znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 114/2011-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Ľ.   K.,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov postupom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Cdo 241/2010   a jeho   uznesením z 25. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011   doručená   sťažnosť   Ing.   Ľ.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva na náhradu škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“),   ako   aj   porušenie   § 9   ods. 1   a 2   zákona   č. 514/2003   Z. z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č. 514/2003   Z. z.)   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 241/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

2.   Skutkový   stav   predchádzajúci   podaniu   sťažnosti   sťažovateľ   začína   opisovať poukazom   na   dohodu   uzavretú   s   fyzickou   osobou   (ďalej   aj   „obchodný   partner sťažovateľa“),   na   základe   ktorej   mali   spolu   prevádzkovať   kaviarenské   zariadenie. V predmetnej   dohode   boli   stanovené   práva   a povinnosti   účastníkov   na   spoločnom podnikaní. Na základe následne pripravenej zmluvy sa mal obchodný partner sťažovateľa podieľať na spoločnom podnikaní formou tichého spoločenstva zložením dohodnutej sumy na spoločný účet a sťažovateľ ako živnostník. K zloženiu dohodnutej sumy na spoločný účet tichým spoločníkom však nedošlo.

3.   Keď   bola   napokon   napriek   uvedenému   kaviareň   otvorená,   obchodný   partner sťažovateľa mu neumožnil prístup k účtovnej evidencii prevádzky ani k participácii na jej riadení, pričom mu napriek predchádzajúcej dohode nevyplatil ním investované finančné prostriedky.   V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   podal   11.   júna   2007   Krajskému   úradu vyšetrovania Policajného zboru v Prešove oznámenie o podozrení, že bol spáchaný trestný čin, ktorého sa mal dopustiť obchodný partner sťažovateľa.

4. Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Trestné stíhanie začalo Okresné riaditeľstvo PZ ÚJaKP v P. uznesením ČVS: ORP-624/OEK-2007 zo dňa 03. 08. 12007 za prečin podvodu podľa   § 221   ods. 1,   2   Trestného   zákona.   Dňa   24. 10. 2007   trestné   stíhanie   prerušilo z dôvodu, že nebol vypočutý A. D. Dňa 27. 12. 2007 trestné stíhanie pokračovalo. Proti uzneseniu o pokračovaní trestného stíhania sťažnosť nebola podaná.

Dňa 29. 01. 2008 Riaditeľstvo PZ trestné stíhanie zastavilo, že tento skutok podvodu nie je trestným činom. Pritom obišlo § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Ostatné oznámené trestné činy podľa § 1 Trestného poriadku nepreskúmalo.

Proti zastaveniu trestného stíhania Ing. Ľ. K. dňa 04. 03. 2008 podal sťažnosť, ktorú Okresná   prokuratúra   v P.   uznesením   č. 1 Pv 723/7   zo   dňa   14. 03. 2008   zamietla   ako nedôvodnú.

Okresná prokuratúra oznámené trestné činy nepreskúmala, právo, majetok a záujmy poškodeného Ing. Ľ. K. neochránila.

A. D. nemala zbaviť zodpovednosti za trestné skutky. Podľa   vyššie   uvedeného   Okresná   prokuratúra   v P.   konala   nesprávnym   úradným postupom v rozpore s § 1 a § 215 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Vydala nezákonné rozhodnutie.

Ing.   Ľ.   K.   dňa   28. 01. 2010   podal   ďalšiu   sťažnosť   na   Ministerstvo   vnútra   SR Bratislava. Sťažnosť Prezídium PZ Bratislava odstúpilo na Krajskú prokuratúru v P. ako podnet na preskúmanie postupu prokurátora Okresnej prokuratúry v P.

Dňa 30. 04. 2008 poškodený podal žiadosť o náhradu škody. Keďže Generálna prokuratúra SR žiadosť o náhradu škody odmietla, Ing. Ľ. K. dňa 22. 06. 2009 na Okresný súd v Prešove podal žalobu proti Slovenskej republike o náhradu škody   podľa   čl. 46   ods. 3   Ústavy   SR   a zákona   č. 514/2003   Z. z.   § 5,   9   o zodpovednosti za škodu, spôsobenej pri výkone verejnej moci. Žalobca sa domáhal o zaplatenie náhrady škody vo výške 7236 eur s 15,5 % ročným úrokom od 09. 07. 2008 do zaplatenia. Žaloba bola vedená pod sp. zn. 13 C 139/2009.

Okresný súd v Prešove dňa 16. 11. 2009 vytýčil pojednávanie na deň 18. 01. 2010. Pritom podmienky, za ktorých súd vo veci mohol konať, neboli splnené /§ 103 O. s. p./. Súd   uznesením   sp. zn.   13 C 139/2009-43   zo   dňa   25. 09. 2009   žalovanému   uložil do 15 dní odo dňa doručenia tohto uznesenia, aby sa vyjadril k žalobe, pripojil k vyjadreniu listiny   a označil   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Žalovaný   i napriek   poučeniu súdom,   povinnosti   vyplývajúce   z uznesenia   nesplnil.   Žalovaný   v zastúpení   Generálnou prokuratúrou SR, zmeškaním vyše troch mesiacov svoje vyjadrenie k žalobe predložil až na pojednávaní dňa 18. 01. 2010. Bol to už priamo návrh Generálnej prokuratúry SR žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

Je len samozrejmé, že žalobca nemal dostatok času a nebol v stave návrh žalovaného preštudovať a sa k nemu vyjadriť.

Podľa vyššie uvedeného súd v zmysle § 104 ods. 2 O. s. p. nemal vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí.

Okrem toho súd nevykonal vyhodnotenie dôkazov predložených žalobcom a nezobral do   úvahy,   že   Riaditeľstvo   PZ   v P.   a Okresná   prokuratúra   P.   v konaní   postupovali nesprávnym úradným postupom.

Na   pojednávaní   prevažoval   vplyv   prokuratúry.   Žalobcovi   nebolo   zabezpečené základné   právo   na   súdnu   ochranu   a spravodlivé   súdne   konanie.   Súd   vo   veci   konal nesprávnym úradným postupom.“.

5. Vo vzťahu k odvolaciemu konaniu vedenému Krajským súdom v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sťažovateľ uviedol, že odvolací súd mal podľa § 214 ods. 1 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   nariadiť   pojednávanie,   pretože   podľa   neho   neboli v konaní pred súdom prvého stupňa vyhodnotené dôkazy, ale tiež preto, že si to vyžadoval verejný   záujem.   Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   v konaní   pred   krajským   súdom   sa nepostupovalo v súlade so zákonmi, ústavou a dohovorom.

6. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo/241/2010 z 25. novembra 2010 odmietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 51/2010 zo 17. mája 2010. Podľa sťažovateľa odmietnutím jeho dovolania konal najvyšší súd v rozpore s § 237 písm. b) a c) OSP, čo považuje za nesprávny úradný postup.

7. V ďalšej časti sťažnosti cituje sťažovateľ z jeho pohľadu relevantné ustanovenia ústavy,   dohovoru,   Trestného   poriadku,   Občianskeho   súdneho   poriadku,   Občianskeho zákonníka a zákona č. 514/2003 Z. z. a navrhuje, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví, že jeho právo „na prejednanie veci o náhradu škody zakotvené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR, v Zákone č. 514/2003 Z. z. § 9 ods. 1, 2 a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v znení   protokolov   č. 3,   5,   8   bolo   postupom   Najvyššieho   súdu   SR   vo   veci 4 Cdo 241/2010 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 8 358 eur.“.

Zároveň osobitným podaním pripojeným k sťažnosti sťažovateľ požiadal, aby mu bol v konaní   o jeho   sťažnosti   pred   ústavným   súdom   ustanovený   právny   zástupca   z radov advokátov,   a to   z dôvodu,   že „Pri   všetkej   snahe   sa   mi   nepodarilo   zabezpečiť   právne zastúpenie.“.

II.

8. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov ustanoví zákon.

9.   Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   každý   má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

11. Sťažovateľ   namietal   porušenie   označených   práv postupom   najvyššieho   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 Cdo 241/2010   a jeho   uznesením   z 25.   novembra   2010, ktorým   bolo   odmietnuté   jeho   dovolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 16 Co 51/2010 zo 17. mája 2010 v konaní o náhradu škody   vedenom Okresným súdom Prešov pod sp. zn. 13 C 139/09.

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06).

13. Ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými   súdmi   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   právne   závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k   spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov. Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a   aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

14.   V relevantnej   časti   označeného   uznesenia   sa   najvyšší   súd   podrobne   zaoberal prípustnosťou   dovolania   z hľadiska   Občianskym   súdnym   poriadkom   ustanovených dovolacích dôvodov uvádzajúc:

„V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovení § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je   prípustné,   ak   je   ním   napadnutý   zmeňujúci   rozsudok   (§ 238   ods. 1   O. s. p.)   alebo rozsudok,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru   dovolacieho   súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3a4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani nejde o potvrdzujúci rozsudok vo veci neplatnosti zmluvnej podmienky), je nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobcu z § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. nemožno vyvodiť. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou   z vád   vymenovaných v   § 237   písm. a/   až   g/   O. s. p.   Ak je   konanie postihnuté niektorou   z vád vymenovaných   v § 237   O. s. p.,   možno   dovolaním   napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. vylúčené. Pri skúmaní, či je dovolanie prípustné, sa dovolací súd zameral predovšetkým na okolnosti, ktoré dovolateľ v dovolaní namietal.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak ten, kto v konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   (§ 237 písm. b/ O. s. p.); účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§ 237 písm. c/ O. s. p.). Hoci dovolateľ v dovolaní existenciu práve uvedených procesných vád   namietal,   ako   už   bolo   uvedené   vyššie   v   odôvodnení   tohto   rozhodnutia,   nijako   ich nekonkretizoval a ich existencia v dovolacom konaní ani nevyšla najavo.

Podľa   § 237   písm. f/   O. s. p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkov konanie postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumie taký závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní   realizácia   tých   jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Zo spisu však nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade žalobcu nerešpektovali niektoré z týchto práv. K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcu, o ktoré opiera prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/   O. s. p.,   treba   uviesť,   že   ak   súd   v   priebehu   konania   nevykonal   všetky   dôkazy navrhované   účastníkmi   na   zistenie   skutkového   stavu,   dovolanie   proti   rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie žalobcu, týkajúce sa nenariadenia odvolacieho pojednávania, dovolací súd   poukazuje   na   to,   že   povinnosť   predsedu   senátu   odvolacieho   súdu   nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, zakotvená v ustanovení § 214 ods. 1 O. s. p., sa bezpodmienečne vzťahuje iba na prípady, ak ide o odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej a ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch možno podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p. o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania. Nakoľko v danom prípade odvolací súd síce rozhodoval o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu vo veci samej, ale súčasne pre povinnosť predsedu senátu odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania pojednávanie, nebol splnený ani   jeden zo   zákonom taxatívne vymedzených   predpokladov podľa   písm. a/   až c/ § 214 ods. 1 O. s. p.,   postupom v   súlade s ustanovením   § 214 ods. 2 O. s. p.,   t.j.   rozhodnutím o tomto   odvolaní   bez   nariadenia   pojednávania,   neodňal   žalobcovi   možnosť   konať   pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Pokiaľ dovolateľ svoje dovolanie ďalej odôvodnil tým, že konanie je postihnuté inou (nešpecifikovanou) vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, treba uviesť, že inú procesnú   vadu   (§ 241   ods. 2   písm. b/   O. s. p.)   považuje   Občiansky   súdny   poriadok za prípustný   dovolací   dôvod   (ktorý   možno   uplatniť   vždy,   ak   je   dovolanie   prípustné); samotná   táto   vada   ale   prípustnosť   dovolania   nezakladá.   Rovnako   nesprávne   právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) je prípustným dovolacím dôvodom (ktorý možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné) samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť   dovolania   nezakladá.   Dovolanie   je   v   ustanoveniach   Občianskeho   súdneho poriadku   upravené   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok,   ktorý   nemožno   podať   proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu;   pokiaľ   nie   sú   splnené   procesné   podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

Nakoľko v danom prípade dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľom namietaných vád konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a f/ O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný, odmietol.“

15. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že namietané porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ vyvodzuje zo spôsobu, akým najvyšší súd v dovolacom konaní   uplatňoval   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   teda   z   jeho právneho názoru, na základe   ktorého dospel   v danej   veci   k záveru, že   dovolanie nebolo v zmysle § 238 ods. 1 OSP prípustné, nebola preukázaná ani existencia sťažovateľom namietaných vád konania v zmysle § 237 písm. b), c) a f) OSP a neboli zistené ani iné vady uvedené v § 237 OSP (t. j. dôvody zmätočnosti konania). Keďže sťažovateľ v podstate žiada, aby ústavný   súd   inak   hodnotil   závery,   ku   ktorým   dospel   najvyšší   súd   v spojitosti s posudzovaním podmienok, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie (čo z obsahu sťažnosti nesporne vyplýva), je k tomu potrebné uviesť, že na právne hodnotenie a zmenu právnych   názorov   všeobecných   súdov   utváraných   pri   ich   zákonných   postupoch   nie   je ústavný súd zásadne oprávnený. Ústavný súd je oprávnený a aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Takto vymedzená právomoc   ústavného   súdu   však   nemá   za   následok   vznik   oprávnenia   a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a aplikácie zákonov (podobne napr. aj I. ÚS 21/98, II. ÚS 41/01).

16. V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie   o ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že uvedené   obdobne   platí,   aj   pokiaľ   ide   o skúmanie   prípustnosti   návrhu na začatie   dovolacieho   konania,   jeho   opodstatnenosti   a pod.   (m. m.   IV. ÚS 252/09, I. ÚS 301/2010).

17. Podľa   názoru   ústavného   súdu   výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho súdneho   poriadku   upravujúcich   prípustnosť   dovolania   najvyšším   súdom   v danej   veci nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. V citovanej   časti odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   najvyšší   súd   zrozumiteľným   a presvedčivým spôsobom   uviedol   dôvody,   pre ktoré   nebolo   možné   považovať   dovolanie   sťažovateľa za prípustné, a vysporiadal sa so skutkovou i právnou problematikou takto posudzovanej veci,   a   preto   ho   ústavný   súd   považuje   aj z hľadiska   týchto   aspektov   za dostačujúce   a ústavne akceptovateľné.

18. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto,   že   ústavný   súd   (ako   už bolo   uvedené)   nie   je   opravným   súdom   právnych názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia   ústavného   súdu   do   výkonu   tejto   právomoci najvyššieho   súdu   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny   názor   najvyššieho   súdu   iba   v prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach daného prípadu ústavný súd nezistil   a navyše   sťažovateľ   neuviedol   žiadnu   skutočnosť, žiadne   konkrétne   argumenty, ktoré by akýmkoľvek spôsobom signalizovali, že napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je   postihnuté   takými   nedostatkami,   ktoré   by odôvodňovali   záver   o   jeho   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv sťažovateľa.

19. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nemohol vyhovieť, pretože nezistil medzi označeným článkom dohovoru a dôvodmi, pre ktoré sťažovateľ jeho porušenie   namietal,   žiadnu   ústavne   relevantnú   súvislosť.   Ústavný   súd   konštatuje,   že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, resp. postupom predchádzajúcim jeho vydaniu a označeným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Podstatou posudzovanej sťažnosti je podľa názoru ústavného súdu   v skutočnosti   iba   spochybňovanie   záverov   najvyššieho   súdu   v právnej   veci sťažovateľa, pričom sťažovateľ zjavne (ale neodôvodnene) očakáva, že ústavný súd podrobí namietané konanie preskúmaniu z pozície bežnej opravnej inštancie, čo však ústavnému súdu, ktorý nepatrí do sústavy všeobecných súdov (podľa čl. 124 ústavy tvorí samostatný systém   súdnej   moci),   neprislúcha.   Z   tohto   dôvodu   bola   v   tejto   časti   sťažnosť   pri   jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

20. Keďže   sťažovateľ   namietal   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3 ústavy   len   z dôvodu   nesúhlasu   s jeho   právnym   názorom   o   prípustnosti   dovolania   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 51/2010 zo 17. mája 2010, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy. Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a možným porušením   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemožno uvažovať   ani   o porušení   sťažovateľovho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy. Z uvedených skutočností teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie   čl. 46   ods. 3   ústavy   zjavne   neopodstatnená.   Ďalším   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti   v tejto   časti   je   aj   to,   že sťažovateľ   ani   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   právne   relevantným   spôsobom   neuviedol, v čom mu mala byť spôsobená škoda postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní.

21. K namietanému porušeniu § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je zaoberať sa namietaným porušením práv fyzických osôb alebo právnických osôb, pokiaľ takéto porušenie súčasne neznamená porušenie základného práva alebo slobody týchto osôb zaručených ústavou (ústavným zákonom) alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Keďže   z   uvedeného   vyplýva,   že   v tejto   veci   ústavný   súd k takémuto   záveru   nedospel,   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   taktiež   odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Vzhľadom na to, že sťažnosť ako celok bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa, ako aj o jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011