znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 114/09-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. O. F., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl. 6   ods. 1   a   čl. 13   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci vedenej Okresným riaditeľstvom Policajného zboru   Bratislava I,   Úradom   justičnej   a kriminálnej   polície,   odborom   ekonomickej kriminality   pod   sp. zn.   ČVS: ORP-1213/OEK-B1-2006-Mu,   vo   veci   vedenej   Okresnou prokuratúrou Bratislava I pod sp. zn. 2 Pv 118/05, vo veci vedenej Krajskou prokuratúrou v Bratislave pod sp. zn. 2 KPt 5050/06 a Národnou radou Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. marca 2007 doručená sťažnosť Mgr. O. F. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a práva na účinný prostriedok   nápravy   podľa   čl. 13   dohovoru   vo   veci   vedenej   Okresným   riaditeľstvom Policajného   zboru   Bratislava I,   Úradom   justičnej   a kriminálnej   polície,   odborom ekonomickej   kriminality   (ďalej   len   „okresné   riaditeľstvo“)   pod   sp. zn. ČVS: ORP-1213/OEK-B1-2006-Mu, vo veci vedenej Okresnou prokuratúrou Bratislava I (ďalej   len   „okresná   prokuratúra“)   pod   sp. zn.   2 Pv 118/05,   vo   veci   vedenej   Krajskou prokuratúrou   v Bratislave   pod   sp. zn.   2 KPt 5050/06   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“) a Národnou radou Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   uznesením   okresného   riaditeľstva   sp. zn.ČVS: ORP-840/OEK-B1-2004-Mu   z 25.   júla   2007   bolo   podľa   § 215   ods. 1   písm. d) Trestného   poriadku   zastavené   trestné   stíhanie   vo   veci   trestného   činu   podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona v znení účinnom do 31. decembra 2005, a to z dôvodu neprípustnosti trestného stíhania pre jeho premlčanie.

Trestné stíhanie sa   podľa   oznamovateľa, t. j. sťažovateľa, malo viesť proti   S. B. a J. F. na tom základe, že menovaní „na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatili tým,   že   uviedli   iného   do   omylu   alebo   využili   niečí   omyl   a spôsobili   tak   škodu   veľkého rozsahu a to spôsobom, že na doposiaľ neznámom mieste a v doposiaľ presne nezistenom čase,   najneskôr   však   dňa   18.   7.   1997   podpísali   Kúpnu   zmluvu   medzi   V. d. L.,   B.   (...), v údajom zastúpení Mgr. O. F. ako štatutárneho zástupcu predávajúceho a na jeho strane J. F. ako členom predstavenstva družstva predávajúceho a S. B., vtedy bytom B. (...) ako kupujúcim, za účelom kúpy nehnuteľnosti s kúpnou cenou 1.571.350,-Sk podľa úradného odhadu, nachádzajúcej sa v katastrálnom území B., zapísanej na liste vlastníctva č. (...), parcelne číslo (...), ktorú ale predávajúci vydal a priori podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 42/1992 Zb. o transformácii družstiev do vlastníctva oprávnenej osobe poškodeného sťažovateľa v roku 1993, čo Katastrálny úrad v B. nezapísal.“.

Napriek tomu, že obe osoby uvedené sťažovateľom v jeho trestnom oznámení museli mať podľa   neho   vedomosť,   že   nikdy   nepodpísal   dokumenty   nevyhnutné pre   povolenie vkladu   vlastníckeho   práva   k uvedenej   nehnuteľnosti   a jeho podpisy   boli sfalšované,   bol vklad v prospech nových vlastníkov povolený.

Sťažovateľ   podal   sťažnosť   proti   uvedenému   uzneseniu   okresného   riaditeľstva o zastavení trestného stíhania „s námietkou, že jeho predmetná nehnuteľnosť na (...) ulici v B.,   ktorá   bola   podvodom   prevedená   na   iné   osoby   sfalšovaním   jeho   podpisu,   bola uvedeným   trestným   činom   údajne   predaná   len   za   úradný   odhad,   čím   na základe   tejto skutočnosti a trhovej ceny nehnuteľnosti išlo o vyššiu škodu než bola uvedená predajná cena nehnuteľnosti a teda zastavenie trestného stíhania na základe úpravy výhodnejšieho ustanovenia   zákona   pre páchateľa   bolo nedôvodné,   lebo škoda nebola určená   v súlade s trhovými cenami nehnuteľností a reálna škoda bola preukázateľne vyššia než bol úradný odhad, za ktorý sa nehnuteľnosť údajne predala.“.

Okresná   prokuratúra   uznesením   z 21. augusta   2006   sp. zn.   2 Pv 118/05   zamietla sťažnosť   sťažovateľa   proti   zastaveniu   trestného   stíhania   ako   neprípustnú.   Následne sťažovateľ podal sťažnosť krajskej prokuratúre, ktorá svojím uznesením z 24. októbra 2006 sp. zn. 2 KPt 5050/06 mu vyhovela a nariadila ustanovenie znalca na odhad výšky škody.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „14. novembra 2006 začal vyšetrovateľ v tej istej veci pod   inou   spisovou   značkou   trestné   stíhania   č. k.   ORP-1213/OEK-B1-2006   podľa príslušných ustanovení § 250 Tr. zák. pre podvod na neznámeho páchateľa s tým, že sa riadi pokynom krajského prokurátora o ustanovení znalca na výšku škody, ktoré doručil pri spisovaní   zápisnice   dňa   20. 11. 2006.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť   aj   proti   jeho   novému uzneseniu o začatí trestného stíhania 23. novembra 2006, ktorú okresný prokurátor označil za neprípustnú uznesením č. k. 2 Pv 118/05 dňa 1. decembra 2006, na čo sťažovateľ podal opätovnú sťažnosť dňa 16. decembra 2006, ktorú krajský prokurátor tentokrát zamietol uznesením č. k. 2 KPt 5050/06 zo dňa 28. februára 2007 s odôvodnením, že proti uzneseniu o začatí trestného stíhania podľa § 185 ods. 2 Tr. poriadku nemožno podať sťažnosť.“. Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho označených práv došlo najmä tým, že:

- Obvodné oddelenie Policajného zboru „S. (...) v predmetnej veci, ktorým spôsobilo vo vyšetrovaní prieťahy tým, že do 30 dní od podania trestného oznámenia v roku 1998 podľa § 158 vtedy platného Trestného poriadku neuzavrelo spis a v uvedenej lehote pred začatím   trestného   stíhania   neinformovalo   poškodeného   sťažovateľa   o ďalších   úkonoch, pričom policajný orgán ani neskúmal vecnú príslušnosť pod dobu 6 rokov do 7. 7. 2004 a zároveň dva roky nezačal trestné stíhanie;“

- policajný orgán 8. februára 2000 «trestné stíhanie v zmysle § 173 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku platného v čase rozhodnutia prerušil so zdôvodnením, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie konkrétnej osoby, napriek výsledkom grafologickej expertízy Kriminalisticko-expertízneho ústavu Policajného zboru;

-policajný orgán „nezistil“ vecnú príslušnosť po dobu šiestich rokov a až dňa 7. 7. 2004   uznesením policajného   orgánu   Oddelenia   skráteného   vyšetrovania   Úradu justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva   Bratislava I   v   trestnom   stíhaní pokračoval ale vec následne z dôvodu vecnej príslušnosti odstúpil na odbor ekonomickej kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Bratislava I, ktorý dňa 21. 7. 2005 uznesením vyšetrovateľa v zmysle § 173 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku platného   v   čase   rozhodnutia   trestné   stíhanie   prerušil   z   dôvodu,   že   sa   v   priebehu vyšetrovania   nepodarilo   zistiť   skutočnosti   oprávňujúce   vykonať   trestné   stíhanie   voči konkrétnej osobe. Dňa 3. 5. 2006 bolo v trestnom stíhaní v zmysle § 228 ods. 5 Trestného poriadku   opätovne   pokračované.   Následne   dňa 15. 5. 2006 bolo   v   zmysle   § 228   ods. 1 Trestného poriadku trestné stíhanie vo veci trestného činu podvodu v zmysle §250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona účinného v čase spáchania skutku opäť prerušené, pričom dňa 30. 5. 2006 bolo v zmysle § 228 ods. 5 Trestného poriadku v trestnom stíhaní opätovne pokračované a to na základe nových skutočností poskytnutých poškodeným. Dňa 25. 7. 2006 bolo trestné stíhanie zastavené ako premlčané, čím sa vec nemohla verejne prejednať pred súdom v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

- právo sťažovateľa, aby boli všetci účastníci v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania rovní, ktoré je ako ústavný článok a zároveň aj právo sťažovateľa hrubo porušované platnosťou ustanovenia ods. 6 čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky veta druhá: Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol trestný čin spáchaný. „Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.“ Aplikácia oboch ustanovení nie je možná, nakoľko ide o kolíziu práv a nesúlad ústavných článkov v ústavnom zákone č. 460/1992 Zb. vzájomnou kontradiktórnou negáciou.».

Sťažovateľ ďalej namietal nesúlad čl. 50 ods. 6 s čl. 47 ods. 3 ústavy, čím podľa neho „platná   ústava   nie   je   v súlade   s čl. 6   ods. 1“ dohovoru.   V nadväznosti   na   to   taktiež požadoval, aby ústavný súd pozastavil „dňom podania ústavnej sťažnosti podľa čl. 125 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky účinnosť ustanovenia čl. 50 ods. 6 posledná veta Ústavy Slovenskej republiky“. Navrhol tiež pozastavenie účinnosti § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktorý považuje za kolidujúci s čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože   sťažnosť   sťažovateľa   v predloženej   podobe   nespĺňala   náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania a nebolo k nej pripojené splnomocnenie na jeho zastupovanie   pred   ústavným   súdom   [§ 20   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   o „zákon o ústavnom súde“)], vyzval ho ústavný súd na jej doplnenie a odstránenie jej nedostatkov.

Dňa 17. mája 2007 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľa, ktorým sa okrem iného domáhal, aby podľa skutkového stavu opísaného v jeho sťažnosti ústavný súd rozhodol,   že, „postupom   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   Odborom   ekonomickej kriminality Úradu justičnej a kriminálnej polície OR PZ Bratislava I, Sasinkova 2, 3812 13 Bratislava,   Okresnej   prokuratúry   Bratislava I,   Kvetná   13,   821   08   Bratislava,   Krajskej prokuratúry   Bratislava,   Vajnorská   47,   812   56   Bratislava,   a   Národnej   rady   SR, Nám. Alexandra   Dubčeka   1,   812   80   Bratislava,   bol   v   trestnej   veci   č. k.   ČVS: ORP- 1213/OEK-B1-2006-MU porušený voči sťažovateľovi článok 6 ods. 1 prvá veta Dohovoru o ľudských   právach   a   základných   slobodách,   ktorý   garantuje   právo   na   spravodlivého konania,   ďalej   čl. 13 Dohovoru,   ktorý   garantuje právo   na   účinný opravný   prostriedok, ktorého   sa   sťažovateľ   nedovolal   a   čl. 14   Dohovoru,   ktorý   garantuje   ochranu   proti diskriminácii, ktorá v tomto prípade predstavovala zvýhodnenie páchateľa. Alternatívne nech   súd   vysloví   porušenie   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   čl. 1   ods. 2,   čl. 2   ods. 2 v nadväznosti na čl. 12 ods. 1 prvá veta a čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 druhá veta a čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 prvá veta, a to postupom porušovateľov podľa ustanovenia čl. 50 ods. 6 druhá veta.“.

Sťažovateľ zároveň žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk, ako aj trovy konania. V prílohe svojho podania predložil splnomocnenie na zastupovanie pred ústavným   súdom   advokátkou   JUDr.   J.   B.,   B.,   s tým,   že   žiada,   aby ju   ústavný   súd kontaktoval v prípade požiadaviek na doplnenie jeho návrhu.

Ďalším doplnením sťažnosti doručeným ústavnému súdu 7. júna 2007 sťažovateľ žiadal „opravu predbežného opatrenia“ v tom zmysle, aby ústavný súd uložil okresnému riaditeľstvu, okresnej prokuratúre a krajskej prokuratúre postupovať v trestnej veci sp. zn. ČVS: ORP-1213/OEK-B1-2006-Mu   proti   obvineným „ako   páchateľom   trestného   činu podvodu podľa §-u 250 Tr. zák. v znení zmien a doplnkov vznesením obvinenia a súčasne skúmali mieru ich zavinenia vykonaním grafologickej analýzy ich písma a jeho porovnaním s podpisom sťažovateľa v kurzívach“ na označených listinách. V tomto podaní sťažovateľ taktiež požadoval, aby ústavný súd vzniesol obvinenie voči označeným osobám pre trestný čin podvodu podľa § 250 Trestného zákona.

Sťažovateľ opätovne doplnil svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 10. augusta 2007 a domáhal sa ním, aby ústavný súd rozhodol o povinnosti označených porušovateľov   jeho   práv   uhradiť   mu „majetkovú   škodu“ v sume   3 milióny   eur za nezákonný prevod vlastníctva jeho nehnuteľnosti na tretie osoby a zbúranie jeho domu, rozkradnutie jeho majetku, utrpenú finančnú stratu a prieťahy v konaní.

Napokon   posledným   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   27.   septembra   2007 sťažovateľ   požadoval   zbavenie   funkcie   a začatie   trestného   stíhania   vyšetrovateľa a prokurátorov,   ktorí   podľa   neho   konali   protizákonne   a s prieťahmi   vo   veci   vedenej okresným   riaditeľstvom   pod   sp. zn.   ČVS: ORP-1213/OEK-B1-2006-Mu.   Ďalšie   návrhy sťažovateľa (napr. zakázať Miestnemu úradu mestskej časti B. vydať stavebné povolenie, zakázať   obchodnej   spoločnosti   R.,   s. r. o.,   B.,   nechať   zastavať   nehnuteľnosť   pôvodne zapísanú   na   liste   vlastníctva   č. (...)   v katastrálnom   území   B.)   boli   zjavne   nad   rámec právomocí ústavného súdu vyplývajúcich pre neho z ústavy a konkretizovaných v zákone o ústavnom súde.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti v znení jej doplnení dospel ústavný súd k názoru, že nespĺňa náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to ústavný súd 17. marca 2009 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa na   odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   a jej   doplnenie,   poučiac   ju,   v akom   smere   treba požadované   doplnenie   a odstránenie   nedostatkov   sťažnosti   uskutočniť.   Zároveň   ju upozornil,   že   ak   v lehote   14 dní   od   prevzatia   výzvy   sťažnosť   v požadovanom   rozsahu nedoplní, môže byť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietnutá   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   návrh prerokoval na neverejnom zasadnutí.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v predloženej   podobe   sťažnosti   najmä   v podstatnom rozsahu   nekorešponduje   znenie   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   s právomocami ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 až 3 ústavy tak, aby bolo možné preskúmať jej obsah vo   väzbe   na   jej   petit.   V spojitosti   s tým   ústavný   súd   navyše   poznamenáva,   že   návrh rozhodnutia vo veci samej (petit sťažnosti), vydania ktorého sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nie je vymedzený dostatočne presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom na rozhodnutie ústavného   súdu   v uvedenej   veci.   Formulácia   návrhu   na   rozhodnutie   vo   veci   samej   je neúplná a v kontexte obsahu sťažnosti nezrozumiteľná.

Taktiež treba uviesť, že sťažnosť neobsahuje ani dostatočne identifikovateľný okruh účastníkov, proti ktorým smeruje, pretože sťažovateľ ju priebežne dopĺňal v tomto smere o ďalších   potenciálnych   porušovateľov   svojich   práv,   a to   nielen   o   subjekty,   ktoré   majú atribúty orgánu verejnej moci. Z ustanovenia čl. 127 v spojení s čl. 124 a čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy však vyplýva, že sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sa možno domáhať ochrany základných práv a slobôd proti takému rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu verejnej moci, ktorým tento autoritatívne zasiahol do právnej sféry sťažovateľa. V danom prípade   však   sťažnosť   smeruje   aj   proti   obchodnej   spoločnosti,   teda   proti   subjektu súkromného   práva, proti   ktorému   nemožno sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy   podať (obdobne napr. I. ÚS 76/02).

Napriek uvedeným nedostatkom právna zástupkyňa sťažovateľa na výzvu ústavného súdu   zo   17.   marca   2009,   ktorú   prevzala 20.   marca   2009,   v určenej   lehote nereagovala a do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ich neodstránila, hoci bola na možnosť jej odmietnutia podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde upozornená.

Ústavný   súd   nie   je   povinný   taký   rozsah   nedostatkov   zákonom   predpísaných náležitostí, aké vyplývajú z podaní sťažovateľa, odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup   slúži   inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom a publikovaná   judikatúra,   z ktorej   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, II. ÚS 151/06).   Podľa   § 18   ods. 2   zákona   č. 586/2003   Z. z.   o advokácii   a   o   zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania,   ale   aj   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   ak   sú   na to   splnené   zákonom ustanovené   predpoklady.   Osobitne   to   platí   pre   všetky   zákonom   ustanovené   náležitosti úkonov,   ktorými   začína   konanie   pred   ústavným   súdom   (obdobne   II. ÚS 117/05).   Treba zdôrazniť, že v danej veci právna zástupkyňa sťažovateľa okrem predloženia splnomocnenia na jeho zastupovanie nedoručila ústavnému súdu žiadne relevantné písomné podanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009