znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 114/07-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. V. K., Š., zastúpeného advokátom JUDr. I. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 845/02 (pôvodne pod sp. zn. Pn 2259/01), postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave a jej uznesením sp. zn. 2 Kpt 622/03 z 22. apríla 2004 a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. V. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2004 doručená sťažnosť PhDr. V. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. K., ktorú rozšíril a doplnil podaním doručeným ústavnému súdu 27. mája 2004. Sťažovateľ svojou sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresnej prokuratúry Bratislava IV (ďalej len „okresná prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 845/02 (pôvodne pod sp. zn. Pn 2259/01), postupom Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „krajská prokuratúra“) a jej uznesením č. k. 2 Kpt 622/03-21 z 22. apríla 2004 a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“), „ktorý spočíval   v nevyužití   existujúcich   a efektívnych   prostriedkov   na zabezpečenie konania bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej   len „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 15   C 14/99 sa   dozvedel,   že „odporca ako   jeho zmluvný   partner,   v bližšie   neurčenom   čase,   zničil   jeho   rozsiahle   autorské   dielo“. V odvolacom   konaní   vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave   pod   sp.   zn.   14   Co   42/01 odporca S., s. r. o. (ďalej len „televízna spoločnosť“), tvrdil, že „autorské dielo opäť má, no súdu pre nemožnosť overiť si, či ide skutočne o neporušený originál diela, a či odporca nepredložil technicky zmanipulované alebo celkom iné dielo, než o ktorom sa spor viedol, odmietol   takýto   dôkaz   pripustiť“. Keďže   televízna   spoločnosť   neumožnila   ani následne sťažovateľovi   prístup   k dielu,   podal   29.   októbra   2001   okresnej   prokuratúre   oznámenie podľa § 158 vtedy platného Trestného poriadku [zákon č. 141/1961 Zb. v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)]   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu porušovania   autorského   diela   podľa   §   152   vtedy   platného   Trestného   zákona   [zákon č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)].

Okresná prokuratúra listom z 27. novembra 2001 oznámila sťažovateľovi, že vec odovzdala na vybavenie Okresnému oddeleniu Policajného zboru Bratislava - Dúbravka (ďalej len „okresné oddelenie“), ktoré sťažovateľa 11. decembra 2001 predvolalo za účelom podania vysvetlenia k jeho oznámeniu. Riaditeľ okresného oddelenia listom zo 4. októbra 2002   oznámil   sťažovateľovi,   že   spisový   materiál   v predmetnej   veci   odstúpil   z dôvodu vecnej príslušnosti Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru, Odbor kriminálnej polície, Bratislava IV (ďalej len „okresné riaditeľstvo“). Okresné riaditeľstvo doručilo sťažovateľovi 25.   novembra   2002   uznesenie   sp.   zn.   ČVS:   ORP-18/KP-2002-IV.   z 5.   novembra   2002, ktorým   začalo   trestné   stíhanie   pre   trestný   čin   porušovania   autorského   práva   proti neznámemu páchateľovi.

Sťažovateľ listom z 11. apríla 2003 „požiadal okresnú prokuratúru, aby podľa § 158 ods. 2 TP (v znení platnom v relevantnom čase) preskúmala postup policajného orgánu“ v predmetnej   veci   z dôvodu   zdĺhavosti   a nesústredenej   činnosti.   Okresná   prokuratúra reagovala na žiadosť sťažovateľa listom č. k. 2 Pv 845/02-9 z 12. mája 2003, v ktorom okrem iného konštatovala, že aktivitu okresného riaditeľstva po začatí trestného stíhania považuje za nedostatočnú, a preto mu prieťahy v konaní písomne vytkla a uložila, aby vo veci   urýchlene konalo   a rozhodlo.   Následne   sťažovateľ   podnetom   z 22. septembra   2003 podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)   požiadal   krajskú   prokuratúru   o preskúmanie   postupu okresnej prokuratúry v predmetnej veci, ktorá „zjavne nedbá o osud svojich príkazov, ktoré vo veci sťažovateľa vydala policajnému orgánu“.

Na podnet sťažovateľa reagovala krajská prokuratúra listom č. k. 2 Kpt 622/03-9 z 24. októbra 2003, v ktorom „sťažovateľovi oznámila, že vo veci (paradoxne a v rozpore so zisteniami okresnej prokuratúry spred pol roka!) nezistila žiadne prieťahy. Z týchto príčin neprijala   žiadne   opatrenia   vo   vzťahu   k postupu   okresnej   prokuratúry“. Sťažovateľ   sa 3. novembra   2003   s   opakovaným   podnetom   obrátil   na   generálnu   prokuratúru,   v ktorom namietal „neefektívny postup okresnej a krajskej prokuratúry. Vytýkal nevyužitie oprávnení okresnej prokuratúry z TP smerom na nečinný policajný orgán a skryté schvaľovanie tohto postupu   krajskou   prokuratúrou“. Keďže   generálna   prokuratúra   na   opakovaný   podnet sťažovateľa   nereagovala,   sťažovateľ   ho   opätovne   podal   21.   januára   2004   priamo   do podateľne generálnej prokuratúry.

Sťažovateľ   podal   16.   októbra   2003 „Sťažnosť   na   nečinnosť   štruktúr   policajného zboru“,   ktorú   adresoval   ministrovi   vnútra   Slovenskej   republiky.   V odpovedi   na   jeho sťažnosť   sťažovateľa   riaditeľ   okresného   riaditeľstva   v liste   z 12.   decembra   2003 konštatoval,   že   sťažnosť   bola „vyhodnotená   ako   opodstatnená   a voči   zodpovedným policajtom budú prijaté adekvátne opatrenia“. Sťažovateľovi bol následne 19. januára 2004 doručený   list   riaditeľa   okresného   riaditeľstva,   v ktorom   mu   bolo oznámené, že   spisový materiál   bol   odstúpený   na   Odbor   skráteného   vyšetrovania,   Oddelenie   skráteného vyšetrovania Bratislava - Dúbravka.

Uznesením č. k. 2 Pv 845/02-33 z 11. marca 2003 okresná prokuratúra zastavila trestné stíhanie v predmetnej veci, keďže dospela k záveru, že skutok, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie nie je trestným činom. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť s odôvodnením, že „okresná prokuratúra vydala nezákonné rozhodnutie, ktoré odporuje ustálenej judikatúre vo vzťahu k § 172 ods. 1 písm. b) TP. Rozhodnutie bolo vydané predčasne, lebo neboli vykonané všetky dostupné dôkazy...“. Krajská prokuratúra uznesením č. k. 2 Kpt 622/03-21 z 22. apríla 2004 túto sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Podľa   sťažovateľa   k tomuto   záveru „dospela   napriek   tomu,   že   ani   ona   neodstránila existujúce namietané rozpory vo výpovediach svedkov, nevykonala chýbajúce a dostupné dôkazy. Tieto nedostatky konania sa v odôvodnení pokúsila zastrieť argumentáciou, ktorá je v rozpore so zákonom, teóriou práva, listinami v spise i ustálenou judikatúrou“.

Vzhľadom na to, že orgány činné v trestnom konaní si podľa sťažovateľa „nesplnili svoju preverovaciu povinnosť a bez vykonania dôkazov... vo svojich rozhodnutiach ustálili, že dielo je v archíve televízie Markíza“, sťažovateľ odstúpil listom z 30. apríla 2004 od zmluvy s televíznou spoločnosťou a súčasne požiadal o vydanie diela. Zo skutočnosti, že konatelia televíznej spoločnosti nereagovali na jeho odstúpenie od zmluvy vyvodzuje záver, že to „potvrdzuje zničenie diela. Ak by ale dielo bolo predsa len v archíve televízie Markíza, potom po vypršaní lehoty na vydanie diela už dochádza celkom jednoznačne k porušovaniu autorského   diela   sťažovateľa“.   Následne   sťažovateľ   podal   17. mája   2004   generálnej prokuratúre podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona, resp. „alternatívne požiadal generálneho   prokurátora,   aby   záväzným   pokynom   sám   nariadil   znovuzačatie   trestného stíhania“.

V liste doručenom ústavnému súdu 29. marca 2007 sťažovateľ informoval ústavný súd,   že   v   predmetnej   veci   mu   bol   doručený   list   generálnej   prokuratúry   č. k. IV/1 GPt 815/04-18 z 10. apríla 2006, ktorým „prokurátor GP SR síce po viacerých rokoch, no predsa len zareagoval na podnet sťažovateľa. Prokurátor GP SR v tomto liste ustálil, že podnet   nie   je   dôvodný“. Sťažovateľ   generálnej   prokuratúre   vytýka,   že   si   osvojila „z hľadiska   objektívneho   práva   neprijateľný   právny   názor   nižších   zložiek   prokuratúry, podľa ktorého i bez relevantného dokazovania... je nutné mať za to, že dielo existuje, je neporušené   a je   v archíve   televízie   Markíza“,   a tiež   to,   že   zotrváva   na   stanovisku,   že v zmluve   o rozširovaní   autorského   diela   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   a televíznou spoločnosťou z 23. mája 1996 nebola určená konkrétna lehota na použitie (šírenie) diela, pričom   túto   zmluvu „posudzovali   všeobecné   súdy   na   dvoch   stupňoch   a svojimi rozhodnutiami... ustálili, že je v súlade i s kogentným § 22, ods. 3 zákona č. 35/1965 Zb. - Autorský zákon“.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vo   veci   jeho sťažnosti rozhodol nasledovne:

„1) Prokuratúra Slovenskej republiky postupom Okresnej prokuratúry Bratislava - IV v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 845/02 (pôvodne pod sp. zn. Pn 2259/01), Krajskej prokuratúry   Bratislava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Kpt   622/03   a Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky,   ktorý   spočíval   v nevyužití   existujúcich   a efektívnych prostriedkov na zabezpečenie konania bez zbytočných prieťahov, porušila základné právo PhDr.   V.   K.   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky.

2)   Prokuratúra   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajskej   prokuratúry   Bratislava č. k. 2 Kpt 622/03-21 zo dňa 22. 4. 2004, v ktorom protiústavne aplikovala jednoduché právo, porušila základné právo PhDr. V. K. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3) Uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava č. k. 2 Kpt 622/03-21 zo dňa 22. 4. 2004   sa   zrušuje.   Zrušuje   sa   aj   uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   -   IV č. k. 2 Pv 845/02-33 zo dňa 11. 3. 2004 a vec sa vracia Okresnej prokuratúre Bratislava - IV na ďalšie konanie.

4) PhDr. V. K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200-tisíc korún, ktoré je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky povinná mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky je povinná uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. I. K., B., na jeho účet č... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   požiadal   generálneho prokurátora o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené 13. apríla 2007. Generálny prokurátor v ňom okrem iného uvádza:

„... Vo vzťahu k dĺžke prípravného konania zastávam názor, že Okresná prokuratúra Bratislava IV v danej veci vedenej pod sp. zn. 2 Pv 845/02 nespôsobila žiadne prieťahy v trestnom konaní. Aktívne vykonávala dozor nad prípravným konaním, vydávala vo veci pokyny   ku   konaniu   a vyžadovala   správy   o stave   konania.   Prokurátorka   Okresnej prokuratúry Bratislava IV vo svojom prípise zo dňa 12. 5. 2003 vytkla policajnému orgánu nedostatočnú   aktivitu   v prípravnom   konaní   a uložila   mu,   aby   vo   veci   urýchlene   konal a rozhodol. Túto skutočnosť pripustil aj sám sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti. Aj napriek určitej zdĺhavosti spôsobenej nedostatočnou aktivitou policajného orgánu nie je možné vyvodiť záver, že sa v danej veci nekonalo. Policajný orgán priebežne vykonával úkony trestného konania, ako napr. výsluchy svedkov, zadovažoval listinné dôkazy. Zásadný problém prípravného konania všeobecne, ako aj vo vzťahu k danej trestnej veci spočíval v personálnom poddimenzovaní policajných orgánov Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV a v nadmernom nápade trestných vecí, ktorý spôsoboval určité prieťahy v trestných konaniach. Tento jav bol signifikantný pre celý obvod Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava. Preto v danom prípade nebol zo strany Okresnej prokuratúry Bratislava IV vhodný postup podľa § 174 Trestného poriadku, a to odňať vec policajnému orgánu a prikázať ju inému policajnému orgánu.

Na veci nič nemení ani skutočnosť, že riaditeľ Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava IV oznámil svojim listom sp. zn. ORP-34/Sť-2003-IV zo dňa 12. 12. 2003 sťažovateľovi PhDr. V. K., že jeho sťažnosť na prieťahy spôsobené policajným orgánom v trestnom konaní je opodstatnená.

Trestný   poriadok v čase   podania   trestného oznámenia   PhDr.   V.   K.   neumožňoval prokurátorovi   vykonávať   dozor   pred   začatím   trestného   stíhania,   ale   iba   v prípravnom konaní. Okresná prokuratúra Bratislava IV až po tom, ako nadobudol dňa 1. 10. 2002 účinnosť zákon č. 422/2002 Z. z., ktorým sa novelizoval Trestný poriadok, mohla objektívne vykonávať   dozor   vo   veci   trestného   oznámenia   PhDr.   V.   K.   aj   pred   začatím   trestného stíhania. Dňa 5. 11. 2002 bolo vo veci začaté trestné stíhanie.

Mám za to, že návrh uvedený v ústavnej sťažnosti PhDr. V. K., aby Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol o porušení základného práva PhDr. V. K. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zo strany Okresnej prokuratúry Bratislava   IV   a aby   jej   prikázal   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   je   neodôvodnený a bezpredmetný.   V danej   veci   už   totiž   bolo   trestné   stíhanie   zastavené   uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry Bratislava IV podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, sp. zn. 2 Pv 845/02-33 zo dňa 11. 3. 2004, nakoľko sa prípravným konaním zistilo, že v danom prípade skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava IV v odôvodnení uznesenia konštatovala, že v danej veci nejde o spáchanie trestného činu, ale ide o občianskoprávny spor medzi PhDr. V. K. a S. s. r. o., vo veci využívania a šírenia diela vytvoreného PhDr. V. K.

PhDr. V. K. v ďalšej časti svojej ústavnej sťažnosti namieta, že Krajská prokuratúra Bratislava   svojim   postupom   v danej   veci   porušila   jeho   základné   právo   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že Krajská prokuratúra na základe jeho podnetu podľa § 31 zákona č. 153/2001 Z. z. preskúmala postup Okresnej prokuratúry Bratislava IV a oznámila mu svojim prípisom sp. zn. 2 KPt 622/03-9 zo dňa 24. 10. 2003, že nezistila zo strany Okresnej prokuratúry Bratislava IV žiadne prieťahy a preto neprijala žiadne opatrenia.

Spôsob   vybavenia   podnetu   Krajskou   prokuratúrou   Bratislava   bol   v súlade s ustanoveniami   zákona   č.   153/2001   Z.   z.,   nakoľko   správne   vyhodnotila,   že   Okresná prokuratúra   Bratislava   IV   objektívne   nespôsobila   vo   veci   žiadne   prieťahy   a aktívne vykonávala   vo   veci   dozor.   PhDr.   V.   K.   bol   ďalej   informovaný   o tom,   že   rýchlosť vykonávania procesných úkonov policajným orgánom bol ovplyvnený neúčasťou svedkov na výsluchoch, nereagovaním na predvolania a prekladaním termínov výsluchov.

Zastávam   názor,   že   Krajská   prokuratúra   Bratislava   svojim   postupom   neporušila základné právo PhDr. V. K. na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

K ďalšiemu tvrdeniu PhDr. V. K., o nečinnosti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci jeho opakovaného podnetu uvádzam, že je čiastočne odôvodnené. PhDr.   V.   K.   sa   obrátil   na   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   svojim opakovaným podnetom podľa § 34 zákona č. 153/2001 Z. z. dňa 3. 11. 2003. V opakovanom podnete   namietal   neefektívny   a nesprávny   postup   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   IV a Krajskej prokuratúry Bratislava. Podnet opakovane doručil na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky dňa 21. 1. 2004.

Čiastočná   opodstatnenosť   tvrdenia   PhDr.   V.   K.   spočíva   v tom,   že   prokurátorka Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   ktorá   mala   vec   pridelenú   na   vybavenie, nepostupovala v súlade s ustanoveniami zákona č. 153/2001 Z. z. Vo veci opakovaného podnetu nekonala v zákonných lehotách.

Konštatujem,   že   v danom   prípade   omeškanie   vybavenia   opakovaného   podnetu spôsobila   dlhotrvajúca   práceneschopnosť   a pretrvávajúce   zdravotné   problémy prokurátorky   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky.   Preto   bolo   neskôr   potrebné pristúpiť   k odňatiu   veci   a následnému   prideleniu   veci   inému   prokurátorovi.   Tento prokurátor opakovaný podnet obratom vybavil a za spôsobené prieťahy sa ospravedlnil. V danej   veci   ale   musím   poukázať   na   skutočnosť,   že   oneskoreným   vybavením opakovaného podnetu PhDr. V. K. nedošlo zo strany Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky k porušeniu jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ako už bolo vyššie uvedené, vo veci jeho trestného oznámenia sa   konalo,   bolo   začaté   trestné   stíhanie   a po   zadovážení   všetkých   potrebných   dôkazov prokurátorka Okresnej prokuratúry Bratislava IV vydala dňa 11. 3. 2004 uznesenie sp. zn. 2 Pv 845/02-33, ktorým podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zastavila trestné stíhanie,   nakoľko   skutok   nebol   trestným   činom   a nebol   ani   dôvod   na   postúpenie   veci. Oznamovateľ PhDr. V. K. podal proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť, ktorá mu ale bola uznesením Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 2 Kpt 622/03 - 21 zo dňa 22. 4. 2004 podľa § 148 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá ako nedôvodná.

Vydaním   meritórneho   rozhodnutia   Okresnou   prokuratúrou   Bratislava   IV   došlo k rozhodnutiu   vo   veci.   Rozhodnutím   Okresnej   prokuratúry   Bratislava   IV   o zastavení trestného stíhania a zamietnutím sťažnosti oznamovateľa PhDr. V. K. zo strany Krajskej prokuratúry   Bratislava,   bolo   vo   veci   trestného   konania   meritórne   rozhodnuté   a trestné konanie bolo ukončené zákonným spôsobom. Takže týmto odpadol dôvod, pre ktorý podal PhDr.   V.   K.   sťažnosť   na   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky.   Poukazujem,   že   v danom prípade sa PhDr. V. K. snažil svojim trestným oznámením uplatniť nároky vyplývajúce mu z občianskoprávneho konania v trestnom konaní.

Aj   napriek   tomu,   že   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   od   prijatia opakovaného podnetu PhDr. V. K. dňa 5. 11. 2003, až do podania ústavnej sťažnosti PhDr. V.   K.   dňa   9.   3.   2004   nevybavila   jeho   podnet,   nečinnosťou   prokurátorky   Generálnej prokuratúry SR nedošlo k takej intenzite porušenia základného práva PhDr. V. K. na inú právnu   ochranu,   ktorá   by   odôvodňovala   vydanie   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia a uhradení trov právneho konania. V danej trestnej veci totiž bolo v krátkom čase od podania ústavnej sťažnosti meritórne rozhodnuté Okresnou prokuratúrou Bratislava IV.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že ústavná sťažnosť je vo svojej podstate nedôvodná, nakoľko vo veci trestného oznámenia PhDr. V. K. sa konalo a bolo rozhodnuté. Okresná prokuratúra Bratislava IV vykonávala aktívny dozor nad prípravným konaním, reagovala na prieťahy policajného orgánu v trestnom konaní. Nevybavenie opakovaného podnetu PhDr. V. K. prokurátorkou Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky nemalo žiadny negatívny vplyv na základné právo na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko o jeho právach bolo rozhodnuté v trestnom konaní.“

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   generálneho   prokurátora   právnemu   zástupcovi sťažovateľa na zaujatie stanoviska. Právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámil, že k vyjadreniu generálneho prokurátora nezaujme stanovisko a odkázal na argumentáciu obsiahnutú v predchádzajúcich podaniach sťažovateľa.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj na základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Podľa § 33 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor upovedomí podávateľa podnetu v lehote   ustanovenej   v   odseku   1   o   spôsobe   vybavenia   podnetu.   V   rovnakej   lehote upovedomí podávateľa podnetu o predĺžení lehoty na jeho vybavenie.

Podľa   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   §   35   ods.   1   zákona   o prokuratúre   pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné na posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, či sú splnené podmienky na podanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť   do   už   začatého   konania   pred   súdom   alebo   vykonať   iné   opatrenia,   na   ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa   §   172   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   vyšetrovateľ   a   v   skrátenom vyšetrovaní prokurátor zastaví trestné stíhanie... b) ak nie je tento skutok trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

Podľa § 141 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu je sťažnosť.

Podľa § 146 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku ak lehota na podanie sťažnosti už všetkým oprávneným osobám uplynula a sťažnosti sa nevyhovelo podľa odseku 1, predloží vec na rozhodnutie... b) prokurátor nadriadenému prokurátorovi alebo súdu.

Podľa   §   148   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   nadriadený   orgán   zamietne sťažnosť... c) ak nie je dôvodná.

Podľa § 152 ods. 1 Trestného zákona kto s dielom, ktoré je predmetom ochrany podľa autorského práva, alebo s výkonom výkonného umelca, so zvukovým či s obrazovým záznamom   alebo   rozhlasovým   či   televíznym   programom,   ktoré   sú   predmetom   práva príbuzného   autorskému   právu,   neoprávnene   nakladá   spôsobom,   ktorý   patrí   autorovi, výkonnému   umelcovi,   výrobcovi   zvukového   či   obrazového   záznamu,   rozhlasovej   či televíznej   organizácii   alebo   inému   nositeľovi   týchto   práv,   alebo   kto   inak   tieto   práva porušuje,   potresce   sa   odňatím   slobody   až   na   dva   roky   alebo   peňažným   trestom   alebo prepadnutím veci.

Podľa   §   10   ods.   1   zákona   o prokuratúre   generálny   prokurátor   riadi   a   kontroluje činnosť   všetkých   prokuratúr   vrátane   vojenských   prokuratúr.   Na   plnenie   úloh   vydáva služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov.

IV.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného   práva   na inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   („Každý   sa   môže domáhať zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva...   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“)

1.   Postupom   okresnej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Pv   845/02 (pôvodne pod sp. zn. Pn 2259/01);

2. Postupom krajskej prokuratúry a jej uznesením č. k. 2 Kpt 622/03-21 z 22. apríla 2004;

3.   Postupom   generálnej   prokuratúry,   „ktorý spočíval   v nevyužití   existujúcich a efektívnych prostriedkov na zabezpečenie konania bez zbytočných prieťahov“.

1. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 845/02 (pôvodne pod sp. zn. Pn 2259/01)

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva, že sťažovateľ   namieta   spôsob (postup), akým preskúmala prokurátorka okresnej prokuratúry jeho žiadosť o preskúmanie postupu policajného orgánu z 11. apríla 2003, ako aj postup okresnej prokuratúry, ktorý predchádzal vydaniu uznesenia č. k. 2 Pv 845/02-33 z 11. marca 2003, ktorým zastavila podľa   §   172   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku   trestné   stíhanie   proti   neznámemu páchateľovi.

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných práv alebo slobôd je založená na základe princípu subsidiarity. Zo subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Z uvedeného vyplýva, že v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   prislúcha   ústavnému   súdu   právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok,   ktorý   má   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba   k dispozícii   vo   vzťahu k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta   a ktorý   jej   umožňuje odstrániť   ten   stav,   v ktorom   vidí   porušenie   svojho   základného   práva   alebo   slobody (I. ÚS 36/96).

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   požiadať   o preskúmanie   postupu prokurátorky   okresnej   prokuratúry   podnetom   podľa   §   31   a nasl.   zákona   o   prokuratúre, pričom o tomto podnete bola oprávnená rozhodnúť krajská prokuratúra. Sťažovateľ bol tiež oprávnený   podať   sťažnosť   proti   uzneseniu   okresnej   prokuratúry   č.   k.   2   Pv   845/02-33 z 11. marca 2003, ktorým bolo zastavené trestné stíhanie podľa § 141 ods. 1 Trestného poriadku,   o   ktorej   bola   oprávnená   podľa   §   146   ods.   2   písm.   b)   Trestného   poriadku rozhodnúť nadriadená, t. j. krajská prokuratúra. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal v oboch prípadoch k dispozícii účinné právne prostriedky na ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, o ktorých bola oprávnená rozhodnúť krajská prokuratúra (a ktoré aj využil), čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Pv 845/02 (pôvodne pod sp. zn. Pn 2259/01) z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajskej prokuratúry a jej uznesením č. k. 2 Kpt 622/03- 21 z 22. apríla 2004

Zo   sťažnosti   a z priloženej   dokumentácie   vyplýva, že sťažovateľ   namieta   spôsob (postup),   akým   preskúmala   krajská   prokuratúra   jeho   podnet   na   preskúmanie   postupu okresnej prokurátorky vo veci sp. zn. 2 Pv 845/02 z 22. septembra 2003, ako aj nesprávnosť (nezákonnosť)   uznesenia   č.   k.   2   Kpt   622/03-21   z 22.   apríla   2004,   ktorým   krajská prokuratúra zamietla jeho sťažnosť proti uzneseniu okresnej prokuratúry č. k. 2 Pv 845/02-33 z 11. marca 2003, ktorým zastavila trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi.

Aj   námietky   sťažovateľa   proti   postupu   krajskej   prokuratúry   a jej   označenému uzneseniu   ústavný   súd   posudzoval   z hľadiska   subsidiarity   svojej   právomoci   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z § 34 ods.   1 zákona o prokuratúre vyplýva, že podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa svojej doterajšej stabilizovanej   judikatúry   považuje   opakovaný   podnet   za   účinný   prostriedok   ochrany základných práv vrátane ochrany práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (mutatis mutandis IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05, II. ÚS 171/06). V danom prípade bol teda sťažovateľ oprávnený opakovaným podnetom domáhať sa preskúmania postupu okresnej prokurátorky   vo   veci   sp.   zn.   2   Pv   845/02,   ako   aj   postupu   krajskej   prokuratúry   pri preskúmavaní   jeho   podnetu   z 22.   septembra   2003,   čo   sťažovateľ   aj   využil   podaním z 3. novembra 2003 a zopakoval podaním z 21. januára 2004. Z toho vyplýva, že sťažovateľ mal   vo   vzťahu   k svojim   námietkam   proti   postupu   okresnej   prokuratúry   aj   krajskej prokuratúry   pri   preskúmavaní   svojho   podnetu   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, o ktorom bola oprávnená rozhodnúť generálna prokuratúra (a ktorý aj využil), čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Pokiaľ   ide   o   uznesenie   č.   k.   2   Kpt 622/03-21 z 22.   apríla   2004,   ktorým   krajská prokuratúra   zamietla   sťažnosť   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresnej   prokuratúry č. k. 2 Pv 845/02-33 z 11. marca 2003 a ktorým zastavila trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi, ústavný súd poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie   sp.   zn.   7   Tz   64/80),   v zmysle   ktorej   právoplatné   uznesenie   o zastavení trestného stíhania len tzv. vo veci (proti neznámemu páchateľovi) nevytvára prekážku rei iudicatae a trestné stíhanie, ak nie sú iné prekážky, možno kedykoľvek začať bez zrušenia takéhoto zastavujúceho uznesenia, ako aj na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa sťažovateľ môže domáhať podnetom adresovaným generálnemu prokurátorovi, aby tento uplatnil svoju právomoc a vo veci, v ktorej bolo rozhodnutiami nižších zložiek prokuratúry zastavené trestné stíhanie proti neznámemu páchateľovi (trestné stíhanie „vo veci“), nariadil svojím záväzným pokynom začatie trestného stíhania, ak dospel k záveru, že postup nižších zložiek prokuratúry alebo ich rozhodnutia boli v rozpore so zákonom (mutatis mutandis III. ÚS 127/04).

Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   vo   vzťahu   k namietanému   uzneseniu   krajskej prokuratúry č. k. 2 Kpt 622/03-21 z 22. apríla 2004 mal sťažovateľ k dispozícii účinný právny prostriedok ochrany svojich práv (podnet adresovaný generálnemu prokurátorovi), čo aj v tomto prípade vzhľadom na princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   pripomína,   že   sťažovateľ   o tomto   oprávnení   vedel,   čo potvrdzuje aj skutočnosť, že vo svojom podnete zo 17. mája 2004 alternatívne žiadal, aby generálny prokurátor „záväzným pokynom sám nariadil znovuzačatie trestného stíhania“.Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajskej prokuratúry a jej uznesením č. k. 2 Kpt 622/03-21 z 22. apríla 2004 z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry

Zo   sťažnosti   a z   predložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   na   generálnu prokuratúru obrátil

-   opakovaným podnetom   podľa   §   34 a nasl.   zákona   o prokuratúre   z 3.   novembra 2003, v ktorom žiadal, aby generálna prokuratúra preskúmala zákonnosť vybavenia jeho podnetu adresovaného krajskej prokuratúre a prijala opatrenia „na odstránenie nedostatkov v konaní   podriadených   zložiek   prokuratúry   tak,   aby   urýchlene   vyústili   v meritórne rozhodnutie vo veci podozrenia z trestného činu porušovania autorského práva“, pričom sťažovateľ   tento   opakovaný   podnet   opätovne   osobne   doručil   generálnej   prokuratúre 21. januára 2004;

- podnetom podľa § 31 a nasl. zákona o prokuratúre zo 17. mája 2004 adresovaným generálnemu prokurátorovi, ktorým sa dožadoval podania sťažnosti pre porušenie zákona proti právoplatnému uzneseniu krajskej prokuratúry č. k. 2 Kpt 622/03-21 z 22. apríla 2004 a alternatívne toho, aby generálny prokurátor záväzným pokynom nariadil „znovuzačatie trestného stíhania“ v predmetnej veci.

Na   podnet   sťažovateľa   reagoval   prokurátor   generálnej   prokuratúry   listom č. k. IV/1 GPt 815/03-18   z 10.   apríla   2006,   v ktorom   konštatoval,   že „podnet   nie   je dôvodný“ a v ďalšom uviedol nasledovné:

„Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že so S. s. r. o. ste uzavreli zmluvu, na základe ktorej získala táto spoločnosť oprávnenie Vami vytvorené dielo využívať a šíriť ho v rozsahu,   spôsobom   a za   podmienok   stanovených   v zmluve.   Následne   spoločnosť   dielo (kazety)   prevzala   a uhradila   zmluvne   stanovenú   zálohu.   V zmluve   nebola   určená   doba platnosti zmluvy, resp. doba po ktorú môže spoločnosť s dielom nakladať. V takom prípade nutne   mať   za   to,   že   išlo   o dobu   neurčitú.   Spoločnosť   po   vyhotovení   diela   sa   nakoniec rozhodla nepoužiť ho vo vysielaní a uložila ho v archíve.

Bolo tiež preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III z 20. 10. 1999 sp. zn. 15 C 14/99 bola S. zaviazaná zaplatiť Vám zvyšnú zmluvne dojednanú čiastku vo výške 200.000,- Sk.

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   S.   nenakladala   s dielom   neoprávnene,   že   nakladanie s dielom nie je časove obmedzené a že nie je v rozpore so zmluvou ani jeho dočasné, alebo i trvalé uloženie v archíve.

Platnosť   takejto   zmluvy   potvrdil   aj   súd,   keď   svojim   rozhodnutím   z 20.   10.   1999 zaviazal S. dodržať zmluvu bezozbytku a doplatiť Vám 200.000,- Sk.

Za   takejto   dôkaznej   situácie   považujem   rozhodnutie   okresného   prokurátora o zastavení   trestného   stíhania   i rozhodnutie   krajského   prokurátora   o zamietnutí   Vašej sťažnosti za zákonné.

V konaní   nebolo   preukázané   ani   to,   že   by   dielo   bolo   poškodené   alebo   zničené spôsobom, ktorý by vzbudzoval podozrenie zo spáchania trestného činu.

Vzhľadom na uvedené Váš podnet odkladám. Súčasne sa Vám ospravedlňujem za oneskorené vybavenie Vášho podnetu.“

Ako už bolo uvedené, sťažovateľ v liste doručenom ústavnému súdu 29. marca 2007 vo   vzťahu   k spôsobu   vybavenia   jeho   podnetu   generálnou   prokuratúrou   namieta,   že generálna prokuratúra si osvojila „z hľadiska objektívneho práva neprijateľný právny názor nižších zložiek prokuratúry, podľa ktorého i bez relevantného dokazovania (t. j. overenia audiovizuálneho diela osvedčením jeho existencie a pravosti, napríklad premietnutím filmov v prítomnosti ich autora) je nutné mať za to, že dielo existuje, je neporušené a je v archíve televízie   Markíza“,   a zdôrazňuje,   že „neexistenciu   (zničenie,   stratu...)   diela   výslovne potvrdil v konaní sp. zn. 15 C 14/99 na Okresnom súde Bratislava-III právny zástupca S., s. r. o., keď na opakované výzvy súdu uviedol, že dielo nemá“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   generálna   prokuratúra   zotrváva   na   stanovisku,   že v zmluve   o rozširovaní   autorského   diela   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   a televíznou spoločnosťou z 23. mája 1996 nebola určená konkrétna lehota na použitie (šírenie) diela, pričom   túto   zmluvu „posudzovali   všeobecné   súdy   na   dvoch   stupňoch   a svojimi rozhodnutiami ustálili, že je v súlade i s kogentným § 22, ods. 3 zákona č. 35/1965 Zb. - Autorský zákon“. Podľa sťažovateľa „Ani jedna zložka prokuratúry SR v odôvodnení svojho rozhodnutia   nijako   nevysvetlila,   ako   dospela   pri   existencii   právoplatných   rozsudkov k prekvapivému záveru o neurčitosti lehoty na použitie diela v zmluve z 23. 5. 1996 a z toho vyplývajúcej   časovo   neobmedzenej   možnosti   nakladania   s dielom“,   a v tejto   súvislosti poukazuje na čl. 3 ods. 11 zmluvy, podľa ktorého „dielo malo byť S., s. r. o. uverejnené najneskôr do 5 rokov od jej prijatia. V konaniach pred všeobecnými súdmi bolo bezpečne preukázané, že dielo bolo prijaté 10. 3. 1997. Možnosť oprávnene uverejniť dielo teda S., s. r. o. vypršala 10. 3. 2002. Po márnom uplynutí tejto lehoty mu akékoľvek právo k dielu definitívne   odpadlo.   Neoprávneným   zadržiavaním   a zničením   jediného   exempláru (originálu) diela porušovateľom došlo na strane sťažovateľa i k strate príležitosti využívať vlastný   majetok   v rozsahu   svojich   oprávnení.  ...   Zničením   autorského   diela   nevzniká autorovi len pohľadávka ako nezávislé majetkové právo.... ale mu vzniká i právo na to, aby podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania autorského diela bolo na to zriadeným orgánom štátu   i náležito   vyšetrené.   Okolnosti takéhoto   prípadu preto   musí prokuratúra musí   riadne   (to   znamená   včas   a dôsledne)   preskúmať   a nie   ich   nezákonnými   právnymi konštrukciami zastierať“.

V súvislosti   s namietaným   porušením   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   ústavný   súd   považoval   za   potrebné upozorniť, že nie je súčasťou sústavy orgánov činných v trestnom konaní, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý okrem iného rozhoduje o sťažnostiach namietajúcich porušenie základných práv alebo slobôd fyzických osôb alebo právnických osôb, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Cieľom uplatňovania tejto právomoci ústavného súdu nie je primárne preskúmavanie a   posudzovanie   právnych   názorov   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch   nápravy   a ochrany   práv   a slobôd   (vrátane   základných   práv   a slobôd) fyzických   osôb   a právnických   osôb   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   v súvislosti s rozhodovaním vo veci samej ani preskúmavanie, či v konaní pred týmito orgánmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu tieto orgány vyvodili. Úloha ústavného súdu sa sústreďuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   ktoré   Slovenská   republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Skutkové   a právne   závery   orgánov   verejnej   moci   rozhodujúcich   o právnych prostriedkoch nápravy a ochrany práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb môžu byť predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak by vyvodené   závery   boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody zaručeného v ústave alebo v medzinárodných zmluvách o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis napr. III. ÚS 38/05, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či postup generálnej prokuratúry   pri   preskúmavaní   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   z 3.   novembra   2003 (opätovne doručeného   21.   januára 2003)   a podnetu   zo   17.   mája 2004,   ktorý   vyústil   do odloženia   podnetu   sťažovateľa   listom   prokurátora   generálnej   prokuratúry č. k. IV/1 GPt 815/03-18 z 10. apríla 2006 a nevyužitia právomoci generálneho prokurátora podať sťažnosť pre porušenie zákona proti právoplatnému uzneseniu krajskej prokuratúry č. k. 2 Kpt 622/03-21 z 22. apríla 2004 [podľa § 14 ods. 2 písm. b) zákona o prokuratúre], resp.   jeho   právomoci   vydať   záväzný   pokyn   na   (znovu)   začatie   trestného   stíhania v predmetnej veci (podľa § 10 ods. 1 zákona o prokuratúre), sa opiera o závery, ktoré sú zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné a majúce zároveň za následok porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V danom prípade je nesporné, že úlohou generálnej prokuratúry pri preskúmavaní uvedených   podaní   sťažovateľa   bolo   predovšetkým   preskúmať,   či   rozhodnutie   okresnej prokuratúry   o zastavení   trestného   stíhania   a rozhodnutie   krajskej   prokuratúry,   ktorým potvrdila rozhodnutie okresnej prokuratúry o zastavení trestného stíhania, boli zákonné. Z priloženej dokumentácie vyplýva, že okresná prokuratúra oprela svoje rozhodnutie o zastavení   trestného   stíhania   v predmetnej   veci   o záver,   že „nevrátením   videokaziet s nahratým autorským dielom poškodeného V. K. sa zodpovední pracovníci TV Markíza, resp. S., s. r. o. nedopustili trestného činu porušovania autorského práva podľa § 152 ods. 1 Tr.   zákona“, keďže „V rámci   trestného   skonania   nebola   zistená   skutočnosť,   ktorá   by nasvedčovala tomu, že S. Markíza naložila s dielom poškodeného Dr. V. K. v rozpore s jeho autorskými   právami   vyplývajúcimi   mu   z §   16   a nasl.   zák.   č.   383/1997   Z.   z.   v znení neskorších   zmien   a   doplnkov   (Autorského   zákona),   nakoľko   nepoužila   ani   neuverejnila dielo bez jeho súhlasu, neprivlastnila si k nemu autorské práva, nepozmenila ho, neznížila jeho hodnotu ani nekonala žiadnym iným spôsobom narušujúcim autorské práva V. K. Hoci spočiatku sa javilo, že dielo je zničené, toto sa v priebehu konania nepotvrdilo a z výpovede svedkyne M. P. vyplýva, že dielo V. K. je stále uložené v archíve TV Markíza. Nevrátenie diela autorovi a nevyplatenie autorských odmien samo osebe nezakladá skutkovú podstatu trestného   činu   porušovania   autorského   práva   podľa   §   152   ods.   1   Tr.   zákona,   pričom navrátenia   diela   sa   môže   poškodený   domáhať   žalobou   v rámci   občianskeho   právneho konania“.

Krajská prokuratúra vo svojom uznesení, ktorým zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu   okresnej   prokuratúry,   zdôrazňuje,   že   nie   každé   porušenie   zákona   (v   danom prípade   autorského)   je   spôsobilé   naplniť   skutkovú   podstatu   trestného   činu   uvedeného v Trestnom   zákone   charakterizovanú   svojou   formálnou   a materiálnou   stránkou,   a ďalej uvádza, že v danom prípade nebola naplnená formálna stránka trestného činu podľa § 152 ods. 1 Trestného zákona, keďže „v uzatvorenej zmluve absentuje určenie doby ukončenia rozširovania   diela   a teda   nakladania   s nim   objednávateľom,   je   zrejmé,   že   ide   o dobu neurčitú,   z čoho   vyplýva,   že   dielo   nie   je   v dispozícii   televízie   neoprávnene   ani v súčasnosti.... To, že televízne dielo nezaradila do svojho vysielania, ale sa ho rozhodla uložiť v archíve, žiadnym spôsobom nemožno vyhodnocovať ako porušovanie autorských práv poškodeného, ani ako neoprávnené nakladanie s jeho dielom“. Krajská prokuratúra vo svojom rozhodnutí tiež konštatuje, že „tvrdenie poškodeného, že jeho dielo bolo televíziou zničené, nemá oporu v žiadnom z dôkazov zadokumentovaných v spisovom materiály, práve naopak z výpovedí,   resp. podaných vysvetlení E. S. a M. P.   vyplýva, že sa v súčasnosti nachádza   v archíve   TV   Markíza“. Podľa   názoru   krajskej   prokuratúry   nebola   v danom prípade   naplnená   ani   materiálna   stránka   trestného   činu   podľa   §   152   ods.   1   Trestného zákona, a to „hlavne s poukazom na význam chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný ako i na pohnútku neznámeho páchateľa, nakoľko tieto vo svojom súhrne, po zvážení všetkých okolností prípadu, neumožňujú tento stupeň vyhodnotiť ako vyšší ako nepatrný“.

Z listu prokurátora generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 815/03-18 z 10. apríla 2006, ktorým bol odložený podnet sťažovateľa adresovaný generálnej prokuratúre, vyplýva, že prokurátor   generálnej   prokuratúry   sa   stotožnil   s rozhodujúcimi   skutkovými   i právnymi závermi okresnej prokuratúry a krajskej prokuratúry, keď v ňom konštatoval to, že v zmluve o výrobe diela a jeho šírení z 23. mája 1996 uzatvorenej medzi televíznou spoločnosťou a sťažovateľom (ďalej len „zmluva“) „nebola určená doba platnosti zmluvy, resp. doba po ktorú môže spoločnosť s dielom nakladať“, a tiež to, že „V konaní nebolo preukázané, ani to, že by dielo bolo poškodené alebo zničené spôsobom, ktorý by vzbudzoval podozrenie zo spáchania trestného činu“.

Ústavný súd sa v súvislosti s citovanými výhradami sťažovateľa voči   skutkovým a právnym záverom orgánov prokuratúry oboznámil s textom zmluvy a zistil, že táto nemá výslovné   ustanovenie   o   dobe   platnosti,   a   nemožno   to   jednoznačne   vyvodiť   ani z ustanovenia čl. 13 bodu 11 zmluvy („Šírenie diela podľa tejto zmluvy sa začne najneskôr do 5 rokov od jeho prijatia“), ako tvrdí sťažovateľ, a preto je podľa názoru ústavného súdu záver prokurátora generálnej prokuratúry, že „nakladanie s dielom nie je časove obmedzené a že   nie   je   v rozpore   so   zmluvou   ani   jej   dočasné,   alebo   i trvalé   uloženie   v archíve“ z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Rovnako tak nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnený či arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska neudržateľný záver orgánov prokuratúry o tom, že predmetné dielo „bolo poškodené alebo zničené spôsobom, ktorý by vzbudzoval podozrenie zo   spáchania   trestného   činu“, keďže   tento   sa   opiera   o svedecké   výpovede.   Pokiaľ   ide tvrdenie sťažovateľa, že „neexistenciu (zničenie, stratu...) diela výslovne potvrdil v konaní sp. zn. 15 C 14/99 na Okresnom súde Bratislava - III právny zástupca S., s. r. o.“, ústavný súd po zistení, že v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 15 C 14/99 sa sťažovateľ domáhal,   aby   bola   televíznej   spoločnosti   uložená   povinnosť   zaplatiť   mu   200   000   Sk s príslušenstvom vyplývajúca zo zmluvy, konštatoval, že v tomto konaní nebolo zo strany okresného súdu potrebné pre účely meritórneho rozhodnutia vo veci jednoznačne zistiť, či predmetné dielo bolo zničené alebo poškodené. Preto konštatovanie v odôvodnení rozsudku okresného   súdu   č.   k.   15   C   14/99-98   z 20. októbra   1999: „Vady   diela   vytýkané navrhovateľovi v odstúpené od zmluvy súd nemohol zodpovedne posúdiť nakoľko možný dôkaz - dielo vytvorené na kazetách tak navrhovateľ ako aj odporca uviedli, že nemajú“, o ktoré   (zrejme)   opiera   sťažovateľ   svoje   citované   tvrdenie,   nemožno   považovať   podľa názoru ústavného súdu za jednoznačný dôkaz o tom, že predmetné dielo bolo zničené alebo poškodené tak, že by to vytváralo nespochybniteľný skutkový základ pre začatie trestného stíhania.

Z textu petitu sťažnosti v časti týkajúcej sa postupu generálnej prokuratúry vyplýva, že podľa sťažovateľa generálna prokuratúra porušila jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   postupom „ktorý spočíval   v nevyužití   existujúcich   a efektívnych   prostriedkov   na zabezpečenie   konania   bez   zbytočných   prieťahov“. Z   okolností   prípadu,   keď   uznesenie okresnej   prokuratúry   o zastavení   trestného   stíhania   v predmetnej   veci   nadobudlo   po odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   krajskou   prokuratúrou   22.   apríla   2004   právoplatnosť, zjavne vyplýva, že generálna prokuratúra by mohla uplatniť v súvislosti s preskúmavaním opakovaného   podnetu   a podnetu   sťažovateľa   použitie   „existujúcich   a efektívnych prostriedkov“,   t.   j.   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   alebo   vydanie   záväzného pokynu, či rozhodnutia o opätovnom začatí trestného stíhania v predmetnej veci len vtedy, ak by zistila iné skutkové a právne závery ako jej podriadené zložky prokuratúry. Keďže generálna   prokuratúra,   ako   vyplýva   z listu   prokurátora   generálnej   prokuratúry č. k. IV/1 GPt 815/03-18 z 10.   apríla   2006,   ako aj z vyjadrenia   generálneho prokurátora doručeného   ústavnému   súdu   13.   apríla   2007,   k iným   skutkovým   a   právnym   záverom nedospela, nemohla ani využiť „existujúce a efektívne prostriedky“, ktorých použitia sa domáhal sťažovateľ.

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nepodaním   sťažnosti   pre porušenie zákona generálnym prokurátorom nemôže dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa   na   inú   právnu   ochranu,   pretože   oprávnenie   podať   sťažnosť   pre   porušenie zákona nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (mutatis mutandis napr. II. ÚS 45/00, I. ÚS 196/06). Rovnako tak nie je súčasťou práva na právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy oprávnenie „každého“, aby na základe jeho návrhu (oznámenia, podnetu) bol orgán prokuratúry povinný podať obžalobu či vydať záväzný pokyn na začatie trestného   stíhania.   Takéto   základné   právo   „každého“   nie   je   upravené   ani   v ústave,   ani v Trestnom   poriadku,   prípadne   v zákone   o prokuratúre   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06).

Z uvedeného vyplýva, že nikto nemá právny nárok a ani ústavnoprávny nárok na to, aby   jeho   podaniu   (v   prípade   sťažovateľa   trestnému   oznámeniu   a následne   sťažnosti adresovanej   krajskej   prokuratúre   a opakovanému   podnetu   a podnetu   adresovaného generálnej prokuratúre) bolo vyhovené. Ak dôkazy, ktoré boli vykonané v predchádzajúcom konaní,   nedávajú   dostatočný   podklad   pre   začatie   trestného   stíhania   alebo   pokračovanie v trestnom stíhaní, nie je ani generálny prokurátor povinný využiť „existujúce a efektívne prostriedky“, ktoré má podľa zákona k dispozícii (v danom prípade sťažnosť pre porušenie zákona alebo záväzný pokyn adresovaný nižším zložkám prokuratúry, či vlastné uznesenie o opätovnom začatí trestného stíhania) k tomu, aby rozhodol o (opätovnom) začatí trestného stíhania v predmetnej veci. Sťažovateľ ako oznamovateľ trestného činu a v nadväznosti na to ako osoba, ktorá podala podnet a opakovaný podnet generálnej prokuratúre má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho podaniami generálna prokuratúra riadne zaoberala. Nemá však nárok na to, aby výsledok konania zodpovedal jeho predstave (mutatis mutandis II. ÚS 88/99).

Z už uvedeného vyplýva, že rozhodnutie generálnej prokuratúry nevyužiť vo veci sťažovateľa „existujúce a efektívne prostriedky“, t. j. nevyužiť ich tak, aby bolo trestné stíhanie   v predmetnej   veci   opätovne   začaté,   tlmočené   sťažovateľovi   v liste   prokurátora generálnej prokuratúry č. k. IV/1 GPt 815/03-18 z 10. apríla 2006, nemožno podľa názoru ústavného   súdu   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   vyplývajúce   aj   zo   skutkových   zistení a právnych   záverov   nižších   zložiek   prokuratúry   považovať   za   také,   ktoré   by   bolo z ústavného   hľadiska   neakceptovateľné   a malo   za   následok   porušenie   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na základe týchto skutočností bolo úlohou ústavného súdu zaujať ešte z ústavného hľadiska   stanovisko   k   skutočnosti,   že   generálna   prokuratúra   reagovala   na   podania sťažovateľa (vybavila ich) s odstupom viac ako 2 rokov, t. j. v zjavnom rozpore s lehotami ustanovenými na vybavovanie podnetov v zákone o prokuratúre. Z toho nesporne vyplýva, že   postup   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   opakovaného   podnetu   a podnetu sťažovateľa   bol   v rozpore   so   zákonom   o prokuratúre.   Vzhľadom   na   okolnosti   prípadu, predovšetkým   na   skutočnosť,   že   niekoľko   mesiacov   po   doručení   podaní   sťažovateľa generálnej   prokuratúre   bolo   vo   veci   trestného   oznámenia   sťažovateľa   právoplatne rozhodnuté, ako aj na skutočnosť, že podľa názoru ústavného súdu (v zhode s názorom okresnej   prokuratúry   vyjadrenom   v   uznesení   z 11.   marca   2004   a názorom   generálneho prokurátora   vyjadrenom   vo   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu   13.   apríla   2007)   sa sťažovateľ   mohol   svojich   nárokov,   ktorých   sa   (nepriamo)   domáhal   podaním   trestného oznámenia a na neho nadväzujúcimi podaniami adresovanými orgánom prokuratúry, účinne domáhať v občianskoprávnom konaní, dospel k záveru, že porušenie zákona o prokuratúre postupom generálnej prokuratúry   v predmetnej   veci   nevykazuje takú intenzitu, ktorá   by umožňovala dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   rozhodol   o odmietnutí   sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 17. mája 2007