znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., P., P., zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 178/02 a rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 13 C 178/02 z 10. septembra 2003, postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 379/03 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 379/03 z 22. novembra   2004,   ako   aj   namietaného porušenia   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 42/2005 zo 14. marca 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., a. s., P., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. marca 2005 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   a.   s.,   P.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. E. P., P., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 178/02 a rozsudkom Okresného súdu Prešov   sp. zn. 13 C 178/02 z 10. septembra 2003, postupom Krajského súdu   v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   Co   379/03   a rozsudkom Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   1 Co   379/03   z 22.   novembra   2004,   ako   aj   porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 42/2005 zo 14. marca 2005.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že žalobou zo 16. augusta 2002 sa žalobkyňa

- bývalá zamestnankyňa sťažovateľky - domáhala v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 13 C 178/02 určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce v znení účinnom do 31. marca 2002 (ďalej len „Zákonník práce“) a náhrady   mzdy.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   13   C   178/02   z 10.   septembra   2003 rozhodol, že výpoveď daná žalobkyni listom sťažovateľky z 27. marca 2002 je neplatná a nárok   na náhradu   mzdy   vylúčil   na samostatné konanie,   v ktorom   bude   rozhodnuté   aj o trovách konania.

Sťažovateľka   podala proti   predmetnému rozsudku   15.   novembra   2003   odvolanie, pretože podľa jej názoru okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.Krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   Co   379/03   z 22.   novembra   2004   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   rozsudku 28. januára   2005   dovolanie,   pretože   podľa   jej   názoru   v konaní   došlo   k vade   uvedenej v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Cdo 42/2005 zo 14. marca 2003 dovolanie sťažovateľky odmietol.

Sťažovateľka zastáva názor, že okresný súd a krajský súd porušili jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v časti, kde vyhoveli žalobnému   nároku   o vyslovenie   neplatnosti   výpovede.   Podľa   jej   názoru   odvolací   súd pochybil, keď potvrdil rozsudok krajského súdu o neplatnosti výpovede danej žalobkyni z nasledovných dôvodov:

- výpovedný dôvod je špecifikovaný podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce zrozumiteľne, určito a nezameniteľne, a to s poukazom na to, čo výpovedi predchádzalo,

- medzi účastníkmi konania je nepochybné, že dôvodom výpovede je nadbytočnosť, stačí   len   citácia   zákonného   ustanovenia,   pretože   iný   dôvod   ako   nadbytočnosť   v tomto ustanovení nie je,

-   dôvod   nadbytočnosti   v   §   46   ods.   1   písm.   c)   Zákonníka   práce   je   široko koncipovaným   výpovedným   dôvodom,   ktorý   je   v tomto   ustanovení   jediným,   a preto   je s iným dôvodom nezameniteľný,

-   na podporu   svojich   tvrdení sťažovateľka   poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 155/99,

-   z predložených   listinných   dôkazov   a zo   svedeckých   výpovedí   je   jednoznačne preukázané, že k rozhodnutiu o organizačnej zmene skutočne došlo, pričom Zákonník práce nevyžaduje písomnú formu tohto rozhodnutia,

- v dôsledku rozhodnutia o organizačnej zmene sa žalobkyňa stala nadbytočnou a jej nadbytočnosť je v príčinnej súvislosti s uvedeným rozhodnutím,

- sťažovateľka rozhodla o organizačnej zmene 11. februára 2002 a opätovne potvrdila toto rozhodnutie 11. marca 2002, pričom splnila všetky zákonom stanovené povinnosti pre platnosť   výpovede,   najmä   tým,   že   preukázateľne   zabezpečila   žalobkyni   iné   vhodné zamestnanie, ktoré však tá odmietla,

- v prípade, ak okresný súd považoval vykonané dokazovanie za nepostačujúce na to, aby   vydal   zákonné   rozhodnutie,   mal   vykonať   dôkaz   vypočutím   svedka   -   ďalšej pracovníčky, s ktorou bol na základe tých istých skutočností a tých istých právnych aktov ukončený   pracovný   pomer   ako   so   žalobkyňou   (prvostupňový   súd   však   tento   dôkaz nevykonal).

Vzhľadom na to okresný súd a krajský súd dospeli podľa názoru sťažovateľky na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým a právnym zisteniam, rozhodli v rozpore s platným právom a porušili jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že v dovolaní z 28. januára 2005 podrobne poukázala   na   relevantné   skutočnosti   a právny   názor,   z ktorých   vyplýva,   že   postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd sa však v uznesení sp. zn. 1 Cdo 42/2005 zo 14. marca 2005 podľa názoru sťažovateľky s jej   námietkami   a argumentáciou   nevysporiadal,   aj   keď   to   boli   tvrdenia,   ktoré   neboli v skoršom   štádiu   konania   posúdené. „Väčšinu   podstatných   okolností   prípadu   a právnej argumentácie   sťažovateľa   nechal...“ (najvyšší   súd,   pozn.) „  ...bez   povšimnutia.“ Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka toto uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne a jeho   postup   v dovolacom   konaní   za   svojvoľný,   čím   došlo   k porušeniu   jej   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   upravené   v čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   spoločnosti   A.,   a.   s.   P.,   P., postupom Krajského súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 379/03 a rozsudkom Krajského súdu Prešov sp. zn. 1 Co 379/03 zo dňa 22. 11. 2004 a postupom Okresného súdu   Prešov   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13 C 178/02   a rozsudkom   Okresného   súdu Prešov sp. zn. 13 C 178/02 zo dňa 10. 09. 2003 boli porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 1 Co 379/03 zo dňa 22. 11. 2004 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Základné právo na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd spoločnosti A., a. s. P. postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 42/2005 zo dňa 14. 03. 2005 boli porušené.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 42/2005 zo dňa 14. 03. 2005 a rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Co 379/03 zo dňa 22. 11. 2004 v spojení s rozsudkom Okresného súdu v Prešove sp. zn. č. k. 13 C 178/02 zo dňa 10. 09. 2003 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove ako odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Spoločnosti A., a. s. P., P., sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Sk (slovom jedentisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd Prešov povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Spoločnosti A., a. s. P., P., priznáva náhradu trov konania v celkovej výške 9.379,- Sk, ktoré je Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet advokátky JUDr. E. P., so sídlom P.,... do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v... čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 178/02 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 13 C 178/02 z 10. septembra 2003

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

Podľa   §   201   OSP   účastník   môže   napadnúť   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že sťažovateľka mala v systéme všeobecného   súdnictva   k dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na   dosiahnutie   nápravy porušenia svojich práv, ktoré boli postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 13 C 178/02 a rozsudkom sp. zn. 13 C 178/02 z 10. septembra 2003 podľa jej názoru porušené. Týmto účinným   prostriedkom   bolo   odvolanie   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu,   ktoré sťažovateľka podala 15. novembra 2003. Využitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vylučuje prijatie   sťažnosti   ústavným   súdom,   ktorý   môže   uplatniť   svoju   právomoc   iba   vtedy,   ak navrhovateľ nemal inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   „Ak   o závažných   procesných pochybeniach,   ktorými   sa   porušujú   aj   niektoré   zo   základných   práv   alebo   slobôd,   je oprávnený   a povinný   rozhodnúť   všeobecný   súd   na   základe   riadnych   a mimoriadnych opravných   prostriedkov   upravených   v príslušnom   procesnom   poriadku,   je   právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená“ (IV. ÚS 10/02).

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľky v časti   namietajúcej   porušenie   jej   základných   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   178/02   a rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   178/02 z 10. septembra 2003 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Co 379/03 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 Co 379/03 z 22. novembra 2004

Ústavný   súd   z fotokópie   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Co   379/03 z 22. novembra 2004, ktorý bol k sťažnosti sťažovateľky pripojený ako príloha, zistil, že uvedeným   rozsudkom   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   13   C   178/02 z   10.   septembra   2003   ako   prvostupňového   súdu,   ktorým   bolo   určené,   že   výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľkou žalobkyni z dôvodu nadbytočnosti [ustanovenie § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce] je neplatná.

Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uviedla najmä tieto dôvody:

- okresný súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné   na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností   (najmä   výsluch   svedkyne,   s ktorou   bol ukončený pracovný pomer rovnakým spôsobom ako so žalobkyňou),

-   okresný   súd   dospel   na   základe   vykonaných   dôkazov   k nesprávnym   skutkovým zisteniam (výpoveď daná žalobkyni spĺňala všetky zákonné podmienky podľa relevantných ustanovení Zákonníka práce),

-   rozhodnutie   okresného   súdu   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci (podľa   názoru   sťažovateľky   listinné   dôkazy   v spise   a výpovede   svedkov   preukázali,   že výpoveď   z dôvodu   nadbytočnosti   daná   žalobkyni   bola   podložená   rozhodnutiami sťažovateľky ako zamestnávateľa z 11. februára 2002 a 11. marca 2002, ktoré navyše podľa Zákonníka   práce   účinného   do   31.   marca   2002   nemuseli   mať   písomnú   formu),   výber nadbytočného zamestnanca prislúcha výlučne zamestnávateľovi, žalobkyni bola ponúknutá práca v inej spoločnosti, ktorú odmietla (sťažovateľka nemala pre žalobkyňu žiadnu vhodnú prácu),

-   dôvod   výpovede   bol   nezameniteľným   spôsobom   špecifikovaný   v zmysle požiadaviek stanovených zákonom, čo bolo v konaní pred okresným súdom nepochybne preukázané vykonaným dokazovaním.

Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   č.   k.   1   Co   379/03-74   z 22.   novembra   2004 okrem iného uviedol, že: „Odvolací súd prejednal vec v zmysle zásad vyjadrených v § 212 O. s. p., preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a zistil, že odvolanie nie je dôvodné. Súd prvého stupňa totiž v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav,   na základe ktorého vec správne právne posúdil a následne o nároku žalobkyne aj správne rozhodol.

Podľa   §   46   ods.   1   písm.   c)   Zákonníka   práce   v znení   platnom   do   31.   3.   2002 zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak sa zamestnanec stane nadbytočným vzhľadom na   rozhodnutie zamestnávateľa   alebo príslušného   orgánu   o zmene   jeho   úloh, technického vybavenia, o znížení stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo o iných organizačných zmenách.

O nadbytočnosť   zamestnanca   ide   vtedy,   ak   zamestnávateľ   nemá   možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať prácami dohodnutými v pracovnej zmluve. Dôvody tejto nemožnosti musia spočívať v tom, že zamestnávateľ naďalej nepotrebuje práce vykonávané zamestnancom a to buď vôbec alebo v pôvodnom rozsahu. Uvedený stav môže byť daný vnútornými   organizačnými   zmenami   alebo   znížením   celkového   počtu   zamestnancov. Zamestnávateľ   nie   je   viazaný   zákonným   obmedzením   v tom,   s ktorým   konkrétnym zamestnancom rozviaže pracovný pomer. O výbere zamestnanca, ktorý sa stal nadbytočným rozhoduje zamestnávateľ a súd nemôže v tomto smere jeho rozhodnutie preskúmavať. Podľa § 44 ods. 2 Zákonníka práce účinného do 31. 3. 2002, zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov výslovne uvedených v § 46 ods. 1; dôvod výpovede sa musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede nemožno dodatočne meniť.

Súd síce nie je viazaný právnou kvalifikáciou, ktorú účastník vo výpovedi uvedie, avšak vždy musí vychádzať z toho, ako je výpoveď skutkovo odôvodnená a či toto skutkové naplnenie   je   predpokladom   niektorého   z výpovedných   dôvodov   uvedených   v Zákonníku práce. Výpovedný dôvod sa musí v písomnej výpovedi uviesť tak, aby bolo zrejmé, aké sú skutočné   dôvody,   ktoré   vedú   druhého   účastníka   k tomu,   čo   chcel   prejaviť,   teda   ktorý zákonný výpovedný dôvod uplatňuje a aby sa zabezpečilo, že uplatnený výpovedný dôvod sa nebude   môcť   dodatočne   meniť.   Preto   je   potrebné,   aby   sa   výpovedný   dôvod   určitým spôsobom konkretizoval uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí realizáciu zákonného dôvodu výpovede tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti, z akého dôvodu sa výpoveď dáva. V danom prípade dal žalovaný vo vzťahu k žalobkyni výpoveď z pracovného pomeru v súlade s ustanovením § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce v znení platnom do 31. 3. 2002 na   základe   rozhodnutia   zamestnávateľa   z 11.   3.   2002   s tým,   že   výpovedná   lehota   je trojmesačná a mala začať plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca po doručení výpovede a jej   koniec   mal   pripadnúť   na   30.   6.   2002.   Aj   odvolací   súd   sa   stotožňuje   s názorom prvostupňového   súdu   v tom   zmysle,   že   dôvod   takto   danej   výpovede   nebol   žalovaným dostatočne špecifikovaný. Pri výpovedi dávanej zamestnávateľom podľa § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce ide o široko koncipovaný výpovedný dôvod, pri realizácii ktorého musí byť nepochybné,   z akého   konkrétneho   dôvodu   (zmena   úloh   zamestnávateľa,   technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo iné organizačné   zmeny)   sa   zamestnanec   stáva   nadbytočným.   Táto   špecifikácia   skutkového dôvodu   vo   výpovedi   z 27.   3.   2002   absentuje,   pričom   len   poukaz   žalovaného   na   bližšie neoznačené rozhodnutie z 11. 3. 2002 nepostačuje.

So   zreteľom   na   uvedené   dôvody   treba   uzavrieť,   že   výpoveď   žalovaného   daná žalobkyni listom z 27. 3. 2002 je neplatná. Odvolací súd preto rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, potvrdil ako vecne správny postupom podľa § 219 O. s. p.“

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľky   vyplýva,   že   uvedený   rozsudok   krajského   súdu považuje za arbitrárny a porušujúci jej základné práva uvedené v petite sťažnosti.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho   konania. Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu   a   tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať a k jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade,   ak   by   bola   komukoľvek   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Citovaný čl. 46   ods. 1   ústavy   je primárnym východiskom   pre   zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

Ústavný   súd   však   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému   rozhodnutiu,   ani   skúmať,   či   v konaní   pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie   ochrany   len   v tých   prípadoch,   ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

Ústavný   súd   sa   pri   výkone   svojej   funkcie   podľa   ústavy   zameriava   na   kontrolu zlučiteľnosti   interpretácie   a aplikácie   vnútroštátnych   právnych   predpisov   všeobecnými súdmi   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a slobodách.

Ústavný súd preto osobitne skúmal, či v danom prípade neboli ustanovenia zákonov (najmä relevantné ustanovenia Zákonníka práce) aplikované spôsobom, ktorý by znamenal porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, a zistil, že to tak nie je.

Sťažovateľka   nesúhlasila   s právnym   názorom   vysloveným   v rozhodnutí   okresného súdu,   v ktorom   posúdil   výpoveď   z pracovného   pomeru   danú   žalobkyni   ako   neplatnú z dôvodu nedostatočnej konkretizácie dôvodov, pre ktoré sa žalobkyňa stala nadbytočnou. Krajský   súd   ako   odvolací   súd   preskúmal   postup   okresného   súdu   v konaní   o neplatnosť výpovede,   ako aj odvolaním napadnutý rozsudok, dospel však k záveru,   že okresný súd správne posúdil skutkový stav uvedenej veci a výpoveď daná sťažovateľkou žalobkyni je neplatná. Krajský súd preto potvrdil rozhodnutie okresného súdu, pričom v jeho rozhodnutí bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase, keď nastala relevantná právna skutočnosť. Krajský   súd   ustanovenia   Zákonníka   práce   aplikoval   spôsobom,   ktorý   neodporuje   ich zneniu,   účelu   ani   namietaným   článkom   ústavy.   Vysporiadal   sa   aj   s   argumentáciou sťažovateľky uvedenou v odvolaní z 15. novembra 2003 a zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nie   je   možné   akceptovať   právne   názory   sťažovateľky.   Ústavný   súd   preto   pri preskúmaní rozsudku krajského súdu nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné   tento   rozsudok   označiť   za   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   neakceptuje právne názory odvolacieho súdu, nie je možné hodnotiť ako porušenie jej základných práv.

Z uvedeného dôvodu podľa názoru ústavného súdu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi základnými právami sťažovateľky, ktorých porušenie namieta, a postupom krajského súdu   pri   rozhodovaní   v danej   veci,   ktorá   by   umožňovala   vysloviť   záver   o tom,   že   tieto základné práva sťažovateľky boli porušené. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného rozhodnutia a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. rozhodnutia I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak podľa názoru ústavného súdu nestalo.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 42/2005 zo 14. marca 2005

Sťažovateľka v dovolaní z 31. januára 2005 argumentovala tým, že odvolací súd jej neposkytol právnu ochranu, keď nevykonal „závažný a rozhodujúci dôkaz“, a to výsluch svedkyne,   s ktorou   ukončila   pracovný   pomer   výpoveďou   z rovnakého   dôvodu   ako   so žalobkyňou.   Uvedeným   postupom   bola   sťažovateľke   podľa   jej   názoru   odňatá   možnosť konať pred súdom, čo je podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP.

Najvyšší súd v uznesení sp.   zn.   1 Cdo 42/2005 zo 14.   marca 2005,   ktorým bolo dovolanie sťažovateľky z 31. januára 2005 odmietnuté, okrem iného uviedol: „So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f) O. s. p.).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný procesný postup súdu,   ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Dovolací súd nezistil podmienku prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p., na   ktoré   ustanovenie   žalovaná   v dovolaní   poukazovala.   Z obsahu   spisu   je   zrejmé,   že postupom súdu nebola žalovanej znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré jej Občiansky   súdny   poriadok   priznáva   na   zabezpečenie   jej   práv   a právom   chránených záujmov   (napr.   právo   zúčastniť   sa   pojednávania,   robiť   prednesy,   navrhovať   dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a pod.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na tú skutočnosť, že podľa ustálenej súdnej   praxe   nevykonanie   dôkazov   navrhnutých   účastníkom   konania   nie   je   postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (napr. R 37/1993). Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci, môže byť len   odôvodnením   dovolania   v zmysle   §   241   ods.   2   písm.   c)   O.   s.   p.   v prípade,   ak   je dovolanie prípustné, a nie dôvodom jeho prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p.

Vzhľadom   na   uvedené   možno   preto   zhrnúť,   že   v danom   prípade   prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovanej v súlade s § 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 O. s. p., ako dovolanie smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok   neprípustný, odmietol.“

Ústavný súd po preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 42/2005 zo 14. marca 2005 dospel k záveru, že z odôvodnenia nepochybne vyplýva, z akých dôvodov podľa jeho názoru nie je prípustné dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd reagoval   na   všetky   relevantné   argumenty   sťažovateľky   v dovolaní   a podrobne   posúdil podmienky prípustnosti dovolania aj podľa § 238 OSP. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nezistil   v   postupe   najvyššieho   súdu   znaky   svojvoľnosti   a nedospel   ani   k záveru,   že napadnuté   uznesenie   je   arbitrárne   alebo   nedostatočne   odôvodnené   (I.   ÚS   143/06).   Na základe uvedených skutočností preto sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   nemožno   prisvedčiť argumentácii sťažovateľky, že ak všeobecný súd nevykoná ňou navrhovaný dôkaz, odníme sa jej tým ako účastníkovi konania možnosť konať pred súdom. Je na zvážení všeobecného súdu, či navrhnutý dôkaz vykoná (§ 120 OSP). Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej nie je súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy povinnosť vykonať dôkazy označené účastníkom konania (mutatis mutandis I. ÚS 75/96, II. ÚS 153/03, II. ÚS 141/06). Procesný princíp voľného hodnotenia dôkazov dovoľuje vykonať súdu len tie dôkazy, ktoré podľa jeho uváženia vedú k rozhodnutiu vo veci samej (mutatis mutandis II. ÚS 218/00, IV. ÚS 182/04).

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. priznaním primeraného finančného zadosťučinenia).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007