znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 113/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   V.   H.,   M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2 Co   232/06   a postupom Okresného súdu Rožňava a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. V. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2007 doručená sťažnosť JUDr. V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   2   Co   232/06. Sťažovateľ   v doplnení   sťažnosti z 23. marca 2007 označil ako ďalšieho účastníka konania, proti ktorému sťažnosť smeruje, Okresný súd Rožňava (ďalej „okresný súd“), pričom neoznačil konkrétne číslo konania.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Proti rozsudku prvostupňového súdu som včas uplatnil odvolanie. Zásielka bola súdu odoslaná poštou z M. dňa 16. 12. 2005. Súd vo veci odvolacieho konania nevykonal doposiaľ nijaký úkon. Od uplatnenia odvolania, je odvolací súd - nečinný už 15 mesiacov.“

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   28. februára 2007   podal   sťažnosť   na   nečinnosť krajského súdu priamo predsedovi. Odpoveď, v ktorej predseda krajského súdu uvádza, že: „Spis   Okresného   súdu   Rožňava   sp.   zn.   9 C 279/02   došiel   krajskému   súdu na odvolacie konanie dňa 2. 6. 2006.

Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   možno   očakávať,   podľa   poradia,   do   konca   mája 2006“, pripojil k sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

Sťažovateľ navrhol ústavnému súdu, aby o jeho sťažnosti rozhodol takto:„1. Krajský   súd   v Košiciach   porušil   základné   práva   JUDr.   V.   H.   podľa   ústavy a dohovoru, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a jeho právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   ohľadne   domáhania   sa svojej odmeny   za   prácu,   ktorá   odmena   mu   patrí   podľa   čl.   36,   písm.   a),   b)   ústavy bez diskriminácie, čím mu svojou nečinnosťou a vytváraním stavu právnej neistoty priamo spôsobuje materiálnu škodu.

2. JUDr. V. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000,- Sk (...), ktoré je Krajský súd v Košiciach povinný vyplatiť...“

Ústavný   súd   zistil,   že   v konaní   krajského   súdu   sp. zn.   2 Co 232/06   o   odvolaní sťažovateľa   ako   navrhovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   9 C 279/02 (číslo konania ústavný súd zistil z odpovede predsedu krajského súdu, ktorá bola súčasťou príloh k sťažnosti sťažovateľa) bolo nariadené pojednávanie na 21. máj 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V prípade   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   je   s účinnosťou   od   1. apríla 2005   takýmto   prostriedkom   sťažnosť   adresovaná predsedovi   príslušného   súdu   podľa   § 62   zákona   č. 757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Sťažovateľ podaním sťažnosti na prieťahy v konaní z 28. februára 2007 predsedovi krajského súdu vyčerpal podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde opravný prostriedok, ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Krajský súd v odpovedi na jeho sťažnosť zo 14. marca 2007 uviedol, že rozhodnutie vo veci sťažovateľa je možné očakávať do konca mája 2006 (správne malo byť uvedené do konca mája 2007; pozn.) a podľa zistenia ústavného súdu vo veci nariadil pojednávanie na 21. máj 2007.

Ústavný súd opakovane vyslovil, že podanie sťažnosti na prieťahy podľa § 62 zákona o súdoch považuje za vyčerpanie účinného prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde len v tom prípade, ak sťažovateľ poskytne príslušnému súdu dostatočný priestor   na   prijatie   opatrení   za   účelom   nápravy   a   odstránenia   protiprávneho   stavu zapríčineného nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená už 19. marca 2007, devätnásť dní po doručení sťažnosti na prieťahy v konaní predsedovi krajského súdu, posúdil ústavný súd podanie sťažnosti na prieťahy podľa zákona o súdoch zo strany sťažovateľa iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní (m. m. IV. ÚS 306/04, III. ÚS 78/05, III. ÚS 85/06).

Ústavný súd poznamenáva, že sťažnosť na prieťahy v konaní adresovaná krajskému súdu   ako   účinný   prostriedok   nápravy   porušovania   namietaných   práv   splnila   svoj   účel, pretože   z procesných   úkonov   krajského   súdu   vykonaných   po   jej   podaní   je   zrejmé, že predseda krajského súdu prijal potrebné opatrenia, v dôsledku ktorých postup krajského súdu bezprieťahovo, resp. plynule smeruje k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa.Prípadná   pokračujúca   nečinnosť   krajského   súdu   by   mohla   spôsobiť   porušenie základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo ústavný súd v súčasnom období nemôže posúdiť.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   na   základe uvedeného   dospel   k   záveru,   že   sťažnosť   v   časti,   v   ktorej   sťažovateľ   napáda   postup krajského súdu je neprípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   v   doplnení   sťažnosti   z   21. marca 2007   namietal   porušenie   svojich základných práv aj postupom okresného súdu.

Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie právnej neistoty (III.   ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej   judikatúry ústavného   súdu   tiež   vyplýva,   že ochranu základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná   v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte dochádza a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte trvá (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06). Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02).

Zo   sťažnosti,   predložených   príloh   a z   odpovede   predsedu   krajského súdu   zjavne vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (19. marca 2007) sa vec nachádzala na krajskom súde v dôsledku podania odvolania. Sťažovateľ namietal zbytočné prieťahy v konaní   okresného   súdu,   ktorý   vo   veci   samej   v čase   podania   sťažnosti   už   nekonal. Z uvedeného dôvodu   už okresný   súd   nemohol   žiadnym   ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v ňom.   Sťažnosť sťažovateľa bolo preto v tejto časti potrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007