znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 114/2013-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť O. R., T., zastúpenej F., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 16/2011 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. R. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2013 doručená sťažnosť O. R., T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej F., s. r. o., B., prostredníctvom ktorej koná jej konateľ a advokát JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 16/2011 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 5. decembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej priložených   vyplýva, že   sťažovateľka   sa   v   konaní vedenom Okresným súdom Piešťany (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 5 C 155/2009 žalobou domáhala „náhrady bezdôvodného obohatenia z titulu užívania majetku nad mieru spoluvlastníckeho podielu“ v sume 11 595,57 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C 155/2009-221 z 28. septembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a sťažovateľke uložil povinnosť náhrady trov konania „bez zreteľa na ust. §150 OSP“. Sťažovateľka podala proti rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil, pričom „zjednodušil odôvodnenie svojho rozhodnutia do tej miery, že prestalo mať vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k podstatným skutkovým a právnym okolnostiam prípadu“.

Podľa sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu neobstojí z dôvodu, že je„1.   vydaný   v   rozpore   s   relevantným   hmotným   právom   a   ustálenou   súdnou rozhodovacou praxou interpretujúcou toto právo, konkrétne ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej aj OZ);

2. založený na právnom omyle, t. j. dezinterpretácii ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka;

3.   vydaný   v   rozpore   s   výsledkami   dokazovania,   resp.   preukázanými   skutkovými tvrdeniami   účastníkov   podporenými   výpoveďami   svedkov   a   vykonanou   súdnou obhliadkou.“.

Podľa   sťažovateľky   krajský   súd   v   napadnutom   konaní   nesprávne   interpretoval a aplikoval § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže v danej veci „došlo proti vôli žalobkyne k tomu, že fakticky poskytovala plnenie po určitý čas bola a stále je okolnosťami donútená trpieť užívanie všetkých priestorov rodinného domu a priľahlých pozemkov - bez akéhokoľvek   právneho   podkladu   (bez   právneho   titulu)   a   bez,   toho,   že   by   jej   za   takto poskytované plnenie bola platená akákoľvek náhrada. Na strane žalovanej ide o prípad plnenia   bez   právneho   dôvodu,   ktoré   je   jednou   zo   skutkových   podstát   bezdôvodného obohatenia založenou na tom, že medzi zúčastnenými osobami od počiatku chýba právny vzťah zakladajúci nárok na získanie úplného plnenia vo vzťahu k všetkým veciam tvoriacim predmet podielového spoluvlastníctva. Podľa ust. § 137 ods. 1 OZ podiel vyjadruje mieru, akou   sa   spoluvlastníci   podieľajú   na   právach   a   povinnostiach   vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Vo veci žalobkyňa a žalovaná vystupujú ako podielové spoluvlastníčky s rovným dielom vo výške 1/2. Žalovaná nie je legálne oprávnená nakladať s celým predmetom spoluvlastníctva podľa vlastnej vôle. Nie je teda oprávnená hospodáriť s celým   predmetom   spoluvlastníctva   bez   zreteľa   na   vlastnícke   práva   žalobkyne (Sťažovateľa).   V   prípade   takéhoto   plnenia   získava   majetkovú   hodnotu   ten,   kto   plnenie prijíma bez právneho dôvodu, bez poskytovania náhrady za vykonávanie jemu patriacich oprávnení a bez toho, aby sa jeho majetok zmenšil o prostriedky vynaložené v súvislosti s právnym   vzťahom   zakladajúcim   právo   užívať   priestor   (mutatis   mutandis   Rozsudok Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   3   Cdo   52/2005).   Dôsledkom   opisovaného   plnenia   je obohatenie, obsahom ktorého je získanie určitej majetkovej hodnoty subjektom, ktorému bolo plnené. Majetkovú hodnotu v uvedenom zmysle získa (obohatí sa) nielen ten, komu sa zvýšili aktíva alebo znížili pasíva, ale aj ten, komu sa neznížili aktíva, hoci by sa inak - pokiaľ   by   existoval   právny   dôvod   plnenia   -   jeho   majetkový   stav   zmenšil,   pretože   za prijímané   plnenie   by   musel   poskytovať   náhradu.   Ako   sa   uvádza   v   ustálenej   judikatúre (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 52/2005) - O plnenie bez právneho dôvodu ide tiež v prípade užívania nebytových priestorov (uskladnenia nábytku) bez nájomnej či inej zmluvy alebo iného titulu (povinnosť plniť môže v niektorých prípadoch vyplývať tiež zo zákona alebo z rozhodnutia súdu) oprávňujúceho tieto priestory užívať (uskladniť v nich nábytok). Ako bolo v konaní preukázané dôkazmi - fotodokumentáciou trvalých porastov, rodinného   domu,   výpoveďami   svedkov   a   ohliadkou   nehnuteľností   -   žalovaná   užíva nehnuteľnosti tvoriace predmet spoluvlastníctva sama, hospodári s nimi ako celkom, čím bez   právneho   dôvodu   získava   plnenie   zodpovedajúce   ½   spoluvlastníckeho   podielu.   Ako vyplýva z vyššie citovanej judikatúry a právnej argumentácie s aplikáciou ust. § 451 ods. 2 OZ   vôbec   nesúvisí   skutočnosť,   či   podielový   spoluvlastník   vyjadril   určitou   formou   voči druhému podielovému spoluvlastníkovi svoju vôľu vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívať. Preto sa takáto skutočnosť nemôže stať pred súdom predmetom dokazovania a   súd   nemôže   na   jej   základe   vec   posudzovať   a   rozhodnúť   (prvostupňový   súd   tak   však v napadnutom   rozsudku   učinil   hneď   niekoľko   krát).   Podmienkou   vzniku   bezdôvodného obohatenia na strane podielového spoluvlastníka je skutočnosť, že spoločnú nehnuteľnosť užíva bez oprávnenia nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu. Táto skutočnosť bola v konaní   spoľahlivo   dokázaná   tak,   ako   to   uvádzame   nižšie   v   obsahu   tohto   odvolania. V konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti s neoprávneným užívaním nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je potrebné dokazovať prejav vôle podielového spoluvlastníka na ktorého úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu žiť   v   nehnuteľnosti!   Tento   záver   súdov   oboch   stupňov   právne   neobstojí   a   je neakceptovateľný   pre   rozpor   s   normatívnou   úpravou   ust.   §   451   ods.   2   OZ.   Citované ustanovenie takúto podmienku nevytvára a jej splnenie nevyžaduje. V konaní o vydanie bezdôvodného   obohatenia,   ktoré   vzniklo   v   súvislosti   s   neoprávneným   užívaním nehnuteľnosti   nad   rámec   spoluvlastníckeho   podielu   nie   je   potrebné   dokazovať   úmysel usporiadať   užívacie   pomery   dohodou   o   hospodárení   s   nehnuteľnosťou   medzi spoluvlastníkmi. Tento záver súdov oboch stupňov právne neobstojí a je neakceptovateľný pre rozpor s normatívnou úpravou   ust.   § 451   ods.   2   OZ.   Citované   ustanovenie   takúto podmienku nevytvára a jej splnenie nevyžaduje. Rozhodnutia oboch súdov sú založené na nesprávnej interpretácii ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka.“.

Sťažovateľka   tiež   namieta   nedostatočné   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku krajského   súdu,   pričom   v   tejto   súvislosti   uvádza,   že «Krajský   súd   v   Trnave   v   konaní nepostupoval   podľa   procesných   pravidiel   tak,   aby   vec   náležite   prejednal   (t.   j.   vykonal právne   posúdenie   veci)   ale   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   obmedzil   len   na konštatovanie záverov súdu prvého stupňa. Iné originárne právne závery Krajského súdu v Trnave na podporu jeho výroku sa v rozhodnutí nenachádzajú. Vo vzťahu k skutkovým okolnostiam prípadu je nutné upozorniť aj na doktrínu ústavného súdu v zmysle ktorej cit.: „Nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa   uskutočňuje   v   ústavnom   a   zákonnom procesnoprávnom   a   hmotnoprávnom   rámci.   Procesnoprávny   rámec   predstavujú predovšetkým   princípy   riadneho   a   spravodlivého   procesu;   jedným   z   týchto   princípov, predstavujúcim   súčasť   práva   na   spravodlivý   proces   a   vylučujúcim   ľubovôľu   pri rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje rozhodnutia odôvodniť (§ 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.(Nález   Ústavného   súdu   SR,   sp.   zn.   III.   ÚS   36/2010).   Z   odôvodenia   rozsudku Krajského   súdu   v   Trnave   vôbec   nie   je   zrejmé,   akou   úvahou   súd   (súdy)   dospel   (li) jednoznačne   a   nepochybne   k   tomu,   že   žalovaná   sa   bezdôvodne   neobohatila   ak   na nehnuteľnostiach   samostatne   hospodári,   resp.   nechá   hospodáriť   bezlimitne   manžela a v celých nehnuteľnostiach skladuje bezlimitne svoje a manželove veci tak, že využíva celý dostupný   priestor.   Krajský   súd   v   odôvodnení   uznesenia   prakticky   len   prevzal   závery a nadväznú argumentáciu súdu prvého stupňa, pričom však z obsahu tohto rozhodnutia nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by poukazovali na to, že došlo týmto súdom k reálnemu preskúmaniu rozhodujúcich otázok. Odvolací súd vôbec neprihliadol k odvolacím dôvodom, ktoré   uviedol   Sťažovateľ   vo   svojom   odvolaní.   Svoj   postoj   však   odvolací   súd   žiadnym legitímnym spôsobom   neodôvodnil.   Z   odôvodnenia uznesenia krajského   súdu objektívne nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej   a   právnymi   závermi   na   strane   druhej.   Predmetné   rozhodnutie   preto   porušuje základné právo Sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-296 bolo porušené,

2) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-296 bolo porušené.

3) Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením (správne   má   byť   rozsudkom,   pozn.) Krajského   súdu v Trnave vydaným pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-296 zo dňa 05. 12. 2012 bolo porušené.

4) Základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trnave vydaným pod sp. zn.: 24 Co 16/2011- 296 zo dňa 05. 12. 2012 bolo porušené

5) Uznesením (správne má byť rozsudkom, pozn.) Krajského súdu v Trnave vydaným pod sp. zn.: 24 Co 16/2011-296 zo dňa 05. 12. 2012 sa zrušuje a vec sa tomuto súdu vracia na ďalšie konanie.

6) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,- EUR, ktoré mu je Krajský súd v Trnave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7) Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu, na účet jeho právneho zástupcu... a to do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €, čo odôvodňuje „výrazným zásahom do jej základných práv... vyvolaním stavu právnej   neistoty   a   nedôvery   v   spravodlivé   riešenie   veci   a   zmarením   legitímneho očakávania, že dôjde postupom podľa platného práva k zhmotneniu majetku sťažovateľky“.

Sťažovateľka   uplatnením   postupu   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   navrhla,   by   ústavný   súd   rozhodol   o   dočasnom   opatrení   a   odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, čo odôvodňuje tým, že „neodložením vykonateľnosti napadnutého uznesenia vznikne sťažovateľovi značná ujma na právach a to najmä preto, že dôjde k nútenému zníženiu jeho majetku o 2781,08 EUR čo predstavuje sumu neoprávnených súdnych trov priznaných žalovanej v rozpore s ust. § 150 ods. 1 OSP“.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu   a   ani   posúdiť   jeho   skutkové   zistenia   v   predmetnej   veci.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o   namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Ústavný súd pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje iba z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou   do   detailov   preskúmať   vec   z   hľadiska   v   okolnostiach   prípadu   aplikovaných právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok   so   zámerom dopracovať jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu,   ak tieto   nemajú takú   relevanciu,   ktorá   by mohla spochybniť konformitu   záverov napadnutého rozsudku s ústavou a dohovorom.

V   zmysle   svojej   judikatúry   ústavný   súd   považuje   za   arbitrárne   a   z   ústavného hľadiska neakceptovateľné tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej   alebo   aj   extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Sťažovateľka odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa ústavy a práva podľa   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   napadnutom   konaní   a   jeho   napadnutým rozsudkom tým, že krajský súd „dezinterpretoval“ § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže   to,   či „spoluvlastník   vyjadril   určitou   formou   voči   druhému   podielovému spoluvlastníkovi svoju vôľu vec v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu užívať... (sa) nemôže   stať   pred   súdom   predmetom   dokazovania   a   súd   nemôže   na   jej   základe   vec posudzovať   a   rozhodnúť“,   a   že   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   je   neodôvodnený, keďže bol „vydaný v rozpore s výsledkami dokazovania, resp. preukázanými skutkovými tvrdeniami účastníkov podporenými výpoveďami svedkov a vykonanou súdnou obhliadkou... Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   objektívne   nevyplýva   vzťah   medzi   skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.“.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti považoval za potrebné poukázať na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„... z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 139 ods. 2 Občianskeho   zákonníka   vyplýva   oprávnenie   každého   spoluvlastníka   a   zároveň   aj   jeho povinnosť podieľať sa, a to v miere vyjadrenej jeho spoluvlastníckym podielom, na tých právach a povinnostiach, ktoré vyplývajú zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ustanovenie §   139   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pre   prijímanie   rozhodnutia   spoluvlastníkov o hospodárení   so   spoločnou   vecou   nepredpisuje   žiadnu   osobitnú   procedúru   ani uskutočnenie formálneho hlasovacieho aktu a pre rozhodnutie samé nepredpisuje žiadnu obligatórnu formu, ani výslovne nedefinuje jeho náležitosti. Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá, že proces vytvárania kolektívnej vôle spoluvlastníkov nebude len záležitosťou niektorého   spoluvlastníka,   a   že   sa   na   procese   prijímania   rozhodnutia   zúčastnia   všetci spoluvlastníci.   Pokiaľ   by   ale   o   niektorej   záležitosti   spadajúcej   pod   hospodárenie so spoločnou vecou rozhodol sám len jeden spoluvlastník (a to aj v prípade, že by bol väčšinový)   bez   toho,   aby   dal   ďalším   spoluvlastníkom   možnosť   zúčastniť   sa   na   procese rozhodovania a vyjadriť v ňom svoj názor, zostalo by rozhodnutie tohto spoluvlastníka (hoci aj výrazne dominujúceho) len rozhodnutím jedného spoluvlastníka. Prijaté rozhodnutie by nebolo   možné   považovať   za   rozhodnutie   spoluvlastníkov   a   nešlo   by   ani   o   rozhodnutie väčšiny   v   zmysle   §   139   ods.   2   Občianskeho   zákonníka.   Odvolací   súd   má   za   to,   že v prejednávanej   veci   nebolo   zo   strany   spoluvlastníka,   t.   j.   odporkyne   rozhodnuté o hospodárení so spoločnou vecou bez toho, aby nedala možnosť ďalším spoluvlastníkom /navrhovateľke/ vyjadriť sa k takémuto hospodáreniu, t. j. z jej strany nedošlo k porušeniu ustanovenia § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho malo dôjsť na jej strane k bezdôvodnému obohateniu sa, ktoré je konštruované, ako záväzkový právny vzťah medzi tým, kto sa na úkor iného obohatil a tým, na úkor koho došlo k bezdôvodnému obohateniu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Proti vôli navrhovateľky nedošlo ani k tomu, že by malo   byť   naložené   so   spoločnou   vecou   spôsobom,   ktorý   by   jej   ju   znemožňoval   užívať v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu, pričom z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporkyňa nehnuteľnosti neužíva nad rámec zodpovedajúci jej spoluvlastníckemu podielu, a pokiaľ sa navrhovateľka odvolávala na to, že izby v dome boli čisté, bez prachu, záhrada obrobená,   mala   by   mať   na   zreteli,   že   sa   tak   realizovala   len   údržba   predmetných nehnuteľností, za účelom zabezpečenia a udržiavania spoločných vecí v stave spôsobilom na užívanie, jej funkčnosti a ochrany a zamedzujúca poklesu kvality a hodnoty spoločných vecí..., pretože ak by sa to nevykonávalo, ovplyvnilo by to funkčnosť nehnuteľnosti, ich účel a v neposlednom rade spôsobilo aj ich znehodnotenie.

Správny bol preto záver súdu prvého stupňa, keď návrh na zaplatenie žalovanej sumy zamietol, ako nedôvodný, z dôvodu neobohatenia sa odporkyne. Jednoznačne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že odporkyňa je s navrhovateľkou v spoluvlastníkom vzťahu, avšak v jej prípade nebolo preukázané, ktoré dôkazné bremeno je na navrhovateľke, že by užívala odporkyňa   v   spornom   období   spoločné   veci   spôsobom,   ktorým   by   dochádzalo   k   jej obohateniu   sa   na   úkor   navrhovateľky,   že   by   užívala   spoločné   veci   v   rozsahu spoluvlastníckeho podielu navrhovateľky, a že by bola navrhovateľke bránila v užívaní ich spoločných vecí a navrhovateľkou nebol označený žiaden relevantný dôkaz, z ktorého by bol zrejmý jej záujem na užívaní nehnuteľností ani to, že tak nemohla urobiť pre prekážky na strane odporkyne.“.

Z citovanej   časti   napadnutého rozsudku   krajského súdu   vyplýva, že tento dospel k záveru   o   neodôvodnenosti   žaloby   sťažovateľky   o   zaplatenie   sumy   11 595,57   € predovšetkým   na   základe   skutočnosti,   že   sťažovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno o užívaní veci žalovanou v rozsahu spoluvlastníckeho podielu sťažovateľky ako žalobkyne.

Ústavný súd v kontexte sťažovateľkinej námietky o zjavnom rozpore napadnutého rozsudku   krajského   súdu   s   vykonanými   dôkazmi   uvádza,   že   mu   zásadne   neprislúcha hodnotiť skutkové zistenia všeobecných súdov, prípadne ich nahrádzať svojím vlastným hodnotením. Krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne konkrétne, zrozumiteľne, no najmä právne korektne odôvodnil právny názor o tom, že sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno   o   užívaní   veci   žalovanou   v   rozsahu   jej   (sťažovateľkinho)   spoluvlastníckeho podielu,   pričom   výslovne   vyhodnotil   aj   tvrdenia   sťažovateľky   týkajúce   sa „údržby predmetných nehnuteľností za účelom zabezpečenia a udržiavania spoločných vecí v stave spôsobilom na užívanie, ich funkčnosti a ochrany“. Závery krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu logické a dostatočne odôvodňujú záver o správnosti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 155/09 z 28. septembra 2010. Krajský súd dospel k záveru, že nebolo zistené, žeby sa žalovaná podieľala užívaním nehnuteľností na úžitkovej hodnote tejto veci vo väčšom rozsahu, ako zodpovedá jej podielu, nevznikla jej preto ani povinnosť náhrady voči   sťažovateľke   ako   spoluvlastníčke   neužívajúcej   veci   v   rozsahu   svojho   podielu. Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje námietku sťažovateľky, v zmysle ktorej je napadnutý rozsudok krajského súdu neodôvodnený v dôsledku rozporu medzi jeho právnym záverom a výsledkami dokazovania, za nedôvodnú.

Za   nedôvodnú   považuje   ústavný   súd   aj   námietku   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej krajský súd „dezinterpretoval“ § 451 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (odsek 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých   zdrojov   (odsek   2).   Sťažovateľka   namieta,   že „v   konaní   o   vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo v súvislosti neoprávneným užívaním nehnuteľnosti nad rámec spoluvlastníckeho podielu nie je potrebné dokazovať úmysel usporiadať užívacie pomery dohodou o hospodárení s nehnuteľnosťou medzi spoluvlastníkmi. Tento záver súdov oboch stupňov právne neobstojí a je neakceptovateľný pre rozpor s normatívnou úpravou ust.   451   ods.   2   OZ.   Citované   ustanovenie   takúto   podmienku   nevytvára   a   jej   splnenie nevyžaduje.“.

Ako   vyplýva   z   už   uvedeného,   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   dospel k právnemu   záveru   o   neodôvodnenosti   žaloby   sťažovateľky   predovšetkým   na   základe skutočnosti, že neuniesla dôkazné bremeno, čo vyplynulo z vykonaného dokazovania. Aj z citovanej časti napadnutého rozsudku zároveň vyplýva, že krajský súd svoj právny záver nezaložil   výlučne   na   nepreukázaní „úmyslu   usporiadať   užívacie   pomery   dohodou o hospodárení s nehnuteľnosťou medzi spoluvlastníkmi“.

Napadnuté rozhodnutie (jeho odôvodnenie) obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok   skutkových   a   právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   nezistil,   že   by   výklad uplatnený krajským súdom, ako aj jeho závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva   z   nich   ani   taká   aplikácia   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Závery vyslovené v napadnutom rozsudku krajského súdu považuje ústavný súd za ústavne akceptovateľné a nesignalizujúce reálnu možnosť vyslovenia porušenia práv označených sťažovateľkou po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek   konaní   pred   všeobecným   súdom   úspešný   (vrátane   opravných   konaní). Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa   nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné   úkony   a   návrhy   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne   akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu (IV. ÚS 329/04).

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa s námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v   tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný a právne a skutkové závery,   na   ktorých   je   založený,   sú   zlučiteľné   s   obsahom   ústavou   a   dohovorom garantovaných   práv   sťažovateľky,   ktorých   porušenie   namietala.   Ústavný   súd   preto   pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v návrhu na rozhodnutie (petite).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. februára 2013