znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 113/2013-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza o sťažnosti A. H., nar..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. N. A., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo 25/2012 z 29. mája 2012, za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva A. H. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu   v Nitre sp. zn. 3 Tpo 25/2012 z 29. mája 2012 tým, že nerozhodol o alternatívnej žiadosti o nahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, p o r u š e n é   b o l i.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2012 doručená sťažnosť A. H., nar..., v tom čase vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Tp 30/2012 zo 16. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 25/2012 z 29. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo vedené trestné stíhanie za obzvlášť závažný   zločin   nedovolenej   výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2   písm.   e)   Trestného   zákona.   V   tomto   konaní   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby uznesením   okresného   súdu   zo   16.   mája   2012   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu z 29. mája 2012 z dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ   považuje   označené   rozhodnutia   za   nepreskúmateľné   pre   nedostatok odôvodnenia a vo vzťahu k postupu súdov namieta porušenie zásady kontradiktórnosti.

Podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd ani krajský súd dostatočne nevysporiadali s jeho argumentáciou proti väzbe, ktorú predniesol v konaní pred okresným súdom, ako aj v písomnej   sťažnosti   proti   prvostupňovému rozhodnutiu. Sťažovateľ namietal, že neboli zistené skutočnosti potrebné na vznesenie obvinenia za daný trestný čin, keď poukázal, že v zaistenom   materiáli   nebola   zisťovaná   koncentrácia   psychoaktívnej   látky,   a   právnu kvalifikáciu skutku spochybňoval aj s poukazom na to, že Kriminalistický a expertízny ústav Policajného zboru nie je oprávnený vyjadrovať sa k počtu dávok, ktoré mohli byť získané zo zaisteného materiálu. Sťažovateľ poukazoval aj na nejasnú formuláciu skutku v uznesení   o   vznesení   obvinenia,   v   súvislosti   s   čím   namietal,   že   nemožno   vylúčiť premlčanie trestného stíhania.

Za   porušenie   zásady   kontradiktórnosti   konania sťažovateľ   označil   skutočnosť,   že okresný súd považoval za významný dôvod   preventívnej väzby to, že proti nemu bolo v minulosti podmienečne zastavené trestné stíhanie pre drogovú   trestnú   činnosť,   o   čom obhajoba   nemala   vedomosť,   pretože   dôkaz   o   tom   (odpis   z   registra   trestov)   sa   v   spise nenachádzal.   Okresný   súd   rozhodol   podľa   sťažovateľa   len   na   základe   nepreukázaného tvrdenia Okresnej prokuratúry N. (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá mala v tomto konaní postavenie strany konania. Uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 1020/2007 si vyžiadal až krajský súd, a teda „ani sťažnostný súd nemal najprv za preukázané, že voči obvinenému   bolo   v   minulosti   vedené   trestné   stíhanie,   ktoré   bolo   neskôr   podmienečne zastavené“.

Sťažovateľ v rámci vypočutia pred rozhodnutím o väzbe podal návrh, aby nebol vzatý   do   väzby   alebo   aby   bola   väzba   alternatívne   nahradená   písomným   sľubom   alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd nerozhodol o návrhu v celom rozsahu,   rozhodol   len   o   neprijatí   písomného   sľubu   sťažovateľa.   Uvedené   pochybenie neodstránil ani krajský súd. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že „Nemožno opomenutie   sťažnostného   súdu   rozhodnúť   o   riadne   uplatnenom   návrhu   sťažovateľa   na nahradenie väzby pričítať na vrub obhajoby, keď obhajca je povinný v prvom rade pomáhať obvinenému a nie SPK či sťažnostnému súdu.“, k čomu v poznámke uviedol: „i keď sa postup obhajoby, keď táto vada nebol vytýkaná v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu SPK, bude zdať účelovým, či dokonca zákerným.“

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením   sudcu   pre   prípravné   konanie   Okresného   súdu   Nové   Zámky   zo   dňa 16. 05. 2012, č. k. 3Tp/30/2012, a Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. 05. 2012, č. k.   3Tpo/25/2012   boli   porušené   jednotlivé   práva   sťažovateľa   uvádzané   v   texte   tejto sťažnosti,

Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.   05.   2012,   č.   k.   3 Tpo/25/2012   sa zrušuje,

Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16. 05. 2012, č. k. 3Tp/30/2012 sa zrušuje,

Krajskému   súdu   v   Nitre   sa   prikazuje,   aby   sťažovateľa   prepustil   bezodkladne   na slobodu.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 113/2013-19 z 28. februára 2013 prijal na ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 25/2012 z 29. mája 2012 v súvislosti s nerozhodnutím o jeho žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že pri výsluchu pred sudkyňou pre prípravné konanie okresného   súdu   16.   mája   2012   predniesol   prostredníctvom   svojho   obhajcu   návrh,   aby v prípade,   ak   by   okresný   súd   zistil   dôvod   preventívnej   väzby,   bola   väzba   nahradená písomným   sľubom   alebo   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka.   Okresný   súd rozhodol uznesením tak, že vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a neprijal jeho písomný sľub, o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nerozhodol. Toto pochybenie neodstránil ani krajský súd v konaní o sťažnosti.  

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 13. marca 2013 krajský súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Krajský súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 374/13 z 3. apríla 2013 k predmetu konania uviedol, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť z týchto dôvodov:

„Štandardný postup nadriadeného súdu je taký, že v rámci tzv. sťažnostného konania v súlade s Trestným poriadkom a doteraz platnou súdnou praxou vždy skúma možnosť nahradenia väzby jedným z alternatívnych inštitútov. Ak zistí splnenie podmienok na tento postup, tak rozhodne o prepustení z väzby za súčasného prijatia jedného z alternatívnych inštitútov. V danej veci sa proti obžalovanému viedlo trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. e) Tr. zák., kedy možno dohľad prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu (§ 80 ods. 2, tretia vety Tr. por.). Takéto okolnosti ani jeden z konajúcich súdov nezistil a neuviedol ich v konaní ani obvinený ani jeho obhajca, a neboli uvedené ani v ústavnej sťažnosti.   Neprijatie dohľadu probačným a mediačným úradníkom súdom I. stupňa obvinený v sťažnosti v konaní pred nadriadeným súdom nenamietal. Pretože nemám k dispozícii predmetný trestný spis, nemôžem zaujať stanovisko k forme, v akej mal byť podaný návrh na prijatie dohľadu probačným a mediačným úradníkom, ktorý obvinení, resp. obhajcovia, prednášajú   ako   poistku   alebo   možnú   alternatívu   v   prípade,   ak   by   súd   neprijal   ich argumentáciu o tom, že dôvody väzby nie sú dané. Takto sa vo všeobecnosti snažia zachytiť všetky   možné   alternatívy   rozhodnutia   súdu,   aj   keď   neuvedenú   náležitú   právnu argumentáciu. S ohľadom na všetky vyššie opísané dôvody navrhujem ústavnej sťažnosti nevyhovieť.“

Ústavný   súd   zaslal   vyjadrenie   krajského   súdu   na   zaujatie   stanoviska   právnemu zástupcovi   sťažovateľa.   V   stanovisku   z   15.   apríla   2013   poukázal   na   to,   že   v   súlade s preskúmavacou   povinnosťou   sťažnostného   súdu   podľa   §   192   Trestného   poriadku   bol sťažnostný súd ex lege povinný doplniť chýbajúci výrok o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, a preto zotrval na podanej sťažnosti.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Ústavný súd vo svojej judikatúre v obdobných veciach s poukazom na judikatúru Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   uviedol,   že čl.   5   ods.   3   dohovoru   síce   nepriznáva jednotlivcovi   absolútne   právo   byť   prepustený   na   záruku,   ale   umožňuje   mu   žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť   zvážiť,   či   sa   poskytnutím   určitej   záruky   dosiahne   rovnaký   účel,   aký   bol sledovaný vzatím osoby do väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05, II. ÚS 60/08).

Zo zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa zo 16. mája 2012 vyplýva, že jeho obhajca žiadal, aby okresný súd nevyhovel návrhu prokurátora na vzatie do väzby alebo aby v prípade   zistenia   väzobného dôvodu   podľa   § 71 ods.   1 písm. c)   Trestného poriadku   rozhodol   o   nahradení   väzby   písomným   sľubom   sťažovateľa,   ktorý   zároveň predložil,   alebo   uložením   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka.   Okresný   súd uznesením sp. zn. 3 Tp 30/2012 zo 16. mája 2012 rozhodol, že berie sťažovateľa do väzby podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   a písomný   sľub   neprijíma. Sťažovateľ v sťažnosti   nenamietal   proti   absencii   výroku   o   návrhu   na   nahradenie   väzby   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka.   Krajský   súd   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol   ako nedôvodnú uznesením sp. zn. 3 Tpo 25/2012 z 29. mája 2012.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. IV. ÚS 227/09, IV. ÚS 215/2010) uviedol, že rozhodovanie o väzbe a o jej ďalšom trvaní predstavuje zvlášť citeľný zásah do ústavou a dohovorom garantovaného práva na osobnú slobodu, a preto je v záujme právnej istoty ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy potrebné výrokovú časť meritórneho rozhodnutia súdu   individualizovať tak, aby z nej zjavne vyplývalo, že súd rozhodol   o   všetkých   návrhoch   obvineného   (sťažovateľa).   Len   takýto   výklad   je   možné považovať za ústavne konformný. Judikatúra ústavného súdu je v tejto otázke stabilizovaná a   jednotná   (napr.   I.   ÚS   100/04,   I.   ÚS   239/04,   III.   ÚS   240/06,   IV.   ÚS   346/08, III. ÚS 71/2010, I. ÚS 189/2010).

Pokiaľ krajský súd poukázal, že sťažovateľ absenciu výroku o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v sťažnostnom konaní nenamietal, nemožno   z   toho   s   poukazom   na   rozsah   preskúmavacej   povinnosti   sťažnostného   súdu ustanovenú v § 192 ods. 1 Trestného poriadku vyvodiť, že krajský súd nemusel prihliadnuť na pochybenie okresného súdu, ktoré nebolo vytýkané v sťažnosti. V nadväznosti na to je potrebné poukázať na   ustanovenie   §   194   ods.   3   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   ak nedostatok   spočíva   v   tom,   že   v   napadnutom   uznesení   niektorý   výrok   chýba   alebo   je neúplný, môže nadriadený orgán bez toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia, buď ho sám doplniť, alebo uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. Aplikácia tohto ustanovenia bola v konkrétnom prípade [rozhodnutie podľa § 72 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku] úlohou krajského súdu.

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   sa   alternatívnou   žiadosťou sťažovateľa   nezaoberal   a   o   nej   nerozhodol,   hoci   v   okolnostiach   prípadu   to   bolo   jeho povinnosťou, čím došlo podľa názoru ústavného súdu k odopretiu práva sťažovateľa na rozhodnutie   o   jeho   alternatívnej   žiadosti   o   nahradenie   väzby   dohľadom   mediačného a probačného úradníka, a tým k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu a prikázal mu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

Vyslovenie   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   nie   je   dôvodom   na   zrušenie uznesenia krajského súdu vzhľadom na to, že absencia výroku o návrhu na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nemala vplyv na vecnú správnosť uznesenia krajského súdu o dôvodoch väzby, a preto ústavný súd nemal dôvod uvažovať ani o   návrhu   na   prepustenie   sťažovateľa   na   slobodu   (IV.   ÚS   215/2010).   Prepustenie sťažovateľa na slobodu neprichádza do úvahy aj z toho dôvodu, že sťažovateľ už vykonáva trest odňatia slobody uložený mu právoplatným rozsudkom, ktorým bola schválená dohoda o vine a treste.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   môže ústavný súd v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   neuplatnil   úhradu   trov konania   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   ústavný   súd   o   úhrade   trov   nerozhodoval (IV. ÚS 197/2010, IV. ÚS 128/07, IV. ÚS 89/07).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013