znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 114/04-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť P. O., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. V. P., B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva podľa čl. 6 ods. 1, čl. 13 a čl. 14   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupmi   Okresného   súdu   Bardejov   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn.   12   C   604/95, 12 C 361/96   a 8   C   584/00,   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaniach   vedených   pod sp. zn. 16 Co 255/96   a 16 Co 566/96,   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 4 Co 271/02,   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   Ministerstva zdravotníctva   Slovenskej   republiky   a   Slovenských   liečebných   kúpeľov,   a.   s., Bardejov - Bardejovské Kúpele a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bolo 10. novembra 2003 doručené podanie P. O. (ďalej len „sťažovateľ”) označené ako „Návrh na začatie konania o ústavnej sťažnosti pre nedostatočnú právnu ochranu v bytovej záležitosti” proti rozhodnutiam   Okresného   súdu   Bardejov   (ďalej   len   „okresný   súd“),   Krajského   súdu   v Košiciach, Krajského súdu v Prešove a Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len   „generálna   prokuratúra“),   v   ktorom   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový protokol“).

Sťažovateľ   uvádza,   že   sa   stal „obeťou   špinavej   hry,   primitívneho   podvodu a rafinovaného násilia“, keď počas účinnosti zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o hospodárení   s bytmi“)   bolo   bývalou konferenciou   odborového   zväzu   sťažovateľovho   zamestnávateľa   Československých štátnych kúpeľov Bardejovské Kúpele odsúhlasené pridelenie 4-izbového podnikového bytu sťažovateľovi   v lokalite   samostatných   kúpeľov.   Podľa   sťažovateľa   to   bola   základná neformálna podmienka na získanie práva faktického užívania bytu jemu právom patriaceho a zo strany riaditeľa uvedenej organizácie malo nasledovať už iba formálne odovzdanie rozhodnutia o pridelení tohto bytu, čo sa však nestalo.

Sťažovateľ sa svojich práv domáhal na okresnom súde v konaní o náhradu škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom,   kde   ako   žalovaného   označil   Ministerstvo zdravotníctva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo   zdravotníctva“),   ktoré   bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 12 C 604/95, ďalej v konaní o neplatnosť zmluvy o prevode   bytu   proti   žalovanému   Slovenským   liečebným   kúpeľom   Bardejov,   š.   p., Bardejovské Kúpele, ktoré bolo vedené pod sp. zn. 12 C 361/96, a v konaní o náhradu škody   proti   žalovanému   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktoré   bolo vedené   na   okresnom   súde   pod sp. zn. 8 C 584/00.   Všetky   uvedené   súdne   spory   skončili s neúspechom   pre   sťažovateľa   a sťažovateľ   ich   hodnotí   ako „vysoko   nekvalifikované, nezákonné, neústavné a totálne zmanipulované, (...) súdy nerešpektovali zákonnosť a tým aj ústavnosť“.

Sťažovateľ   v tomto   prípade   poukazuje   aj   na   nedostatky   v   činnosti   orgánov prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „prokuratúra“),   ministerstva   zdravotníctva a Slovenských   liečebných   kúpeľov, a. s.,   Bardejov - Bardejovské   Kúpele   (ďalej   len „Bardejovské kúpele“).

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd svojím nálezom:

„1)   zrušil   s konečnou   platnosťou   v tejto   sťažnosti   mnou   napadnuté   rozhodnutia súdov;

2)   vyslovil,   že   v súdnych konaniach,   ktoré sú predmetom   tejto   ústavnej   sťažnosti došlo   k porušeniu   namietaných   práv   sťažovateľa   na   jeho   súdnu   ochranu   a   reálny spravodlivý   súdny   proces   v zmysle   ods.   1),   čl.   46   ústavy   a   čl.   6,   ods.   1)   Európskeho Dohovoru i čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru;

3)   prikázal   v   záujme   zjednania   nápravy   a   odstránenia   nežiaduceho   stavu Generálnemu prokurátorovi SR, aby vo veci začal konať podaním nového návrhu na súd pre porušenie zákona s cieľom obnovenia stavu pred porušením sťažovateľovho práva;

4) priznal sťažovateľovi podľa ods. 3), čl. 127 Ústavy SR za porušenie základných a ľudských práv nemajetkovú ujmu vo   výške 200 tis.   Sk   a za   priamu materiálnu   škodu 800. tis. Sk;

5) uložil všetkým odporcom spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľovi trovy tohto konania pred ústavným súdom a tiež trovy pred všeobecnými súdmi vo výške 4 263,- Sk, ako aj trovy právneho zastúpenia vo výške 8.000,- Sk.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanovených   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

1. Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie   o porušení   jeho   základných práv a slobôd postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 12 C 604/95 a 12 C 361/96 a Krajského súdu v Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. 16 C 255/96 a 16 Co 566/96.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   ústavný   súd   zistil, že sťažovateľom napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 12 C 604/95 z 13. marca 1996 bol   z dôvodu   späťvzatia   žaloby   zrušený   a   konanie   vo   veci   bolo   zastavené   uznesením Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   16 Co   255/96   zo   6. augusta 1997,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   5. septembra 1997,   a   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn.   12 C 361/96 z 30. septembra 1996   bol   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   sp.   zn.   16 Co 566/96 zo 14. januára 1998   potvrdený.   Toto   rozhodnutie   nadobudlo   právoplatnosť   10. februára 1998.

S prihliadnutím   na   deň   právoplatnosti   rozhodnutí,   ktorými   mali   byť   porušené základné   práva   sťažovateľa   (5. september 1997   a   10. február 1998),   a   deň   doručenia sťažnosti   ústavnému   súdu   (t.   j.   10. november 2003)   je   potrebné   konštatovať,   že   lehota ustanovená zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom sťažovateľovi uplynula skôr, než podal túto sťažnosť.

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako oneskorene podanú.

2. Predmetom   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie   o porušení   jeho základných   práv   a slobôd   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 584/00 a Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 271/02.Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti pravidelne skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   i   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Z obsahu   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd rozsudkom sp. zn. 8 C 584/00 z 24. januára 2002 zamietol žalobu sťažovateľa a Krajský súd v   Prešove   rozsudkom   sp.   zn.   4 Co 271/02   z   25. júna 2003   rozsudok   okresného   súdu potvrdil. Uvedené konania a rozhodnutia všeobecných súdov ústavný súd preskúmal a zistil, že neexistuje   príčinná   súvislosť   medzi   ich   konaniami   a   sťažovateľom   namietaným porušením základných práv.

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   neúspech   v súdnom   konaní   v prvom   stupni na základe   podanej   žaloby,   ako   aj   v opravnom   súdnom   konaní   na   základe   podaného riadneho   opravného   prostriedku   v rámci   uplatňovania   súdnej   a   inej   právnej   ochrany nezakladá bez ďalšieho právomoc ústavného súdu na konanie o návrhu sťažovateľa.

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania, resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t.   j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 51 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však   nie   je   spojená   so   vznikom   oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   návrhy   všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento výklad a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprávne   princípy   (II.   ÚS   54/02).   Reálne uplatňovanie   a garantovanie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   nielen neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 251/03).

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základných   práv   sťažovateľa preskúmal, či postup všeobecných súdov   (okresného súdu a Krajského súdu   v Prešove) nebol svojvoľný a či mal oporu v zákone.

Okresný súd rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa a svoje rozhodnutie odôvodnil tou skutočnosťou, že sťažovateľ nepreukázal oprávnenosť svojho nároku na náhradu škody a Krajský   súd   v   Prešove   toto   rozhodnutie   ako   vecne   správne   potvrdil   podľa   §   219 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“),   keď   po   vyhodnotení   právnej   situácie konštatoval,   že dôvody   uvedené   v rozsudku   prvého   stupňa   sú   správne   a presvedčivé a skutkový   a právny   stav   veci,   ktorý   okresný   súd   zistil,   zobral   za   základ   pre   svoje rozhodnutie aj Krajský súd v Prešove.

Ústavný   súd   uzavrel,   že   označené rozhodnutia   okresného   súdu   a Krajského   súdu v Prešove   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   poukazovali   na   možnosť   porušenia označených   základných   práv   alebo   ktoré   by   svedčili   o porušení   ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až 51 ústavy).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   základných   práv   postupom   a rozhodnutiami všeobecných   súdov   (okresného   súdu   a   Krajského   súdu   v   Prešove),   ktoré   zjavne nie sú v príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením   práv   sťažovateľa.   Sťažovateľ   bol v označených konaniach žalobcom, všeobecné súdy o jeho návrhu konali a rozhodli. Svoje rozhodnutia odôvodnili na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný nahrádzať.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou   v   systéme   všeobecného   súdnictva.   Preto   nemôže   nahrádzať   postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľ, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 51 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva zo stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 251/03).

Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3. Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   ním   označených základných   práv   postupom   generálnej   prokuratúry   a žiada,   aby   ústavný   súd „prikázal v záujme zjednania nápravy a odstránenia nežiaduceho stavu Generálnemu prokurátorovi SR, aby vo veci začal konať podaním nového návrhu na súd pre porušenie zákona s cieľom obnovenia   stavu   pred   porušením   sťažovateľovho   práva“, ústavný   súd   odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Dôvodom tohto rozhodnutia je skutočnosť, že ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti a ako taký nie je nadriadený orgánom prokuratúry Slovenskej republiky.

Prokurátor   môže   prostriedky   „prokurátorského   dozoru“   realizovať   vo   vzťahu k orgánom   verejnej   správy   výlučne   len   formou   odporúčaní   a návrhov.   Nemá   však oprávnenie dávať týmto orgánom ani záväzné pokyny na odstránenie zistených nedostatkov, ani ukladať sankcie za zistené porušenie zákona. Podľa čl. 150 a čl. 151 ústavy preto nemá postavenie nadriadeného orgánu (PL. ÚS 17/96). Podľa čl. 151 ústavy práva a povinnosti prokurátorov ustanoví osobitný zákon. Práva a povinnosti prokuratúry teda nemožno priamo odvodiť z ústavy, ale z v relevantnom čase platného osobitného zákona, ktorým bol zákon Národnej rady   Slovenskej republiky č.   314/1996 Z.   z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov.   Tento   zákon   bol   zrušený   zákonom   č. 153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení zákona   č.   458/2003   Z.   z.   o   zriadení   Špeciálneho   súdu   a   Úradu   špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Generálny   prokurátor   k podaniam   sťažovateľa   listom   č.   k.   GÚs   4006/04-28 z 19. marca 2004   okrem   iného   uviedol,   že „Podnety   sťažovateľa   treba   považovať za vybavené   doručením   listu   Krajskej   prokuratúry   v   Prešove   z   5. júna 2000 č. k. Kd 4046/00-10. Na ďalší podnet sťažovateľa z 19. júna 2000 (príloha č. 7) o reakciu tunajšej   prokuratúry   naň   zo   6. decembra 2000   nemožno   prihliadať,   pretože   sťažovateľ v ďalšom podnete už neuviedol oproti predchádzajúcemu stavu žiadne nové skutočnosti.“

Z uvedeného   vyplýva   skutočnosť,   že   generálny   prokurátor   sa   s   postupom podriadených zložiek prokuratúry plne stotožnil a zároveň uviedol, že platná právna úprava neumožňuje   podanie   sťažnosti   pre   porušenie   zákona   generálnou   prokuratúrou,   tak   ako to požaduje sťažovateľ.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

4. Tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 dohovoru   postupom   ministerstva   zdravotníctva   a Bardejovských   kúpeľov   ústavný   súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 a § 49 až 56 zákona   o ústavnom   súde,   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky je dôvodom na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Ústavný súd preto   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a   skúmal,   či neexistujú   dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ak ústavný súd primerane aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde, ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a § 33 ods. 3 Trestného poriadku poučí sťažovateľa o jeho procesných   právach   a povinnostiach   v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí   ho   aj   o tom,   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou povinnosťou   sťažovateľa   výzvy   ústavného   súdu   a pokyny   na   opravu   alebo   doplnenie sťažnosti v nich obsiahnuté rešpektovať. V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   napriek   dvom   výzvam   ústavného   súdu (zo 14. novembra 2003   a   26. januára 2004)   nedoplnil   sťažnosť   tak,   aby   obsahovala predpísané   náležitosti   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde,   napriek   tomu, že bol kvalifikovane   zastúpený   advokátom   a citovanými   výzvami   bol   vyzvaný na odstránenie nedostatkov svojho podania.

V tejto časti sťažnosti sťažovateľ neoznačil, v ktorom konaní mali byť porušené jeho základné   práva   alebo   slobody   postupom   ministerstva   zdravotníctva   a Bardejovských kúpeľov, postup a konania týchto orgánov nekonkretizoval ani v petite sťažnosti, ktorým je ústavný súd viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

V prípade   označeného   porušovateľa   práva   Bardejovských   kúpeľov   ústavný   súd poznamenáva, že ide o subjekt súkromného práva, proti ktorému je sťažnosť neprípustná, pretože   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   sťažnosťou   možno   namietať   iba   porušenie   práva orgánom verejnej moci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

Z toho   istého   dôvodu   ústavný   súd   nerozhodoval   o   žiadosti   sťažovateľa   o uložení dočasného opatrenia podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2004