znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. A. a H. A., obaja bytom B., zastúpených advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trnave   v konaní vedenom   pod   sp. zn. 14 S 1/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. A. a H. A. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009 doručená sťažnosť Ing. I. A. a H. A. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 S 1/2008 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že „doručili Okresnému súdu Trnava dňa 29. 10. 2007 Žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Správy katastra T. zo dňa 17. 10. 2007, č. V-5142/2007. Sťažovatelia sa žalobou domáhajú preskúmania zákonnosti rozhodnutia Správy katastra T. o povolení vkladu vlastníckeho práva...“.

Okrem   dôvodov,   na   základe   ktorých   sa   sťažovatelia   domáhali   preskúmania zákonnosti rozhodnutia Správy katastra T. o povolení vkladu vlastníckeho práva, poukázali na to, že „Okresný súd Trnava uznesením zo dňa 06. 11. 2007, sp. zn.: 27 S/2/2007-27 postúpil vec Krajskému súdu v Trnave ako vecne a miestne príslušnému súdu. Spis bol doručený Krajskému súdu v Trnave dňa 03. 01. 2008 a bola mu pridelená spisová značka 14 S/1/2008.

Sťažovatelia podľa ust. § 3 ods. 7 v spojení s ust. § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.   doručili   predsedníčke   Krajského   súdu   v   Trnave,   JUDr.   M.   U.   dňa   27. 01. 2009 sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn.: 14 S 1/2008. JUDr. M. U. konajúca v mene porušovateľa vec vybavila listom zo dňa 16. 02. 2009, č. Spr 66/09, ktorý nám bol doručený   dňa   19. 02. 2009,   a   to   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľov   na prieťahy   v   konaní vyhodnotila ako dôvodnú.“.

Ďalej sťažovatelia uviedli: „Porušovateľ vykonal prvý úkon smerujúci k vybaveniu veci až 21. 01. 2009, keď vyzval Správu katastra T., aby sa k žalobe sťažovateľov vyjadrila a predložila súdu originál spisového materiálu vo veci rozhodnutia č. V-5142/2007 zo dňa 17. 10. 2007, t. j. viac ako rok po začatí konania.“

S poukazom   na   to,   že „porušovateľ   konal   nielen   v   rozpore   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ust. § 6 a § 100 ods. 1), ale najmä svojím nekonaním porušil základné právo sťažovateľov na rýchly súdny proces, ktoré im priznáva čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, sťažovatelia navrhli ústavnému súdu, aby takto rozhodol:

„Právo Ing. I. A. (...) a H. A. (...) na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   Krajským   súdom   v   Trnave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.: 14 S 1/2008 porušené bolo.

Krajskému súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 14 S 1/2008 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Ing.   I.   A.   (...)   a H.   A.   (...)   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 6.000,- € (slovom: šesťtisíc eur), ktoré je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem uvedeného sťažovatelia žiadali, aby im ústavný súd priznal aj úhradu trov konania v sume 455,25 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľov smerujúcom   proti   postupu   krajského súdu,   ktorým   boli podľa   nich   spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 14 S 1/2008.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a jej prílohami dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená.

Právny   názor   ústavného   súdu   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   vychádza z posúdenia doterajšieho priebehu konania pred krajským súdom potom, keď mu Okresný súd Trnava (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 27 S/2/2007 zo 6. novembra 2007 ako   súdu   vecne   a miestne   príslušnému   postúpil   právnu   vec   sťažovateľov   (žaloba   bola podaná 29. októbra 2007). Spis bol doručený krajskému súdu 3. januára 2008.

Ďalší   priebeh   namietaného   konania   je   opísaný   v odpovedi   krajského   súdu zo 16. februára 2009 na sťažnosť sťažovateľov, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Dňa   21. 1. 2009   bola   vyzvaná   žalovaná   Správa   katastra   T.,   aby   sa   k   žalobe vyjadrila   a   predložila   súdu   originál   spisového   materiálu   vo   veci   rozhodnutia č. V-5142/2007   vydaného   dňa   17. 10. 2007.   Napriek   výzve   súdu   žalovaná   strana do dnešného dňa požadovaný materiál nepredložila, ani sa k veci nevyjadrila.

Zároveň tunajší súd uznesením zo dňa 21. 1. 2009 pribral ako účastníka do konania i Č., a. s., (...) v SR so sídlom v B., ktoré uznesenie Vám bolo dňa 2. 2. 2009 doručené a súčasne bol z Vašej strany podaný návrh na zámenu účastníkov, o ktorom zatiaľ nebolo rozhodnuté.“

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného   súdu   vyplývať   aj   z   toho,   že porušenie   tohto   základného   práva   sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak   dlho,   aby   sa   dalo   vôbec   uvažovať   o zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru konštatujúc, že konanie na krajskom súde prebieha od 3. januára 2008, pričom sťažnosť   na   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru bola ústavnému súdu doručená 27. marca 2009. Ústavný súd zastáva názor, že   doterajšia   dĺžka   predmetného   súdneho   konania   v okolnostiach   prípadu   nie   je   takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľov.

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní   má   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať ako „zbytočné   prieťahy“   v zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy,   nevyslovil   porušenie   základného práva   zaručeného   týmto   článkom   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01),   prípadne   návrhu   buď nevyhovel   (napr. I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako zjavne   neopodstatnený   (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).

Ústavný súd zistil, že krajský súd po postúpení spisu od okresného súdu, ktorý mu bol doručený 3. januára 2008, prvý nasledujúci úkon vo veci vykonal až 21. januára 2009, t. j.   po   viac   ako   roku,   avšak   napriek   tomu   podľa   názoru   ústavného   súdu sťažovateľmi namietaná   nečinnosť   krajského   súdu   sama   osebe   nedosahuje   takú   intenzitu,   ktorá   by zakladala   možnosť,   aby   ústavný   súd   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie dospel   k záveru,   že   doba   konania   vedeného   na   krajskom   súde   pod   sp. zn.   14 S 1/2008 (presahujúca   jeden   rok)   zasiahla   z dôvodov,   za   ktoré   nesie   zodpovednosť   krajský   súd, samotnú podstatu a účel práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru takým závažným spôsobom, aby sťažnosť mohla byť prijatá na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Pri uvedenom hodnotení ústavný súd bral do úvahy aj tú skutočnosť, že krajský súd 21.   januára   2009,   t. j.   bezprostredne   pred   podaním   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní predsedníčke krajského súdu, realizoval dva procesné úkony.

Podľa vyjadrenia predsedníčky krajského súdu v odpovedi na sťažnosť na prieťahy v konaní   krajský   súd   v súčasnosti   (t. j.   po   podaní   uvedenej   sťažnosti)   posudzuje   návrh sťažovateľov na zámenu účastníkov konania. Zároveň boli 3. apríla 2009 účastníci vyzvaní, aby sa vyjadrili, či súhlasia s prerokovaním veci bez nariadenia pojednávania.

V súvislosti s tým, že predsedníčka krajského súdu v odpovedi zo 16. februára 2009 na sťažnosť sťažovateľov uznala existenciu prieťahov a ospravedlnila sa za ne, ústavný súd vo svojej predchádzajúcej judikatúre už uviedol, že skutočnosť, že orgán štátnej správy súdu uzná sťažnosť na prieťahy za dôvodnú, nemusí viesť bez ďalšieho k prijatiu v nadväznosti na   to   podanej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   na   ďalšie   konanie   (§   25   ods.   3   zákona o ústavnom súde), pretože ústavný súd pridržiavajúc sa doterajšej stabilizovanej judikatúry považuje za potrebné poskytnúť všeobecnému   súdu   časový   priestor   na prijatie opatrení s cieľom nápravy a odstránenia protiprávneho stavu zapríčineného jeho nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou (IV. ÚS 78/07, IV. ÚS 59/08, IV. ÚS 27/09).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti uplatnenými v sťažnosti nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak   krajský   súd   v ďalšom   priebehu   konania   nebude   postupovať   efektívne   a plynulo, sťažovatelia zvážili možnosť opätovného podania sťažnosti ústavnému súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009