znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/2013-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej C..., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   P.   Č.,   vo   veci   namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky rozhodcovským   rozsudkom   Medzinárodného   obchodného   rozhodcovského   súdu v Bratislave   sp. zn.   3/2009   z 25.   septembra   2012   v spojení   s opravným   rozsudkom z 10. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   A.,   s. r. o.   (ďalej   len „sťažovateľka“, v citáciách aj „žalovaný“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodcovským rozsudkom   Medzinárodného   obchodného   rozhodcovského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len „rozhodcovský   súd“) sp. zn.   3/2009   z 25. septembra   2012   (ďalej   len   „pôvodný rozhodcovský   rozsudok“). Sťažovateľka   doplnila   svoju   sťažnosť   podaním   doručeným ústavnému súdu 21. novembra 2012, ktorým reagovala na opravný rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci vydaný rozhodcovským súdom 10. októbra 2012 (ďalej len „opravný rozhodcovský   rozsudok“) s tým, že jedinou odlišnosťou oproti pôvodnému „inak vecne totožnému   rozsudku   z 25.   septembra   2012“ je   oprava   údajov   uvedených   v jeho záhlaví týkajúcich   sa   účastníkov   konania   [nesprávneho   čísla   vložky,   pod ktorým   je   obchodná spoločnosť   H...,   s. r. o.   (ďalej   len   „žalobkyňa“),   zapísaná   v obchodnom   registri, a nesprávnej   adresy   sídla   sťažovateľky].   V nadväznosti   na to   sťažovateľka   po   doplnení sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   označeného   základného   práva   pôvodným rozhodcovským   rozsudkom   v spojení   s opravným   rozhodcovským   rozsudkom   (ďalej aj „napadnutý rozhodcovský rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnutým rozhodcovským rozsudkom bola sťažovateľke ako   žalovanej   uložená   povinnosť   zaplatiť   žalobkyni   sumu   18 494   €   s príslušenstvom a zároveň ním bola zaviazaná nahradiť žalobkyni trovy rozhodcovského konania v sume 3 309,32 €.

Opisujúc skutkový a právny stav veci sťažovateľka uviedla, že žalobkyňa 19. marca 2009   podala   rozhodcovskému   súdu   proti   nej   smerujúcu   žalobu   o zaplatenie   18 494   € s príslušenstvom,   ktorej   rozhodcovský   súd   svojím   rozsudkom   z 12.   mája   2009   (ďalej aj „prvý rozhodcovský rozsudok“) v celom rozsahu vyhovel. Tento rozsudok bol následne na návrh sťažovateľky rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) č. k. 26 Cb/78/2010-359 z 29. novembra 2011 zrušený z dôvodu, že pri jeho vydaní došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a vec bola vrátená rozhodcovskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Rozhodcovský súd vo veci opätovne rozhodol rozsudkom z 25. septembra 2012, a to znovu v prospech žalobkyne.

Zo strany sťažovateľky bol žalobkyňou uplatnený nárok spochybňovaný tvrdením, že:

- nepreukázala sprostredkovanie poistných zmlúv, na základe ktorých sa domáhala zaplatenia provízie, a teda ani dôvod a výšku uplatneného nároku,

- všetky   zmluvy   sprostredkované   žalobkyňou   zanikli   a žalobkyni   zanikol   nárok na zaplatenie provízie,

- žalobkyni nemohol vzniknúť nárok na zaplatenie provízie z dôvodu, že pri výkone svojej činnosti preukázateľne porušovala svoje zákonné povinnosti,

- žalobkyňou   uplatnený   nárok   sa kryje   s nárokom,   ktorý   si   uplatnila   v konaní vedenom rozhodcovským súdom sp. zn. 12/2008, a preto totožný nárok jej nemožno priznať dvakrát.

Pokiaľ ide o namietané porušenie v petite sťažnosti označeného základného práva, sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 162/2011 z 31. mája 2011, v ktorom bol okrem iného vyslovený názor, že „aj na vydanie rozhodnutia rozhodcovského súdu sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 47   ods. 1   ústavy   a tiež   z práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru...“.   Z uvedeného   sťažovateľka   vyvodzuje,   že „aj   na   rozsudok   vydaný v rozhodcovskom   konaní   je   nutné   plne   vztiahnuť   zásady   zákonnosti   a ústavnosti,   ako aj konštantnú rozhodovaciu prax týkajúcu sa požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia“.

Podľa   sťažovateľky   napadnutý   rozhodcovský   rozsudok   neobsahuje   žiadne relevantné odôvodnenie, pričom rozhodcovský súd sa obmedzil iba na konštatovanie, že sa „plne stotožňuje s argumentmi a závermi, ktoré súd uvedené v odôvodnení rozhodcovského rozsudku č. k. 3/2009 z 12. mája 2009,   ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 18. mája   2009,   a preto   tieto   nebude   v tomto   rozsudku   jednotlivo   vymenovávať. Na argumenty   a závery,   ktoré   sú   uvedené   v   odôvodnení   rozhodcovského   rozsudku z 12. mája   2009,   a potvrdené   týmto   rozsudkom   ďalšie   vyjadrenia   a písomné   dôkazy predložené stranami sporu a uvedené v bode 5 tohto rozsudku nemali a nemajú žiadny podstatný vplyv.“. Sťažovateľka v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že rozhodcovský súd   nevyhodnocoval,   prečo   pokladal   jej   argumentáciu   vrátane   predložených   dôkazov za skutkovo a právne bezvýznamnú na rozhodnutie vo veci samej.

Sťažovateľka ďalej upozorňuje na skutočnosť, že „Rozhodcovský súd sa v Rozsudku odvoláva na odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 12. 5. 2009, ktorý bol zrušený Okresným súdom Bratislava II pre porušenie rovnosti strán, a teda ako taký neexistuje, nehovoriac o tom, že tento rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom, resp. ustanoveniami upravujúcimi konanie pred rozhodcovským súdom, a preto sa naň nemožno ako na právne relevantný odvolávať.   Takéto odôvodnenie rozhodcovského súdu je súčasne vnútorne si protirečiace, nakoľko rozhodcovský súd v rozsudku zo dňa 12. 5. 2009 konštatoval platnosť dohody o zániku nároku žalobcu na províziu pri splnení zmluvne dohodnutých podmienok, tento nárok však žalobcovi priznal, nakoľko mal za to, že žalovaný (sťažovateľ) nepreukázal splnenie   zániku   nároku   na   províziu.   V rozhodcovskom   konaní,   ktoré   viedlo   ku   vydaniu Rozsudku, však sťažovateľ predložil Rozhodcovskému súdu dôkazy preukazujúce splnenie zmluvne dohodnutých podmienok a zánik nároku na províziu..., tieto však rozhodcovský súd jednak neuviedol vo svojom odôvodnení Rozsudku a rovnako sa s nimi v žiadnom rozsahu nevysporiadal a nebral do úvahy.“. Takéto rozhodnutie je podľa sťažovateľky v rozpore s princípmi spravodlivého procesu.

Odvolávajúc sa na § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   sa sťažovateľka   taktiež   domáha,   aby   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   napadnutého rozhodcovského   rozsudku   vyjadrujúc   názor,   že   jeho   vykonateľnosťou   by   utrpela „majetkovú ujmu v dôsledku vedeného exekučného konania zo strany žalobcu, ktorý bol v predmetnom konaní úspešný...“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy bolo napadnutým rozhodcovským rozsudkom porušené. Zároveň sa domáha aj zrušenia tohto rozsudku a priznania úhrady trov konania.

Rozhodcovský   súd   sa   vyjadril   k sťažnosti   prípisom   doručeným   ústavnému   súdu 22. novembra 2011, v ktorom sa najskôr venoval dôvodom zrušenia prvého rozhodcovského rozsudku   konštatujúc,   že   tieto   sa   nevzťahovali   na   zistený   skutkový   stav,   vykonané dokazovanie, vyhodnotenie jednotlivých dôkazov a dôkazných prostriedkov a ani právne posúdenie   veci   samej.   Ďalej   uviedol,   že   odôvodnenie   napadnutého   rozhodcovského rozsudku   považuje za   dostatočné,   jasné,   zrozumiteľné   a preskúmateľné.   Zmienil   sa   tiež o tom, že sťažovateľka a ani žalobkyňa nenavrhli, aby v pokračujúcom konaní po zrušení prvého rozsudku bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie. Napokon vyslovil názor, že novo predložené dôkazy nemali žiaden vplyv na spôsob rozhodnutia vo veci samej a nový rozhodca   sa   plne   stotožnil   s argumentáciou   a odôvodnením   uvedeným   v prvom rozhodcovskom rozsudku. Vzhľadom na to považuje podanú „sťažnosť za neopodstatnenú, účelovú, ktorá má dosiahnuť oddialenie povinnosti žalovaného v rozhodcovskom konaní plniť to, čo mu ukladá právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, čo potvrdzuje aj návrh sťažovateľ[ky] na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku“.

Sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   zaujala   stanovisko k vyjadreniu rozhodcovského súdu v podaní doručenom ústavnému súdu 21. januára 2013. Podľa   názoru   sťažovateľky   je   zaoberanie   sa   dôvodmi   zrušenia   prvého   rozhodcovského rozsudku pre konanie o jej sťažnosti bezpredmetné. Pokiaľ rozhodcovský súd vo svojom vyjadrení   uviedol,   že   nový   rozhodca   sa   plne   stotožnil   s argumentáciou   a odôvodnením uvedeným v prvom rozhodcovskom rozsudku, považuje sťažovateľka takéto odôvodnenie za vnútorne si protirečiace, pretože rozhodcovský súd v prvom rozhodcovskom rozsudku z 12. septembra 2009 konštatoval platnosť dohody o zániku nároku na províziu, pričom však   tento   nárok   v rozpore   s uvedeným   konštatovaním   priznal,   čo   odôvodnil   tým,   že sťažovateľka nepreukázala splnenie podmienok zániku nároku na províziu. Sťažovateľka poukazuje na to, že v rozhodcovskom konaní po zrušení prvého rozhodcovského rozsudku predložila   rozhodcovskému   súdu   dôkazy   preukazujúce   zánik   nároku   na   províziu,   ale rozhodcovský súd sa s nimi vôbec nevysporiadal a nebral ich pri rozhodovaní do úvahy.

Odôvodnenie napadnutého rozhodcovského rozsudku nemožno podľa sťažovateľky považovať za súladné s ústavnými princípmi spravodlivého procesu podľa čl. 46 ústavy, keďže   neobsahuje   žiadne   relevantné   odôvodnenie,   predovšetkým   nedáva   odpoveď   na žiadne zásadné právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, žiadnym   spôsobom   nevyhodnocuje   dôkazy   predložené   v konaní   sťažovateľkou   a je vnútorne rozporné.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd preskúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať   na   svoje   subsidiárne   postavenie   pri   ochrane   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušenie jej základného   práva   podľa   čl. 46   ústavy,   k porušeniu   ktorého   malo   dôjsť   rozsudkom rozhodcovského   súdu sp. zn.   3/2009   z 25. septembra   2012   v spojení   s opravným rozhodcovským rozsudkom z 10. októbra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom poukazuje na už spomenutý   princíp   subsidiarity   (čl. 127   ods. 1   ústavy),   z ktorého   vyplýva,   že   systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

K tomu   treba   dodať,   že   z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   (čl. 124   a   čl. 142   ods. 1   ústavy)   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti musí zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti rozdelenia právomocí, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov na rozhodovanie o žalobe účastníka rozhodcovského konania, ktorou sa domáha zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku.

Ústavný   súd   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zisťoval,   či   ochranu základnému právu, porušenie ktorého v súvislosti s napadnutým rozhodcovským rozsudkom sťažovateľka   namieta   v konaní   pred   ústavným   súdom,   neposkytuje   iný   všeobecný   súd na základe   jej   dostupných   opravných   prostriedkov   predstavujúcich   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia tohto základného práva.

Sťažovateľka k otázke prípustnosti sťažnosti zdôrazňuje, že nemá k dispozícii iný efektívny   prostriedok   právnej   ochrany   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na súdnu   ochranu,   a to   z dôvodu,   že   jej   možnosti   na   podanie   žaloby   o zrušenie rozhodcovského rozsudku sú limitované na dôvody ustanovené v § 40 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z. z.“).

Z obsahu   sťažnosti   (ale   aj   z priloženej   dokumentácie   a vyžiadaného   súvisiaceho spisu)   teda   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   žalobou   nedomáhala   zrušenia   napadnutého rozhodcovského rozsudku na príslušnom všeobecnom súde z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z., keďže je toho názoru, že jej takáto možnosť z uvedeného ustanovenia nevyplývala.

Jedným z týchto dôvodov je podľa   § 40 ods. 1 písm. g)   zákona č. 244/2002 Z. z. porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17).

Podľa   § 17   zákona   č. 244/2002   Z. z.   účastníci   rozhodcovského   konania   majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Ústavný súd skúmal, či sťažovateľka, tak ako to tvrdí, naozaj nemala v okolnostiach danej veci procesný prostriedok, prostredníctvom ktorého by sa mohla domáhať zrušenia napadnutého   rozhodcovského   rozsudku,   a tým   aj   ochrany   svojho   v petite   sťažnosti označeného základného práva. Prihliadol pritom na odôvodnenie rozsudku okresného súdu č. k. 26 Cb/78/2010-359 z 29. novembra 2011 (pripojeného k sťažnosti), ktorým bol zrušený prvý rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. 3/2008 z 12. mája 2009 a v ktorom sa okrem iného uvádza: „Po preskúmaní ďalšieho dôvodu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý   spočíva   v nenariadení   ústneho   pojednávania   sú   dospel   k záveru,   že   k porušeniu zásady   rovnosti   účastníkov   konania   jednoznačne   došlo.   Zákon   č. 244/2002   Z. z. o rozhodcovskom   konaní   vo   svojom   § 26   ods. 2   jednoznačne   ustanovuje   povinnosť rozhodcovského súdu nariadiť ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu konania vždy, ak o to požiada účastník konania. Žalobca o nariadenie ústneho pojednávania požiadal vo svojom vyjadrení   sa   k návrhu,   ktoré   bolo   Medzinárodnému   obchodnému   rozhodcovskému   súdu doručené dňa 31. 03. 2009. Uvedený rozhodcovský súd však ústne pojednávanie nenariadil čo v rozhodcovskom rozsudku odôvodnil tým, že nedošlo k splneniu podmienok podľa § 3 ods. 2 rokovacieho poriadku Medzinárodného rozhodcovského súdu. Uvedené ustanovenie rokovacieho poriadku Medzinárodného obchodného rozhodcovského súdu upravuje formu konania pred týmto súdom. Rokovací poriadok pre konanie pred uvedeným rozhodcovským súdom stanovuje písomnú formu. Ústne pojednávanie je možné nariadiť iba vtedy, ak sa na tom zmluvné strany výslovne dohodnú, alebo ak sú listinné dôkazy nedostatočné pre rozhodovanie   vo   veci   alebo   ak   tak   určia   zásady   spravodlivosti   Medzinárodného rozhodcovského   súdu.   I keď   podľa   § 14   ods. 2   zákona   č. 244/2002   Z. z.   má   aplikácia procesných   ustanovení   rokovacieho   poriadku   vydaného   stálym   rozhodcovským   súdom prednosť   pred   aplikáciou   procesných   ustanovení   citovaného   zákona,   avšak   samotný rokovací poriadok nesmie byť v rozpore s kogentnými ustanoveniami zákona. Ustanovenie § 14 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní neumožňuje rozhodcovskému súdu odchýliť sa od zásad rozhodcovského konania, ktoré sú v tomto zákona obsiahnuté a musí   rešpektovať   i   zásadu   rovnosti   účastníkov   v rozhodcovskom   konaní.   V prípade, ak rokovací poriadok rozhodcovského súdu je v priamom rozpore s uvedenou zásadou, sú i rozhodcovské konania, pri ktorých bol takýto rokovací poriadok uplatňovaný postihnuté vadou   podľa   § 40   ods. 1   písm. g)   citovaného   zákona.   Ak   teda   Medzinárodný   obchodný rozhodcovský   súd   nenariadil   ústne   pojednávanie   napriek   návrhu   jedného   z účastníkov na jeho uskutočnenie, porušil tým zásadu rovnosti účastníkov konania.“

Ústavný súd musel zohľadniť, že sťažovateľka už v štádiu predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodcovského   rozsudku   bola úspešná v rámci konania o zrušenie prvého rozhodcovského   rozsudku   rozsudkom   okresného   súdu   č. k.   26 Cb/78/2010-359 z 29. novembra   2011.   Okresný   súd   v danom   konaní   poskytol   z pohľadu   sťažovateľky efektívnu   ochranu   a vyhovel   okrem   iného   aj   tej   jej   námietke,   ktorá   je   významná v okolnostiach   tejto   veci,   a preto   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   vyjadriť   sa k ústavnej udržateľnosti výkladu § 26 ods. 1 (nie § 26 ods. 2 ako chybne uvádza citované odôvodnenie, pozn.) a § 14 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. okresným súdom.

Pokiaľ sťažovateľka vo svojej sťažnosti tvrdí, že pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nemala efektívny prostriedok právnej ochrany svojho základného práva, porušenie ktorého   namieta,   ústavný   súd   so   zreteľom   na   citovanú   časť   odôvodnenia   rozsudku okresného súdu č. k. 26 Cb/78/2010-359 z 29. novembra 2011 (v ktorom bol riešený prípad s rovnakým skutkovým a procesným základom) dospel k názoru, že to tak nie je.

Podľa § 26 ods. 1 poslednej vety zákona č. 244/2002 Z. z. rozhodcovský súd nariadi ústne   pojednávanie   vo   vhodnom   štádiu   rozhodcovského   konania   aj   na   návrh   účastníka rozhodcovského   konania.   V závere   vyjadrenia   sťažovateľky   k stanovisku   žalobcu zo 6. augusta 2012 doručeného osobne sťažovateľkou rozhodcovskému súdu 10. septembra 2012   sťažovateľa   uviedla: „Žalovaný   súčasne   trvá   na   nariadení   ústneho   pojednávania za účelom   objasnenia   všetkých   skutkových   a právnych   skutočností   a vykonanie navrhovaných   dôkazov.“ Preto,   ak   rozhodcovský   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti tvrdil, že sťažovateľka nenavrhla nariadenie ústneho pojednávania, nezodpovedá toto jeho tvrdenie   obsahu   súvisiaceho   spisu.   Rozhodcovský   súd   pritom   v napadnutom   rozsudku uviedol, že vo veci rozhodol v písomnom a neverejnom konaní podľa „§ 22 Rokovacieho poriadku MORS bez nariadenia ústneho pojednávania a v súlade s ustanoveniami §§ 3, 8, 27, 28 a 29 Rokovacieho poriadku MORS“.

Vzhľadom na takýto postup rozhodcovského súdu a vychádzajúc z citovanej časti odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   č. k.   26 Cb/78/2010-359   z 29.   novembra   2011 sťažovateľka, keďže trvala na nariadení ústneho pojednávania a rozhodcovský súd na tento jej návrh neprihliadol, mala možnosť domáhať sa zrušenia napadnutého rozhodcovského rozsudku   žalobou podanou   na príslušnom   všeobecnom   súde   podľa   § 40 ods. 1   písm. g) zákona   č. 244/2002   Z. z.   Sťažovateľka   už   raz   bola   s predmetnou   námietkou   úspešná v konaní o zrušenie prvého rozhodcovského rozsudku a v sťažnosti neuviedla dôvody, prečo by   tá   istá   námietka   už   v okolnostiach   danej   veci   nemala   odôvodňovať   možnosť   podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku pred všeobecnými súdmi, ale naopak, by mala byť daná právomoc ústavného súdu o veci rozhodnúť.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že sťažovateľka za daného stavu mala   pred   všeobecným   súdom   k   dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na   ochranu namietaného porušenia svojho základného práva s tým, že v prípade, ak by prvostupňový súd   jej   žalobe   o zrušenie   napadnutého   rozhodcovského   rozsudku   nevyhovel,   mohla   sa domáhať   nápravy   v opravnom   konaní   v rámci   riadneho   inštančného   postupu,   prípadne za splnenia   zákonom   ustanovených   podmienok   aj využitím   mimoriadneho   opravného prostriedku.

V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno na ústavnom súde uplatniť iba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

Sťažovateľka   si   nemôže   vyberať   orgán   verejnej   moci,   ktorý   jej   má   poskytnúť ochranu   pred   namietaným   porušením   jej   práva.   Jej   povinnosťou   bolo   vyčerpať   všetky právne prostriedky ochrany ňou označeného základného práva, porušenie ktorého namieta, tak   ako   to   umožňuje   právny   poriadok   Slovenskej   republiky.   Až   po   ich   vyčerpaní, za predpokladu, že by boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomoc ústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci bez toho, aby sa mohol zaoberať meritom veci, a bez toho, aby sa vyjadroval k jej odôvodnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   rozhodovať o ďalších   návrhoch   sťažovateľky   vrátane návrhu   na odklad   vykonateľnosti   napadnutého rozhodcovského rozsudku.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013