znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 113/2011-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia jeho   práv   podľa   čl. 3,   čl. 6,   čl. 8,   čl. 13   a čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a práva podľa   čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp. zn. 21 C/162/07   z 22.   júna   2010   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 8 Co/382/2010 z 30. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. februára 2011 doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 3, čl. 6, čl. 8, čl. 13 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“) a   práva   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 21 C/162/07 z 22. júna 2010 (ďalej len „namietaný rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co/382/2010 z 30. novembra 2010 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:„Ako odsúdený som bol umiestnený do výkonu trestu vo väznici... a to vo februári 2006. V novembri 2007 som bol premiestnený do ÚVTOS..., t. j. väznice ktorá je vzdialená od môjho domova 100 km viac ako väznica...

Z právneho hľadiska môžem vykonávať trest iba v dvoch väzniciach na Slovensku, ktoré zodpovedajú udelenému trestu a umiestneniu do NVS, ako aj stupňa stráženia. Ide o väznice...

Väznica v... sa nachádza od môjho bydliska a tým aj od bydliska mojich príbuzných ktorí ma chodia navštevovať asi 20 km. Naviac návštevy sú stanovené na sobotu, takže mojim blízkym vo väčšine prípadov nič nebránilo v tom, aby ma chodili navštevovať. Právo   prijať   návštevu   blízkych   osôb   raz   za   mesiac   v trvaní   min.   2   hodín   mám zaručované zákonom o výkone trestu, kde je uvedené o. i. aj to, že všetky práva ustanovené týmto zákonom s zaručujú všetkým odsúdeným rovnako v súvislosti so zásadou rovnakého zaobchádzania.

Po premiestnení do väznice v... som stratil možnosť realizácie svojho práva prijať návštevu   blízkych   osôb   v takom   rozsahu   akom   mi   to   zaručuje   zákon.   Ide   o vzdialenosť 127 km   od   môjho   bydliska   a teda   aj   bydliska   mojich   blízkych.   Návštevy   sú   stanovené vo väznici... na bežný pracovný deň a teda aj deň školského vyučovania. A naviac v čase od 08.00 do 14.00 hod. – teda v pracovnom čase a čase školského vyučovania detí. Všetky   uvedené   fakty   vytvorili   v mojom   prípade   tak   závažné   prekážky,   ktoré   mi znemožnili   účinne   realizovať   moje   právo   návštev   blízkych   osôb   v rozsahu   akom   mi   to zaručuje zákon. K tomu sa pridružili aj také veci ako nie práve najlepšia finančná situácia mojej rodiny a dlhotrvajúce zdravotné ťažkosti môjho otca, ktorý zabezpečoval dopravu môjho syna na návštevy.

Pretrhnutie takýchto osobných väzieb s mojou rodinou je aj v rozpore so zákonom o výkone   trestu,   kde   je   uvedené,   že   účelom   výkon   trestu   je   pre   odsúdeného   udržiavať a rozvíjať pozitívny vzťah k rodine a s rodinou.“

Zo sťažnosti možno ďalej vyvodiť, že sťažovateľ v nadväznosti na uvedené dôvody podal   okresnému súdu   žalobu „o   náhradu škody“,   v ktorej   namietal najmä to,   že jeho premiestnením do výkonu trestu v... sa mu vytvorili prekážky, ktoré mu znemožňujú účinne realizovať jeho práva na prijímanie návštev, a tým „neoprávnene zasahujú do jeho práva na súkromný a rodinný život“.

Sťažovateľ   argumentuje ďalej   tým,   že „Súd   ma   k veci   nevypočul   ale   iba   cestou dožiadaného   súdu   mi   položil   niekoľko   otázok,   a potom   žalobu   odmietol   s tým,   že   som neuviedol veci, ku ktorým som nebol vypočutý a ku ktorým mi neboli položené otázky. Napr. som navrhol vypočuť svedkov – mojich blízkych. Logický postup by bol taký vypočuť napr. môjho otca, brata a pod. aby títo podali svedectvo o tom či za mnou chceli alebo nechceli prísť, čo im bránilo v možnosti za mnou prísť, následne by výpoveďou označili dôkazy ako napr. otec svoju zdravotnú dokumentáciu, brat doklady o výške mesačných splátok pôžičiek a pod. Súd mal následne zisťovať či tieto prekážky boli spôsobilé brániť účinnému výkonu môjho   práva   na   návštevu,   čím   a kto   tieto   prekážky   spôsobil.   Či   tieto   prekážky   vznikli úmyselne alebo nedbanlivosťou zo strany orgánov štátu a pod.

Súd však spravil to, že odmietol predvolať a vypočuť svedkov čím znemožnil dokázať porušenie mojich práv a potom žalobu odmietol s tým, že nedokázal porušenie mojich práv. A Krajský súd Bratislava ako súd odvolací uviedol, že on nevidí žiadny nesprávny postup súdu I. stupňa.“.

Sťažovateľ zároveň požiadal, aby mu bol v konaní pred ústavným súdom ustanovený právny zástupca z radov advokátov, pretože je vo výkone trestu odňatia slobody a nemá finančné prostriedky na jeho zaplatenie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „1. Základné právo P.   L.   zaručované v čl. 3, 6, 8, 13 a 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd porušené bolo.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudky Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22. 06. 2010 č. k. 21 C/162/07 a Krajského súdu Bratislava zo dňa 30. 11. 2010 č. 8 Co 382/2010 a vec im vracia na ďalšie konanie.“

V rámci   prípravy   na   predbežné   prerokovanie   veci   ústavný   súd   v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal 23. februára 2011 proti rozsudku krajského súdu sp. zn.   8 Co/382/2010   z 30.   novembra   2010,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu sp. zn. 21 C/162/07 z 22. júna 2010, dovolanie, o ktorom do predbežného prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté a predmetný spis nebol dosiaľ okresným súdom postúpený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu sp. zn. 21 C/162/07 z 22. júna 2010, ústavný súd vychádzal z princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy (m. m.   napr.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 269/06). Podstatou   účinnej   ochrany   základného   práva sťažovateľa   je   okrem   iného   aj   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ   využil   vo   vzťahu k právam, porušenie ktorých svojou sťažnosťou namieta, a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, ktorým malo podľa neho dôjsť k porušeniu jeho práv.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   spomínaný   princíp   subsidiarity   nemá   právomoc preskúmavať namietaný   rozsudok   okresného   súdu,   pretože   tento   rozsudok   preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda   vo   vzťahu   k rozsudku okresného   súdu)   odmietnuť   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Aj   pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   namietanému   rozsudku krajského súdu, je potrebné znovu poukázať na princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba   tými   sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej   moci v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné súdy,   ktoré   v občianskom súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny   prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratioinštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 8 Co/382/2010   z 30.   novembra   2010   z hľadiska   rešpektovania   označených   práv sťažovateľa,   v dôsledku   namietaného   porušenia   ktorých   sa   domáha   tak   v konaní   pred ústavným   súdom,   ako   aj podaním   dovolania   najvyššiemu   súdu   zrušenia   napadnutého rozhodnutia   a vrátenia   veci   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie. V   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ   podaním   dovolania,   ako   aj   podaním   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov,   neznamená samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej   a   inej   ochrany   svojho   základného   práva   alebo základnej   slobody   a   nebol   s   ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy,   zákona   o   ústavnom   súde   a   stabilizovanej   judikatúry ústavného súdu   na výber, ktorý   z oboch ústavne existujúcich   systémov súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [(čl. 142 ods. 1 ústavy), IV. ÚS 332/2010].

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   I. ÚS 169/09),   že   v prípade   podania opravného prostriedku (odvolanie či dovolanie) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o takomto opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o dovolaní).   Pritom   lehota   na   podanie   takejto sťažnosti   bude   považovaná   v zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudok   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva vo veci   Soffer   proti   Česká   republika,   sťažnosť   č. 31419/04   a jeho   body   47   a   48) napadnutému opravným prostriedkom (riadnym alebo mimoriadnym).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju v tejto časti odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011