znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 113/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., zastúpeného advokátkou Mgr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo 303/2006 z 27. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2008 doručená sťažnosť P. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. A.   C.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich   základných   práv   na   súdnu   ochranu   a   na spravodlivý súdny proces upravených v čl. 46 ods. 1 a č1. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   svojho   práva   na   spravodlivé   prejednanie   veci nezávislým a nestranným súdom upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   Cdo   303/2006   z 27.   novembra   2007. Namietané uznesenie najvyššieho súdu bolo vydané v dovolacom konaní.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom na začatie konania zo 17. augusta 2004   podaným   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   domáhal náhrady   škody   s   príslušenstvom   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   štátneho orgánu proti žalovanému Slovenskej republike - Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   20   C   132/2004-14   zo   16.   mája   2006   návrh   sťažovateľa zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie. Krajský súd v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   odvolacie   konanie   uznesením   sp.   zn. 15 Co 171/2006 z 12. septembra 2006 zastavil z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku.

Proti označenému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol   najvyšší   súd   namietaným   uznesením   tak,   že   dovolanie   sťažovateľa   odmietol. Podľa sťažovateľa najvyšší súd týmto uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ odôvodňuje svoju sťažnosť tým, že ním „podaný návrh začatie konania bol v čase podania na súd oslobodený od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. osudných poplatkoch. V zmysle ust. § 4 ods. 3 toho istého zákona, sa vecné oslobodenie od súdneho poplatku na sťažovateľom podaný návrh na začatie konania vzťahuje súčasne aj na konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkon rozhodnutia. Od   podania   návrhu   na   začatie   konania,   ako   i   počas   celej   doby   trvania   konania o sťažovateľovom   návrhu,   až   do   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti,   nedošlo   v znení ustanovenia § 4 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. k žiadnym zmenám.

Zásadu ustanovenú v § 4 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, platnú v čase podania sťažovateľovho návrhu na začatie konania zákonodarca neupravuje, nemení ani neruší v žiadnej zmene alebo doplnení akéhokoľvek právneho predpisu, ktorý sa dotýka zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch.

Z uvedeného je zrejmé, že skutočnosťou rozhodujúcou pre posúdenie oslobodenia súdneho konania vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho   nesprávnym   úradným   postupom   ako   celku,   vrátane   konania   o   odvolaní,   dovolaní a pod. je dátum podania návrhu na začatie konania, t. j. návrhu v zmysle ust. § 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a to vo vzťahu k obsahu § 4 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. Teda, či v čase podania návrhu na začatie konania bol v § 4 ods. 1 daný zákonný dôvod pre oslobodenie konania od súdneho poplatku alebo nebol. V právnej veci sťažovateľa je preukázané a nepochybné, že v čase podania predmetného návrhu na začatie konania bol v ust. § 4 ods. 1 v písm. c) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, daný dôvod pre oslobodenie podaného návrhu od súdneho poplatku.

S   poukazom   na   už   uvedené   ust.   §   4   ods.   3   zákona   č.   71/1992   Zb.   o   súdnych poplatkoch a na ústavný princíp právnej istoty, nemožno podľa sťažovateľa v priebehu súdneho   konania   meniť   režim   oslobodenia   od   súdneho   poplatku   v   jeho   jednotlivých procesných fázach, ktorými sú aj konanie o odvolaní, dovolaní, obnove konania a výkon rozhodnutia.

Zmena zákona o súdnych poplatkoch, zavedená zákonom č. 621/2005 Z. z., ktorá odstránila z § 4 ods. 1 oslobodenie súdneho konania vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom od súdneho poplatku, môže byť podľa sťažovateľa aplikovaná len na návrhy na začatie konania v zmysle ust. 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ktoré boli podané po nadobudnutí účinnosti tohto zákona, t. j. od 01. 01. 2006“.

Podľa názoru sťažovateľa potvrdzuje jeho právne závery „aj opatrenie zákonodarcu premietnuté do zákona č. 511/2007 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších zmien a doplnkov o ust.   § 18b, a ktorým sa odstraňujú doterajšie nezrovnalosti výkladu, v súvislosti so súdnym poplatkom za žalobu o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, resp. s oslobodením od tohto súdneho poplatku“.

Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd v namietanom uznesení dopustil pri interpretácii § 18   ods.   2   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch a o poplatku   za výpis z registra   trestov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon č. 71/1992 Zb.“) zjavného omylu vedúcemu „k zrejmému rozporu s podstatou súdnej a inej právnej ochrany a práva na spravodlivý proces, garantovaných Ústavou SR“.

Zo strany najvyššieho súdu ide podľa sťažovateľa „o takú interpretáciu zákonného ustanovenia,   ktorá   sa   v   žiadnom   prípade   nedá   z   príslušného   ustanovenia   racionálne a logicky vyvodiť. Možnosť racionálneho pochopenia významu právnych noriem je zároveň nevyhnutným predpokladom existencie právneho štátu a právnej istoty. Bez toho, aby mohol byť   obsah právnych   noriem ich   adresátmi   racionálne   pochopený,   a teda aj racionálne predvídateľný,   si   verejná   moc   nemôže   nárokovať,   aby   bolo   právo   rešpektované a dodržiavané.   Pri   interpretácii   právnych   noriem   musia   orgány   aplikácie   práva   tiež nevyhnutne použiť racionálne a logické postupy. Požiadavka dodržania logických princípov a   zásad   pri   interpretácii   a   aplikácii   právnej   normy   všeobecným   súdom   je   jednou   zo základných zásad vyplývajúcich z ústavy. Ak však všeobecný súd pri aplikácii a interpretácii právnej   normy   poruší   princípy   logiky,   bez   rešpektovania   ktorých   nemožno   hovoriť o racionalite, predvídateľnosti a legitimite práva, nemožno v žiadnom prípade konštatovať, že   interpretácia   práva   všeobecným   súdom   bola   v súlade   s ústavou.   Taká   interpretácia zákonného   ustanovenia,   ktorá   je   v   rozpore   s   princípmi   racionálneho   a   logického uvažovania,   zásadne   popiera   účel   a   význam   zákonného   ustanovenia.   Rozpor   právneho záveru všeobecného súdu s princípmi logiky je jeden z najzjavnejších prípadov arbitrárnosti súdneho rozhodnutia všeobecného súdu“.

Opierajúc sa o uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti vydal tento nález:

„Základné právo P. K..., trvalo bytom B.   na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý   súdny   proces,   upravené   v č1.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   bolo rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 27. novembra 2007, sp. zn.: 3 Cdo 303/2006 porušené.

Základné právo P. K..., trvalo bytom B. upravené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené.

Ústavný   súd   SR   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 27. novembra 2007, sp. zn.: 3 Cdo 303/2006 ruší a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia za dva právne úkony á 3.176,- Sk, a 2x režijný paušál á 190,- Sk, t. j. spolu 6.732,-   Sk   na   účet   advokátky   Mgr.   A.   C.,   vedený   v...,   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd,   pričom   právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00   mutatis   mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Opierajúc   sa   o uvedené   právne   východiská   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   aj sťažnosť sťažovateľa.

Zo sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je právny názor sťažovateľa, podľa ktorého najvyšší súd v namietanom uznesení zjavne nesprávne interpretoval dotknuté ustanovenia zákona č. 71/1992 Zb. (konkrétne najmä § 4 ods. 1 a 3 v spojení s § 18 ods. 2 a § 18b v znení účinnom v relevantnom čase), čím došlo k ústavne nesúladnému výkladu právnej úpravy.   V   dôsledku   tejto   interpretácie   došlo   podľa   sťažovateľa   aj   k   porušeniu   jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z uvedeného   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   bolo   posúdiť,   či   interpretácia dotknutých ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. uplatnená v namietanom uznesení ústavného súdu nebola svojvoľná a či je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu zistil, že žalobca podal odvolanie proti rozsudku okresného súdu dňa 26. júla 2006, t. j. v čase, kedy už konanie vo veci náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci nebolo vecne oslobodené od súdneho poplatku...

Vzhľadom na obsah dovolania v predmetnej veci bola pre posúdenie poplatkovej povinnosti žalobcu podstatnou otázka, či na odvolanie proti rozsudku podanom po účinnosti zákona č. 621/2005 Z. z., v konaní začatom dňa 20. augusta 2004, t. j. v čase, keď konanie o náhradu škody z nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu bolo oslobodené od súdneho poplatku (§ 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1992 Zb. v znení platnom v čase podania žaloby), sa má použiť tá časť ustanovenia § 18 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ktorá postup podľa predpisov platných a účinných do 31. decembra 2005 obmedzuje len na úkony navrhnuté pred 1. januárom 2006 alebo druhá časť tohto ustanovenia, ktorá ponecháva pôvodný   spôsob   (ne)spoplatňovania   pre   celé   konanie   začaté   pred   1.   januárom   2006. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pritom   dospel   k   názoru,   že   krajský   súd   túto   otázku zodpovedal správne....

V § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. je vymedzený predmet právnej úpravy tohto zákona tak, že súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie (§ 2 ods. 4 zákona č.   71/1992 Zb.).   Podľa   § 5   ods.   1   písm.   a)   zákona   č.   71/1992 Zb.   poplatková povinnosť   vzniká   podaním   návrhu,   odvolania   a   dovolania   alebo   žiadosti   na   vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie v jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní (§ 6 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb.). Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie   námietky   zaujatosti   v   konkurznom   konaní   alebo   reštrukturalizačnom   konaní podľa   osobitného   predpisu   a   poplatok   za   konanie   o   dedičstve   je   splatný   vznikom poplatkovej povinnosti. (Vychádzajúc z citovaného ustanovenia pod pojem návrh v zmysle tohto ustanovenia treba subsumovať aj pojem odvolanie).

Z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 621/2005 Z. z. vyplýva,   že   ak   nebol   zaplatený   poplatok   splatný   podaním   návrhu   na   začatie   konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. Pri výklade prechodného ustanovenia § 18 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 621/2005 Z. z. treba vychádzať z tohto, že zmyslom tejto úpravy bolo vyňať niektoré úkony alebo konania z režimu spoplatňovania založeného zákonom č. 621/2005 Z. z., pričom určujúcim hľadiskom pre dopad uvedenej úpravy na konkrétnu vec je potom splatnosť príslušného poplatku po 1. januári 2006 (teda po účinnosti zákona č. 621/2005 Z. z.), hoci úkon, ktorý sa má inak spoplatniť, bol navrhnutý alebo príslušné konanie bolo začaté ešte pred 1. januárom 2006.

Z citovaných ustanovení § 18 ods. 2 a § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. je zrejmé, že tento zákon dôsledne rozlišuje medzi poplatkom za úkon a poplatkom za konanie súdu. Z citovaného ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 621/2005 Z. z.   vyplýva,   že   dôsledkom   nezaplatenia   súdneho   poplatku   za   odvolanie   je   zastavenie odvolacieho konania.

So   zreteľom   na   uvedené   pri   posudzovaní   poplatkovej   povinnosti   žalobcu   za odvolanie podané po nadobudnutí účinnosti zákona č. 621/2005 Z. z. treba vychádzať z toho, že odvolanie je procesný návrh účastníka urobený v už začatom konaní, je návrhom na začatie osobitného odvolacieho konania, s ktorým zákon o súdnych poplatkoch spája vznik poplatkovej povinnosti odvolateľa (§ 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Poplatková povinnosť teda účastníkovi vznikne okamihom, kedy nastane právna skutočnosť, s ktorou zákon spája vznik povinnosti zaplatiť súdny poplatok, t. j. podaním odvolania, pričom súdny poplatok sa podaním odvolania stal aj splatným (§ 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Je   nepochybné,   že   odvolanie   je   procesným   úkonom   navrhnutým   účastníkom,   ku ktorému v prejednávanej veci došlo dňa 26. júla 2006, t. j. po nadobudnutí účinnosti zákona č. 621/2005 Z. z., ktorý novo stanovil poplatkovú povinnosť zo žaloby na náhradu škody spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   nesprávnym úradným postupom vo výške 3000,- Sk, kedy žalobcovi vznikla poplatková povinnosť za odvolanie a kedy sa stal aj súdny poplatok za odvolanie splatným (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 2, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Vzhľadom na uvedené nie je možné prisvedčiť správnosti názoru dovolateľa, že odvolanie nepodlieha spoplatneniu vzhľadom k času začatia konania pred 1. januárom 2006, t. j. pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 621/2005 Z. z., kedy konanie o náhradu škody bolo vecne oslobodené od súdneho poplatku.

Ak preto odvolací súd postupom podľa § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení neskorších   predpisov   odvolacie   konanie   zastavil   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku, rozhodol správne a neodňal žalobcovi právo, aby jeho vec bola prejednaná v odvolacom konaní v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.»

Sumarizujúc   právne   názory   vyjadrené   v namietanom   uznesení   najvyššieho   súdu možno konštatovať, že najvyšší súd oprel svoj záver o odmietnutí dovolania sťažovateľa predovšetkým o tieto východiská:a) podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry,b) ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie v jednom stupni,c) z § 18 ods. 2 a § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. vyplýva, že tento zákon dôsledne rozlišuje medzi poplatkom za úkon a poplatkom za konanie súdu,d) z § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. v znení zákona č. 621/2005 Z. z. vyplýva, že dôsledkom   nezaplatenia   súdneho   poplatku   za   odvolanie   je   zastavenie   odvolacieho konania,e) odvolanie je procesný návrh účastníka urobený v už začatom konaní, t. j. je návrhom na začatie osobitného odvolacieho konania, s ktorým zákon o súdnych poplatkoch spája vznik poplatkovej povinnosti odvolateľa (§ 5 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.),f) v danej veci došlo k podaniu odvolania 26. júla 2006, t j. po nadobudnutí účinnosti zákona   č.   621/2005   Z.   z.,   ktorý   novo   ustanovil   poplatkovú   povinnosť   zo   žaloby o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom v sume 3 000,-- Sk, pričom vtedy žalobcovi vznikla poplatková   povinnosť   za   odvolanie   a vtedy   sa   stal   aj   súdny   poplatok   za   odvolanie splatným (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 2, § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.).

Podľa   názoru ústavného súdu   sú   uvedené východiská, o ktoré najvyšší súd oprel uznesenie   sp.   zn.   3   Cdo   303/2006   z 27.   novembra   2007,   z ústavného   hľadiska akceptovateľné   a udržateľné.   Označené   uznesenie,   ktoré   je   založené   na   uvedených východiskách,   je   riadne   odôvodnené,   pričom   v ňom   uplatnený   výklad   dotknutých ustanovení zákona č. 71/1992 Zb. nemožno považovať za svojvoľný. O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné totiž uvažovať len vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel alebo význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03), čo sa v danom prípade nestalo. Preto podľa názoru ústavného súdu nemohlo namietaným uznesením najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 ústavy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jedným z dôvodov odmietnutia   sťažnosti   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   je   jej   zjavná   neopodstatnenosť. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenal, že vo svojej doterajšej rozhodovacej činnosti už viackrát   vyslovil,   že   ak   sťažovateľ   v konaní   pred   ústavným   súdom   namieta   porušenie základných   práv,   ktoré   podľa   okolností   prípadu   nemohlo   nastať,   ústavný   súd   sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Opierajúc   sa   o uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa dospel k záveru, že je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 2008