znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/2012-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. mája 2012 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily Gajdošíkovej   a zo sudcov   Jána Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď., obaja bytom Z., zastúpených advokátom Mgr. M. B., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 3/2009, za účasti Okresného súdu Pezinok, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 33 Cb 3/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2. Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume po 400 € (slovom štyristo eur), ktoré im j e   Okresný súd Pezinok p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Pezinok j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing.   R.   Ď.   a Mgr.   L.   Ď.   trovy konania v sume 310,02 € (slovom tristodesať eur a dva centy) na účet ich právneho zástupcu Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2011 doručená sťažnosť Ing. R. Ď. a Mgr. L. Ď., obaja bytom Z. (ďalej len „sťažovatelia“ alebo aj „sťažovateľ“ a „sťažovateľka“) zastúpených advokátom Mgr. M. B., B., ktorou namietajú   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Pezinok (ďalej len „okresný súd“)   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 33 Cb 3/2009. Predmetom   konania   je   rozhodovanie   o žalobe   o   zaplatenie   686,71   €   s   príslušenstvom sťažovateľom   za   dodané   nadštandardné   zariadenie   bytu   navrhovateľkou,   obchodnou spoločnosťou G., s. r. o. (ďalej len „navrhovateľka“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli, že sú účastníkmi označeného konania vedeného na okresnom súde v procesnom postavení žalovaných. Ďalej uviedli, že «Dňa 27. 05. 2009 bol Sťažovateľom doručený platobný rozkaz na zaplatenie sumy vo výške 686,71 EUR s príslušenstvom spolu s návrhom na vydanie platobného rozkazu a jeho   prílohami   (ďalej   ako   „Návrh“).   Podstatou   Návrhu   bolo   uplatnenie   nárokov spoločnosti G., s. r. o. na zaplatenie nimi tvrdeného dodaného nadštandardného vybavenia bytu, ktorý táto spoločnosť pre Sťažovateľov stavala v obci Z....

Následne   bol   zo   strany   Sťažovateľov   dňa   10.   06.   2009   podaný   odpor   proti platobnému   rozkazu   a   uhradili   aj   súdny   poplatok   za   podaný   odpor.   V   odpore   ako   aj vo svojich   ústnych   a   písomných   podaniach.   Sťažovatelia   spochybnili   vecný,   právny i morálny   nárok   spoločnosti   na   zaplatenie   žalovanej   sumy   z   titulu   neuhradenej   faktúry za nadštandardné vybavenie. Žalovaní považujú faktúru č. 147/2006 za účelovo vyhotovenú zo   strany   žalobcu,   čomu   nasvedčuje   aj   skutočnosť,   že   faktúra   bola   vystavená   cca.   13 mesiacov po kolaudácii diela a po jeho odovzdaní do užívania žalovaným. Žalovaní si taktiež   nie   sú   vedomí   skutočnosti,   žeby   si   od   žalobcu   akýmkoľvek   spôsobom   objednali tvrdený nadštandard a majú za to, že všetko čo im bolo v rámci Zmluvy o dielo dodané aj žalobcovi v súlade so zmluvou o dielo aj uhradili.

Zo žalobného návrhu ani z písomných dokladov predložených žalobcom v priebehu konania sa doteraz nepreukázalo, že žalobca faktúru č. 147/2006 Sťažovateľom aj doručil. Samotný žalobca v návrhu na vydanie platobného rozkazu práve naopak iba udáva, že faktúru iba vystavil. To že faktúru aj žalovaným pred 05. 12. 2006 doručil a teda že mohol žalobcovi vzniknúť aj prípadný nárok na úrok z omeškania od 05. 12. 2006 žalobca doteraz nepreukázal. Práve naopak aj priebehu konania z výpovedí účastníkov konania vyplynulo, že žalobca doručoval faktúry svojim klientom prostredníctvom,.strážcu staveniska“ a to bez akéhokoľvek verifikovateľného preukázania doručenia týchto faktúr. Z článku X bod 10.2. Zmluvy dielo síce vyplýva možnosť osobného doručenia faktúr, ale sťažovatelia v priebehu celého doterajšieho konania pred súdom namietali, že im faktúra doručená osobne nebola a že žalobca nedokázal doručenie faktúry preukázať. Z doteraz vykonaného dokazovania nie je   teda   jasné   a   zrozumiteľné   na   základe   akých   skutočností   si   žalobca   uplatňuje   nárok na úrok z omeškania od 05. 12. 2006 vo výške 13% ročne za každý deň omeškania. Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   vystavením   faktúry   č.   147/2006   spoločnosť s najväčšou   pravdepodobnosťou   porušila   §   10   zákona   č.   431/2002   o účtovníctve,   §   71 a § 19 zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty, z ktorých jednoznačne vyplýva, že ak by aj spoločnosti vznikol nárok na úhradu tejto faktúry (čo nevznikol) tak mala faktúru vystaviť najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti, pričom daňová povinnosť pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Sťažovatelia súdu navrhli, za účelom preukázania oprávnenosti návrhu vyžiadal si na miestne príslušnom daňovom úrade žalobcu vykonanie daňovej kontroly, ktorá by oprávnenosť vystavenia takejto faktúry v termíne cca 13 mesiacov po odovzdaní bytu   preukázala   a   to   aj   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že   samotný   žalobca   vo   svojich vyjadreniach pred súdom uviedol, že ide o pohľadávku za tzv. „nadštandard“, ktorý mal žalovaným dodať v súvislosti so Zmluvou o dielo, na základe ktorej realizoval výstavbu bytu pre Sťažovateľov.

Vystavenie faktúry za „nadštandard“ cca 13 mesiacov po jeho zabudovaní do diela a po prevzatí diela považujú pritom Sťažovatelia za konanie v rozpore s dobrými mravmi a za porušovanie zásad poctivého obchodného styku zo strany spoločnosti ako žalobcu.... V ďalšom priebehu súdneho konania sa uskutočnili 3 pojednávania a to v dňoch 30. 09. 2009, 29. 01. 2010 a 13. 04. 2010.

V zostávajúcej časti roku 2010 a ani počas celého doterajšieho priebehu roka 2011 súd už žiadne ďalšie úkony vo veci nevykonal, a to bez zavinenia Sťažovateľov.

Napriek tomu, že neexistovali žiadne prekážky postupu, Okresný súd Pezinok v roku 2010 ani 2011 už žiadne ďalšie pojednávanie neinicioval ani neurobil žiadny iný úkon, ktorý by viedol k meritórnemu riešeniu veci.

Vzhľadom   na   nečinnosť   súdu   Sťažovatelia   podali   dňa   4.   augusta   2011   žiadosť o vytýčenie termínu pojednávania, ktorá obsahovala aj sťažnosť na postup súdu vo veci porušovania práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, keďže ku dňu podania sťažnosti to už bolo celkovo 16 mesiacov, počas ktorých sa nekonalo meritórne pojednávanie vo veci samej....

Z vyššie uvedeného vyplýva, že Okresný súd Pezinok minimálne od 14. 04. 2010 nepostupuje v súlade so zásadami hospodárneho a rýchleho prejednania a rozhodnutia veci a už vôbec nie v prospech ochrany práv účastníkov konania, ale svojimi úkonmi a svoju nečinnosťou ako aj svojím neefektívnym a nesústredeným postupom len vytvára procesné prekážky riadneho výkonu rozhodovacích právomocí. Ku dňu podania tejto sťažnosti je to celkovo skoro 19 mesiacov bez akéhokoľvek úkonu súdu vo veci samej....

Pri zohľadnení obsahu Návrhu ako aj odporu Sťažovateľov a vyjadrení účastníkov konania   na   jednotlivých   pojednávaniach   možno   konštatovať,   že   právna   vec,   ktorá   je predmetom konania číslo 33 Cb3/2009 nie je po skutkovej ani právnej stránke natoľko zložitá aby išlo o zrejme komplikovaný prípad, ktorý by v sebe zahŕňal posúdenie viacerých právnych   predpisov   a   už   vôbec   nie   aplikáciu   medzinárodného   práva.   Z   tohto   dôvodu nemožno považovať doterajší postup Okresného súdu Pezinok v tejto veci za adekvátny.... Pri zohľadnení dvoch vyššie uvedených faktorov,   je potom nutné konštatovať,   že nesústredný   a neefektívny   postup   súdu a   jeho   zjavná   nečinnosť vo   veci samej   v trvaní minimálne   19   mesiacov,   je   nelogická,   neodôvodnená   a   z   pohľadu   Sťažovateľov nespravodlivá a teda v rozpore s ich základným právom lak ako je špecifikované v odseku 2 článku 48 Ústavy SR. Na naplnenie základného práva tak ako je priznané odsekom 2 článku 48 Ústavy SR sa vyžaduje predovšetkým aktivita a iniciatíva zo strany konajúceho sudcu, ktorá v tomto prípade vo veľkom rozsahu absentuje.».

Sťažovatelia k uplatneniu nároku na primerané finančné zadosťučinenie a k návrhu na rozhodnutie vo veci samej ďalej uviedli:

„Ako bolo viackrát uvedené Sťažovatelia sa domáhajú ochrany svojho základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Okrem   uvedeného   rozhodnutia vo veci   samej   si   Sťažovatelia   zároveň   uplatňujú   nárok   na   primerané   finančné zadosťučinenie v súlade s odsekom 3 § 50 Zákona o ústavnom súde vo výške 3.500,- EUR (slovom tritisíc päťsto eur) pre každého. Vo vzťahu k jeho rozsahu a dôvodom uvádzame nasledovné:

Tak ako je uvedené v odpore proti platobnému rozkazu a v jednotlivých ústnych a písomných vyjadreniach sa Sťažovatelia nedomnievajú, že z ich strany došlo k porušeniu zmluvných   povinností,   tak   ako   to   tvrdí   žalobca.   Sťažovatelia   verili   vo   vymožiteľnosť a uplatniteľnosť   ochrany   svojich   práv   prostredníctvom   slovenského   justičného   systému a preto v snahe domôcť sa odstránenia vzniknutej neistoty si zabezpečili právnu pomoc (dali   sa   zastúpiť   v   konaní   advokátom)   a   podali   odpor   proti   platobného   rozkazu   na všeobecný súd aby o nepravdivých nárokoch žalobcu riadne a včas rozhodol Z pohľadu Sťažovateľov mal tento ich postup zabezpečiť pre nich urýchlenú ochranu ich práv vo forme urýchleného   prejednania   veci.   vykonania   dokazovania   a   následného   spravodlivého rozhodnutia vo veci samej.“

Sťažovatelia   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhli,   aby   ústavný   súd   o   ich sťažnosti po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo Sťažovateľa 1 Ing. R. Ď., narodeného..., bytom: Z. a Sťažovateľa 2 Mgr. L. Ď., narodenej..., bytom: Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Pezinok, M. R. Štefánika 40, 902 01 Pezinok, spisová značka konania 33Cb/3/2009 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje v konaní vedenom pod spisovou značkou 33Cb/3/2009 konať bez zbytočných prieťahov

3. Ing. R. Ď., narodenému..., bytom: Z. a Mgr. L. Ď., narodenej..., bytom: Z. sa priznáva finančné zadosťučinenie každému z nich v sume po 3.500,- EUR (slovom tritisíc päťsto eur), ktoré je Okresný súd Pezinok povinný uhradiť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Pezinok je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia Ing. R. Ď., narodenému..., bytom: Z. a Mgr. L. Ď., narodenej..., bytom: Z. vo výške 310,02 EUR s DPH, a to na účet ich právneho zástupcu vedený v T., a. s. č. ú:... do 3 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd zistil, že konanie v čase podania sťažnosti nebolo právoplatne skončené, okresný súd 16. decembra 2011 rozhodol vo veci rozsudkom tak, že žalobu navrhovateľky zamietol. Proti tomuto rozsudku podal právny zástupca navrhovateľky odvolanie, ktoré bolo spolu so spisom okresného súdu 25. apríla 2012 postúpené Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“).

Ústavný   súd   prijal   sťažnosť   sťažovateľov   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. IV. ÚS 115/2012-11 z 1. marca 2012. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd 19. marca 2012 vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení zo 4. apríla 2012 (Spr. 3123/2012, doručenom ústavnému súdu 11. apríla 2012) okrem iného uviedol:

«Vec   napadla   pôvodne   na   Okresný   súd   Brezno   dňa   19.   02.   2009.   K   úkonom Okresného   súdu   Brezno   sa   nebudem   vyjadrovať,   pretože   na   to   nie   som   oprávnený. Na Okresný súd v Pezinku bol spis postúpený dňa 29. 06. 2009. Vo veci súd pojednával dňa 30. 10. 2009, 29. 01. 2010 bolo vydané uznesenie o pripustení petitu, ďalšie pojednávania sa uskutočnili v dňoch 29. 01. 2010 a 13. 04. 2010. Pojednávanie dňa 13. 04. 2010 bolo odročené   na   neurčito   z   dôvodu   odchodu   zákonnej   sudkyne   na   materskú   dovolenku. Z dôvodu nedostatočnej   obsadenosti Okresného   súdu   Pezinok   sudcami   bol spis   zmenou rozvrhu práce pridelený novej zákonnej sudkyni (ktoré prišla na Okresný súd Pezinok ako nová sudkyňa po úspešnom výberovom konaní ku dňu 01. 07. 2010). Zákonnej sudkyni bolo pridelených 433 nevybavených vecí v súdnom oddelení 33 Cb a 53 nevybavených vecí v súdnom   oddelení   „C“,   pri   spustení   plného   nápadu   v   oddelení   „Cb“.   Po   urgencii odporcov, ktorá bola na súd doručená dňa 08. 08. 2011 zákonná sudkyňa okamžite vytýčila vo veci najskorší možný termín pojednávania a to na deň 16. 12. 2011. Dňa 16. 12. 2011 bolo vo veci meritórne rozhodnuté. Dňa 22. 02. 2012 bolo do spisu doručené odvolanie navrhovateľa, uznesením zo dňa 29. 02. 2012 bol navrhovateľ vyzvaný na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie.

Konštatujem, že na Okresnom súde Pezinok došlo k prieťahom v konaní – od 01. 07. 2010 do 09. 08. 2011, prieťahy v konaní boli spôsobené objektívnymi skutočnosťami – nedostatočnou personálnou obsadenosťou Okresného súdu Pezinok a vysokým počtom vecí v oddelení zákonnej sudkyne.

Konštatujem ďalej, že z právneho hľadiska sa jedná o pomerne zložitú právnu vec, žalobu na základe zmluvy o dielo (zhotovenie bytu, dofakturovanie nadštandardných prác) kde   bolo   nutné   odročiť   štyri   krát   termín   pojednávania   z   dôvodu   potreby   doplniť dokazovanie.»

Predseda okresného súdu ďalej uviedol, že suma finančného zadosťučinenia, ktorú požadujú sťažovatelia, je podľa neho neprimerane vysoká, a súhlasil s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania vo veci tejto sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľov vo svojom stanovisku z 30. apríla 2012 k vyjadreniu okresného súdu uviedol:

«Nesúhlasíme   s   tvrdením   uvedeným   vo   vyššie   uvedenom   vyjadrení   týkajúcom   sa skutočnosti, že po našej urgencii termínu pojednávania doručenej na okresný súd 08. 08. 2011   došlo   zo   strany   zákonnej   sudkyne   k   okamžitému   vytýčeniu   termínu   pojednávania. Predvolanie   na pojednávanie nám   bolo doručené dňa   03.   11.   2011 a   teda   skoro až 3 mesiace po doručení našej žiadosti o vytýčenie termínu pojednávania. Obdobie skoro 3 mesiacov potrebných na jednoduchú reakciu súdu na našu žiadosť tak podľa nášho názoru nemožno považovať za „okamžité“ konanie zákonného sudcu smerujúce k hospodárnosti a plynulosti súdneho konania, nehovoriac už o období, ktoré tomu predchádzalo (minimálne od 14. 04. 2010 do 15. 12. 2011), keď zo strany súdu nebol v tom čase vykonaný žiaden úkon, ktorý by smeroval k meritórnemu rozhodnutiu vo veci samej.

Rovnako sa nemôžeme stotožniť s tvrdením okresného súdu, že prieťahy v konaní boli spôsobené   objektívnymi   skutočnosťami   a   to   nedostatočnou   personálnou   obsadenosťou Okresného súdu Pezinok a vysokým počtom vecí v oddelení zákonnej sudkyne.

Sme   toho   názoru,   že   nedostatočné   personálne   obsadenie   súdu,   je   subjektívna skutočnosť vzniknutá na strane okresného súdu, ktorá nemôže byť na škodu ktorémukoľvek z účastníkov akéhokoľvek súdneho konania a za ktorú má niekto niesť konkrétnu objektívnu zodpovednosť,   pokiaľ   nebolo vykonané všetko potrebné na to aby k takejto   skutočnosti vôbec došlo.

Rovnako tak vysoký počet vecí v oddelení zákonnej sudkyne, je podľa nášho názoru subjektívna skutočnosť vzniknutá na strane okresného súdu, ktorá nemôže byť na škodu ktorémukoľvek   z   účastníkov   akéhokoľvek   súdneho   konania   a   za   ktorú   má   niekto   niesť konkrétnu objektívnu zodpovednosť,   pokiaľ nebolo vykonané všetko potrebné na to aby k takejto skutočnosti vôbec došlo.

Problémy s obsadenosťou súdov a vysokým počtom vecí v oddelení zákonnej sudkyne sú   problémom   štátnej   správy   na   úseku   súdnictva   a   nemôžu   byť   kvalifikovaným ospravedlnením neúmerného predlžovania súdneho konania, tak ako sa to stalo v našom prípade. Zabezpečiť primeranú funkčnosť súdnictva z personálneho i materiálneho hľadiska je povinný riešiť príslušný orgán štátnej správy a ak tak nekonal, mal by niesť aj následky tohto svojho nekonania a to aj v podobe poskytnutia primeranej satisfakcie za nemajetkovú ujmu, ktorá nám bola spôsobená neúmernou dĺžkou súdneho konania.

Rovnako tak sa nemôžeme stotožniť s názorom súdu, že predmet nášho sporu je z právneho hľadiska pomerne zložitá vec, pretože nová zákonná sudkyňa vo veci rozhodla hneď   na   prvom   pojednávaní a v celom rozsahu   sa   pritom stotožnila   s naším   právnym názorom, ktorý sme súdu písomne prejavili v našom podaní už zo dňa 27. 11. 2011.»

Právny zástupca sťažovateľov súhlasil s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania. Ústavný súd   so   súhlasom   účastníkov konania podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v danej   veci   od   ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   účastníka   konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP v znení účinnom v relevantnom čase (t. j. do 31. decembra 2011), podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02,   IV.   ÚS   74/02,   III.   ÚS   247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako odporcovia,   je   rozhodovanie   o návrhu   na   zaplatenie   sumy   686,71   €   s   príslušenstvom za dodané   nadštandardné   vybavenie   bytu.   Zo   skutočností   uvedených   sťažovateľmi a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Podľa názoru ústavného súdu ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, predseda súdu uviedol, že ide o pomerne zložitú vec, o žalobu vo veci zmluvy o dielo spojenú s dokazovaním. Ústavný súd nespochybňuje, že dokazovanie   vyžadovalo   zhromaždenie   viacerých   listinných   dôkazov,   nejde   však   o takú zložitosť veci, ktorou by bolo možné odôvodniť doterajšiu dĺžku konania okresného súdu.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľov, ktorí sú v tomto spore   odporcami;   sťažovateľ   sa   zúčastnil   na   všetkých   pojednávaniach   (neúčasť na pojednávaniach   sťažovateľky   bola   vždy   ospravedlnená   z   dôvodu   jej   starostlivosti o dieťa).

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.

Z   predloženého   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   33   Cb   3/2009   (pôvodne   sp.   zn. 2 Rob/29/2009)   ústavný   súd   zistil,   že   navrhovateľka   podala   19.   februára   2009   návrh na vydanie platobného rozkazu proti sťažovateľom pôvodne Okresnému súdu Brezno.

Okresný   súd   Brezno   vydal   14.   apríla   2009   platobný   rozkaz,   ktorým   rozhodol o uložení   povinnosti   sťažovateľom   zaplatiť navrhovateľke   spoločne   a   nerozdielne   sumu 686,71 € spolu s úrokom z omeškania ročne od 25. septembra 2006 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania v sume 41,00 €.

Proti právoplatnému rozhodnutiu podali sťažovatelia 10. júna 2009 odpor Okresnému súdu Brezno (doručený 12. júna 2009). Spis bol 29. júna 2009 postúpený okresnému súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť (postúpenie spisu približne po troch mesiacoch) sa ústavný   súd   ďalej   zaoberal   iba   konaním   okresného   súdu   ako   súdu,   ktorý   sťažovatelia v sťažnosti označili za porušovateľa svojich základných práv a vo vzťahu ku ktorému bola ich sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

Okresný   súd   22.   júla   2009   nariadil   pojednávanie   vo   veci   na   30.   október   2009. Na uvedenom   pojednávaní   sa   zúčastnil   sťažovateľ   (sťažovateľka   bola   ospravedlnená z dôvodu   starostlivosti   o   dieťa),   okresný   súd   ho   odročil   na   29.   január   2010   pre   účely predloženia listinných dôkazov účastníkmi konania.

Okresný   súd   pripustil   zmenu   petitu   žaloby   navrhovateľky   uznesením   č.   k. 33 Cb 3/2009-71 z 29. januára 2010.

Na pojednávaní uskutočnenom 29. januára 2010 sa zúčastnili všetci účastníci okrem sťažovateľky.   Okresný   súd   odročil   pojednávanie   vo   veci   na   13.   apríl   2010   pre   účely ďalšieho dokazovania (predloženia dokladov, zákazníckych listov).

Okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   13.   apríla   2010   vypočul   stanoviská účastníkov konania a rozhodol o odročení pojednávania na neurčito, pričom opäť uložil navrhovateľke v lehote jedného mesiaca predložiť určené dôkazy.

Z úradného záznamu založeného v spise okresného súdu sp. zn. 33 Cb 3/2009 ďalej vyplynulo, že v zmysle „Zmeny Rozvrhu práce Okresného súdu Pezinok č. 7 zo dňa 25. 06. 2010“ s účinnosťou od 1. júla 2010 bol tento spis pridelený novej zákonnej sudkyni.

Okresný súd rozhodol rozsudkom č. k. 33 Cb 3/2009-135 zo 16. decembra 2011 o návrhu navrhovateľky po štyroch uskutočnených pojednávaniach vo veci tak, že jej žalobu zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   okresného   súdu   sa   navrhovateľka   21.   februára   2012 odvolala.

Ústavný súd zistil, že v čase rozhodovania ústavného súdu bola už vec postúpená krajskému súdu.

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh namietaného konania, ktoré nebolo dosiaľ právoplatne skončené, ústavný súd konštatuje, že okresný súd konal vo veci   neefektívne   a   nesústredene   (nedostatočná   príprava   pojednávania   i   dokazovania, opakovanie výziev, odročovanie pojednávania na neurčito), ako aj bol nečinný od 13. apríla 2010 až do 16. decembra 2011, t. j. jeden rok a sedem mesiacov.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase (m. m. napr. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že v konaní okresného súdu vedenom pod sp.   zn. 33 Cb 3/2009 došlo tak nečinnosťou,   ako aj neefektívnou a nesústredenou činnosťou k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný súd vo vzťahu k obrane okresného súdu o množstve vecí poukazuje na svoju predchádzajúcu   judikatúru,   podľa   ktorej   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.V danom   prípade   sa   vec   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nachádzala   už   na krajskom   súde,   ktorý   bude   rozhodovať   o odvolaní   navrhovateľky,   a preto   ústavný   súd nepovažoval za potrebné prikázať okresnému súdu vo veci konať bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   žiadali   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   pretože „z   právnej istoty   Sťažovateľov,   že   ich   vec   bude   riadne   a   včas   prejednaná,...vznikol   pocit   právnej neistoty,   nespravodlivosti,   sklamania   z   fungovania   justičného   systému   a   naviac   aj bezmocnosti.... niekoľko desiatok mesiacov bezúspešne uplatňujú svoje návrhy a vyvíjajú neustále úsilie vedúce k preukázaniu svojich tvrdení bez očividného výsledku. Vzhľadom na majetkové   a osobné   pomery   Sťažovateľov   (4   členná   rodina),   je   nutné   zdôrazniť,   že Sťažovatelia   museli   a   musia   v   dôsledku   uvedenej   neistoty   odkladať   niektoré   finančné rozhodnutia, keďže nie je možné predvídať dĺžku a celkové náklady konania na Okresnom súde Pezinok.“.

So   zreteľom   na   nenáležitý   postup   okresného   súdu   považujú   sťažovatelia za primerané zadosťučinenie sumu 3 500 € pre každého z nich.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 33 Cb 3/2009   viac   ako   tri   roky   a   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   (najmä predmet sporu) považoval ústavný súd za odôvodnené priznať sťažovateľom ako primerané finančné zadosťučinenie sumu po 400 € každému podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom Mgr. M. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovatelia si uplatnili náhradu trov konania v sume 310,02 € vrátane DPH. Keďže táto suma neprevyšuje sumu vypočítanú podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z.   o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume požadovanej sťažovateľmi.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012