znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 113/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť P. P., zastúpeného advokátkou   Mgr.   Katarínou   Milanskou,   Kozáčeka 146/13,   Zvolen, vo veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 237/2011 z 21. júna 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2013 doručená sťažnosť P. P., (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „odporca v 3. rade“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 237/2011 z 21. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ bol v súdnom konaní   vedenom   Okresným   súdom   Martin   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 7 C 213/2010   účastníkom   konania   vystupujúcim   v   procesnom   postavení   žalovaného v 3. rade.   V   označenom   súdnom   konaní   sa Sociálna   poisťovňa   (ďalej   len   „žalobkyňa“) žalobou podanou proti obchodnej spoločnosti ZŤS TEES, a. s. „v konkurze“, Čsl. armády 3/1697, Martin (ďalej len „ZŤS TEES, a. s.“ alebo „žalovaná v 1. rade“), V. H., správkyňa konkurznej podstaty ZŤS TEES, a. s. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), a sťažovateľovi domáhala   určenia   neplatnosti   právneho   úkonu   –   dohody   na   základe,   ktorej   bola sťažovateľovi vyplácaná náhrada za stratu na zárobku, a určenia výšky tejto náhrady.

Okresný súd Martin po tom, čo vec prerokoval, rozsudkom č. k. 7 C 213/2010-108 zo 14. apríla 2011 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) v spojení s opravným uznesením sp. zn. 7 C 213/2010 zo 17. mája 2011 rozhodol (i) o neplatnosti predmetnej dohody, (ii) určil výšku náhrady za stratu na zárobku, ktorá sťažovateľovi patrila k 31. decembru 2003, (iii) vo vzťahu k žalovaným v 1. a 2. rade konanie zastavil a (iv) účastníkom konania nepriznal právo na náhradu trov, ktoré im v konaní vznikli. Okresný súd svoje rozhodnutie v merite veci odôvodnil najmä s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, § 195 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov v spojení s § 251 zákona č. 311/2001 Z.   z.   Zákonník práce   v znení   neskorších   predpisov.   Proti   tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

Rozsudok   krajského   súdu   napadol   sťažovateľ   dovolaním,   ktoré   odôvodnil s poukazom   na § 237   písm.   f)   Občianskeho súdneho poriadku,   pričom   poukázal na to, že krajský súd odvolanie, ktoré podal proti všetkým výrokom rozsudku okresného súdu, nepreskúmal   vo   vzťahu   k   výroku,   ktorým   tento   súd   zastavil   konanie   proti   žalovaným v 1. a 2.   rade,   a   jeho   odvolanie   prerokoval   bez   nariadenia   pojednávania   a   bez   účasti žalovaných v 1. a 2. rade. Sťažovateľ ďalej uviedol, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil   a že konanie   je   postihnuté   inou   vadou,   ktorá   mala   za   následok   nesprávnosť rozhodnutia vo veci. O dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Cdo 350/2012 zo 14. mája 2013   tak, že dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol.

Proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu podal sťažovateľ podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť, ktorú v súvislosti s namietaným porušením označených práv odôvodňuje najmä   s   poukazom   na   nedostatočnosť   jeho   odôvodnenia   a   z   toho   vyplývajúcu ústavnú neudržateľnosť, pretože krajský súd sa neúplne vysporiadal s jeho tvrdeniami o ním namietanej neexistencii konkludentnej dohody o náhrade za stratu na zárobku, pretože bola vyplácaná v nižšej sume, aká mu prislúchala.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením označených práv v sťažnosti okrem iného   uvádza,   že «odôvodnenie   napadnutého   rozsudku,   založené   na   konštatovaní, že „pokiaľ   zo   strany   zodpovedného   zamestnávateľa   nasledovala   výplata   dávok po právoplatnosti   rozsudku   Okresného   súdu   Martin   11   C/219/95   zo   dňa   20.   9.   1995 aj v období po 1. 10. 1995 stalo sa tak na základe tzv. nepísanej dohody, správne uvádza súd prvého stupňa, že sa jedná sa o tzv. konkludentnú zmluvu akceptovanú aj odporcom v 3. rade“,   je nepreskúmateľné   a   ústavne   nekonformné,   nemá   oporu   vo   vykonaných dôkazoch, práve naopak, potvrdzuje skutočnosť, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal s námietkami sťažovateľa... uvedenými v odvolaní...».

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje na to,   že „rozhodnutie   súdu prvého stupňa   rovnako ako rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia podstaty vzniku   ako   aj   spôsobu   výpočtu   výšky   nároku,   keď   pri   výpočte   sumy   nároku   je   táto nezákonne znížená o sumu tzv. pravdepodobného zárobku sťažovateľa..., pričom týmto je svojvoľne   súdom   dôsledne   popretý   zákonný   princíp   objektívnej   zodpovednosti zamestnávateľa   za vznik   pracovného   úrazu,   na   ktorom   je   založený   samotný   nárok sťažovateľa na výplatu náhrady za stratu na zárobku z dôvodu choroby z povolania!“.Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   postupom   krajského   súdu   mu   bola   odňatá   možnosť pred ním   konať,   čo   v   sťažnosti   odôvodňuje   tým,   že   krajský   súd   o   jeho   odvolaní   proti rozsudku okresného súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa P. P. na súdnu ochranu, podľa Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa Čl. 6 ods. 1 a Čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... Rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 10 Co/237/2011 zo dňa 21. 06. 2012 porušené bolo.

Rozsudok   Krajského   súdu   Žilina   sp.   zn.   10   Co/237/2011   zo   dňa   21.   06.   2012 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd Žilina je povinný uhradiť sťažovateľovi, trovy konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a   práva   na   účinný   opravný   prostriedok   podľa   čl.   13   dohovoru   napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnený   návrh ide vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom   prerokovaní   nezistí   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je tiež absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé   súdne   konanie,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť (m. m. IV. ÚS 195/07).

Ústavný   súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľ proti nemu uplatnil.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že v súlade so svojou konštantnou judikatúrou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci,   ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09).

V nadväznosti na namietané porušenie označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka dožadovať sa   ním   navrhnutého   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (m.   m.   I.   ÚS   97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov,   ktorý   predkladá   účastník   konania   (m.   m.   II.   ÚS   3/97,   II.   ÚS   251/03, IV. ÚS 340/04).

Na základe takto vymedzených východísk ústavnoprávneho prieskumu a v rozsahu sťažovateľom   nastolených   námietok   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu   rozsudku krajského súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na jeho odôvodnenie. Krajský súd po tom, ako v úvodnej časti odôvodnenia rekapituloval podstatné časti rozsudku okresného súdu   a argumentáciu   účastníkov konania, následne   v   časti   relevantnej pre toto   konanie uviedol:

«Pokiaľ   zo   strany   zodpovedného   zamestnávateľa   nasledovala   výplata   dávok po právoplatnosti   rozsudku   Okresného   súdu   Martin   11   C/219/95   zo   dňa   20.   9.   1995 aj v období po 1. 10. 1995 (teda do budúcna) stalo sa tak na základe tzv. nepísanej dohody, správne uvádza súd prvého stupňa, že sa jedná sa o tzv. konkludentnú zmluvu akceptovanú aj odporcom v 3.rade. Uvedená dohoda aj za situácie, že nebola vyhotovená v písomnej forme by mohla byť akceptovateľná zo strany navrhovateľa aj ku dňu 31. 12. 2003 avšak iba za situácie, keby podľa tejto dohody bolo vyplácané peňažné plnenie odporcovi v 3. rade v zákonom stanovenej výške.

Podľa   §   201   ods.   1   Zákonníka   práce   v   účinnom   znení   k   31.   12.   2003   náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa poskytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom   úraze   alebo   po   zistení   choroby   z   povolania   s   pripočítaním   prípadného invalidného   dôchodku   alebo   čiastočného   invalidného   dôchodku   poskytovaného   z   tohto istého   dôvodu   sa   rovnala   jeho   priemernému   zárobku   pred   vznikom   škody.   Pričom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím. Z   vykonaného   dokazovania   vyplynulo...,   že   priemerný   hrubý   mesačný   zárobok odporcu v 3. rade pred vznikom škody bol 5.876 Sk.

Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 320/1993 Z. z. o úprave náhrady za stratu zárobku po skončení   pracovnej   neschopnosti   vzniknutej   pracovným   úrazom   alebo   chorobou z povolania náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti vzniknutej pracovným   úrazom   alebo   chorobou   z   povolania   (ďalej   len   „náhrada   za   stratu   na zárobku“), ktorá patrí pracovníkovi podľa osobitných predpisov (odkaz na § 193 a § 195 Zákonníka   práce)   sa   vzhľadom   na   zmeny   vo   vývoji   mzdovej   úrovni   upravuje   tak, že priemerný   hrubý   zárobok   rozhodný   pre   výpočet   tejto   náhrady   sa   zvyšuje   o   určené percentá. Podľa označeného ustanovenia došlo k valorizácii uvedenej náhrady podľa § 1 ods. 1 písm. c) vo výške 5 % za prvý polrok 1991, písm. d) vo výške 17 % za druhý polrok 1991, písm. e) 7 % za každý kalendárny štvrťrok roka 1992, f) 5,5 % za každý kalendárny štvrťrok trištvrte roka 1993, t. j. v roku 1993 tretí kvartál 16,5 %, v roku 1993 štvrtý kvartál 4,9 %.   V ďalšom období v súlade s ustanovením § 1 ods. 2 Zákona č. 320/1993 Z. z. v spojení s § 1 ods. 1 písm. g) zodpovedala valorizácia v roku 1994 19,6 %, 1995 15,2 %, 1996 13,3 %, 1997 13,1 %, 1998 9,6 %, 1999 7,2 %, 2000 6,5 %, 2001 8,2 %, 2002 9,3 %. Spolu vo finančnom vyjadrení celková valorizácia od rozhodného obdobia, teda od roku 1991 vrátane roku 2002 zodpovedá 10.349 Sk, pripočítajúc priemerný zárobok 5.968 = valorizovaný   zárobok   je   16.370   Sk.   Bezpochyby   odporca   v   3.   rade   poberal   čiastočný invalidný   dôchodok   v   sume   5.007   Sk,   okrem   invalidného   dôchodku   iný   príjem   nemal. Nepracoval, bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie a túto okolnosť i samotný odporca v 3. rade potvrdil.

Podľa § 2 ods. 1 písm. c) Zákona č. 90/1996 Z. z, výška minimálnej mzdy je 75 % súm uvedených v písmenách a) b), ak ide o zamestnanca, ktorý je požívateľom čiastočného invalidného dôchodku, a o mladistvého zamestnanca staršieho ako 16 rokov, pritom podľa § 2 ods. 1 písm. b) označeného právneho predpisu výška minimálnej mzdy je za mesiac 5.570 Sk pre zamestnanca odmeňovaného mesačnou mzdou. Podľa označeného ustanovenia zákona   aj   za   situácie,   žeby   popri   čiastočnom   invalidnom   dôchodku   odporca   v   3.   rade pracoval, jeho výška mzdy by mala zodpovedať 75 % zo sumy 5.570 Sk, takže ak by odporca v 3. rade bol zamestnaný, popri čiastočnom invalidnom dôchodku minimálne by mohol dosiahnuť mzdu 75 % zo sumy 5.570 Sk, čo zodpovedá sume 4.560 Sk. Uvedenú sumu bolo potrebné odpočítať, pretože iba všeobecná okolnosť, že odporca je zaradený v evidencii uchádzačov   o   zamestnanie   a   nepracuje,   nemožno   považovať   za   stratu   a   zohľadňovať pri stanovení výšky náhrady v jeho prospech, pretože všeobecne skutočnosť neuplatnenie sa na trhu práce nie je iba samo o sebe dôvodom na zohľadnenie pri vyčíslení náhrady straty na zárobku. Ak poškodený zamestnanec (odporca v 3. rade) sa nemôže zamestnať v inom zamestnaní, ktoré by zodpovedalo jeho chorobou z povolania zníženej pracovnej neschopnosti len pre nedostatok pracovných miest, nemožno na túto okolnosť z hľadiska odškodnenia   choroby   z   povolania   prihliadnuť,   nakoľko   nie   je   v   príčinnej   súvislosti s chorobou   z   povolania   ale   situáciou   na   trhu   práce.   Nedostatok   vhodných   pracovných príležitostí je objektívnou okolnosťou a postihuje všetkých zamestnancov bez ohľadu na to, či ich pracovná spôsobilosť bola znížená chorobou z povolania, alebo z iných príčin. Preto z   dôvodu   zodpovednosti   za   škodu   pri   chorobe   z   povolania   nemôže   byť   zamestnancovi nahradená ujma spočívajúca v tom, že tento zamestnanec nemôže pre nedostatok vhodných pracovných miest mať príjem zvláštnej zárobkovej činnosti. V konečnom dôsledku odvolateľ v   odvolaní   nepoukazoval   na   to   a   nevznášal   odvolací   dôvod,   že   sa   nemohol   zamestnať v bezprostrednej súvislosti s chorobou z povolania v pracovnej pozícii.» Z týchto dôvodov krajský   súd   rozhodol   o   potvrdení   rozsudku   okresného   súdu   v   rozsahu   napadnutom odvolaním.

Námietka sťažovateľa, ktorou napáda časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu, kde   tento   súd   konštatoval   správnosť   právneho   názoru   okresného   súdu   o   existencii konkludentnej dohody o výplate náhrady za stratu na zárobku, je za situácie, ak krajský súd následne   právne   posúdil   túto   dohodu   pre   jej   rozpor   so   zákonom   ako   neplatnú, z ústavnoprávneho hľadiska neopodstatnená. Aj vzhľadom na ďalšie závery krajského súdu − nezákonnosť výšky prijatých plnení sťažovateľom po 31. decembri 2003 – je totiž zrejmé, že by táto argumentácia sťažovateľa neviedla k zmene právneho názoru krajského súdu v otázke opodstatnenosti sťažovateľom nárokovanej výšky náhrady za stratu na zárobku, a tak ani k zmene rozhodnutia v merite veci. Z uvedeného potom možno urobiť záver, že touto   argumentáciou   sťažovateľ   namieta   taký   dôvod,   ktorý   primárne neviedol   k jeho neúspechu v spore a ktorý sa do ťažiskového dôvodu napadnutého rozhodnutia nepreniesol.

Za neopodstatnenú ďalej považoval ústavný súd aj s tým súvisiacu argumentáciu sťažovateľa, podľa ktorej krajský súd porušil ním označené práva, keď osobitne nereagoval na jeho námietku o neexistencii konkludentnej dohody o výške výplaty náhrady za stratu na zárobku, keďže táto argumentácia sťažovateľa z pohľadu meritórnych zistení krajského súdu nemala podstatný význam.

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   v   rámci   ktorej   sťažovateľ   namieta   nesprávnosť právnych záverov krajského súdu v otázke podstaty vzniku a spôsobu výpočtu výšky nároku náhrady za stratu na zárobku, ústavný súd uvádza, že táto námietka je výlučne výrazom odlišného   právneho   hodnotenia   zisteného   skutkového   stavu   a   sťažovateľ   v   rámci   tejto námietky iba polemizuje s výkladom relevantných právnych noriem, na základe ktorých krajský súd rozhodoval, navyše bez toho, aby aj bližšie ozrejmil ako sa ním uvádzaný výklad   relevantných   právnych   noriem   dotýka   porušenia   ním   označených   práv.   Odlišné právne hodnotenie skutkového stavu je klasickým východiskom sporového konania, kde v súdnom konaní proti sebe stoja účastníci konania, ktorí majú odlišný a protichodný názor na vzniknutú   skutkovú   situáciu.   Súd,   ktorý   rozhoduje   spor   účastníkov   konania, pri rozhodnutí v prospech jedného z účastníkov rozhodne v zásade aj v súlade s právnym názorom úspešného účastníka, teda spravidla v rozpore s právnym názorom neúspešného účastníka. Skutočnosti, ktoré sťažovateľ uvádza v sťažnosti, sú podľa názoru ústavného súdu   výrazom výlučne jeho odlišného právneho názoru na predmet sporu. Sťažovateľom uvádzané   tvrdenia   tak   nijako   neindikujú   také   pochybenia   v postupe   krajského   súdu v namietanom konaní a v jeho rozsudku, ktoré by mali ústavnoprávny rozmer, teda ktoré by vytvárali priestor pre možnosť vyslovenia porušenia označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť ani tej námietke sťažovateľa, ktorou napáda postup krajského   súdu,   ktorým   rozhodol   o   jeho   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu bez nariadenia pojednávania. V súvislosti s uvedenou námietkou ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ   v   sťažnosti   z   ústavnoprávne   relevantného   hľadiska   náležitým   spôsobom neozrejmil vzťah medzi označeným rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením jeho práv. Sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v tomto smere ani neviedol, ktoré na vec sa vzťahujúce procesné normy alebo ústavnoprávne princípy mali byť namietaným rozsudkom krajského súdu porušené a ako sa toto porušenie následne malo premietnuť   do   porušenia   ním   označených   práv.   Sťažovateľovi   sa tak ani   touto argumentáciou   nepodarilo   preukázať   príčinnú   súvislosť   medzi   označeným   postupom krajského súdu a namietaným porušením jeho práv.

Na základe týchto skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd v odôvodnení napadnutého   rozhodnutia   uviedol   argumentáciu,   ktorá   dostatočným   spôsobom   objasňuje skutkový   a právny základ napadnutého rozhodnutia, a preto nejde o rozhodnutie, ktoré by bolo   zjavne neodôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Ústavný súd, opierajúc sa o uvedené, vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   vo   veci sťažovateľa rozhodol tak, že nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie bolo možné   prijať záver   o   porušení   sťažovateľom   označených   práv, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   rozsudkom krajského súdu

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkom krajského súdu.

Podľa   čl.   13 dohovoru   každý,   koho práva a slobody   priznané týmto   dohovorom boli porušené,   musí   mať   účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   taktiež   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho práva podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa   ústavného   súdu   nemá   táto   časť   petitu   oporu   v   argumentoch   a tvrdeniach, ktoré by preukázali opodstatnenosť tvrdenia sťažovateľa o porušení jeho práva podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru.

Skutočnosť,   že   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku   zaujal   právny   názor   odlišný od očakávania sťažovateľa, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru (m. m. III. ÚS 524/2011).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd navyše konštatuje, že sťažovateľ v časti namietajúcej porušenie práva podľa   čl.   13   dohovoru   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   svoju   sťažnosť   nijako neodôvodnil.

Vzhľadom   na   to,   ako aj   so   zreteľom   na   právne   zastúpenie   sťažovateľa kvalifikovaným   právnym   zástupcom   ústavný   súd   preto   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (m. m. IV. ÚS 72/2012).

Keďže ústavný súd nezistil možnosť vyslovenia porušenia sťažovateľom označených práv   a   sťažnosť   bola   z   už   uvedených   dôvodov   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších procesných   návrhoch   sťažovateľa   v   uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutého rozsudku krajského súdu a priznania náhrady trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2014