znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 113/09-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., B., vo veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 178/07 zo 6. marca 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. S. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2009 doručená sťažnosť Ing. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len   „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 178/07 zo 6. marca 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojeného spisového materiálu vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou z 25. decembra 2005 domáhal voči žalovaným vydania dedičstva po poručiteľke, s ktorou žil v spoločnej domácnosti. Išlo o nárok plnenia z poistnej zmluvy uzatvorenej poručiteľkou s poisťovňou A., a. s., ktorý sťažovateľ uplatnil z dôvodu, že podľa osvedčenia o dedičstve sp. zn.   D 814/2000,   D not 120/2000 z 29.   júna   2005   bolo   vyporiadané   dedičstvo po poručiteľke (dcére žalovaných), pričom sťažovateľ sa na základe označeného osvedčenia stal dedičom   s dedičským   podielom 1/3. Pretože aj dedičský   podiel z poistného plnenia pripadajúci na sťažovateľa bol vyplatený žalovaným, sťažovateľ sa dožadoval vyplatenia sumy pripadajúcej na jemu prináležiacu 1/3. Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 20 C 288/2005 z 15. februára 2007 žalobe sťažovateľa v celom rozsahu vyhovel a zároveň uložil žalovaným nahradiť sťažovateľovi všetky trovy konania. Proti uvedenému prvostupňovému rozsudku žalovaní podali v zákonnej lehote odvolanie, na základe ktorého krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol. Súčasne uložil   sťažovateľovi   povinnosť   zaplatiť   žalovaným   náhradu   trov   odvolacieho   konania v sume 235 477 Sk. Následne 3. decembra 2008 sťažovateľ podal Generálnej prokuratúre Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243e Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   proti   výroku   napadnutého   rozsudku o trovách   konania.   Predmetný   podnet   na   základe   poverenia   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   vybavila   Krajská   prokuratúra v Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   prípisom   sp. zn.   Kc 370/08   z 9.   februára 2009, ktorým ho ako nedôvodný odložila.

Sťažovateľ zastáva názor, že krajský súd rozhodol v jeho právnej veci nezákonne, čím   porušil   jeho   označené   práva.   Zároveň   tvrdí,   že   napadnutý   rozsudok «nemá   znaky spravodlivosti, objektívnosti, vyváženosti a morálnosti. A zvlášť nepôsobí vôbec výchovne, ale demoralizujúco. Právo na súdnu ochranu sťažovateľa tak nebolo naplnené – súd chránil totiž „pseudoprávo“ manželov Žemličkovcov.».

Sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„Slovenská republika, zastúpená Krajským súdom v Bratislave, v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave, čís. k.: 6 Co 178/2007 zo dňa 22. 10. 2008 porušila právo Ing. J. S. (...) upravené v čl. 46., ods. 1., Ústavy SR a v čl. 6., ods. 1., Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pretože rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, je v rozpore so zákonom, najmä s právom na spravodlivý súdny proces a právom na súdnu ochranu.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000,- EURO,   ktoré   je   Krajský   súd   v Bratislave   povinný   mu   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

Krajský   súd   v Bratislave   je   povinný   nahradiť   do   15   dní   od   právoplatnosti rozhodnutia... trovy právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

V konaní sťažnosti je ústavný súd viazaný petitom sťažnosti, v ktorom sťažovateľ vymedzil okruh rozhodnutia, prieskumu ktorého sa z hľadiska kritérií ústavnosti domáha (§ 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde).   Nad   sťažovateľom   vymedzený   rámec   je   preto ústavnoprávny prieskum vylúčený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 178/07 zo 6. marca 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Skôr, než môže ústavný súd pristúpiť k prerokovaniu sťažnosti a rozhodnúť vo veci samej, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne podmienky ustanovené pre sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o ústavnom súde.

Podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

Z obsahu spisu vyplýva, že 12. februára 2009 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený   prípis   krajskej   prokuratúry,   ktorým   odložila   podnet   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e OSP proti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 Co 178/07 zo 6. marca 2008 týkajúceho sa náhrady trov konania.

Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovateľ považuje podanie podnetu generálnemu prokurátorovi na podanie mimoriadneho dovolania za právny prostriedok ochrany, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a ktorý bol povinný vyčerpať   v zmysle   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   predtým,   ako   podal   sťažnosť ústavnému súdu.

Zákonné   predpoklady   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   sú   upravené v ustanoveniach   § 243e   a   nasl.   OSP.   Z týchto   ustanovení   jednoznačne   vyplýva,   že   ide o mimoriadny opravný prostriedok, využitie ktorého ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. To znamená, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by bolo možné zahrnúť pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj právny názor, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi (§ 243e   až § 243j   OSP)   nemožno   z hľadiska   čl. 127   ods. 1   ústavy   považovať   za   účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorý je predpokladom (podmienkou) prípustnosti sťažnosti ústavnému súdu podľa tohto článku ústavy, a na takýto podnet nemožno preto z hľadiska   plynutia   uvedenej   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   prihliadať (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03 a iné).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá,   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Z toho zároveň vyplýva, že lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku začala v okolnostiach daného prípadu plynúť nadobudnutím jeho právoplatnosti, k čomu podľa zistenia ústavného súdu došlo 25. apríla 2008 (a nie doručením mu odpovede krajskej prokuratúry z 9. februára 2009). Keďže sťažovateľ doručil ústavnému súdu sťažnosť proti označenému rozsudku krajského súdu 23. marca 2009 (na poštovú prepravu bola podaná 19. marca 2009),   stalo sa   tak zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   a to   z dôvodu,   že bola   podaná oneskorene.

Ústavný   súd   sa   preto   meritórnym   preskúmaním   opodstatnenosti   námietok sťažovateľa   uvedených   v sťažnosti   už   zaoberať   nemohol   a vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti   nemohol   už ani rozhodovať o jeho ďalších   procesných   návrhoch   uplatnených v návrhu na rozhodnutie vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2009