znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 116/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   AGROVARIA   export-import,   spol.   s   r.   o.,   so   sídlom Hlavná 49,   Štúrovo,   právne   zastúpenej   advokátom   Mgr.   P.   N.,   L.,   vo   veci   porušenia základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 8/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť AGROVARIA export-import, spol. s r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 25. februára 2004 doručená sťažnosť AGROVARIA export-import, spol. s r. o., so sídlom Hlavná 49, Štúrovo (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obdo 8/02.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že   28.   novembra   2000   podala   žalobu Okresnému   súdu   Nové   Zámky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   proti   Všeobecnej   zdravotnej poisťovni   (ďalej   len   „VšZP“)   vo   veci   nároku   na   zaplatenie   49 572,81   Sk   z dôvodu omeškania zaplatenia peňažných záväzkov, ktorý kvalifikovala ako poplatok z omeškania podľa   §   38   ods.   4   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 273/1994   Z.   z. o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“). Rozsudkom okresného súdu sp. zn. 14 Cb 19/01 z 27. marca 2001 bola VšZP zaviazaná zaplatiť sťažovateľke sumu 48 472,34 Sk a náhradu trov konania 2 872 Sk, vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol.

Proti predmetnému rozsudku podala sťažovateľka a VšZP odvolanie a Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Cob 158/01 z 21. novembra 2001 rozsudok   okresného   súdu   v napadnutej   časti   zmenil   tak,   že   VšZP   zaviazal   zaplatiť 23 944,79 Sk a vo zvyšnej časti žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania, v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že sťažovateľke nevzniklo právo na poplatok z omeškania podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., pretože medzi ňou a VšZP nebola uzavretá   zmluva   o   poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   podľa   §   38   ods.   1   zákona č. 273/1994 Z. z. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku, pretože rozhodnutie spočívalo podľa nej na nesprávnom právnom posúdení veci. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Obdo 8/02   z   10.   novembra   2003   dovolanie   sťažovateľky   zamietol   a   stotožnil   sa   s právnym názorom krajského súdu. Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený právnemu zástupcovi sťažovateľky 19. februára 2004.

Sťažovateľka   namieta,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Obdo   8/02 z 10. novembra 2003 boli porušené jej práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Svoje tvrdenie odôvodňuje tou skutočnosťou, že medzi sťažovateľkou a VšZP bola uzavretá zmluva o poskytovaní zdravotnej starostlivosti č. II.-96/07/9506 na dobu určitú od 1. apríla 1996 do 31. decembra 1996.

Najvyšší súd výkladom § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. dospel k právnemu názoru,   že   sťažovateľka   nemá   právo   na   poplatok   z omeškania   v zmysle   citovaného zákonného   ustanovenia,   pretože   nemá   uzatvorenú   zmluvu   o   poskytovaní   zdravotnej starostlivosti so VšZP.

Sťažovateľka považuje takúto aplikáciu ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. za arbitrárnu a neodôvodnenú s následkom porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.

Ďalej uvádza, že podľa   § 23 ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.   277/1994   Z. z.“)   sa   zdravotná   starostlivosť   poskytuje   v štátnych   zdravotníckych zariadeniach   a neštátnych   zdravotníckych   zariadeniach   (ďalej   len   „zdravotnícke zariadenie“).

Splatnosť účtovného dokladu podľa § 38 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z., ako aj sankcia za omeškanie so zaplatením dlžnej sumy podľa § 38 ods. 4 citovaného zákona sa vzťahujú na každé zdravotnícke zariadenie, t. j. aj na „nezmluvné“ zdravotnícke zariadenie.

Podľa   §   38   ods.   3   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   úhradu   za   poskytnutú   zdravotnú starostlivosť   poskytuje   poisťovňa   každému   zdravotníckemu   zariadeniu,   a nie   len zmluvnému zdravotníckemu zariadeniu.

Podľa § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. účinného do 31. mája 2003 pri nedodržaní lehoty splatnosti môže uplatniť zdravotnícke zariadenie, a nie len zmluvné zdravotnícke zariadenie   voči   príslušnej   zdravotnej   poisťovni   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,1   % z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa splatnosti účtovného dokladu.

Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 273/1994 a § 24 ods. 1 písm. a) až s) zákona č. 277/1994 Z. z.   ani   také   zdravotnícke   zariadenie,   ktoré   má   uzatvorenú   zmluvu   o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti so zdravotnou poisťovňou, nie je možné považovať za zmluvné zariadenie, ak súčasne nie je zaradené do siete zdravotníckych zariadení.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   by   nemohla   získať   postavenie   zdravotníckeho zariadenia   ani   v prípade   existencie   zmluvy   o poskytovaní   zdravotníckej   starostlivosti so VšZP, navyše takúto zmluvu uzavrieť ani nemôže, pretože zdravotná poisťovňa môže uzatvárať   zmluvy   o poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti   len   so   zdravotníckymi zariadeniami zaradenými do siete zdravotníckych zariadení.

Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti   vo   veci   samej   vydal nasledovný nález:

„Základné právo obchodnej spoločnosti AGROVARIA export-import, spol. s r.o. so sídlom Hlavná 49, 943 01 Štúrovo, IČO: 30 998 166, spoločnosť zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Nitra v odd. S.r.o, vo vl. č. 93/N, podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. I Dodatkového protokolu č. 1 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 5 Obdo 8/02 zo dňa 10. 11. 2003 porušené bolo.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5   Obdo   8/02   zo   dňa 10. 11. 2003 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   obchodnej   spoločnosti AGROVARIA export-import, spol. s r.o. náhradu trov konania vo výške 11.117,- Sk na účet advokáta Mgr. P. N., vedený... do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva a slobody,   reálnosť ktorej   by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Zo sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že o ňou podanej žalobe o zaplatenie sumy   vo   výške   49   572,81   Sk   z dôvodu   omeškania   so   zaplatením   peňažných   záväzkov okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 14 Cb 19/01 z 27. marca 2001 tak, že žalobe v časti vyhovel   a   v   časti   žalobu   zamietol.   Proti   uvedenému   rozsudku   podala   sťažovateľka   aj odporca odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Cob 158/01 tak, že rozsudok prvostupňového súdu zmenil a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal náhradu trov   konania.   Uvedený   rozsudok   odvolacieho   súdu   napadla   sťažovateľka   dovolaním, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Obdo 8/02 z 10. novembra 2003 tak, že jej dovolanie zamietol a stotožnil sa s právnym názorom krajského súdu.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľky, v ktorej   namieta   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl.   20   ods.   1   ústavy   a čl.   1 dodatkového protokolu, a nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   alebo základné práva a slobody (II. ÚS 54/02).

Právo na ochranu vlastníckeho práva neznamená v žiadnom prípade právo na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa povinnosť súdu rozhodnúť v zmysle petitu žaloby.

Je vecou všeobecného súdu, ktorú normu z právneho poriadku Slovenskej republiky v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. K tomu treba dodať, že všeobecný súd, a tým viac to platí, ak ide o najvyšší súd, je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd poukazuje najmä na to, že podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu nemožno vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva bez splnenia zákonných podmienok jej poskytnutia, ktoré sú uvedené v príslušných právnych predpisoch, v tomto prípade v zákone č. 273/1994 Z. z.

Podľa   názoru ústavného súdu   rozhodnutím najvyššieho súdu   nedošlo k porušeniu citovaného   základného   práva   sťažovateľky.   Rozhodnutie   najvyššieho   súdu   (a v ňom uvedený výklad zákona č. 273/1994 Z. z.) nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne   a nesúladné   s ústavou,   najmä   s   čl.   152   ods.   4   ústavy.   Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani právomoc   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie nároku (zákonného, resp. zmluvného) sťažovateľky v postavení verejnej lekárne ako neštátneho zdravotníckeho   zariadenia   na zaplatenie   istiny   a jej   príslušenstva   v podobe   poplatku z omeškania,   príp.   iného   príslušenstva   podľa   §   120   ods.   3   Občianskeho   zákonníka za poskytnutú zdravotnú starostlivosť v konaní podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný súd z uvedených dôvodov uzavrel, že rozhodnutie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení   označených základných práv, a pri posúdení namietaného rozhodnutia nemožno dospieť k záveru, že je zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne.   Rovnako   nemožno   dospieť   k záveru,   že   by   postup najvyššieho súdu bol z ústavného hľadiska neospravedlniteľný.

Sťažovateľka podľa názoru ústavného súdu namieta porušenie svojich práv takým postupom   (rozhodnutím)   najvyššieho   súdu,   ktorý   zjavne   nie   je   v príčinnej   súvislosti s porušením   týchto   práv.   Najvyšší   súd   rozhodol   spôsobom,   s ktorým   sťažovateľka   síce nesúhlasí,   ale   rozhodnutie   bolo   náležite   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný nahrádzať.

Na základe uvedených skutočností bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2004