znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/2010-19

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N. B.,vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, a to uznesením Okresného súdu Trenčín č. k. 23 Er/2576/2003-32 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5 CoE/109/2009-69 z 23. septembra 2009 a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z.   s. r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. decembra 2009   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N.,   B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „ústavný zákon“), a to uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er/2576/2003-32 z 1. júla 2009 a uznesením Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   5   CoE/109/2009-69   z 23. septembra 2009.

Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov zistil, že okresný súd poverením č. 5309* 000861 z 23. júla 2003 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie pohľadávky v sume 885,32 € s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým bol platobný výmer oprávneného [P. v konkurze, B. (ďalej len „úpadca“)] na zaplatenie pohľadávky povinnou (J. B. – I.).

Z výpisu z obchodného registra vyplynulo, že na úpadcu bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 z 22. februára 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 5. apríla 2007, bol zrušený konkurz z dôvodu, že jeho majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmenu správcu.

Z predloženej   zmluvy   o postúpení   pohľadávok   zo   7.   júla   2005   uzavretej   medzi správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   a   postupníkom (sťažovateľom   -   obchodnou spoločnosťou Z., s. r. o.,   B.) vyplynulo, že správca konkurznej podstaty úpadcu postúpil postupníkovi   (sťažovateľovi)   súbor   pohľadávok   v celkovej   sume   1169   259   201,   Sk. Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že k postúpeniu pohľadávok malo dôjsť až   momentom   úplného   zaplatenia   dohodnutej   odplaty.   Pritom   podpisy   konajúcich účastníkov   zmluvy   neboli   úradne   overené   a ani   zmluva   nebola   vyhotovená   vo   forme notárskej zápisnice.

Z predložených dokladov, ako aj z tvrdeného skutkového stavu sťažovateľom bolo zistené,   že sťažovateľ   preukázal   svoj   vstup   do   konania na   strane   oprávneného   výlučne z titulu   postúpenia   pohľadávok,   ku   ktorému   malo dôjsť   na základe   zmluvy o postúpení pohľadávok,   ktorá   však   nebola   spísaná   zákonom   ustanoveným/predpísaným   spôsobom, a preto okresný súd návrh na vstup do konania ako nedôvodný zamietol. Vzhľadom na to, že   bolo   zistené,   že   oprávnený   8.   augusta   2007   zanikol   bez   právneho   nástupcu, nebolo zistené, že nedošlo k zákonom aprobovanému prechodu pohľadávky.

Okresný   súd   v exekučnej   veci   oprávneného   proti   povinnej   o návrhu   obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (sťažovateľa), uznesením č. k. 23 Er/2576/2003-32 z 1. júla 2009 rozhodol tak, že exekúciu zastavil a návrh na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného zamietol.

Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 23 Er/2576/2003-32 z 1. júla 2009 svojím uznesením z 23. septembra 2009 prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa zastavenia exekúcie potvrdil a odvolanie proti zamietnutiu návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane sťažovateľa odmietol.

Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty nemožno   považovať   za   exekučný   titul   v zmysle   §   41   Exekučného   poriadku.   Správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s majetkom podstaty   a prechádza   na   neho   aj   výkon   práv   a povinností,   ktoré   súvisia   s nakladaním s majetkom podstaty. Zo zákona mu však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánov   verejnej   správy.   Postavenie   orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť   správcovi konkurznej   podstaty   dané   len   právnou   úpravou,   ktorá   by   mu   expressis   verbis   takéto oprávnenie priznávala. Ak rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, vydal nepríslušný orgán, ide o nulitný právny akt, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nemožno vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval (rozhodnutie č. 58/1997 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého je výkon rozhodnutia neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom).

Podľa   názoru   sťažovateľa   uvedené   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu predstavujú porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008 bol vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu, a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca potom,   ako   vydali   poverenie   na   vykonanie   exekúcie).   Stalo   sa   tak   dávno   po   uplynutí všetkých   zákonných   lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych   opravných prostriedkov voči   platobnému   výmeru.   Z platnej   judikatúry   všeobecných   súdov   vyplýva   aj   to,   že všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené ju v rámci exekučného konania posudzovať. Oprávnenie správcu konkurznej podstaty vydávať platobné   výmery   by   bolo   možné   subsumovať   pod   materiálnu   právoplatnosť   správneho rozhodnutia, ktorú exekučné súdy v žiadnom prípade nie sú oprávnené posudzovať.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru   v konaniach   vedených   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 23 Er 2576/2003 a krajským súdom pod sp. zn. 5 CoE/109/2009 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu č. k. 23 Er 2576/2003-32 z 1. júla 2009 a uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE/109/2009-69 z 23. septembra 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon sťažovateľ požaduje náhradu trov právneho zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov spoločne a nerozdielne.

Sťažovateľ   nepreukázal, že podal dovolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 5 CoE/109/2009-69 z 23. septembra 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   podanej   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 Er 2576/2003, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu   základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   len   vtedy,   keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 5 CoE/109/2009.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, následne dospeli k záveru, že exekúciu nemožno vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Vzhľadom na to, že platobný výmer prezentovaný sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, za exekučný titul ho nemožno   považovať.   V konečnom   dôsledku   to   z pohľadu   sťažovateľa   znamená,   že všeobecné   súdy   odmietli   poskytnúť   ochranu   jeho   základnému   právu   na   súdnu   ochranu v rámci exekučného konania.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:„Krajský   súd   ako   súd   odvolací   vec   preskúmal   podľa   §   212   ods.l   O.s.p.   bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p, a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.

Zároveň   zdôrazňuje,   že   pokiaľ   rozhodnutie,   ktoré   je   exekučným   titulom,   vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom Štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho ako keby neexistoval. Preto je treba aj na vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt, toho   dôsledkom   je,   že   v   preskúmavanej   veci   absentuje   exekučný   titul   pre   vykonanie exekúcie. Z tohto potom následne vyplýva, že výkon rozhodnutia je neprípustný.

Správny   bol   potom   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a s poukazom na ust § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ďalej exekúciu zastavil.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, t. j. ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľom.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľa, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a následne   bola   zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, t. j. či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Je ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu, že ak neexistuje   relevantné   rozhodnutie,   ktoré   by   bolo   spôsobilé   byť   exekučným   titulom, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

Sťažovateľ   namietal   aj   arbitrárnosť   a ústavnú   neudržateľnosť   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd dostatočne   sťažovateľovi   ozrejmil   okolnosti,   ktoré   boli   podkladom   na   záver   o   tom,   že exekúciu   nemožno   ďalej   vykonať   a že   exekúcia   sa   na   základe   platobného   výmeru č. 474/2005 z 24. mája 2005 vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Podľa jeho názoru však takýmito   rozhodnutiami   nemohli   byť   rozhodnutia   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu. Odvolací súd konštatoval, že zo žiadnych ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   účinného   do   31.   decembra   2005   expressis   verbis   nevyplývalo   pre   správcu konkurznej podstaty oprávnenie vydávať individuálne právne akty orgánu verejnej správy. Na   základe   toho   krajský   súd   uzavrel,   že platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej podstaty   úpadcu   nemohol   byť   exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   by   bolo   možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil, že   pri   prezentácii   prijatých   záverov   sa riadil   právnym   názorom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vysloveným v inej právnej veci vedenej pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008, konkrétne v uznesení z 22. apríla 2009, z obsahu odôvodnenia namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu   však   jednoznačne   vyplýva,   že   daný   názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľa, že v obdobných veciach   iných   účastníkov   konania   rozhodli   všeobecné   súdy   spôsobom,   s ktorým sa sťažovateľ   stotožnil,   a   že   naopak,   v jeho   veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutie z pohľadu jeho   ústavnej   udržateľnosti.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   je ústavne   udržateľné,   a navyše   nie   je   ojedinelým   vybočením   z rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo účastníka konania garantované ústavou na rozhodnutie v súlade s jeho právnym názorom, resp. jeho právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I.   ÚS   265/07,   III. ÚS 139/08).   V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zásad spravodlivého procesu označeným uznesením   krajského   súdu,   totožný   záver   prijal   aj vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Z hľadiska argumentácie sťažovateľa postupovali všeobecné súdy tak, že mu odňali možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej námietke mohol sťažovateľ podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie (§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku). Sťažovateľ túto možnosť, ktorú mu poskytuje Občianskeho súdneho poriadku, nevyužil. Znamená to, že nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje a na ktorých použitie bol oprávnený v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona,   ide   o také   ustanovenia   ústavy   a ústavného   zákona,   ktoré   nemajú   charakter základných práv, t. j. k ich porušeniu by prípadne mohlo dôjsť len vtedy, ak by ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené niektoré ústavou alebo listinou garantované základné právo, alebo právo podľa dohovoru, t. j. v spojení s takýmto porušením. Pretože ústavný súd o porušení základných práv a slobôd sťažovateľa nerozhodol, odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010