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2005