znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Nadácie   Strednej   školy   výtvarných   umení   –   súkromná, v likvidácii,   Vyšehradská   15,   Bratislava,   a   akad.   soch.   V.   B.,   B.,   právne   zastúpených advokátom JUDr. J. S., B., vo veci porušenia čl. 2 ods. 2 a čl. 42 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky   a Krajského   školského   úradu v Bratislave a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Nadácie   Strednej   školy   výtvarných   umení   –   súkromná,   v likvidácii, a akad. soch. V. B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. februára 2004 doručená sťažnosť Nadácie Strednej školy výtvarných umení – súkromná, v likvidácii, Vyšehradská   15,   Bratislava,   a   akad.   soch.   V.   B.,   B.   (ďalej   aj   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 42 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a ich práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Krajského   školského   úradu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   školský   úrad“) a Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   školstva“) pri rozhodovaní o vyradení (zaradení) Súkromnej strednej umeleckej školy v Bratislave zo (do) siete stredných odborných škôl.

Sťažovatelia navrhujú ústavnému súdu, aby vydal tento nález:

„Postupom Krajského úradu v Bratislave, ktorým navrhol vyradiť zo siete škôl SR školu: Súkromná stredná umelecká škola, Pekníkova 2, Bratislava – v tom čase na adrese: Ivánska cesta 21, Bratislava, IČO: 31752608 a súčasne navrhol zaradiť do siete škôl školu totožného mena s rovnakou adresou, ale s iným zriaďovateľom – akad. mal. B. B. – boli porušené základné práva sťažovateľov zakotvené v čl. 42 ods. 3 Ústavy SR.

Postupom   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky,   Stromová   č.   1,   813   30 Bratislava, ktorým dvoma rozhodnutiami toho istého čísla a dátumu č. 506/1998-152 zo dňa 12.   5.   1998   vyradil   a súčasne   zaradil   školy   zo   siete   a do   siete   škôl   SR   boli   porušené základné práva sťažovateľov zakotvené v čl. 2 Ústavy SR.

Postupom   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky,   Stromová   č.   1,   813   30 Bratislava a Krajského školského úradu v Bratislave, Staromestská č. 6, 814 71 Bratislava, ktorým doposiaľ nerozhodli o návrhu na vyradenie zo siete škôl školy: Súkromná stredná umelecká   škola,   Pekníkova   2,   Bratislava   –   v tom   čase   na   adrese:   Ivánska   cesta   21, Bratislava,   IČO:   31752608   a o súčasnom   zaradení   do   siete   škôl   školy   totožného   mena s rovnakou adresou, ale s iným zriaďovateľom – akad. mal. B. B. – boli porušené základné práva sťažovateľov zakotvené v čl. 6. 1 a čl. 13 Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   Ministerstvu   školstva   Slovenskej   republiky   (...) a Krajskému   školskému   úradu   v Bratislave   (...)   rešpektovať   zaradenie   do   siete   škôl   SR školy: Súkromná stredná umelecká škola Bratislava, Ivánska cesta č. 21, IČO: 31752608, 820 04 Bratislava.

Ústavný   súd   SR   prikazuje   Ministerstvu   školstva   Slovenskej   republiky   (...) a Krajskému   školskému   úradu   v Bratislave   (...)   spoločne   a nerozdielne   zaplatiť   za porušovanie základných práv a slobôd primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi 2 v sume 200 000,- Sk a sťažovateľovi 1 primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000,- Sk. Ministerstvo školstva Slovenskej republiky (.....) a Krajský školský úrad v Bratislave (....) sú povinní nahradiť sťažovateľom trovy tohoto konania.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľov   je   okrem   iného   ich   tvrdenie   o   porušení   ich základného práva podľa čl. 42 ods. 3 ústavy postupom Krajského úradu v Bratislave (ďalej len „krajský úrad“), ktorým navrhol vyradiť zo siete škôl Slovenskej republiky Súkromnú strednú umeleckú školu Bratislava a súčasne navrhol zaradiť do siete škôl súkromnú školu totožného   mena   s rovnakou   adresou,   ale   s iným   zriaďovateľom   –   akad.   mal.   B.   B., a porušení   čl.   2   ods.   2   ústavy rozhodnutiami   ministerstva   školstva   č.   k.   506/1998-152 z 12. mája   1998,   ktorými   vyradilo   uvedenú   školu   zo   siete   stredných   škôl   ministerstva školstva a súčasne zaradilo Súkromnú strednú umeleckú školu, Ivánska cesta 21, 820 04 Bratislava   do   siete stredných   škôl   v Slovenskej   republike,   pretože ministerstvo   školstva nekoná v súlade so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie   (napr.   I.   ÚS   122/02),   a   tiež absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná judikatúra).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   aj   vtedy,   ak namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva alebo slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok   vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľov vyplýva, že k porušeniu ich základného práva podľa čl. 42 ods. 3 ústavy malo dôjsť postupom krajského úradu a k porušeniu čl. 2 ods. 2 ústavy postupom ministerstva školstva.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti   a jej príloh   zistil, že na žiadosť   krajského úradu sp. zn. PED-128/98 z 2. februára 1998 bolo 12. mája 1998 vydané rozhodnutie ministerstva školstva č. k. 506/1998-152 o vyradení Súkromnej strednej umeleckej školy, Pekníkova 2, Bratislava zo siete stredných škôl v Slovenskej republike a toho istého dňa bolo vydané rozhodnutie   ministerstva   školstva   v tom   istom   konaní   o zaradení   Súkromnej   strednej umeleckej   školy,   Ivánska   cesta   21,   Bratislava   do   siete   stredných   škôl   v Slovenskej republike,   proti   ktorému   podali   sťažovatelia   rozklad.   O   rozklade   rozhodlo   ministerstvo školstva   rozhodnutím   č.   k.   506/1998-152   z   8. októbra   2001   tak,   že   rozhodnutie č. k. 506/1998-152 z 12. mája 1998 potvrdilo. Sťažovatelia sa návrhom zo 7. decembra 2001 domáhali zrušenia citovaného rozhodnutia na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   rozhodnutím   sp.   zn.   6   Sž   211/01   z 26.   júna   2002 rozhodnutie ministerstva školstva zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Ministerstvo školstva 7. októbra 2002 rozhodnutím č. k. 506/1998-152 zamietlo rozklad sťažovateľov a rozhodnutia č. k. 506/1998-152 z 12. mája 1998 potvrdilo.

Sťažovatelia   opätovne   podali   proti   rozhodnutiam   ministerstva   školstva   žalobu o preskúmanie   ich   zákonnosti,   o ktorej   rozhodol   najvyšší   súd   rozhodnutím sp. zn. 6 Sž 132/02   z   28.   augusta   2003   tak,   že   zrušil   rozhodnutie   ministerstva   školstva č. k. 506/1998-152   zo   7.   októbra   2002   spolu   s rozhodnutiami   ministerstva   školstva č. k. 506/1998-152 z 12. mája 1998 a vec vrátil ministerstvu školstva na ďalšie konanie. Uvedené rozhodnutie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 10. novembra 2003.

Ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a čl. 42 ods. 3 ústavy a postupom krajského úradu a ministerstva školstva.

Ústavný súd ďalej uvádza, že čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 42 ods. 3 ústavy neupravuje základné   práva   sťažovateľov   a ich   aplikácia   sa   v sťažnostiach   viaže   na vyslovenie individuálne   určeného   základného   práva   alebo   slobody   sťažovateľov,   a preto   ich požiadavka   na   vyslovenie   porušenia   čl.   2   ods.   2   a čl.   42   ods.   3   ústavy   bez   vzťahu ku konkrétnemu základnému právu alebo slobode sťažovateľov je zjavne neopodstatnená. Vzhľadom na to sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia namietali porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že ministerstvo školstva systematicky znemožňovalo uplatnenie tohto práva na tomto orgáne, a porušenie ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu, že ministerstvo školstva nerešpektuje citované rozhodnutia najvyššieho súdu, ako aj práva podľa   čl.   13   dohovoru   vzhľadom   na   to,   že   neexistuje   účinný   právny   prostriedok „na zamedzenie nerešpektovania rozsudkov Najvyššieho súdu.“

Ústavný súd preskúmal uvedené námietky a v tejto súvislosti poukazuje na základný ústavný predpoklad vzniku právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach, a to aby o ochrane tvrdeného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy.

Na túto ústavnú úpravu subsidiarity právomoci ústavného súdu (ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd) nadväzuje § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého „Sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov“.

Vo veci sťažovateľov ústavný súd konštatuje, že krajský školský úrad je orgánom verejnej   správy   a ministerstvo   školstva   je   ústredným   orgánom   štátnej   správy,   ktorý rozhoduje   o právach   a povinnostiach   účastníkov   v správnom   konaní   podľa   zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov.Podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (v znení zákona č. 424/2002 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy   nekoná   bez   vážneho   dôvodu   spôsobom   ustanoveným   príslušným   právnym predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   proti   nečinnosti   orgánu   verejnej   správy   je od 1. januára 2003 súčasťou správneho súdnictva. Sťažovatelia majú v správnom súdnictve podľa   citovaného   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   na   ochranu   svojich základných práv, ktorých porušenie namietali predmetnou sťažnosťou, účinné a dostupné právne prostriedky nápravy proti nečinnosti orgánu verejnej správy, čo vzhľadom na princíp subsidiarity   vyplývajúci   z čl.   127   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia označených základných práv.

Vo vzťahu k námietkam sťažovateľov, že uvedeným postupom ústredného orgánu štátnej správy bolo porušené ich základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj ich právo podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti zistil, že napadnuté rozhodnutia ministerstva školstva boli 28. augusta 2003   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   132/02   zrušené   a akad.   soch.   V.   B. ministerstvo školstva 30. decembra 2003 oznámilo, že začalo správne konanie o vyradenie Súkromnej strednej umeleckej školy v Bratislave zo siete škôl a školských zariadení.

Ústava a zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovatelia vyberali spôsob ochrany   svojho   základného   práva   a orgán,   pred   ktorým   ho   uplatnia,   čo   je   vyjadrené princípom subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Z uvedených   dôvodov   pre   nedostatok   svojej   právomoci   ústavný   súd   o sťažnosti sťažovateľov v tejto časti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na to,   že sťažnosť   bola odmietnutá   ako   celok,   bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov a rozhodovať o nich (vydanie príkazu   vo   veci   konať,   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   a úhrady   trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2004