znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/08-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. apríla 2008 predbežne prerokoval návrh JUDr. V. P., V., zastúpenej advokátom JUDr. B. N., B., vo veci preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/122/07-K zo 17. januára 2007 a takto

r o z h o d o l :

Návrh JUDr. V. P. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 25. februára 2008 doručený návrh JUDr. V. P., V. (ďalej len „navrhovateľka“), vo veci preskúmania rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/122/07-K zo 17. januára 2007 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

Navrhovateľka v návrhu uvádza, že 25. februára 2008 jej bolo doručené napadnuté rozhodnutie výboru, v ktorom sa konštatuje, že nepodala oznámenie podľa čl. 7 ústavného zákona   č.   357/2004   Z.   z.   o   ochrane   verejného   záujmu   pri   výkone   funkcií   verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“ alebo „ústavný   zákon   č.   357/2004   Z.   z.“)   v ustanovenej   lehote,   čím   porušila   povinnosť ustanovenú v tomto článku ústavného zákona, a preto jej bola ako verejnej funkcionárke - členke Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) - uložená pokuta v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, a to 18 761 Sk.

Podľa sťažovateľky je v uvedenom rozhodnutí „zrejmá nesprávnosť, pretože dátum, ktorý je uvedený v rozhodnutí 17. 1. 2007 nemôže byť správny. Uvedeného dňa mi pokuta ako verejnej funkcionárke nemohla byť uložená, pretože do funkcie členky Súdnej rady SR som   bola   menovaná   dňa   27.   6.   2007   a   predtým   som   funkciu   verejnej   funkcionárky nevykonávala“.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie z nasledovných dôvodov:

„Napadnuté   rozhodnutie je podľa   môjho   názoru čiastočne   nepreskúmateľné   a je v rozpore so skutkovým stavom vecí a prijaté bez náležitého zistenia skutkového stavu, čo má za následok nesprávnosť rozhodnutia vo veci samej.

Za   nepreskúmateľné   pre   nedostatok   dôvodov   považujem   napadnuté   rozhodnutie, pretože v dôvodoch odôvodnenia sa vôbec nezaoberá mojou námietkou, ktorú som uviedla vo vyjadrení ku konaniu výboru. Namietala som, že mi nemožno uložiť sankciu, pretože ako verejná funkcionárka nepoberám žiaden plat.

Poukazujem na to, že podľa § 8 ods. 1 zákona číslo 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR funkcia člena Súdnej rady nie je spojená s nárokom na odmenu.

Podľa článku číslo 10 ods. 16 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v prípade, ak mesačný plat verejného funkcionára, voči ktorému vedie konanie orgán uvedený v článku 9 ods. 1 písm. a je nižší, ako priemerná mesačná nominálna mzda v hospodárstve SR za predchádzajúci kalendárny rok pri výpočte sumy podľa ods. 10 sa za mesačný plat považuje priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve SR za uplynulý kalendárny rok. Uloženie   sankcie   podľa   tohto   ustanovenia   predpokladá   dve   zákonom   stanovené podmienky:   a   to   poberanie   funkčného   platu   a   nižší   funkčný   plat,   ako   je   priemerná nominálna mesačná mzda v hospodárstve SR. Tieto podmienky musia byť splnené súčasne. V mojom prípade však tieto podmienky nie sú splnené, pretože ako verejná funkcionárka nepoberám žiaden plat a preto mi nemohla byť uložená pokuta.

Napadnutým rozhodnutím bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania, pretože verejní funkcionári, na ktorých sa vzťahuje ústavný zákon 357/2004 Z. z. a ktorí sú uvedení v článku 2 ods. 1 poberajú za výkon verejnej funkcie plat s výnimkou členov Súdnej rady Slovenskej   republiky.   Táto   funkcia   v   Súdnej   rade   SR   je   vykonávaná   bez   nároku   na akúkoľvek odmenu, no člen súdnej rady má byť postihovaný tak, ako tí verejní funkcionári, ktorí za výkon funkcie majú riadny plat.

Napadnuté rozhodnutie považujem za nepreskúmateľné, pretože postup výboru pri ukladaní pokuty je v rozpore s Ústavou SR a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (rozsudok vo veci Janoševič proti Švédsku číslo 34619/97 z 23. 7. 2002).

Podľa   môjho   názoru   sa   výbor   nevysporiadal   dostatočne   s   mojimi   námietkami a dôvody, ktoré k námietkam uviedol sú tak stručné a všeobecné, že z nich nemožno vyvodiť žiadny skutkový či právny záver.

Súčasťou obsahu zákonného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 ods. 1 s poukazom na rozsah súdnej a inej ochrany podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR a práva   podľa   článku   6   ods.   1   Dohovoru   je   aj   právo   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.

Dostatočnosť a relevantnosť dôvodov rozhodnutia sa musí týkať nielen toho, z akých úvah výbor vychádzal, keď považoval moje námietky za nedôvodné, ale mal sa zaoberať aj skutkovo   a   právne   odôvodnením   námietok   s   dostatočnou   podrobnosťou   tak,   aby   bolo zrejmé, akými skutkovými a právnymi podkladmi sa riadil. Výbor však vo svojich dôvodoch uvádza len všeobecné a nekonkrétne skutočnosti a vôbec sa nezaoberá skutočnou podstatou obsahu mojej námietky.

Ďalej namietam, že Výbor NR SR nepostupoval ani podľa základných zásad pre uloženie   administratívnej   sankcie.   V   slovenskom   právnom   systéme   nie   je   síce   právny predpis upravujúci zásady trestného správneho práva, je však nutné vychádzať pri postupe administratívnych   orgánov,   za   ktorý   možno   považovať   i   Výbor   NR   SR   zo   zásad administratívneho trestania podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, napríklad v mnou uvádzanom spore Janoševič c/a Švédsko číslo 34619/97 zo dňa 23. 7. 2002 podľa ktorej   má   administratívne   trestanie   trestno-právny   charakter   a pritom   treba   vychádzať z Ústavy SR podľa článku 50 s použitím článku 152 ods. 4. Podobne v administratívno- trestných sankciách treba rešpektovať i doporučenie Rady Európy číslo 91 z 13. 2. 1991, podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných. Záväznosť pre všetky zmluvné štáty EÚ vyplýva z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a to článku 1 a 52, podľa ktorých zmluvné štáty majú všeobecnú   povinnosť   rešpektovať   a aplikovať   Dohovor   v   súlade   s   vyvíjajúcou   sa judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva. Nerešpektovanie týchto zásad Výborom NR SR viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu pri posudzovaní môjho prípadu.

Súčasne namietam nezákonnosť ustanovenia číslo článku 9 ods.   6 posledná veta zákona č. 357/2004 Z. z. v znení zmien a doplnkov a to v súvislosti s obsahom, ktoré som uviedla v tomto odvolaní. V tejto súvislosti poukazujem na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.   ÚS   12/97   z   15.   10.   1998,   v   ktorom   vo   výroku   ods.   2   je   uvedené,   že   to   zákonné ustanovenie, ktoré nie je v súlade s Ústavou SR nemožno jej článkom 152 ods. 4 vykladať tak, aby bolo v súlade s Ústavou SR. Mnou namietané ustanovenie je takýmto ustanovením, pretože   nerešpektuje   prioritné   použitie   právnych   aktov   a judikatúry   orgánov   Európskej únie. Pre   úplnosť   uvádzam,   že   ako   sudkyňa   podávam   každoročne   písomné   vyhlásenie sudcu   a   majetkové   priznanie   podľa   ustanovení   §   31   a   §   32   zákona   č. 385/2000   Z.   z. o sudcoch   a   prísediacich.   Tak   som   učinila   aj   v   roku   2007.   V   uvedenom   majetkovom priznaní sú podrobne deklarované všetky údaje, ktoré sú aj obsahom oznámenia funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov podľa článku 7 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Všetky údaje sú zverejnené na internete a prístupné každému.“

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, „aby Ústavný súd SR rozhodnutie Výboru Národnej rady SR pre nezlučiteľnosť funkcií číslo rozhodnutia VP/122/07-K zo dňa 17. 1. 2007, ktorým mi bola uložená pokuta v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára a to vo výške 18.761,- Sk zrušil a konanie zastavil“.

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrhu navrhovateľky konštatoval, že jeho právomoc   preskúmavať   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   ochrany   verejného   záujmu   pri výkone funkcií verejných funkcionárov je založená čl. 10 ods. 2 ústavného zákona, pričom navrhovateľka ako členka súdnej rady je verejným funkcionárom podľa čl. 2 ods. 1 písm. g) ústavného zákona, a teda osobou oprávnenou podať návrh na začatie konania o preskúmanie rozhodnutí   výboru.   Navrhovateľka   na   výzvu   ústavného   súdu   doplnila   svoj   návrh o chýbajúce   náležitosti   vyplývajúce   z   §   20   a   §   73a   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde (splnomocnenie na svoje zastupovanie advokátom JUDr. B. N. a napadnuté rozhodnutie); po   tomto   doplnení   návrh   navrhovateľky   spĺňa   náležitosti   predpísané   zákonom. Z dokumentácie,   ktorú   si   ústavný   súd   vyžiadal   od   výboru,   vyplýva,   že   napadnuté rozhodnutie bolo navrhovateľke doručené 25. januára 2008 (a nie 25. februára 2008 ako uvádza   vo   svojom   návrhu   navrhovateľka),   pričom   svoj   návrh   doručila   ústavnému   súdu 25. februára   2008,   t.   j.   v lehote   ustanovenej   v čl.   10   ods.   2   ústavného   zákona.   Z toho vyplýva, že návrh bol podaný v zákonom ustanovenej lehote.

Po   uvedených   zisteniach   sa   ústavný   súd   sústredil   na   skúmanie,   či   návrh navrhovateľky nie je zjavne neopodstatnený.

Z   ustanovenia   § 73b   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   čl. 10   ods. 2 ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   vyplýva,   že   predmetom   konania o preskúmanie rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov,   v rámci   ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom prostriedku   proti   rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   o ochrane verejného   záujmu.   Tomu   zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu v tomto konaní; ak senát ústavného súdu po preskúmaní napadnutého rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho zruší, a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom, tak ho potvrdí.

Z právnej   povahy   inštitútu   predbežného   prerokovania   návrhu   podľa   §   25   zákona o ústavnom   súde   vyplýva,   že   obdobné   právne   dôsledky   ako   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia má aj odmietnutie návrhu pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ku ktorému môže dôjsť aj vtedy, ak ústavný súd zistí, že dôvody, pre ktoré navrhovateľ namieta dotknuté rozhodnutie výboru, sú zjavne neopodstatnené.

II. A. Skutkový stav

Z návrhu navrhovateľky, napadnutého rozhodnutia a dokumentácie výboru, ktorú si ústavný súd na účely predbežného prerokovania návrhu vyžiadal, vyplývajú nasledovné skutočnosti:

1. Navrhovateľka bola 2. mája 2007 uznesením vlády Slovenskej republiky č. 412 vymenovaná za členku súdnej rady; funkčné obdobie jej začalo plynúť 27. júna 2007.

2. Navrhovateľka bola podľa čl. 7 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona povinná podať výboru do 30 dní od ujatia sa funkcie členky súdnej rady, t. j. do 27. júla 2007 písomné oznámenie v rozsahu   vyplývajúcom   z čl.   7 ods.   1   a čl. 7   ods.   4 ústavného zákona.

3. Navrhovateľka podala písomné oznámenie výboru až 24. októbra 2007, čo vo svojom návrhu nespochybňuje.

4.   Výbor   po   zistení,   že   navrhovateľka   nepodala   v ustanovenej   lehote   písomné oznámenie, uznesením č. 492 z 24. októbra 2007 začal proti navrhovateľke konanie podľa čl. 9   ods.   2   písm.   a)   ústavného   zákona,   o čom   navrhovateľku   informoval   listom z 25. októbra 2007, v ktorom ju zároveň vyzval, aby sa podľa čl. 9 ods. 4 ústavného zákona k označenému uzneseniu vyjadrila v lehote 15 dní od doručenia.

5.   Navrhovateľka   na   výzvu   výboru   reagovala   vyjadrením   z 9.   novembra   2007, v ktorom   okrem   iného   uviedla,   že   písomné   oznámenie   podala,   aj   keď   oneskorene, s poukazom na to, že bola menovaná do funkcie členky súdnej rady prvýkrát a domnievala sa, že „moju povinnosť podať majetkové priznanie som si splnila tým, že ako sudkyňa každoročne podávam a preto aj 22. 2. 2007 som podala podrobné majetkové priznanie a vyhlásenie sudcu, kde sú uvedené moje pomery“, a v nadväznosti na citované poukázala na   znenie   čl.   7   ods.   3   ústavného   zákona.   Navrhovateľka   v závere   svojho   vyjadrenia podotkla,   že „za   členstvo   v súdnej   rade   nepoberám   žiadnu   finančnú   odmenu“, a ospravedlňovala   oneskorené   podanie   písomného   oznámenia   aj   vážnym   zdravotným stavom manžela.

6.   Po   zabezpečení   potrebných   podkladov   výbor   vydal   napadnuté   rozhodnutie, v ktorého   odôvodnení   okrem   iného   uviedol: „Výbor   dospel   po   vykonanom   dokazovaní k záveru,   že   obrana   verejnej   funkcionárky   nie   je   právne   relevantná,   pretože   pokiaľ   sa odvoláva na čl. 7 ods. 3 ústavného zákona, toto ustanovenie sa týka len výkonu funkcií uvedených v čl. 2 ods. 1 ústavného zákona. Podávanie podobných oznámení podľa iných právnych predpisov nemá žiaden súvis s povinnosťami uvedenými v čl. 3 až čl. 8 ústavného zákona. Ide zrejme o účelovú obranu alebo neznalosť právnych predpisov upravujúcich túto problematiku. Rovnako ako výbor nemohol ospravedlniť neznalosť právnych predpisov, tak nemohol zohľadniť ďalšie osobné okolnosti uvádzané vo vyjadrení verejnej funkcionárky.“ Na   výhradu   navrhovateľky   súvisiacu   so   skutočnosťou,   že   za   členstvo   v súdnej   rade nepoberá žiadnu finančnú odmenu, výbor v odôvodnení napadnutého rozhodnutia reagoval minimálne nepriamo, keď v súvislosti s odôvodňovaním výšky uloženej pokuty poukázal na to, že bola „ustálená i v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní č. IV. ÚS 125/07-31 zo dňa 4. októbra 2007, podľa ktorého ak nemal verejný funkcionár v predchádzajúcom roku (žiadny) príjem z výkonu verejnej funkcie, nie je možné aplikovať ustanovenie čl. 9 ods. 15 ústavného zákona, ale len ustanovenie čl. 9 ods. 16 ústavného zákona“, a na základe toho uložil navrhovateľke pokutu vo výške priemernej nominálnej mesačnej   mzdy   v hospodárstve   Slovenskej   republiky   za   predchádzajúci   kalendárny   rok (2006), t. j. v sume 18 761 Sk.

7. V dotknutom spise výboru sa nachádza opravné rozhodnutie zo 17. marca 2008, ktorým výbor napadnuté rozhodnutie opravuje tak, že „v dátume vyhotovenia predmetného rozhodnutia   zo   dňa   5.   decembra   2007   opravuje   dátum   17.   januára   2007   na   dátum 17. januára   2008“ s poukazom   na   zrejmú   nesprávnosť,   ku   ktorej   došlo   pri   prepisovaní rozhodnutia.

Sumarizujúc   uvedené   skutkové   zistenia   ústavný   súd   konštatoval,   že   z nich nespochybniteľne   vyplýva,   že   navrhovateľka   si   nesplnila   povinnosť   podľa   čl.   7   ods.   1 ústavného zákona podať písomné oznámenie do 30 dní od ujatia sa funkcie členky súdnej rady.   Postup   výboru   smerujúci   k vydaniu   napadnutého   rozhodnutia   bol   v súlade s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona,   keďže   vyzval   navrhovateľku,   aby   sa vyjadrila k začatiu konania (čl. 9 ods. 4), pričom na všetky námietky navrhovateľky (aj keď stručne) v odôvodnení napadnutého uznesenia reagoval.

II. B. Právne závery

Z už citovaného návrhu navrhovateľky, v ktorom žiada ústavný súd o preskúmanie napadnutého rozhodnutia, vyplýva, že v ňom jednak opakuje svoje námietky, ktoré boli obsiahnuté už aj v jej vyjadrení z 9. novembra 2007 adresovanom výboru (s tým, že ich podrobnejšie   odôvodňuje),   a   zároveň   uplatňuje   aj   niektoré   nové   námietky.   Námietky navrhovateľky možno zhrnúť do nasledovných bodov:

1.   Námietka,   že   v napadnutom   rozhodnutí   je   nesprávne   uvedený   dátum   jeho vyhotovenia.

2. Námietka, že za členstvo v súdnej rade nepoberá žiadnu finančnú odmenu, a preto jej   nemôže   byť   uložená   pokuta,   pretože   by   tým   došlo   k porušeniu   zásady   rovnakého zaobchádzania v porovnaní s tými verejnými funkcionármi, ktorí za výkon verejnej funkcie poberajú plat (odmenu).

3. Námietka, že výbor sa nevysporiadal dostatočným spôsobom s jej námietkami, čo je v rozpore s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom jeho postup je v rozpore so zásadami administratívneho trestania podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a odporúčaním Rady Európy č. 91 z 13. februára 1991.

4. Námietka, že ako sudkyňa podáva každoročne písomné vyhlásenie a majetkové priznanie podľa § 31 a § 32 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“).

Ústavný súd preskúmal uvedené námietky navrhovateľky a dospel k záveru, že sú neopodstatnené. Tento svoj záver ústavný súd opiera najmä o nasledovné argumenty:

Zjavnú   nesprávnosť   v dátume   vyhotovenia   napadnutého   rozhodnutia   možno považovať za administratívne pochybenie výboru, ktorého intenzita nemôže zakladať dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia o to viac, že medzičasom výbor toto svoje pochybenie už napravil.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľky, podľa ktorého v prípadoch, ak verejný funkcionár nepoberá za výkon verejnej funkcie žiadnu finančnú odmenu, tak mu nemôže byť ani uložená pokuta podľa príslušných ustanovení ústavného zákona č. 357/2004 Z.   z.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   čl.   9   ods.   16   ústavného   zákona   ustanovujúci mechanizmus určenia výšky pokuty u verejných funkcionárov, ktorých mesačný plat je nižší ako   priemerná   nominálna   mesačná   mzda   v hospodárstve   Slovenskej   republiky, aplikovateľný   aj   na   prípad   navrhovateľky,   t.   j.   aj   na   členov   súdnej   rady.   Ústavný   súd pripúšťa, že v danom prípade ide o extenzívny výklad uvedeného ustanovenia ústavného zákona, ale zároveň podotýka, že ak by porušovanie povinností a obmedzení ustanovených verejným funkcionárom, ktorí podliehajú pod osobnú pôsobnosť tohto ústavného zákona (čl.   2   ods.   1),   nebolo   možné   vo   vzťahu   k niektorým   z týchto   verejných   funkcionárov sankcionovať uložením pokuty, tak by nebolo možné naplniť ani jeho účel. Vo vzťahu k členom súdnej rady by ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. mal charakter imperfektného právneho   predpisu   deklaratórnej   povahy.   Za   daných   okolností   uvedenú   námietku navrhovateľky   ústavný   súd   posúdil   len   ako   výhradu   týkajúcu   sa   legislatívnej   kvality ústavného   zákona   a konštatoval,   že   výbor   pri   určení   výšky   pokuty   postupoval   správne a interpretoval   dotknuté   ustanovenia   ústavného   zákona   ústavne   konformným   spôsobom (čl. 142 ods. 4 ústavy).

Vo vzťahu k výhradám navrhovateľky spočívajúcim v tom, že výbor sa nedostatočne vysporiadal   s   jej   námietkami,   ústavný   súd   konštatoval,   že   v odôvodnení   napadnutého rozhodnutia výbor aj keď stručne, ale ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom, reagoval   na   všetky   námietky   navrhovateľky,   ktoré   boli   tiež   stručné   a nedostatočne odôvodnené.   Zároveň   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   ústavný   zákon   č.   357/2004   Z.   z. zakladá osobitný druh   verejnoprávnej zodpovednosti   verejných funkcionárov uvedených v čl.   2   ods.   1   tohto   ústavného   zákona,   na   ktorej   uplatňovanie   nemožno   mechanicky vzťahovať   judikatúru   ESĽP   týkajúcu   sa   zásad   „administratívneho   trestania“   ani navrhovateľkou   označené   odporúčanie   Rady   Európy.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je mechanizmus   uplatňovania   uvedeného   druhu   verejnoprávnej   zodpovednosti   ustanovený v právnom   predpise   najvyššej   právnej   sily   (ústavný   zákon)   z tohto   hľadiska nespochybniteľný   a   vzhľadom   na   verejný   záujem   sledovaný   ústavným   zákonom č. 357/2004 Z. z. aj dostatočne legitímny a kompatibilný s ústavou.

Za   zjavne   neopodstatnenú   považoval   ústavný   súd   aj   námietku   navrhovateľky poukazujúcu   na   skutočnosť,   že   každoročne   podáva   písomné   vyhlásenie   a majetkové priznanie   podľa   zákona   o sudcoch.   Aj   keď   účel   podávania   písomného   vyhlásenia a majetkového   priznania   podľa   zákona   o sudcoch   je   minimálne   porovnateľný,   ak   nie identický s podávaním písomných oznámení podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona, nemožno na základe   toho   uzavrieť,   že   ich   podaním   si   navrhovateľka   splnila   aj povinnosť   podľa označeného   ustanovenia   ústavného   zákona.   Výbor   v tejto   súvislosti   v odôvodnení napadnutého rozhodnutia podľa názoru ústavného súdu správne poukázal na text čl. 7 ods. 3 ústavného   zákona,   z ktorého   možno   zjavne   vyvodiť,   že   povinnosť   podať   písomné oznámenie   podľa   čl.   7   ods.   1   ústavného   zákona   sa   vzťahuje   aj   na   tých   verejných funkcionárov, ktorí v rozhodnom čase podávajú obdobné oznámenia, či vyhlásenia podľa osobitných   predpisov.   Túto   povinnosť   nemajú   len   tí   verejní   funkcionári,   ktorí   podali v rozhodnom čase (v príslušnom kalendárnom roku) písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že námietky navrhovateľky proti napadnutému   rozhodnutiu   sú   zjavne   neodôvodnené   a   nezakladajú   také   dôvody   na spochybňovanie napadnutého rozhodnutia výboru, ktoré by bolo potrebné posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie. Preto ústavný súd návrh navrhovateľky ako celok odmietol už pri predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. apríla 2008