znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 113/2010-21

  Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 1 ods. 1 ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb.,   ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd, a to uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   č.   k.   23Er/3676/2002-14   z 18.   marca   2009 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17CoE/71/2009-37 z 21. júla 2009, a takto  

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

  Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 20. novembra 2009   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 ústavy, aj § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým   sa   uvádza   Listina   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „ústavný   zákon“), a to uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 23 Er/3676/2002-14 z 18.   marca   2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“) č. k. 17 CoE/71/2009-37 z 21. júla 2009.

Ústavný súd zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov zistil, že okresný súd poverením   č. 5309*012868   zo   7.   februára   2003   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním exekúcie   na   vymoženie   pohľadávky   v sume   1   783,97   €   s   príslušenstvom   na   základe exekučného titulu, ktorým bol platobný výmer oprávneného [P., B. (ďalej len „úpadca“)], č. 124/2002 z 12. februára 2002 na zaplatenie dlžného zdravotného poistného - poplatku z omeškania povinnému, (Ľ. O. a M. S., T.).

Z výpisu z obchodného registra vyplynulo, že úpadca bol 8. augusta 2007 vymazaný z obchodného registra. Dôvodom výmazu bola skutočnosť, že uznesením Krajského súdu v Bratislave,   č.   k.   7K   70/01-1404   z   22.   februára   2007,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť 5. apríla 2007,   bol   zrušený   konkurz   na   tohto   úpadcu   z   dôvodu,   že   jeho   majetok nepostačoval na úhradu výdavkov a odmeny správcu.

Z   predloženej   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok   zo   7.   júla   2005   uzavretej   medzi správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu   a   postupníkom   (sťažovateľkou   -   obchodnou spoločnosťou Z., s. r. o.,   B.) vyplynulo, že správca konkurznej podstaty úpadcu postúpil postupníkovi   (sťažovateľke)   súbor   pohľadávok   v celkovej   sume   1   169   254   201   Sk. Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávok ďalej vyplynulo, že k postúpeniu pohľadávok malo   dôjsť   až   momentom   úplného   zaplatenia   dohodnutej   odplaty.   Pritom   podpisy konajúcich za účastníkov zmluvy neboli úradne overené a ani zmluva nebola vyhotovená vo forme notárskej zápisnice.

Z predložených dokladov, ako aj z tvrdeného skutkového stavu sťažovateľom bolo zistené, že sťažovateľka preukazovala svoj vstup do konania na strane oprávneného výlučne z   titulu   postúpenia   pohľadávok,   ku   ktorému   malo   dôjsť   na   základe   uzavretej   zmluvy o postúpení   pohľadávok,   ktorá   však   nebola   spísaná   zákonom   ustanoveným spôsobom/predpisom,   a preto   okresný   súd   návrh   na   vstup   do   konania   ako   nedôvodný zamietol. Vzhľadom na to, že oprávnený 8. augusta 2007 zanikol bez právneho nástupcu nebolo zistené, že nedošlo k zákonom aprobovanému prechodu pohľadávky, okresný súd v obchodnej veci oprávneného proti povinnému o návrhu obchodnej spoločnosti Z., s. r. o. (sťažovateľky)   uznesením   č.   k.   23   Er/3676/2002-14   z 18. marca   2009   rozhodol   tak,   že exekúciu zastavil a návrh na prípadné zmeny účastníkov konania na strane oprávneného zamietol.

Krajský   súd   o odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu č. k. 23 Er/3676/2002-14 z 18. marca 2009 svojím uznesením z 21. júla 2009 prvostupňové rozhodnutie v časti týkajúcej sa zastavenia exekúcie potvrdil a odvolanie proti zamietnutiu návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania na strane sťažovateľky odmietol.

Podľa názoru krajského súdu platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty nemožno   považovať   za   exekučný   titul   v zmysle   §   41   Exekučného   poriadku.   Správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s majetkom podstaty   a prechádza   na   neho   aj   výkon   práv   a povinností,   ktoré   súvisia   s nakladaním s majetkom podstaty. Zo zákona mu však nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánov   verejnej   správy.   Postavenie   orgánu   verejnej   správy   by   mohlo   byť   správcovi konkurznej   podstaty   dané   len   právnou   úpravou,   ktorá   by   mu   expressis   verbis   takéto oprávnenie priznávala. Ak rozhodnutie, ktoré má byť exekučným titulom, vydal nepríslušný orgán, ide o nulitný právny akt, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti. Práve naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nemožno vykonať. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho, akoby neexistoval (rozhodnutie č. 58/1997 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, podľa ktorého je výkon rozhodnutia neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom).

Podľa   názoru   sťažovateľky   uvedené   uznesenia   okresného   súdu   a krajského   súdu predstavujú porušenie označených článkov ústavy, listiny a dohovoru. Prioritne poukazuje na skutočnosť, že v uznesení ústavného súdu č. k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008 bol vyslovený právny názor, podľa ktorého namietanú absenciu oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydávať platobné výmery ako exekučné tituly prináležalo skúmať jedine na základe opravného prostriedku smerujúceho proti takémuto rozhodnutiu, a nie všeobecnému súdu v rámci exekučného konania. V danom prípade všeobecné súdy vyhlásili za nulitný exekučný titul v už prebiehajúcom exekučnom konaní (teda dokonca potom,   ako   vydali   poverenie   na   vykonanie   exekúcie).   Stalo   sa   tak   dávno   po   uplynutí všetkých   zákonných   lehôt na podanie riadnych a mimoriadnych   opravných prostriedkov proti   platobnému   výmeru.   Z platnej   judikatúry   všeobecných   súdov   vyplýva   aj   to, že všeobecné súdy sú viazané materiálnou právoplatnosťou rozhodnutí, a nie sú oprávnené ju   v rámci   exekučného   konania   posudzovať.   Oprávnenie   správcu   konkurznej   podstaty vydávať   platobné   výmery   by   bolo   možné   subsumovať   pod   materiálnu   právoplatnosť správneho   rozhodnutia,   ktorú   exekučné   súdy   v žiadnom   prípade   nie   sú   oprávnené posudzovať.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru   v konaniach   vedených   okresným   súdom pod sp. zn. 23 Er 3676/2002 a krajským súdom pod sp. zn. 17CoE/71/2009 s tým, aby boli uznesenia okresného súdu č. k.   23 Er 3676/2002-14 z 18. marca 2009 a krajského súdu č. k. 17 CoE/71/2009-37 z 21. júla 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Napokon sťažovateľka požaduje náhradu trov právneho zastúpenia, a to od oboch všeobecných súdov spoločne a nerozdielne.

Sťažovateľka   nepreukázala,   že   podal   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu č. k. 17 CoE/71/2009-37 z 21. júla 2009.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Podľa   odseku   4   tohto   ustanovenia   podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa § 1 ods. 1 ústavného zákona ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad a používanie musí byť v súlade s Listinou základných práv a slobôd.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   podanej   sťažnosti,   ktorá   sa   týka   konania   vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 Er /3676/2002-14 z 18. marca 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľky   mal   krajský   súd v odvolacom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá sa týka konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 17 CoE/71/2009.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné súdy, hoci pôvodne vydali poverenie na vykonanie exekúcie, následne dospeli k záveru, že exekúciu nemožno vykonať pre absenciu jednej zo základných podmienok tohto konania, ktorou je existencia exekučného titulu. Vzhľadom na to, že platobný výmer prezentovaný sťažovateľom ako exekučný titul je v skutočnosti nulitným aktom, za exekučný titul ho považovať   nemožno.   V konečnom   dôsledku   to   z pohľadu   sťažovateľa   znamená,   že všeobecné   súdy   odmietli   poskytnúť   ochranu   jeho   základnému   právu   na   súdnu   ochranu v rámci exekučného konania.

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:„Predpokladom   exekúcie je   existencia rozhodnutia.   O aké rozhodnutie sa   jedná, podrobnejšie   upravuje   §   41   Exekučného   poriadku.   Exekučným   titulom   je   vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Okrem iného je možné exekúciu vykonať aj na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku. Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z.z. pôsobnosť orgánov verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Na toto konanie sa v zmysle § 58 zákona č. 273/1994 Z.z. vzťahovali predpisy o správnom konaní.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, platobné výmery, ktoré mali byť v posudzovanej vecí exekučným   titulom,   boli   vydané   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Preto je rozhodujúce vyriešiť otázku, či platobné výmery vydané správcom konkurznej podstaty sú exekučnými titulmi, pričom túto otázku je potrebné posudzovať v závislosti od postavenia správcu konkurznej podstaty. Správca konkurznej podstaty má pri správe majetku úpadcu oprávnenie nakladať s majetkom podstaty. Z ustanovení zákona č. 328/1991 Zb. nevyplýva oprávnenie vydávať individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučnými titulmi v zmysle § 41 Exekučného poriadku.

Z tohto potom následne vyplýva, že pokiaľ rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný   akt   nikoho   nezaväzuje   a   hľadí   sa   na   neho,   akoby   neexistoval.   Preto   je   treba aj na vydanie   platobného   výmeru   správcom   konkurznej   podstaty   danej   veci   hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Z tohto potom následne vyplýva, že exekúcia je neprípustná, pokiaľ je exekučný titul nulitným právnym aktom.

Preto dospel odvolací súd k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil, avšak malo sa tak stať z dôvodu, že daný platobný výmer, ktorý je exekučným titulom, je nulitným právnym aktom, a preto poverenie na vykonanie exekúcie nemalo byť vydané.

S   poukazom   na   vyššie   uvedené   dospel   potom   následne   odvolací   súd   k   záveru, že odvolanie spoločnosti Z. proti zamietnutiu jej návrhu na zmenu na strane oprávneného je potrebné odmietnuť analogicky podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. z dôvodu, že toto odvolanie   je   v   súčasnej   dobe   bezpredmetné   z   dôvodov   vyššie   uvedených.   Keďže v prejednávanej veci exekúcia nemala byť vedená vôbec, nakoľko neexistuje vykonateľné rozhodnutie,   je   bezpredmetné   rozhodovať   o   pripustení   zmeny   na   strane   oprávneného z dôvodu postúpenia pohľadávky.“

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, t. j. ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Z uvedeného   vychádzal   ústavný   súd   aj   v rámci   ústavnej   kontroly,   ktorej   bolo podrobené   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   a to   z hľadiska   námietok   nastolených sťažovateľkou.   Ústavný   súd   teda   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadný   problém sťažovateľky, a teda či krajský súd v rámci exekučného konania, keď rozhodoval o odvolaní proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú a následne   bola   zastavená,   mal   právomoc   skúmať   prípustnosť   exekúcie   z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, t. j. či krajský súd v rámci svojho rozhodovania neprekročil svoju právomoc patriacu síce všeobecným súdom, ale danú im v rámci odlišného konania, na ktoré sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku pojednávajúce o správnom súdnictve.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo   dôvody,   na základe ktorých   všeobecný   súd   obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania   pohľadávky.   To   znamená,   že   všeobecný   súd   je   povinný   v priebehu   celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno   exekúciu   vykonať.   Je   ústavne   akceptovateľný   právny   názor   krajského   súdu, že ak dospel k záveru, že neexistuje relevantné rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilé byť exekučným   titulom,   exekúcia   je   neprípustná,   čo   je   dôvod   na   zastavenie   exekučného konania.

Sťažovateľka   namietala   aj   arbitrárnosť   a ústavnú   neudržateľnosť   odôvodnenia napadnutého   uznesenia   krajského   súdu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   krajský   súd dostatočne   sťažovateľke   ozrejmil   okolnosti,   ktoré   boli   podkladom   na   záver   o   tom, že v exekúcii nemožno ďalej pokračovať a že vôbec nemala začať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku možno exekúciu vykonať aj na podklade   vykonateľných   rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy.   Podľa   jeho názoru však takýmito rozhodnutiami nemohli byť rozhodnutia správcu konkurznej podstaty úpadcu.   Odvolací   súd   konštatoval,   že   zo   žiadnych   ustanovení   zákona   č.   328/1991   Zb. o konkurze   a vyrovnaní   účinného   do   31.   decembra   2005   expressis   verbis   nevyplývalo pre správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   vydávať   individuálne   právne   akty   orgánu verejnej správy. Na základe toho krajský súd uzavrel, že platobný výmer vydaný správcom konkurznej podstaty úpadcu nemohol byť exekučným titulom, na základe ktorého by bolo možné vykonať exekúciu. Aj keď krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia priamo nevyslovil,   že   pri   prezentácii   prijatých   záverov   sa riadil   právnym   názorom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   vysloveným   vo   veci   vedenej pod sp. zn.   3 M   Cdo   20/2008,   konkrétne   v uznesení   z 22.   apríla   2009,   z obsahu odôvodnenia namietaného rozhodnutia krajského súdu však jednoznačne vyplýva, že daný názor najvyššieho súdu si osvojil.

V nadväznosti na uvedené, a to pokiaľ ide o námietky sťažovateľky, že v obdobných veciach iných účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka   stotožnila,   a   že   naopak,   v jej   veci   rozhodli   súdy   odlišne,   ústavný   súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Jeho úlohou je posúdiť napadnuté rozhodnutia z pohľadu ich   ústavnej   udržateľnosti.   Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   je ústavne udržateľné a navyše, posudzované napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je ojedinelým vybočením z rozhodovacej činnosti všeobecných súdov.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo   na   rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie zásad spravodlivého procesu uznesením krajského súdu, totožný záver prijal aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to vychádzajúc z toho, že absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej   zodpovednosti všeobecných súdov za porušenie základných práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré nepochybne patrí aj základné právo garantujúce ochranu majetku (obdobne napr. III. ÚS 27/08).

Z hľadiska argumentácie sťažovateľky postupovali všeobecné súdy tak, že jej odňali možnosť konať pred exekučným súdom. Pri takto formulovanej námietke mohol sťažovateľ podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie [§ 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Sťažovateľka tieto možnosti, ktoré jej poskytuje Občianskeho súdneho poriadku, nevyužila. Znamená to, že nevyčerpala všetky právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej   základných   práv   účinne poskytuje a na ktorých   použitie bola oprávnená v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 2 ods. 2 a čl. 46 ods. 4 ústavy, ako aj § 1 ods. 1 ústavného zákona, ústavný súd konštatuje, že ide o také ustanovenia ústavy a ústavného zákona, ktoré nemajú charakter základných práv. K ich porušeniu by prípadne mohlo dôjsť len vtedy, ak by ústavný súd dospel k záveru, že bolo porušené niektoré ústavou alebo listinou garantované základné právo alebo právo podľa dohovoru, t. j. v spojení s takýmto porušením.   Pretože   ústavný   súd   o porušení   základných   práv   a slobôd   sťažovateľky nerozhodol, odmietol aj túto časť sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010