znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 115/03-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2003 predbežne prerokoval sťažnosť S. V., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia jeho základného práva na spravodlivé konanie a súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,   práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 313/97 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 109/02 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   doručená 14. októbra 2002 telefaxom a 15. októbra 2002 poštou sťažnosť S. V., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., označená ako „ústavná sťažnosť proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. júla 2002, č. k. 15 Co 109/02 a rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 2. októbra 2001 č. k. 10 C 313/97“.

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) svojím rozsudkom z 2. októbra 2001 zaviazal sťažovateľa zaplatiť Veľkému fondu i. f., a. s., Bratislava (ďalej len „VF“) 1 000 Sk so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. novembra 1996   do   30.   apríla   1997,   a to   do   15   dní   od   právoplatnosti   rozsudku.   Z odôvodnenia rozsudku   č.   k.   10   C   313/97-39   vyplýva,   že   okresný   súd   vykonal   dokazovanie   a zistil nasledovný skutkový stav:

„Odporca (sťažovateľ) si v priebehu prípravy na druhú vlnu kupónovej privatizácie zakúpil kupónovú knižku a známku, ktorú v zmysle čl. II, 2 zmluvy o investovaní odovzdal PSISAS. Od zmluvného partnera prevzal sumu 1 000,- Sk, ktoré PSISAS vyplatila v mene navrhovateľa (VF). Podľa bodu 3 tohto článku, investovaním 1 000 investičných bodov do Veľkého fondu, i. f., a. s. vzniká občanovi nárok na 2 000,- Sk, a to vo výške 1 000,- Sk pri podpise zmluvy a zvyšok po skončení predkola druhej vlny privatizácie.

Navrhovateľ dňa 1. 8. 1994 uzatvoril s PSISAS zmluvu o zabezpečení emisie akcií, podľa ktorej splnomocnil spoločnosť ku všetkým právnym úkonom, ktoré bude v jeho mene a na jeho účet vykonávať (čl. II). Zmluva bola uzatvorená ako mandátna zmluva podľa §-u 556   a nasl.   Obch.   zák.   Potom   1 000,-   Sk,   prijatých   odporcom   na   základe   zmluvy o investovaní, predstavuje nárok navrhovateľa. V tejto súvislosti je však potrebné vytknúť formálny nedostatok zmluvy, keď PSISAS je v záhlaví zmluvy uvádzaná ako veriteľ, a nie ako mandatár žalobcu.

Podľa §-u 575, ods. 1 O. z. ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne.

Podľa §-u 577, ods. 2 O. z. právo na vydanie bezdôvodného obohatenia tým nie je dotknuté.

Podľa §-u 451, ods. 2 O. z. bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením   bez   právneho   dôvodu,   plnením   z neplatného   právneho   úkonu   alebo   plnením z právneho   dôvodu,   ktorý   odpadol,   ako   aj   majetkový   prospech   získaný   z nepoctivých zdrojov.

V súvislosti s novelizáciou zák. č. 92/91 Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby (zák. č. 190/95 Z. z.) došlo k následnej nemožnosti dohodnutého plnenia, odporca však 1 000,- Sk obdržal pri podpise zmluvy.

So   zreteľom   na   vyššie   uvedené,   odporcovi   ako   majiteľovi   dlhopisu   FNM   SR v nominálnej hodnote 10 000,- Sk vzniká voči navrhovateľovi povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, ku ktorému došlo plnením z právneho dôvodu, ktorý prijatím zák. č. 180/95 Z. z. odpadol.

Súd   preto   návrhu   vyhovel   a odporcovi   povinnosť   vydať   bezdôvodné   obohatenie uložil, spolu s úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 O. z., výšku ktorého upravilo Nariadenie vlády SR č. 87/95 Z. z.

Medzi účastníkmi nebol dohodnutý čas plnenia, preto úroky z omeškania prislúchajú veriteľovi podľa §-u 563 cit. zák. od nasledujúceho dňa po dni, kedy mal dlžník plniť po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

Zástupca odporcu namietal nedostatok aktívnej legitimácie, taktiež vniesol námietku premlčania, tvrdil tiež, že zmluva je od začiatku neplatná, nakoľko v čase uzavretia zmluvy takéto nebolo možné uzavierať, nebol upresnený majetok, ktorý sa mal privatizovať v II. vlne KP, navrhovateľ teda podnikal s rizikom, pričom teraz stratu uplatňuje na zmluvnom partnerovi.

Aktívna legitimácia navrhovateľa je daná čl. 4 zmluvy, podľa ktorého sumu 1 000,- Sk vyplatila PSISAS občanovi v mene Veľkého fondu i. f., a. s.

Vzhľadom   k tomu,   že   v danej   veci   ide   o vydanie   bezdôvodného   obohatenia, premlčacia doba je v zmysle § 107 ods. 1 O. z. dvojročná a premlčí sa po uplynutí tejto doby odo dňa keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Z vyššie uvedeného vyplýva, že k bezdôvodnému obohateniu došlo tým, že odpadol právny dôvod, na základe ktorého sa predtým plnilo, pričom dôvodom bola zmena právneho predpisu. Zák. č. 190/1995 Z. z. sa stal účinným dňa 14. 9. 1995, právo na vydanie BO sa mohlo vykonať po prvý raz dňa 15. 9. 1995, premlčacia doba uplynula dňa 15. 9. 1997. Návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 17. 7. 1997, teda pred uplynutím premlčacej lehoty.

Čo sa týka posledného tvrdenia zástupcu odporcu, treba poukázať na to, že zmluvu uzavrel odporca dobrovoľne, riziko nesú obe strany rovnako....

Vzhľadom   k tomu   súd   vyhodnotil   tvrdenie   odporcu   ako   irelevantné   a   uložil   mu v zmysle § 451 ods. 1 O. z. bezdôvodné obohatenie vydať.“

Proti   rozsudku   okresného   súdu   sťažovateľ   podal   odvolanie, v   ktorom   zotrval   na dôvodoch,   ktoré   uvádzal i   v konaní pred   súdom   prvého stupňa. Neskôr   bolo odvolanie doplnené podaním z 24. júna 2002 (rozšírenými dôvodmi odvolania boli neplatnosť zmluvy, spochybnenie aktívnej legitimácie žalobcu, vznesená námietka premlčania a to, že neboli splnené podmienky na vyhovenie žalobe).

Krajský súd Bratislava (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 15 Co 109/02 z 25. júna 2002 potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení rozsudku   uviedol „V   dôsledku   zmeny   legislatívnej   úpravy   druhej   vlny   kupónovej privatizácie vyplývajúcej zo zákona č. 190/1995 Z. z. sa stalo plnenie oboch sporových strán   nemožné.   V dôsledku   tejto   legislatívnej   zmeny   odpadol   právny   dôvod   plnenia sporových strán (vzájomne si plniť), to znamená, že každá z nich bola povinná vrátiť všetko, čo v dôsledku tohto medzičasom neplatného právneho úkonu, získala. U žalovaného je to 1.000,- Sk“.

Podľa sťažovateľa citovanými rozsudkami okresný súd a krajský súd porušili jeho ústavou zaručené základné právo na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu [čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd   (ďalej   len   „listina“)]   a   právo   na   pokojné   užívanie   svojho   majetku   [čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)] a v rozhodovaní voči nemu nerozhodovali s ohľadom na zákon a skutkový   stav.   Podľa   sťažovateľa   krajský   súd   nereagoval   ani   na   jednu   z námietok uvedených v jeho odvolaní a dodatkoch odvolania.

V dôsledku uvedeného žiada sťažovateľ ústavný súd, aby prijal nález, ktorým

„rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 2. októbra 2001 č. k. 10 C 313/97-39, tak aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. júna 2002 č. k. 15 Co 109/02 zruší“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok   odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a podľa   §   25   ods.   2 citovaného zákona skúmal, či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

V rámci predbežného prerokovania sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie toho, či na ochranu základných práv, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, t. j. základného práva na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, je daná jeho právomoc, resp. či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, v tomto prípade všeobecných súdov   rozhodujúcich   v spore   sťažovateľa,   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej   ústavný súd nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/2001) alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď ústavné právo na spravodlivé konanie a na súdnu ochranu uvedené v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny bolo v celom rozsahu realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľa.   Všeobecné   súdy prejednali jeho vec a rozhodli o nej, avšak sťažovateľ nemal úspech v konaní, pretože spor ako   žalovaný   prehral   a odvolací   súd   potvrdil   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa, vychádzajúc z toho, že rozsudok je vecne správny. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu   však   aj   neúspech   v konaní   (odsúdenie   na   plnenie,   resp.   potvrdenie   napadnutého rozhodnutia   odvolacím   súdom)   napĺňa obsah   práva   zakotveného   v čl.   46   ods.   1   ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ak inak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred   všeobecnými   súdmi.   Sťažovateľ   však   uplatnil   takú   námietku   voči   postupu a rozhodnutiu krajského súdu ako odvolacieho súdu, a preto ústavný súd sa musel venovať aj   tejto   námietke   sťažovateľa,   ktorej   podstatou   bolo   porušenie   základného   práva   na spravodlivé konanie.

Sťažovateľ tvrdil, že krajský súd ako odvolací súd porušil jeho základné právo na spravodlivý proces, pretože v odôvodnení svojho rozhodnutia nereagoval na žiadnu z jeho odvolacích námietok.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou   proti   takému   uplatneniu. Vyjadruje   to   aj znenie §   157 ods. 2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   v   odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a jasne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri   hodnotení   dôkazov   spravoval,   prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy,   a   posúdi   zistený skutkový   stav   podľa   príslušných   ustanovení,   ktoré   použil.   Takéto   odôvodnenie   musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu (§ 211 OSP). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.   Preto   odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   (prvostupňového,   ale   aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na spravodlivý proces.

Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a tvrdeným porušením základného   práva   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces.   Krajský   súd   v časti   svojho rozhodnutia   uviedol,   že „V   dôsledku   zmeny legislatívnej úpravy druhej   vlny kupónovej privatizácie vyplývajúcej zo zákona č. 190/1995 Z. z. sa stalo plnenie oboch sporových strán   nemožné.   V dôsledku   tejto   legislatívnej   zmeny   odpadol   právny   dôvod   plnenia sporových strán (vzájomne si plniť), to znamená, že každá z nich bola povinná vrátiť všetko, čo v dôsledku tohto medzičasom neplatného právneho úkonu, získala. U žalovaného je to 1.000,- Sk“.

V ostatnom   krajský   súd   konštatoval,   že   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   je   vecne správny.

Takto koncipované odôvodnenie, aj keď je stručné, dalo vyčerpávajúcu odpoveď na skutkovú (nová právna úprava druhej vlny kupónovej privatizácie) a právnu (odpadnutie právneho dôvodu na plnenie) podstatu sporu, a preto jeho obsah nemá žiaden tvrdený súvis s porušením práva na spravodlivý proces v rozsahu nároku na ústavne korektné dôvody rozhodnutí všeobecných súdov.

Sťažovateľ sa domáhal aj vyslovenia porušenia práva pokojne užívať svoj majetok podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   Podľa   neho   všeobecné   súdy   konali   v rozpore   so zákonom a povahou a intenzitou vád, ktoré im vytýka, mali porušiť toto jeho právo.

Z obsahu   predložených   súdnych   rozhodnutí   vyplynulo,   že   o požadovanej   ochrane práva sťažovateľa podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozhodovali v rozsahu citovaných zákonných   úprav   všeobecné   súdy   v civilnom   procese,   čo   zásadne   vylučuje   právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Iba všeobecné súdy sú oprávnené a povinné rozhodovať v majetkových sporoch ( čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 OSP) vrátane sporov z bezdôvodného obohatenia.

Všeobecné   súdy   vykonávaním   svojich   ústavne   vymedzených   kompetencií   sa   iba nepriamo zaoberali zásahom (porušením) do   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   1 dodatkového protokolu, ku ktorému mohlo dôjsť nanajvýš postupom iných právnických osôb (PSISAS a VF), teda subjektov odlišných od všeobecných súdov. Napriek tomu sťažovateľ stotožnil konanie týchto   právnických   osôb,   ktoré   mali porušiť jeho právo,   a postup   všeobecných súdov, o ktorých tvrdí, že takisto porušili to isté právo. V danom prípade je to vylúčené samo povahou sporu a jeho predmetu.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu procesnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však zásadne nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných   súdov,   ku   ktorým   dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania   zákonov   pri hodnotení postupu inej právnickej osoby (v tomto prípade žalobcu v spore), ktorá v konaní pred všeobecnými súdmi uplatnila nárok patriaci do právomoci týchto súdov.

Z toho   vyplýva,   že   ústavný   súd   nemá   právomoc   preskúmať   porušenie   čl.   1 dodatkového   protokolu,   pretože   v namietanom   rozsahu   zistil,   že   sťažnosť,   pokiaľ   ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu (spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny,   je   zjavne   neopodstatnená   a v časti   namietajúcej porušenie práva na pokojné užívanie svojho majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu súdnu   ochranu poskytli všeobecné súdy,   a tak bola vylúčená právomoc ústavného súdu (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).

Preto   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   odmietol,   tak   ako   to   je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2003