znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 114/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza, zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu   Jána Lubyho predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   P., zastúpeného advokátom JUDr. Vladimírom Milasom, Masarykova 13, Prešov, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžd 11/2012 z 22. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P. o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. novembra 2013 doručená sťažnosť J. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 1 Sžd 11/2012 z 22. januára 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ podal v priestupkovej veci vedenej Okresným dopravným inšpektorátom Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v P...   žalobu,   o ktorej   rozhodol   Krajský   súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 1 S 98/2011 zo 7. februára 2012 tak, že   zrušil   rozhodnutie   žalovaného   správneho   orgánu   Krajského   dopravného   inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v P... (ďalej len „žalovaný“) z 28. marca 2011 a vec   mu vrátil   na ďalšie   konanie.   Žalovaný podal   proti   rozsudku   odvolanie,   o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietol. Sťažovateľ následne podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“). Generálna prokuratúra oznámila sťažovateľovi, že proti rozsudku vydanému v správnom súdnictve nie je dovolanie, a teda ani mimoriadne dovolanie prípustné, a preto jeho podnet odložila.

Sťažovateľ   namieta,   že „týmto   momentom   sa...   dozvedel,   že   nemá   právo   podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu najvyššieho súdu a to aj napriek tomu, že toto rozhodnutie zmenilo v dôsledku odvolanie správneho orgánu pôvodné rozhodnutie Krajského súdu, ktoré sťažovateľovi garantovalo právo, že jeho priestupková vec bude opäť prejednaná za účelom odstránenia pochybení, ktoré Krajský súd správnemu orgánu vytkol...

Sťažovateľ má za to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nemal zmeniť Rozsudok Krajského   súdu   v Prešove...   tak,   že   žalobu   zamieta,   ale   v záujme   zachovania   práva sťažovateľa na súdnu a inú ochranu..., mal a mohol rozhodnutie... zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie...

... Ako sťažovateľ podotýkam, že správny orgán, ktorý rozhoduje pri výkone verejnej moci o právach a povinnostiach fyzických osôb v správnom konaní právo podať odvolanie mal,   ja   ako   fyzická   osoba,   o ktorej   právach   a povinnostiach   sa   rozhoduje,   toto   právo nemám.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vyslovil, že napadnutým rozsudkom bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a v nadväznosti na to, aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažnosť smeruje proti rozsudku najvyššieho súdu, ktorý podľa zistenia ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 4. marca 2013.

Jednou   zo   základných   podmienok   konania   o sťažnosti   je   jej   podanie   v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon   o   ústavnom   súde   zmeškanie   tejto   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ, aj keď to výslovne neuvádza, počíta začiatok plynutia lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde od okamihu, keď mu bol doručený   prípis   generálnej   prokuratúry,   ktorým   bol   odložený   jeho   podnet   na podanie mimoriadneho dovolania.

Ústavný súd poukazuje na svoju stabilnú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor,   že   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi Slovenskej   republiky   podľa   § 243e   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno z hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať   za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu, a preto na jeho podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 282/2010).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   mimoriadne   opravné   prostriedky, ktoré   navrhovateľ   (sťažovateľ)   nemôže uplatniť osobne,   nemožno považovať za   účinné právne   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Ustanovenie   § 243e   ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku totiž neukladá povinnosť (nevzniká právny nárok) vyhovieť každému   podnetu.   Je   na   voľnej   úvahe   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky rozhodnúť, či podá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, ak zistí,   že   zákonné   podmienky   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   splnené). Oprávnenie   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04).

Takýto podnet nie je teda iným právnym prostriedkom, ktorý je sťažovateľ v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde povinný vyčerpať na ochranu svojich základných práv alebo slobôd ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, a preto nemá na plynutie lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde žiadny vplyv.

Na základe uvedeného ústavný súd, vychádzajúc zo skutočnosti, že sťažnosť bola podaná   na   poštovú   prepravu   31.   októbra   2013   a namietaný   rozsudok   nadobudol právoplatnosť 4. marca 2013, a teda posledný deň lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu uplynul 6. mája 2013 (4. máj 2013 pripadol na sobotu), konštatoval, že sťažnosť bola podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto sťažnosť odmietol na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014