znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 113/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. apríla 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. V. Š., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl.   46   ods.   1   v spojení   s   čl.   149   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   generálneho prokurátora Slovenskej republiky v konaní o podnete na podanie mimoriadneho dovolania vedenom pod sp. zn. Kc 2215/03, za účasti generálneho prokurátora Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. marca 2004 doručená sťažnosť Ing. J. G., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 149   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   generálneho prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   v   konaní   o jeho podnete na podanie mimoriadneho dovolania vedenom pod sp. zn. Kc 2215/03.

Sťažovateľ uviedol, že 15. októbra 2003 podal podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9   Co   115/02   z   2.   októbra   2002.   Prijatie   tohto   podnetu   potvrdila   prokurátorka   Krajskej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „vybavujúca prokurátorka“) listom z 28. novembra 2003 adresovaným právnemu zástupcovi sťažovateľa.

V liste zo 16. decembra 2003 doručenom jeho právnemu zástupcovi 8. januára 2004 mu krajská prokurátorka oznámila, že podnet sťažovateľa odkladá.

Vychádzajúc   z   ustanovenia   §   243g   OSP,   podľa   ktorého   „Mimoriadne   dovolanie podáva   generálny   prokurátor   na   dovolacom   súde   do   jedného   roka   od   právoplatnosti rozhodnutia súdu“, nemožno podľa sťažovateľa dôvodiť, že uvedený mimoriadny opravný prostriedok   môže   podať,   resp.   podnet   na   jeho   podanie   odmietnuť „aj   ktorýkoľvek prokurátor, ako je to v tomto prípade s odvolaním sa na nejaké poverenie generálneho prokurátora“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že jeho „práva boli porušené tým, že generálny prokurátor   Slovenskej   republiky   napriek   svojej   ústavnej   a   zákonnej   povinnosti   chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb si nesplnil svoje povinnosti orgánu ochrany práva, a týmto svojím postupom následne odňal možnosť sťažovateľovi domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“.

Vzhľadom   na   to   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho   sťažnosti na ďalšie   konanie   rozhodnutím   vo   veci   samej   deklaroval,   že   označeným   postupom generálneho prokurátora došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 a čl. 149 ústavy.

Na výzvu ústavného súdu zo 16. marca 2004 sa k sťažnosti vyjadril aj generálny prokurátor   listom   č.   k.   Gús   4014/04-13   z   24.   marca   2004,   ktorý   v   ňom   okrem   iného poukázal na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení zákona č. 458/2003 Z. z. (ďalej len „zákon o prokuratúre“), podľa ktorého generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr vrátane vojenských prokuratúr. Na plnenie úloh   vydáva   služobné   predpisy,   príkazy   a   pokyny,   ktoré   súd   záväzné   pre   všetkých prokurátorov,   právnych   čakateľov   prokuratúry   a   ostatných   zamestnancov.   Ďalej   cituje ustanovenie   §   34   ods.   1   zákona   o prokuratúre,   podľa   ktorého   podávateľ   podnetu   môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

V spojitosti s tým v uvedenom liste upriamuje pozornosť na čl. 28 ods. 3 Príkazu generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 28. januára 2003 o postupe pri vykonávaní pôsobnosti prokuratúry v netrestnej oblasti por. č. 2/2003 (ďalej len „príkaz č. 2/2003“), podľa ktorého opakované podnety vybavujú výlučne prokurátori generálnej prokuratúry, ktorí aj predkladajú generálnemu prokurátorovi návrhy na mimoriadne dovolanie.

Vychádzajúc z tohto právneho stavu zastáva generálny prokurátor názor, že podanie opakovaného podnetu bolo v danom prípade „iným právnym prostriedkom“, ktorý zákon na ochranu   základných   práv   sťažovateľa   účinne   poskytuje   a   na   ktorého   použitie   bol oprávnený podľa osobitných predpisov, a keďže sťažovateľ tento právny prostriedok pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyčerpal, navrhuje, aby bola sťažnosť podľa § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   odmietnutá   ako   neprípustná.   Zároveň pripomenul, že od 8. januára 2004, keď bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené oznámenie   o   odložení   jeho   podnetu,   ostávalo   sťažovateľovi   ešte   desať   dní   na   podanie opakovaného podnetu.

V   závere   svojho   listu   napokon   generálny   prokurátor   dodáva,   že „vybavovanie podnetov na postup podľa § 243e a nasl. OSP nie je činnosťou, ktorá by bola zákonom vyhradená výlučne generálnemu prokurátorovi. Je potrebné síce prisvedčiť sťažovateľovi, že ustanovenie   §   243g   OSP   zakotvuje   procesnú   legitimáciu   generálneho   prokurátora na podanie   mimoriadneho   dovolania,   nemožno   však   z   neho   vyvodiť,   že   by   do   výlučnej právomoci   generálneho   prokurátora   patrilo   aj   odmietnutie   podania   mimoriadneho dovolania, pretože takýto záver odporuje platnej právnej úprave“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   namietaným   rozhodnutím   alebo   iným   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je potrebné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. IV. ÚS 36/04).

V okolnostiach   prípadu   sťažovateľ vo svojom podnete z 15. októbra 2003 žiadal generálneho prokurátora o podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 písm. c) OSP proti právoplatnému rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 115/02 z 2. októbra 2002.

Ak   sa   občan   obráti   na   generálneho   prokurátora   s   podnetom   na   mimoriadne dovolanie, tak mu tým nevzniká právo, aby generálny prokurátor mimoriadne dovolanie podal, ale právo, aby orgány prokuratúry jeho podnet riadne vybavili.

Podľa § 2 zákona o prokuratúre je prokuratúra samostatná hierarchicky usporiadaná jednotná sústava štátnych orgánov na čele s generálnym prokurátorom, v ktorej pôsobia prokurátori vo vzťahoch podriadenosti a nadriadenosti.

V zmysle § 10 (obdobne § 41 ods. 1) zákona o prokuratúre generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr vrátane vojenských prokuratúr. Na plnenie úloh vydáva služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné pre všetkých prokurátorov, právnych čakateľov prokuratúry a ostatných zamestnancov.

V   súlade   s čl.   28   ods.   1   príkazu   č.   2/2003   podnety   na   podanie   mimoriadneho dovolania proti právoplatným rozhodnutiam okresných súdov a krajských súdov vybavujú prokurátori   generálnej   prokuratúry   a   prokurátori   krajskej   prokuratúry.   V zmysle   ods.   3 citovaného   článku   príkazu   č.   2/2003   opakované   podnety   vybavujú   výlučne   prokurátori generálnej   prokuratúry,   ktorí   aj   predkladajú   generálnemu   prokurátorovi   návrhy na mimoriadne dovolanie.

Podľa čl. 29 ods. 4 príkazu č. 2/2003 „O spôsobe vybavenia podnetu vyrozumie vybavujúci   prokurátor   podávateľa   podnetu.   Ak   podnet   podal   jeho   právny   zástupca, vybavenie zašle len jemu“.

Ústavný súd sa zhoduje s názorom generálneho prokurátora, podľa ktorého z výkladu ustanovenia § 243g OSP nemožno vyvodiť, že by vybavovanie podnetov na postup podľa § 243e   OSP,   menovite   odmietnutie   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   bolo činnosťou,   ktorá   je   vyhradená   výlučne   generálnemu   prokurátorovi.   Toto   zákonné ustanovenie výslovne ustanovuje procesnú legitimáciu generálneho prokurátora iba pokiaľ ide o podanie mimoriadneho dovolania.

V okolnostiach   prípadu   oznámila   vybavujúca   prokurátorka   28. novembra   2003 z poverenia generálneho prokurátora sťažovateľovi listom sp. zn. Kc 2215/03, že na základe jeho   podnetu   z 15.   októbra   2003   nebude   podané   mimoriadne   dovolanie,   a   náležite   mu vysvetlila dôvody takého postupu. Tým bol podnet sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania v primeranej dobe riadne vybavený.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom generálneho prokurátora, ktorý v súlade s citovaným ustanovením zákona o prokuratúre (§ 10 ods. 1) a na jeho základe vydaným príkazom č. 2/2003 poveril vybavením podnetu sťažovateľa podriadeného prokurátora, nemohlo zjavne dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľových práv. Keďže takýto postup výslovne umožňuje zákon o prokuratúre, neprichádza do úvahy, aby mohol znamenať odopretie prístupu sťažovateľa k súdnej a inej právnej ochrane v konaní o jeho podnete   na   podanie   označeného   mimoriadneho   opravného   prostriedku.   Z uvedených dôvodov   nemohlo v danom   prípade   dôjsť   ani k namietanému porušeniu   čl.   149   ústavy, ktorý navyše nezaručuje samostatné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorých porušenie by bolo možné namietať v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Preto   je   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv   generálnou prokuratúrou, zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. apríla 2004