znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 114/03-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   októbra   2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti H. S., bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 460/98 v spojení s postupom Krajského   súdu   v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co   215/02,   za   účasti Okresného súdu Košice I a Krajského súdu v Košiciach, po predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo H. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 460/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo H. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 215/02   p o r u š e n é   n e b o l o.

3. Okresnému súdu Košice I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 460/98 konal bez zbytočných prieťahov.

4. H. S.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk (slovom   Dvadsaťpäťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť H. S. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania vo výške 8 796 Sk (slovom Osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokáta JUDr. P. K., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 114/03 z 3. júla 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť H. S., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na prejednanie   jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   460/98 v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 215/02.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 16. júna 1997 okresnému súdu návrh   na   rozvod   manželstva   a úpravu   pomerov   manželov   k maloletým   deťom   z ich manželstva na čas po rozvode.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   nebolo   napadnuté   konanie právoplatne   ukončené.   Dňa   24.   mája   2002   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ju odstúpilo predsedovi okresného súdu. V odpovedi na túto sťažnosť z 22. júla 2002 ju predseda okresného súdu uznal ako čiastočne dôvodnú.

Podaniami doručenými ústavnému súdu 24. februára 2003 a 19. mája 2003 oznámil právny   zástupca   sťažovateľky   ústavnému   súdu,   že   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 16 Co 215/02 zo 14. februára 2003 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 11 C 460/98 z 5. decembra 2001 vo výrokoch o rozvode manželstva a zverení maloletého F. do výchovy sťažovateľky a zrušil prvostupňový rozsudok vo výroku o zverení dcéry T. do jej výchovy (z dôvodu, že medzičasom nadobudla plnoletosť) a v tejto časti konanie zastavil. Zároveň krajský   súd   zrušil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   výroku   o   určení   výživného   pre maloletého   F.   na   čas   po   rozvode   manželstva,   ako   aj   vo   výroku   o   trovách   konania a   v   rozsahu   zrušenia   mu   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie.   S   ohľadom   na   to,   že   konanie na   okresnom   súde,   v   ktorom   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   základných   práv a slobôd, nebolo doposiaľ právoplatne skončené, sťažovateľka na svojej sťažnosti naďalej trvá.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavnému súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr 2346/02 doručeným ústavnému súdu 17. septembra 2003, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Sťažovateľka   podala   návrh   na   rozvod   manželstva   a úpravu   rodičovských   práv k mal. deťom na tunajší súd dňa 16. 6. 1997. Súd zabezpečil prípravu pojednávania podľa ust.   §   114   O.   s.   p.   a zistil,   že   nie   je   na   konanie   miestne   príslušný,   preto   postúpil   vec Okresnému   súdu   Košice   II.   Dňa   3.   4.   1998   Krajský   súd   v Košiciach   uznesením   č.   k. 21 C 459/98 rozhodol, že na konanie je príslušný Okresný súd Košice I.

Súd   doplnil   prípravu   pojednávania,   zisťoval   zárobky   rodičov   za   ďalšie   obdobie, ktoré uplynulo od podania návrhu a vytýčil termín pojednávania na deň 1. 2. 1999. Pre neprítomnosť   odporcu,   ktorý   v tom   čase   sa   zdržiaval   v zahraničí   bolo   pojednávanie odročené   na   neurčito.   Ďalšie   pojednávanie   dňa   22.   3.   1999   bolo   odročené   z dôvodu práceneschopnosti vybavujúcej sudkyne. Dňa 25. 5. 1999 Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 11 C 460/98-50 vo veci rozhodol. V zákonnej lehote podali odvolanie navrhovateľka i odporca. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 18 Co 325/99-60 zo dňa 30. 9. 1999 zrušil   rozsudok   súdu   I.   stupňa   a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Za   účelom   doplnenia dokazovania sa uskutočnili pojednávania 3. 5. 2000, 12. 9. 2001, 26. 10. 2001, 21. 11. 2001 a 5. 12. 2001. Okresný súd Košice I rozsudkom č. k. 11 C 460/98-174 opätovne vo veci rozhodol. Proti rozsudku opätovne podal odvolanie odporca.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 16 Co 215/02-220 a 16 CoP 67/03-220 potvrdil rozsudok o rozvode manželstva, ako aj o zverení mal. F. do výchovy matky, zrušil rozsudok vo výroku o zverení T. S. do výchovy matky a v tejto časti konanie zastavil, zrušil rozsudok vo výroku o   určení výživného pre mal.   F.   a v tejto   časti   vrátil   vec na   ďalšie konanie.

Súd   postupoval   v predmetnom   konaní   podľa   príslušných   ustanovení   O.   s.   p. a vzhľadom na zložitosť veci, spojené konania a správanie sa účastníkov, vykonával úkony priebežne a bez subjektívnych prieťahov. Zdĺhavosť konania spôsobili účastníci procesnými úkonmi,   navrhnutým   znaleckým   dokazovaním   a pod.   Preto   sťažnosť   ako   nedôvodnú navrhujem zamietnuť.

Súhlasím, aby sa upustilo od ústneho pojednávania vo veci samej, pretože od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania návrhu okresnému súdu do 17. septembra 2003, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 11 C 460/98.

Návrh sťažovateľky na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode bol okresnému súdu doručený 16. júna 1997. Okrem tohto návrhu sú v spise okresného súdu zdokumentované z hľadiska posudzovania, či došlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva, tieto podstatné úkony:

Dňa 3. decembra 1997 okresný súd zaslal odporcovi návrh s výzvou, aby sa k nej vyjadril.

Uznesením z 20. novembra 1997 ustanovil okresný súd Okresný úrad Košice I maloletým   deťom   účastníkov   konania   za   kolízneho   opatrovníka.   Toto   uznesenie sťažovateľka   od   doručujúcej   pošty   neprevzala   a vrátilo   sa   s   poznámkou   na   doručenke „adresát neznámy“.

Dňa 16. decembra 1997 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie k návrhu.Dňa 18. decembra 1997 bolo doručené okresnému súdu oznámenie Okresného úradu Košice I, že sťažovateľka sa toho času nezdržiava na adrese K., A. 7, ale jej trvalé bydlisko je v K. na D. 5.

Na pojednávanie pred okresným súdom konané 13. januára 1998 sa neustanovil odporca   ani   kolízny   opatrovník,   pričom   ich   neúčasť   nebola   súdom   vyhodnotená. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že spis bude postúpený z dôvodu miestnej príslušnosti Okresnému súdu Košice II.

Prípisom   z   19.   januára   1998   okresný   súd   postúpil   spis   z   dôvodu   miestnej nepríslušnosti Okresnému súdu Košice II, ktorému spis bol doručený 9. marca 1998.Prípisom   z   26.   marca   1998   predložil   Okresný   súd   Košice   II   postúpenú   vec na rozhodnutie krajskému súdu, pretože s poukazom na § 105 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s postúpením veci nesúhlasil.

Krajský súd svojím uznesením z 3. apríla 1998 rozhodol, že na konanie vo veci je miestne príslušný „Okresný súd Košice I“. Toto uznesenie bolo 16. apríla 1998 doručené Okresnému súdu Košice II a tento vec následne 15. mája 1998 vrátil okresnému súdu.Uznesením z 13. novembra 1998 okresný súd ustanovil Okresný úrad Košice I za kolízneho opatrovníka maloletým deťom účastníkov konania.

Pred začiatkom pojednávania 1. februára 1999 na okresnom súde ospravedlnil právny   zástupca   neprítomnosť   odporcu   z   dôvodu,   že   sa   t.   č.   nachádza   v   zahraničí. Pojednávanie bolo odročené na neurčito s uložením povinnosti nahlásiť okresnému súdu písomne právoplatné ukončenie konania vo veci ohľadom maloletých detí účastníkov.Podaním doručeným okresnému súdu 5. februára 1999 požiadala sťažovateľka súd, aby nevyčkával na rozhodnutie v konaní ohľadom maloletých detí účastníkov konania a aby v predmetnej veci nariadil pojednávanie.

Pojednávanie   nariadené   na   22.   marec   1999   zastupujúca   sudkyňa   odročila na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Na pojednávaní 25. mája 1999 okresný súd rozsudkom manželstvo účastníkov konania   rozviedol   a   maloleté   deti   na   čas   po   rozvode   zveril   do   výchovy   sťažovateľky a súčasne stanovil povinnosť odporcovi platiť výživné.

Proti   rozsudku   v   zákonnej   lehote   obaja   účastníci   podali   odvolanie,   pričom sťažovateľka iba proti časti výroku o výške výživného.

Dňa   23.   augusta   1999   bol   spis   predložený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní účastníkov konania.

Uznesením z 30. septembra 1999 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia rozsudku bolo nedostatočné zistenie príčin   a   hĺbky   rozvratu   manželstva   účastníkov   konania.   Uznesenie   bolo   doručené okresnému súdu 5. novembra 1999.

Na základe opatrenia predsedu okresného súdu (dátum nie je uvedený) bola vec pridelená inej sudkyni.

Dňa 2. marca 2000 okresný súd vyžiadal od zamestnávateľa odporcu správu o jeho zárobku, ktorá bola okresnému súdu doručená 20. marca 2000.

Na   pojednávaní   3.   mája   2000   súd   vypočul   sťažovateľku   aj   odporcu a pojednávanie odročil na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania.Dňa   25.   mája   2000   bola   okresnému   súdu   doručená   správa   Okresného   úradu Košice II o prešetrení rodinných pomerov, z ktorej vyplýva, že úrad odporúča vyhovieť návrhom sťažovateľky v prípade rozvodu zveriť maloleté deti do jej výchovy.

Okresný súd uznesením z 31. mája 2001 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychiatria, ktorému sa podrobili sťažovateľka a odporca.

Dňa 22. júna 2001 doručil odporca svoje vyjadrenie okresnému súdu, v ktorom považoval psychiatrické vyšetrenie sťažovateľky za nedostatočné a žiadal o jej „hĺbkové vyšetrenie u psychológa“.

Dňa 28. júna 2001 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok z odboru psychiatrie.

Pojednávanie 12. septembra 2001 bolo odročené za účelom „predloženia dôkazov ohľadom tvrdení o súčasnom príjme a podnikaní odporcu“ a sťažovateľka bola zaviazaná súdu predložiť „dôkazy o svojich tvrdeniach vo vzťahu k nákladom“.

Dňa   18.   septembra   2001   boli   okresným   súdom   vyžiadané   rôzne   podklady ohľadom účastníkov konania.

Pojednávanie   26.   októbra   2001   bolo   odročené   na   21.   november   2001   pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne.

Pojednávania   21.   novembra   2001   sa   nezúčastnil   odporca,   pričom   doručenie predvolania nebolo vykázané. Pojednávanie bolo odročené na 5. december 2001 s tým, že odporcovi bolo uložené preukázať „výšku svojich nákladov z vykonávanej činnosti pre firmu T.“.

Na   pojednávaní   5.   decembra   2001   okresný   súd   vyniesol   rozsudok,   ktorým manželstvo účastníkov konania rozviedol, deti zveril do výchovy sťažovateľke a odporcu zaviazal platením výživného.

Zákonná sudkyňa podala žiadosť o predĺženie lehoty na vyhotovenie súdneho rozhodnutia z dôvodu práceneschopnosti.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z   1.   februára   2002   bola   vec   pridelenána   prejednanie   a   rozhodnutie   inému   senátu   z   dôvodu   materskej   dovolenky   zákonnej sudkyne.

Sťažovateľka   podaním   doručeným   okresnému   súdu   5.   februára   2002   žiadala o písomné vyhotovenie rozsudku.

Písomné   vyhotovenie   rozsudku   okresného   súdu   z   5.   decembra   2001   bolo doručené   právnemu   zástupcovi   odporcu   a   kolíznemu   opatrovníkovi   14.   februára   2002 a právnemu zástupcovi sťažovateľky 15. februára 2002.

Odporca   podal   odvolanie   proti   rozsudku   o   rozvode   manželstva,   ktoré   bolo okresnému súdu doručené 20. februára 2002 a doplnené písomným podaním doručeným okresnému súdu 4. marca 2002.

Uznesením z 19. marca 2002 okresný súd vyzval odporcu, aby v lehote 15 dní od doručenia zaplatil poplatok za odvolanie vo výške 1 000 Sk.

Odvolanie odporcu proti uzneseniu okresného súdu ohľadom súdneho poplatku doručené okresnému súdu 22. marca 2002.

Vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu odporcu bolo okresnému súdu doručené 26. apríla 2002.

Dňa 20. mája 2002 okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Podanie sťažovateľky doručené krajskému súdu 28. novembra 2002, v ktorom žiadala, aby krajský súd vo veci konal, pretože od odvolania odporcu uplynulo už osem mesiacov.

Dňa   14.   februára   2003   prebehlo   pred   krajským   súdom   pojednávanie,   pričom krajský   súd   svojím   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   o   rozvode   manželstva   a   zverení maloletého syna do výchovy sťažovateľke. Súčasne krajský súd zrušil rozsudok o určení výživného   pre   maloletého   syna   sťažovateľky   a   výrok   o   trovách   konania   a   „v   rozsahu zrušenia“ vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Dňa   24.   marca   2003   bolo   krajskému   súdu   doručené   písomné   podanie sťažovateľky so žiadosťou o „bezodkladné doručenie písomného vyhotovenia rozsudku“.Písomné vyhotovenie rozsudku krajského súdu bolo doručené okresnému súdu 23. apríla 2003, účastníkom konania bolo doručené 15. mája 2003.

Dňa 8. júla 2003 okresný súd vyzval sťažovateľku aj odporcu, aby v lehote 15 dní písomne oznámili majetkové pomery a zárobkové schopnosti a možnosti.

Dňa 23. júla 2003 odporca okresnému súdu doručil a 5. augusta 2003 doplnil správu o svojich majetkových pomeroch.

Okresnému súdu bola 15. augusta 2003 doručená písomná urgencia sťažovateľky so žiadosťou, aby okresný súd „konal a rozhodol vo veci určenia výživného pre maloletého F. pre čas po rozvode, ako aj o trovách konania“.

Dňa 22.   augusta   2003   bol   daný   pokyn zákonného sudcu   o nariadení termínu pojednávania na 29. september 2003.

Písomnou   výzvou   okresného   súdu   z   22.   augusta   2003   bol   odporca   vyzvaný na oznámenia majetkových pomerov a zárobkových možností a schopností.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II.   ÚS   26/95).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).

Preto   je základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 3/00, I. ÚS 20/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   sťažovateľky   na   rozvod manželstva   spojený   s konaním   o   úpravu   pomerov   manželov   k   maloletým   deťom   z ich manželstva na čas po rozvode. Takéto konanie nie je právne zložité. Právna úprava je daná zákonom č. 94/1963 Zb. o rodine v znení neskorších predpisov, pričom aj metodika postupu súdov v takýchto veciach je jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. V konaniach o rozvod manželstva nemožno hovoriť ani o faktickej zložitosti veci, hoci pri rozhodovaní súdu o úprave styku rodičov s dieťaťom po rozvode ide spravidla o posúdenie skutočností, ktoré si vyžadujú odborné znalosti, a preto súd postupujúc v súlade s § 127 ods. 1 OSP ustanovuje v týchto prípadoch znalca.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že nemôže akceptovať názor predsedu okresného súdu, ktorý vo svojom stanovisku k sťažnosti hovorí o „zložitosti veci“, naopak, ústavný súd vyslovuje presvedčenie, že pri sústredenom a efektívnom postupe by bolo možné vo veci konať a rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v   napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania. Zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že sťažovateľka vystupujúca v konaní ako navrhovateľka sa zúčastnila všetkých nariadených pojednávaní a poskytovala všetku potrebnú súčinnosť či už voči konajúcim súdom alebo v rámci znaleckého dokazovania.

3. Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo v konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného a krajského súdu.

K namietanému postupu okresného súdu

Návrh sťažovateľky na rozvod manželstva bol okresnému súdu doručený 16. júna 1997, avšak k jeho zaslaniu na vyjadrenie odporcovi súd prikročil až 3. decembra 1997, takmer po piatich mesiacoch. Na pojednávaní 13. januára 1998 zákonná sudkyňa rozhodla o   postúpení   spisu   Okresnému   súdu   Košice   II   z   dôvodu   miestnej   nepríslušnosti.   Toto rozhodnutie bolo urobené na základe nesprávneho posúdenia príslušnosti, čo potvrdil aj krajský súd svojím uznesením sp. zn. 18 Nc 30/98 z 3. augusta 1998. V dôsledku uvedeného bol   spis   vrátený   okresnému   súdu   ako   miestne   príslušnému   súdu   15.   mája   1998.   Ako neodôvodnený zbytočný prieťah v konaní možno hodnotiť tú skutočnosť, že okresný súd pojednávanie   3.   mája   2000   odročil   na   neurčito   s   tým,   že   vo   veci   nariadil   znalecké dokazovanie. Okresný súd však znalca ustanovil až svojím uznesením z 31. mája 2001, teda po viac ako roku od pojednávania.

Posledné   pojednávanie   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   11   C   460/98   nariadené na 30. september 2003 bolo odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Ústavný   súd   z týchto   zistení   dospel   k   záveru,   že   okresný   súd   najmä   v   dôsledku jednoročnej lehoty, ktorá uplynula od odročenia pojednávania 3. mája 2000 do dňa, kým bolo   vypracované   uznesenie   o   ustanovení   znalca,   ale   aj   v   súvislosti   s   nesprávnym posúdením   otázky   miestnej   príslušnosti   súdu,   ktorá   spomalila   celkový   priebeh   konania, svojím   postupom   spôsobil   zbytočné   prieťahy   v   posudzovanom   konaní.   Nemožno   preto súhlasiť s tvrdením predsedu okresného súdu, že súd „vykonával úkony priebežne a bez subjektívnych prieťahov“. Rovnako nie je možné akceptovať jeho konštatovanie o tom, že „zdĺhavosť konania spôsobili účastníci procesnými úkonmi a navrhnutým znaleckým dokazovaním“.   V   tejto   súvislosti   je   potrebné   poukázať   na   to,   že   možnosť   uplatnenia procesných úkonov je plne v dispozícii účastníkov konania, a súčasne tiež na to, že iba súd je oprávnený posúdiť dôkazné návrhy a rozhodnúť, ktoré z nich sa majú vykonať.

Po   vyhodnotení   postupu   okresného   súdu   podľa   uvedených   kritérií   ústavný   súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   upraveného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   konanie   pred   okresným   súdom   nebolo   doposiaľ   právoplatne   ukončené v celom rozsahu, ústavný súd v súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal   okresnému   súdu,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   460/98   konal bez zbytočných prieťahov. Vychádzal pritom z názoru, že porušovanie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy možno účinnejšie odstrániť aj uplatnením tejto právomoci.

K namietanému postupu krajského súdu

Krajský   súd   rozhodoval   v   predmetnom   konaní   spolu   trikrát.   V   prvom   prípade 3.   apríla 1998 svojím   uznesením   rozhodol   o   miestnej   príslušnosti   na konanie vo veci (spis na rozhodnutie mu bol predložený 26. marca 1998).

Krajský súd rozhodoval o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 25. mája 1999 predloženému   23.   augusta   1999.   Tento   rozsudok   krajský   súd   zrušil   svojím   uznesením z   30.   septembra   1999   a   vec   z dôvodu   nedostatočného   zistenia   príčin   a   hĺbky   rozvratu manželstva vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

V treťom prípade krajský súd rozhodoval o odvolaní proti rozsudku z 5. decembra 2001, ktorým okresný súd manželstvo účastníkov konania po zrušení predchádzajúceho rozsudku   a vrátení   veci   na   ďalšie   konanie   opätovne   rozviedol.   Spis   s   odvolaním   bol krajskému súdu predložený na rozhodnutie o odvolaní 20. mája 2002, pričom krajský súd rozsudkom zo 14. februára 2003 prvostupňové rozhodnutie v rozhodujúcej časti potvrdil, iba v časti týkajúcej sa výživného pre maloletého F. vec vrátil na ďalšie konanie okresnému súdu. Písomné vyhotovenie rozsudku bolo sťažovateľkou urgované 24. marca 2003. Spis bol okresnému súdu doručený 23. apríla 2003 a rozsudok   krajského súdu bol doručený účastníkom konania 15. mája 2003.

Čo sa týka postupu krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní proti rozsudku okresného súdu, ústavný súd dospel k záveru, že ho vzhľadom na celkovú dobu odvolacieho konania v trvaní od 20. mája 2002 (keď mu bol predložený spis na rozhodnutie o odvolaní) do 14. februára 2003 (rozhodnutie o odvolaní) nemožno vyhodnotiť ako postup, ktorý spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. Ústavný súd preto rozhodol, že základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 16 Co 215/02 porušené nebolo.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o   priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Podľa názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie náhrada škody.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 460/98 berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo   veci   bolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   v   prevažnej   časti   právoplatne   skončené (okrem rozhodnutia a výživnom na jedno z detí účastníkov konania), ústavný súd považoval priznanie sumy 25 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   právneho zastúpenia   pred ústavným súdom   advokátom   JUDr.   P.   K. uplatnených   v   podaní   z   3.   januára   2003.   Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za dva úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál.

Náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 22. októbra 2003