znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. marca 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. P., zastúpeného ŠÁŠIK & Partners, s. r. o., Sokolská 18, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Jaroslava Šášika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 78/2011 a jeho uznesením z 20. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2012 doručená   sťažnosť   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len   „ústava“)   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 7 Cdo 78/2011   a jeho   uznesením   z 20.   marca   2012   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených listín vyplýva, že sťažovateľovi bola ako povinnému platobným   výmerom   vydaným   Úradom   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou z 23. januára 2009 (ďalej len „exekučný titul“) uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 3 864,85 € s prísl. Sťažovateľ sa proti exekúcii vedenej na základe exekučného titulu bránil   podaním   návrhu   na jej   odklad   a zastavenie,   namietajúc,   že   exekučný   titul   nie   je právoplatný ani vykonateľný, keďže mu nebol riadne doručený.

Okresný súd Nitra (ďalej aj „okresný súd“) rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka č. k.   23 Er 386/2009-17   z 30.   novembra   2009   návrh   sťažovateľa   na odklad   a zastavenie exekúcie   zamietol.   Proti   rozhodnutiu   vyššieho   súdneho   úradníka   podal   sťažovateľ odvolanie,   o ktorom   rozhodol   okresný   súd   uznesením   č. k.   23 Er 386/2009-31 z 24. februára 2010   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“)   tak,   že   návrhu   sťažovateľa na odklad exekúcie nevyhovel. Vychádzal z § 57 ods. 1 písm. a) a § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorých súd povolí odklad exekúcie, ak možno očakávať jej zastavenie z dôvodu,   že   exekučný   titul   sa   dosiaľ   nestal   vykonateľným   pre   jeho   nedoručenie povinnému.   Zohľadňujúc   výpis   zo   živnostenského   registra   sťažovateľa   (v danej   veci v procesnom   postavení   povinného)   mal   okresný   súd   za   preukázané,   že   doručenie exekučného titulu bolo v zmysle § 25 ods. 3 Správneho poriadku realizované na adresu miesta podnikania sťažovateľa formou náhradného doručenia, a to dňom 6. februára 2009. V   danej   veci   preto   okresný   súd   nezistil   splnenie   podmienok   na   zastavenie   exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, a preto, ako už bolo uvedené, návrhu sťažovateľa na odklad exekúcie nevyhovel.

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 26 CoE 108/2010 zo 17.   septembra   2010   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   odmietol   odvolanie sťažovateľa   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   nebolo   vyhovené   jeho   návrhu na odklad   exekúcie,   ako   oneskorene   podané   podľa   § 218   ods. 1   písm. a)   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a súčasne ako podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je v zmysle § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolanie prípustné. Odvolací súd z obsahu spisu zistil,   že   sťažovateľ   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   po   uplynutí zákonom ustanovenej 15-dňovej odvolacej lehoty. Odvolanie sťažovateľa považoval taktiež za neprípustné, pretože smeruje proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie, čo   správne   uviedol   aj   súd   prvého   stupňa   v   poučení   napadnutého   rozhodnutia   (výklad a contrario – § 56 ods. 7 Exekučného poriadku). Krajský súd navyše prípisom z rovnakého dňa   vrátil   vo zvyšnom   rozsahu   vec   prvostupňovému   súdu   s usmernením,   že   procesne pochybil   a spis   predložil   predčasne,   pretože   je   potrebné   vo   výroku   rozhodnúť   nielen o návrhu na odklad exekúcie, ale aj o návrhu na zastavenie exekúcie.

Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie. Navrhol, aby dovolací súd zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že mu postupom súdu mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Odvolaciemu súdu vyčítal, že tento pri rozhodovaní nezohľadnil aj jeho ďalší návrh (návrh na zastavenie exekúcie), čím umožnil pokračovať v exekúcii napriek tomu, že mu nemal byť doručený exekučný titul. Proti rozhodnutiu okresného súdu o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. a) OSP je odvolanie prípustné. V dôsledku podľa sťažovateľa nesprávneho postupu sa exekučný súd nezaoberal   ani   jeho   námietkou,   že   v   danej   veci   je   miestne   príslušným   Okresný   súd Topoľčany, nie Okresný súd Nitra (§ 45 Exekučného poriadku).

Najvyšší   súd   dospel   k   záveru   o   procesnej   neprípustnosti   dovolania   sťažovateľa a napadnutým uznesením ho odmietol. So zreteľom na obsah dovolania sa najvyšší súd osobitne   zaoberal   námietkou   sťažovateľa,   v zmysle   ktorej   dovolanie   je   prípustné   podľa § 237 písm. f)   OSP, pričom   uviedol,   že „Dovolateľ v dovolaní   v podstate   spochybňuje správnosť   postupu   súdu,   ktorý   vyplýva   z   ustanovenia   § 374   ods. 4   O. s. p.   Dovolací   sú v tejto   súvislosti   uvádza,   že   ak   bolo   podané   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o zamietnutí návrhu na zastavenie exekúcie, ktoré vydal súdny úradník, kde je odvolanie prípustné, záleží na rozhodnutí   sudcu,   či   odvolaniu   vyhovie   alebo   vec   predloží   odvolaciemu   súdu na rozhodnutie, ak sa s odvolaním nestotožní. Iná procesná situácia nastáva v prípade, ak ide o rozhodnutie, ktorým súd zamietol návrh povinného na odklad exekúcie, proti ktorému zákon   odvolanie   nepripúšťa   (a   contrario   § 56   ods. 7   Exekučného   poriadku),   tu   sa   bez ďalšieho rozhodnutie podaním odvolania zrušuje a opätovne o návrhu na odklad exekúcie musí rozhodnúť sudca. O návrhu na odklad exekúcie a návrhu na zastavenie exekúcie súd rozhodol   spôsobom   vyplývajúcim   z   ustanovenia   § 374   ods. 4   O. s. p.,   a   preto   takýmto postupom   nemohlo   dôjsť   k   odňatiu   možnosti   povinného   konať   pred   súdom.   Za správny dovolací súd považuje i postup odvolacieho súdu, ktorý podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol odvolanie povinného smerujúce voči rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na odklad exekúcie zamietnutý z dôvodu, že toto smeruje voči rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné (a contrario § 56 ods. 7 Exekučného poriadku). Pokiaľ dovolateľ namieta nesprávnosť právneho posúdenia veci súdmi, treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením veci, v rámci ktorého súd na zistený skutkový stav aplikuje hmotnoprávny alebo procesný predpis, sa nezakladá procesná vada konania v zmysle   § 237   O. s. p.   Nesprávne   právne   posúdenie   veci   súdmi   nižších   stupňov   je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo (prípadne) nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. I keby tvrdenia dovolateľa   boli   opodstatnené   (dovolací   súd   ich   z   uvedeného   aspektu   neposudzoval), dovolateľom vytýkaná skutočnosť   by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“.

So   závermi   najvyššieho   súdu   vyplývajúcimi   z jeho   napadnutého   uznesenia sťažovateľ   nesúhlasí   a potom,   ako   v sťažnosti   rekapituluje   doterajší   priebeh   konania a nedostatky, ktorých sa mali dopustiť okresný súd a krajský súd, tvrdí, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a z dôvodu odmietnutia dovolania bez toho, aby sa „zaoberal prípustnosťou exekúcie, ktorá bola začatá na základe rozhodnutia správneho orgánu, ktoré nie je právoplatné a vykonateľné, bolo porušené právo povinného na podanie dovolania a tým aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru“. Najvyšší súd podľa názoru sťažovateľa nedostatočne posúdil jeho námietky poukazujúce na porušenie procesného a hmotného práva, pričom „jednou z najdôležitejších je konanie nepríslušného a tým aj nezákonného exekučného súdu“, keďže miestne príslušný na exekúciu mal byť súd, v obvode ktorého má povinný bydlisko, a ak nemá bydlisko, tak súd, v obvode ktorého sa povinný zdržuje, resp. tam, kde má majetok. Okrem toho sa exekučný súd mal nesprávne zaoberať „námietkami“ sťažovateľa v konaní vzhľadom na to, že podal návrh na odklad a zastavenie exekúcie, pričom okresný súd pri rozhodovaní nezohľadnil jeho ďalší návrh (návrh na zastavenie exekúcie), keďže rozhodol iba   o odklade   exekúcie,   čím   mal   umožniť   pokračovať   v   exekúcii   napriek   nedoručeniu exekučného titulu sťažovateľovi.

Z týchto dôvodov   podal   sťažovateľ   proti   napadnutému   uzneseniu   sťažnosť   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd prijal nález, ktorým by vyslovil, že napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a aby   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na ďalšie konanie.

Ústavný súd považoval za potrebné v súvislosti s konaním o sťažnosti sťažovateľa uviesť nasledovné:

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi   trestné   oznámenie   a   zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval proti nemu osobné invektívy. Sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz v tejto   súvislosti   (aj   keď   sa   zo   subjektívneho   hľadiska   necítil   byť   predpojatý)   listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“) oznámil tieto skutočnosti v zmysle § 27 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal,   aby   zabezpečila   postup   podľa   § 28   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľa, na rozhodnutie senátu ústavného súdu, ktorý je o ňom príslušný rozhodnúť v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.O oznámení sudcu ústavného súdu Ladislava Orosza rozhodol I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 tak, že sudcu IV. senátu ústavného súdu   Ladislava   Orosza   z   výkonu   sudcovskej   funkcie   vo   veci   sťažovateľa   nevylúčil. Označené   uznesenie   bolo   sudcovi   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislavovi   Oroszovi doručené   21.   júna   2013.   Z   uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v   období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľa konať a rozhodovať.

Sudkyňa Ľudmila Gajdošíková listom z 28. augusta 2013 a sudca Ján Luby listom z 27. augusta 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámili, že okrem iných aj vo veci sťažovateľa sú členmi senátu IV. ÚS ako sudcovia spravodajcovia   alebo   sudcovia.   Napriek   tomu,   že   sa   necítia   byť   v uvedených   veciach predpojatí   pri   výkone   funkcie   sudcu,   keďže   obsah   vyjadrení   JUDr. Štefana   Harabina nijakým spôsobom neovplyvnil ich spôsobilosť rozhodovať v uvedených veciach nestranne a objektívne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Štefana Harabina (predsedu najvyššieho súdu) proti ich osobe, ako aj (ii) JUDr. Štefanom Harabinom počas tlačovej besedy   uskutočnenej   20.   augusta   2013   prezentované   hrubé   urážky   a   podozrenia   z ich korupčného správania, v ktorých pokračoval na tlačovej besede v televízii TA3 konanej 23. augusta 2013, a tiež (iii) opakované vyhlásenia JUDr. Štefana Harabina o nadržiavaní sťažovateľke a o korupčnom správaní celého senátu ústavného súdu IV. ÚS vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 459/2012 predložili vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O   oznámení   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   rozhodol   ústavný   súd   uznesením č. k. I. ÚS 592/2013-10   z   2.   októbra   2013   tak,   že   sudkyňu   IV.   senátu   ústavného   súdu Ľudmilu Gajdošíkovú z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

O   oznámení   sudcu   Jána   Lubyho   rozhodol   ústavný   súd   uznesením   č. k. I. ÚS 698/2013-16 z 20. novembra 2013 tak, že sudcu   IV. senátu ústavného súdu Jána Lubyho z výkonu sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľa nevylúčil.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol IV. senát ústavného súdu v danej veci konať do času, kým o týchto oznámenia sudcov nerozhodol príslušný senát ústavného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových   a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní zákonov   v konkrétnom   prípade   viedli   k   rozhodnutiu   (obdobne   napr.   III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).   Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom môže byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých   je založené súdne   rozhodnutie   absentujú, sú   zjavne protirečivé   alebo popierajú pravidlá   formálnej   a   právnej   logiky,   prípadne   ak   sú   tieto   dôvody   zjavne   jednostranné a v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom   prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Z   týchto   hľadísk   ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd sa nedostatočne vysporiadal s jeho námietkami voči podmienkam   a predpokladom   vedenia   exekúcie,   osobitne   vo   vzťahu   k namietanému nedoručeniu exekučného titulu a nedostatku miestnej príslušnosti exekučného súdu.

Ústavný   súd   sa   s námietkami   sťažovateľa   nestotožňuje.   Aj   keby   mal   dať sťažovateľovi   za   pravdu   v prípade   námietok   o nedostatku   exekučného   titulu   alebo o nesprávne určenej miestnej príslušnosti exekučného súdu, tak tieto sťažovateľom tvrdené nedostatky sa netýkajú napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý skúmal rozhodnutie krajského súdu o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol návrh na odklad exekúcie zamietnutý. Argumentácia sťažovateľa sa teda netýka konania a rozhodnutia, vo vzťahu ku ktorému sa domáha od ústavného súdu vyslovenia porušenia svojich práv podľa ústavy a dohovoru v zmysle petitu sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   ústavne   konformným   spôsobom odôvodnil, prečo v okolnostiach danej veci bol vecne správny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil odmietnutie odvolania proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie neprípustné. Námietky   sťažovateľa   pritom   nepoukazovali   na   nesprávnosť   tohto   právneho   záveru (nemožnosť podať odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na odklad exekúcie), ale   smerovali   iba   proti   nesprávnemu   postupu   exekučného   súdu   (nesprávne   posúdenie právoplatnosti exekučného titulu a nesprávne určená miestna príslušnosť exekučného súdu), ktorý nemal byť odstránený v inštančnom postupe. Ustanovenia Exekučného poriadku ale proti   danému   rozhodnutiu   exekučného   súdu   (o   odklade   exekúcie)   riadny   opravný prostriedok, a teda ani možnosť ich preskúmania v inštančnom postupe nepripúšťajú, čo nespochybňuje ani sťažovateľ. Týmito námietkami sťažovateľa sa najvyšší súd v dôsledku odmietnutia dovolania ako neprípustného zaoberať nemusel a ani nemohol, a preto tieto námietky   ani   nie   sú   spôsobilé   spochybniť   ústavnú   konformitu   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu.

Ústavný súd v celom rozsahu zotrváva na svojej konštantnej judikatúre, podľa ktorej súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   na   také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia,   a   to   s   ohľadom   na   to,   o   aké   rozhodnutie   ide   (meritórne   alebo   procesné) a v akom   štádiu   súdneho   konania   je   rozhodnutie   vydané.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý   proces   (napr.   III. ÚS 209/04,   IV. ÚS 112/05,   III. ÚS 25/06,   IV. ÚS 301/09, IV. ÚS 402/2013).

Vychádzajúc z   uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti (príčinnej   súvislosti)   medzi   posudzovaným   uznesením   najvyššieho   súdu   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru.   S   prihliadnutím   na   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia,   ako   aj s poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. marca 2014